Akcia Zimný prechod Javorníkov

Termín: 21.1. – 22.1.2019

Miesto:  Husárik – Semeteš – Podjavorník

Zúčastnili sa:  Rosa, Herceg, Naď a Budoš

V pondelok sme sa vlakom dostali do Čadce a taxíkom sme si uľahčili cestu na Husárik. Reštaurácia bola zavretá, čiže bez veľkých zdržaní sme nastúpili na cestu po hrebeni smer Semeteš. Profil trasy bol ideálny, dve stopy pre klasiku a stred pre korčuľovanie. Stopa bola tak ideálna, že sme odmietli ľahšiu obchádzku kopca a pokračovali sme priamo na kopec Črchla. Počasie nádherné – slnečné a bez vetra. Na hrebeni sa nám otvárali výhľady na Malú Fatru, neskôr aj na Roháče, Pilsko a Veľkú Raču. Na Petránkách pri rozhľadni sme si dožičili aj občerstvenie. Tu sme stretli chlapcov s mechanizmami, ktorí nám práve robili stopu. Čiže sme bežkovali po úplne novej stope. Neskôr sme ich aj museli predbehnúť, lebo oni museli pílami prerezávať stromy popadané na stope. Podmienky sa mierne zhoršili, využívali sme pôvodnú stopu, ktorá musela obchádzať napadané stromy. Všade bolo plno snehu, zjazdy boli v hlbokej stope. Začínalo šero. Na kopci Kamenistá sme sa rozlúčili so slniečkom. Začalo bežkovanie zo začiatku v malej a neskôr v poriadnej tme. Ja jediný som nemal čelovú lampu. Najprv som išiel po stope odhadom, neskôr mi Ľubo občas zasvietil. Dojazd do Semeteša bol dosť náročný. Hlboký sneh skôr bez stopy a strašný, úzky padák. Najprv sme to schádzali kráčaním na bežkách, potom sme to skúsili, tí odvážnejší, aj pluhovaním v hlbokom snehu pri skoro žiadnej viditeľnosti. Chvalabohu výjazd bol na šikmý kopec bez stromov. Do hostinca U Cipára sme šťastne dorazili o 18 hodine, Paľo a Vlado prišli nejakých dvadsať minút za nami. Tu sme sa privítali s pani Ivetkou, ktorá nám dala vynikajúci segedínský guláš, niečo na zahriatie a nejaké pivká. Dnešná trasa nám dala zabrať. Neviem čím to je – tie kopce rastú a trasa sa predlžuje, ale chyba bude pravdepodobne niekde inde. Do postelí sme išli zavčasu ako školáci.

V utorok po raňajkách pri teplote -12 stupňov sme vyrazili na druhú časť nášho výletu. Prechádzali sme lazmi, kde bývali rodičia kozmonauta, ktorý posledný kráčal po Mesiaci – Eugene Andrew Cernana. Pred nami čakala ďalšia prekážka, o ktorej sme ale vedeli. Bol to veľmi ťažký stupák z Vrchrieky okolo rozhľadne Ľuby so strmým výbehom na sedlo s malým kostolíkom. Odtiaľto už bola reštaurácia U Melocíka veľmi blízko. Po občerstvení sme pozvoľna stúpali na Čerenku, na ktorej bola Poma pre zjazdárov. Tu pri nie náročnom zjazde som tak hlúpo padol, že palicou som si vykĺbil článok pravého ukazováka. Bol pekne vykrútený, najprv som myslel, že je zlomený. Ale na pohotovosti v Trnave pán doktor povedal, že je len vykĺbený a aj mi ho napravil. Z toho plynie ponaučenie, že pri páde treba mať palice voľné a nie uchytené na prstoch. Neskôr sme začali stúpať na Čemerku, nešli sme však na vrchol, ale využili traverz. Zaraz sme sa dostali na česko-slovenskú hranicu sedlo pod Hričovcom. Tu nás naplašili dvaja na skútroch, ktorí robili stopu, že cesta na Kasárne je plná popadaných stromov. Našťastie stromy zavadzali hlavne im, nie nám. Na Kasárnách sme si dali obľúbenú kyselicu a jedno PÚ-čko. V sedle Gežov sme začali stretávať stromy obalené veľkou zamrznutou masou snehu. Od vrchu až skoro po zem boli obalené snehom, pripomínali rozprávkové postavy. Míňali sme ľadovou krásou skrášlený Stratenec. Tesne pred Malým Javorníkom sme schádzali z hlavného hrebeňa. Čas do odchodu posledného autobusu z Podjavorníka sa neúprosne míňal. Na sedlo Adamkov sme pluhovali v hlbokom snehu, ale bolo to celkom bezpečné. Od sedla začala cyklocesta do Podjavorníka. Zo začiatku sa tvárila že je v pohode, ale neskôr to bola hrôza. Rozbitá cesta, sem tam chodník po pešiakoch, niekde jamy. Bolo to tvrdé a človek musel vyberať pri zjazdoch to lepšie. Ale na ten just to občas nevyšlo, hlavne keď sme boli v časovej tiesni. Nakoniec autobus chytil len Ľubo, ja som prišiel 4 minúty po plánovanom odchode. Našťastie v hoteli Podjavorník nám dali telefónne číslo na taxík a vlak z Považskej Bystrice mal ísť až za hodinu. Taxikár pre nás prišiel dosť neskoro. Neveril som, že to stihneme, ale urobil s nami rally jazdu a do Považskej Bystrice na stanicu sme prišli ešte päť minút pred odchodom vlaku. Tu sme sa opäť stretli s Ľubom.

Máme za sebou dva náročné dni, ale s odstupom času vnímam, čo všetko sme zažili. Nedá sa to ani opísať. Pekné počasie, pekná stopa, správna parta ľudí, niekedy sranda, niekedy ani to nie, tma a bežkovanie potme. Myslím si, že keď je veľmi dobre, musí sa prihodiť aj niečo horšie. Ale ak má človek v blízkosti správnych priateľov, tak sa aj tie ťažkosti ľahšie prekonávajú.

Jano Budoš