Častovská päťdesiatka pešo aj bicyklom
streda, 8. máj 2019
8. máj 2019, druhá voľná streda v mesiaci, opäť príležitosť hľadať program na jej vyplnenie. Poniektorí to už niekoľko rokov neriešime, v tejto otázke máme jasno. Obec Častá sa rozkladá na úpätí Malých Karpát. Nie je to žiadna ospalá dedinka, prechádza ňou frekventovaná cesta, vďaka blízkemu hradu ju celoročne navštevuje nemálo turistov. Ale počas druhého májového sviatku sa jej život prevráti naruby. Počet obyvateľov stúpne o viac ako polovicu, každý voľný kúsoček obsadia parkujúce autá. Koná sa obľúbená Častovská päťdesiatka. Výber peších trás je bohatý, ale okolie láka aj na použite bicykla. Tak ako Jana a jeho parťákov:
Ráno dosť zavčasu a pri chladnom počasí vyrazili štyria bojovníci – Miro, Jozef, Milan a ja na bicykloch z Trnavy smer Častá. Pri takmer žiadnom vetre to bolo fajn, tak trochu na rozohriatie. V Častej sme sa stretli s našimi pešiakmi a skupinka sa rozrástla o Jana, Vlada (môjho priateľa z Nitry, ktorý sa zúčastňuje s pani manželkou českých výjazdov), Jozefa (učiteľa fyziky na univerzite, ktorý našiel našu akciu na nete) a Martina. Po dostatočnej pauze sme sa vybrali smer Červený Kameň, čiže hneď do kopca. Po zjazde smerom Papiernička sme vkĺzli cez potok, kde bola diera v plote, do obory. Miernym stúpaním sme prišli k vodnej nádrži Fúgelka. Po povinnom fotografovaní (bolo krásne počasie a krásne prostredie a hlavne krásni chlapci), sme sa odhodlali cez oboru na Húbalovú. Prvé tvrdšie stúpanie nás trochu otestovalo. Z Húbalovej sme si potom otestovali našu techniku zjazdu. Od Vývratu sme absolvovali traverz na rozhraní lesa k bývalej horárni Baďura, odkiaľ sme sa spustili za Rohožník na hlavnú cestu. Po nej sme sa dostali k prvému občerstveniu v Sološnici. Zostali sme pri tekutom občerstvení, lebo dnes je sviatok a dnes sa nevarí, ale nám to nevadilo.
Tu sme pri odchode stretli Milku a Ľuboša, ktorí chceli pokračovať Sološníckou dolinou na Sklenú hutu. Po hlavnej ceste sme sa dostali do Plaveckého Mikuláša, odkiaľ nás konečne čakala cesta mimo áut a opäť do kopca. Dolinou Plaveckého krasu popod Kršlenicu sme začali naberať nadmorskú výšku. Krátkou zastávkou pri krasovom útvare Deravá skala sme stratili Vlada, ktorý pokračoval ďalej a nečakal ani na križovatkách. Míňali sme Kubašovú, Amonovu lúku a pokračovali traverzom Klokoča stále pri stúpaní po sedlo Uhliská. Tu nás našiel Vlado, ktorý urobil hrebeň po červenej značke cez Klokoč, čiže mal krásny výšľap, ale aj krásny výhľad. Na Uhliskách sme sa občerstvili vínovým strikom (trochu silnejším od vinei), čo nás veľmi občerstvilo.
Odtiaľto prišiel krásny zjazd úvozom, chvalabohu nebol tak rozmočený ako traverz Klokoča. Na Sklenej hute nás čakalo ďalšie občerstvenie. Myslel som si, že tu stretneme nejaké známe tváre, ale asi sme prišli veľmi skoro. Po rýchlom pive sme vyštartovali do posledného náročnejšieho kopca smerom na Zabité. Potom nás čakal len zjazd do Dolian a cesta popri viniciach do Častej. Na štadióne v Častej nás privítala hudba a vôňa guláša. Po nasýtení a krátkom oddychu sme sa rozlúčili s cyklistami, ktorí prišli do Častej autom – Martinom, Janom a Jozefom.
Nás ostatných čakala ešte cesta domov pri silnom nárazovom vetre, ktorý bol mierne vychýlený od našej kolmice. Statočne sme bojovali, hlavne mimo dedín. Zo Suchej sme nešli po nebezpečnej hlavnej ceste, ale smerom na Kočíske a neskôr sme využili chodník medzi roľami a vyšli sme pred družstvom. V Merkúre sme zapili, že sme to zvládli až domov.
Sumár: celkovo asi 104 km (častovský okruh 57 km) a stúpanie 1 300 m. Chcem pochváliť všetkých, ktorí sa dali na túto akciu, hlavne z nonstop jazdcov Mira Šugu a z trasy okruhu Jana Ščibravého, lebo bojovali do posledného dychu bez zbytočných poznámok a vyzerá, že ich to aj bavilo.
