Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Jana Lukačovičová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Helena Gurínová, Dušan Surovčík, Jozef Antal, Edita Antalová, Iveta Pekaríková a Božena Ilavská.
Ako hostia: Hana Trungelová, Ivana Mudríková a Jaroslav Mudrík.
Po minuloročnej veľmi úspešnej cykloakcii zákutiami slovenskej strany ramien Dunaja bola tento krát na pláne prehliadka ich maďarskej časti, ktoré sú známe pod názvom Mošonské ramená Dunaja. Akcia sa uskutočnila v nedeľu 17.6.2018 a mala trasu: Dunakiliti – Doborgazsziget – Dunasziget – Püski – Dunaremete – Lipót – Ásványráró – pravý breh Dunaja – vodné dielo Dunakiliti – Dunakiliti.
Akcia sa uskutočnila za pekného polooblačného počasia, takmer bezvetria, teplota do 28°C, takže podmienky pre cyklistiku priam ideálne Na mieste zrazu, ktorým bolo parkovisko pri kostole v Dunakiliti sa zišlo celkom 14 cyklistov a cyklistiek, odhodlaných zdolať túto pomerne nenáročnú trasu. Ešte tradičné štartovné foto a vyrážame.
Prvá časť trasy viedla po asfaltovej komunikácii smerom na Doborgazsziget a Dunasziget, v ktorom prvý krát prechádzame z asfaltu na nespevnenú cestu po ochrannej hrádzi s odbočkami do ramennej sústavy. Prvou bol pre bicykel nezjazdný brod, druhou vodácky kemp a ďalším most s plytkým brodom. Všade poobdivujeme scenériu, pofotíme a pokračujeme ďalej po hrádzi a následne asfaltom do obce Püski, kde miestnom pohostinstve doplníme tekutiny. Tu je potrebné vyzdvihnúť jazykové znalosti Heleny Gurínovej, bez ktorej by sme asi boli celý deň hladní a smädní, lebo tá maďarčina je pre väčšinu z nás jazyk celkom neznámy, Vďaka Hela.
Z Püski pokračujeme ďalej po asfalte cez Dunaremete do Lipót, kde sa krátko zastavíme pri termálnom kúpalisku. Keďže pred sebou máme ešte kus cesty, na kúpanie nie je časový priestor, takže snáď niekedy nabudúce. Ďalej prechádzame znova na nespevnenú hrádzu s ďalšou odbočkou v tomto prípade k suchej prehrádzke, kde spravíme väčšiu prestávku a omočíme otlaky vo vodách Dunaja (Dušan sa ani nevyzúval, ponožky s tretrami treba aj tak občas oprať).
Po prestávke sa opäť vraciame na hrádzu, ktorá nás dovedie do dediny Ásványráró, ktorá je poslednou na trase a nadlho aj koniec civilizácie, takže tu máme naplánovaný obed. V miestnej Csárde sa aj spočiatku zľakli nášho počtu, nakoniec sa však pre nás našlo miesto a po vcelku znesiteľnom čakaní (vzhľadom na čas obeda mali plno) sme úspešne zahnali hlad aj smäd.
Posilnený vyrážame do ramennej sústavy, pričom sa cez mosty a suché brody dostávame suchou nohou k hlavnému toku Dunaja. Tu je na opačnom brehu krátko vidno Hullám Csárdu, ktorú sme navštívili minulý rok. Štrková cesta povedľa Dunaja má žiaľ horšiu kvalitu, miestami je štrk hlbší, takže niektorí aj sem tam zosadnú a potlačia tátoša. Zhoršená kvalita cesty má za následok aj jediný defekt dňa na Jarovom biku, ktorý je však s pomocou zdatných pomocníkov Ľuboša a Jozefa veľmi rýchlo opravený.
Za krátko prichádzame do malého, takmer opusteného trajektového prístavu Dunaremete, kde okrem samotného trajektu obdivujeme vodákov obchádzajúcich po brehu dosť prudký splav. Krátko na to prichádzame k jedinému mokrému brodu dňa, je pomerne krátky s hĺbkou len cca 15 cm ale s pomerne prudkým tokom. Niektorí ešte nikdy nebrodili, takže majú zážitok, každopádne, neokúpal sa nikto.
Ďalej prekonávame zaústenie jedného z ramien do Dunaja, ktoré je tento krát dosť divoké, našťastie je tam most, takže pohoda. Na zostávajúcom úseku trasy odbočujeme ešte dva krát do ramennej sústavy, najprv k mostu s mokrým, pre bicykel nezjazdným brodom, kde stretávame vodákov prekonávajúcich brod smerom proti prúdu. Poslednú odbočku robíme už len ja s Ľubošom, pričom nachádzame plytký a tichý brod, lákajúci na cvičné brodenie, čomu nedokážem odolať.
Štrková cesta z kategórie „kostitras“ končí pri nedokončenom vodnom diele Dunakiliti. Škoda, stálo to kopu peňazí, úžitok žiadny a pritom to vyzerá ako hotová stavba. Ako je známe, Slováci na miesto toho postavili VD Čuňovo výlučne na slovenskom území, vzniknutá vodná nádrž je však žiaľ o dosť menšia ako sa pôvodne plánovalo, čo má nepriaznivý vplyv na VD Gabčíkovo.
Po prehliadke VD Dunakiliti pokračujeme pokojnou asfaltovou cestou späť do Dunakiliti, kde v miestnej krčme akciu ukončíme a vyhodnotíme.
Trasa cez Mošonské ramená Dunaja poskytuje scenérie, ktoré sú inde dostupné len pri plavbe loďou, a tak ju môžem odporučiť. Je vhodná aj pre menej zdatných cyklistov, treba však pamätať na vhodnú obuv a repelent proti komárom (tých síce tento rok nebolo až tak moc, býva to však aj oveľa horšie). Na rozdiel od slovenskej strany je tu viac mostov a menej mokrých brodov, ochranná hrádza nemá asfaltový povrch. Subjektívne sa mi zdá, že slovenská strana je atraktívnejšia, a to aj vzhľadom na dosť hrboľatú cestu povedľa Dunaja na maďarskej strane.
Záverom ešte štatistické údaje:
– dĺžka trasy: 67 km
– celkové prevýšenie: 100 m
P.S.
Ako garant musím rovnako ako minulý rok oceniť Ivetku, ktorá z Bratislavy do Dunakiliti a späť prišla na bicykli, pričom celkový počet 138 km si myslím zaslúži uznanie. Pochvalu si zaslúži aj Hanka, ktorá na bicykli prišla síce len z Bratislavy do Dunakiliti, ale aj tak to bol druhý najlepší výkon dňa.
Juraj Poláček