Jano Budoš
Budím sa do chladného, ale slnečného rána. Srdce jasá (idem na turistiku), svedomie sa chmúri (zas nič doma nepomôžem v záhrade). Ale volanie turistiky je silnejšie, sadám do auta a naberám partnerov na dnešný deň. Po zhruba hodine sme v Častej. Za kostolom je pri ceste voľný kúsok tak akurát pre moje auto, parkujeme a ideme na štart. Tu už je zvyšok turistickej skupiny (dnes 5 dám a 5 pánov), ale aj základ cyklistickej partie. Po krátkom zvítaní a zaevidovaní u organizátorov sme pripravení vyraziť.
Mám veľmi rád cestu z Častej okolo hradu k odbočke pri Papierničke. V ovzduší rezonuje elektrizujúca atmosféra. Na štarte sa vítajú priatelia a známi, cestou sa trúsia viac i menej početné skupinky turistov všetkých vekových kategórií, cítim ich pohodu a radosť z pohybu. Tieto výnimočné pocity vždy plynule (ale príjemne) stratím v stúpaní cez Zajačí jarok. Tu začína skutočná turistika. Tento rok sa mi ale ide výnimočne dobre, pravdepodobne sa prejavuje kvalitná zimná príprava. Stúpanie vybehnem bez väčšieho úsilia na jeden záťah, to po minulé roky nebývalo pravidlom. Ale ešte predtým sme dole na odbočke krátko podebatovali s našimi cyklistami Milkou a Ľubošom, ktorí dnes volia miernejšiu variantu Jančiho trasy. Hoci plánujeme stretnutie neskôr na Sklenej hute, bohužiaľ sa dnes už viac neuvidíme, boli príliš rýchli.
Posledné roky chodievam do tejto oblasti pravidelne niekoľkokrát za rok, dnes si však náhle začínam uvedomovať niektoré súvislosti. Sme na začiatku Piesku, začína pochod po stopách huncokárov.
Huncokári (z nemeckého Holzhacker – drevorubač), boli uzavretá komunita lesných pracovníkov pochádzajúca z Dolného Rakúska a Štajerska, ktorá od polovice 18. storočia žila rozptýlene v lesoch Malých Karpát. Práve Piesok bol jediným miestom ich sústredného osídlenia, začiatkom 20. storočia tu bola internátna škola (inak deti vzdelával putujúci lesný učiteľ) a povyše cestou na Hubalovú sa nachádza ich lesný cintorín.
Ten ale dnes obchádzame (navštívili sme ho v januári cestou na Vysokú) a pokračujeme lesom k miestu našej prvej zastávky. Spod stromov sa kde-tu vynárajú chaty. Sme v obľúbenej rekreačnej oblasti a týchto novodobých rozptýlených usadlostí je tu neúrekom. Niektoré luxusné, niektoré jednoduché, v jednom momente akoby sme sa vynorili v Hrabalovom Kersku, chýba už len zaparkované americké fáro obsypané slepačím perím. Ale toto už nie sú huncokári, tí bohužiaľ (často nespravodlivo) zmizli vo víre doby po II. svetovej vojne.
Tieto myšlienky zaháňam pri pive (toto jedno ešte môžem) a káve na Chate Pod lesom, kde sa každoročne rád pristavím. Dnes ale posedenie príliš nenaťahujeme, štartovali sme neskôr, aj tá kratšia trasa nám dá ešte zabrať. Po pár minútach stúpania stojíme na mieste prvej kontroly na Čermákovej lúke. Tradične tu na trávičke oddychuje zopár turistov, prichádza trojica dievčat na koníkoch, hore pod lesom stojí rozložený stan. A na kraji lesa je schovaný hrob huncokárov Josefa Csermaka a manželky Marie Hirner, ktorí dali miestu názov. Je to (ale mierne) zavádzajúce, na lúke nie je doložené žiadne osídlenie, ich rodné domy sa vraj nachádzali asi hodinku cesty odtiaľto. Nevadí, aj tak je to čarovné miesto uprostred hôr s kúzelnou atmosférou.
A taký je aj nasledujúci traverz popod Gajdoš a Vysoký Rajd. To je jedno z dvoch miest (tým druhým je výhľad z Roštúna – Vápennej), ktorými si ma Malé Karpaty pred pár rokmi napevno pripútali. Ten vrcholový výhľad ma dostane pri každej návšteve. Nasleduje úsek lesom a krátke stretnutie s Milkou, ktorá dnes ide pochod opačným smerom. Na Hubalovej sa ani nezdržiavame, len na jedno loknutie čaju a vnárame sa do obory. Turisti dnes Taricové skaly (ako už tradične, je to náročný zostup) obídu (nie tak cyklisti, ale o tom potom). V obore sa opäť križujeme s huncokárskou históriou. Horáreň Panský dom je už bohužiaľ takmer pred zánikom, na priľahlej lúke je ale stále vidieť (a cítiť) kultúrny vplyv človeka na lesné prostredie. Stačí privrieť oči a hneď vidím rodinu horára, ktorá si dokáže hlboko v lone malokarpatských lesov dopestovať všetko potrebné k svojmu skromnému životu. Snažím sa pochopiť ich život v izolácii od blízkych susedov.
Ale je tu krásne – prostredie ako stvorené na oddych od uponáhľanej prítomnosti, peši alebo v sedle bicykla. Kúsok toho cítim aj teraz, pár dní neskôr, pri písaní týchto riadkov. Takto sa s ľahkou hlavou a ľahkou nohou sa dostávame až do sedla Skalka, miesta kontroly a krátkeho oddychu. Je najvyšší čas dobiť baterky na záverečný kus cesty. Najbližšiu hodinku pôjdeme hlbokým lesom popri plote obory. Minulý rok nás na tomto úseku sprevádzala intenzívna vôňa medvedieho cesnaku. Rozľahlé polia sa tu rozprestierajú aj teraz, je však už za svojim zenitom. Po chvíli vidíme vpravo za plotom rozľahlú lúku Holint, ďalšiu huncokársku stopu v miestnych lesoch so zaujímavou históriou, tú si však prečítajte na fotografiách v archíve z dnešnej akcie.
A blížime sa do (ťažkého) finále – sme v lokalite Sklená huta. Ďalšie historické sídlo, po ktorom už dnes nie sú viditeľné priame stopy, ale krajina je na tomto mieste premenená, kultúrna, jednoznačne cítiť ruku človeka. Je tu posledná kontrola, posledná možnosť načerpať potrebné sily. Už je tu aj Milan, ktorý išiel najdlhšiu 50 km dlhú trasu, Milka a Ľuboš už ale išli – pred chvíľou mi volali. Na mieste nie je mobilný signál a tak sa nevieme spojiť s ostatnými cyklistami, snáď sa im darí. Prichádzajú však ďalšie účastníčky najdlhšej trasy, naše kamarátky Mirka a Stanka a tiež dvaja ďalší cyklisti – Vierka a Marián. Tým sa podaril husársky cyklistický kúsok, keď do sedla Skalka prešli cez Taricové skaly. Ja som tam mával problémy aj bez bicykla. Nuž hranice možného sa dnes opäť raz posunuli.
Pri týchto stretnutiach čas rýchlo plynie a tak sa v malých skupinkách púšťame do posledného úseku dnešného putovania. Zo skúseností vieme, že posledné metre bývajú najťažšie. A preto skúšame tento rok zmeniť trasu do cieľa, možno to pomôže. Naša pätica pod Geldekom neodbočuje doľava po značke, ale púšťame so dovnútra obory. Nejdeme dokonca cestou známou zo silvestrovských výstupov (resp. zostupov) z Geldeku, ale púšťame sa pravou časťou hrebeňa Častovskej doliny. A bola to dobrá voľba. Po ceste sme sa pristavili pri zaujímavých božích mukách sv. Huberta, videli čarovné vrcholové lúky s krmelcami (plus posedmi) pre zver a cesta nám tak ubehla nejako rýchlejšie a ľahšie ako obvykle. Ohlásila sa aj hlavná cyklistická skupina, šťastlivo dorazili do Častej, nonstop jazdci už v protivetre vyrazili do Trnavy.
A nás už čaká len presun ulicami Častej na guláš a spočítanie strát (našťastie žiadne nie sú, len drobná únava). Ďalší ročník Častovskej päťdesiatky, tentokrát po trase dvadsaťpäťky (z ktorej sa v skutočnosti vykľubala tridsiatka) je úspešne za nami. Oddýchnutí ale unavení, spokojní ale smutní sa lúčime s priateľmi a Častou. Do našich Malých veľkých hôr možno chodiť neustále, stále vedia prekvapiť, pomôžu nám objaviť nové miesta, alebo tie staré, dobre známe, ukážu v novom svetle. Záleží len na nás, či vieme a chceme počúvať.
Juro Golier
Na cyklistickej časti sa zúčastnili: Miro Šuga, Ján Ščibravý, Martin Golier, Ján Budoš, Jozef Chudý, Milan Liška, Jozef Krajčovič, Vlado Svoboda, Luboš Kraic, Milka Kraicová, Vierka Gubiová a Marián Kupčík.
Na turistickej 25-ke (30 km) sa zúčastnili: Božka Ilavská, Janka Michalcová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Renáta Černianska, Paľo Herceg, Braňo Polocík, Jozef Baránek, Maroš Modrovský a Juro Golier
Na turistickej 50-ke sa zúčastnili: Mirka Čičmanová, Stanka Molnárova a Milan Babišík.
Na akcii sme stretli aj: Anku Čičmanovú, Milku Poláková a Vlada Naďa.
