sobota, 19.2.2022
Svitá. Plíživo, neochotne… zachmúrené zore striedajú ďalšiu nepokojnú noc. Búrlivé poryvy víchrice dlhé hodiny lomcovali okenicami domov, hnali proti nim povrazy dažďa hrubé ako predlaktie urasteného drevorubača, vytrvalo ťali do ich múrov a striech, rozdivený vzduch sťa zbláznený skuvíňal v komínoch a neviditeľných škárach obydlí, priechodmi medzi nimi sa dral hlbšie do záhrad, lámal konáre pokojne driemajúcich stromov, v ozrutných spenených vlnách sa zúrivo preháňal ľudoprázdnymi ulicami miest i hlbokými údoliami hôr. Divná ročná doba, podivuhodné obdobie existencie. Veľkú časť tvojho priestoru vypĺňa zmar, chvat a beznádej, postupne začínaš pochybovať, nahliadaš za okraj svojho bytia. Búrka Eunice sa zvŕta v divom tanci s energetickou krízou a klimatickou zmenou (v drásavom rytme revu molocha konzumu prebúdzajúceho sa z covidového spánku), armády nie až tak ďaleko na východe rinčia zbraňami, najlepší postupne navždy odchádzajú, všetci ostatní hlúpnu, k slovu sa čoraz viac derú tí najhlučnejší. Na konci tunela však našťastie vždy (hoci neisto) blikoce svetielko nádeje, napĺňa tvoju dušu prísľubmi, pokojom a očakávaním. Aj drobné radosti sú radosti, ty krízu (spoločnosti) nevyriešiš, aspoň však nezblbneš. Svitá. Môže to byť deň, keď si slovenský hokej pripíše dlho očakávaný úspech. Môže to byť deň, keď sa opäť pekne prejdeš v horách. Môže to byť…
…nakoniec celkom vydarený výlet. Predpoveď počasia vychádza našťastie len sčasti, z predpokladanej víchrice je iba svieži vánok, sivá sa pozvoľna prefarbuje na tyrkysovú, prvé lúče slnka prehrievajú krajinu (a presvecujú atmosféru), aj pravidelné kruté vstávanie tak dnes ide akosi ľahšie. Auto ticho hltá kilometre diaľnice, ukazuje sa krásny deň, aktuálne ročné obdobie však pripomína len pohľad do kalendára. Zimné výstupy na vrcholy Malých Karpát sa (opäť) uskutočnia v úplne netypických podmienkach. Alebo… (si už máme zvykať)?
Kdeže sú časy, keď sme sa zľadovateným chodníkom driapali na Malý Javorník, až po … zapadali do závejov, na vrchole Okrúhlej túlili k ohňu, z blednúcich uhlíkov (a posledných kvapiek pálenky) sa lačne snažili vydolovať prepotrebné zvyšky tepla. Dnes bude (zdá sa) všetko úplne inak…
Diaľnicu máš za chrbtom, už si zabudol na jej neustále sa dravo dopredu derúci nikdy neutíchajúci zhon, len nezabudni odbočiť, nezabudni si strážiť rýchlosť, čert nikdy nespí, je tu tak pekne… akoby si ani nebol v meste, v najväčšom meste, v hlavnom meste… rameno rieky sa zádumčivo kľukatí popri ceste (cesta sa krúti po brehu rieky), kameňolom sa surovo zahrýza do svahov hôr (prach hôr sa vo výbuchoch usádza na dne riečnej nivy), nenápadné domy hlasne kričia do priestoru svojou nenásilnou eleganciou a skrytým pohodlím, neukojiteľné potreby nových malých elít nenásytne požierajú krajinu… našťastie sa zastavili pred bránami histórie, Villa Thebyn, Devín, už sme skoro tam, na mieste… „po stopäťdesiat metroch sa držte vľavo, odbočte doľava“, uličky sa kľukatia, zužujú, menia na jednosmerné, zo všetkých strán sa na teba valí nezastaviteľná lavína času, pamäť miesta.
…len periférne, len v kútiku oka sa mihne vysoký kamenný dom, steny zdobené popínavým brečtanom, romantické zákutie v hĺbke sobotného rána, ešte snívajúcej uličky, hustá zelená opona sa driape vysoko po jeho stenách, tvorí nádhernú fasádu, tichý úkryt… v chodbičkách za závesom zrejmého to však žije, drobné nôžky šuchocú po pevných stonkách, príchytky rastliny vytrvale narúšajú homogénny povrch kameňa, drobné sivé kožúšky sa tlačia dnu každou škáročkou pootvoreného okna, v kútoch izieb zanechávajú drobné guľôčky, oždibkávajú kraje syrového bochníka, hrkocú pod skriňou zoschnutým zvyškom pečiva, v najhlbšej noci ožívajú, do tmy svietia drobné drahokamy, hebké chvostíky šteklia spiace tváre, všade cítiť ich neodbytnú prítomnosť… svine myši, prekliata romantika, do čerta s tou plazivou zelenou potvorou… aké krásne zátišie však vytvára, pod tíško šumiacou ochranou prírody sa musí predsa žiť tak príjemne…
Heš, zaháňam divoké fantázie, musím sa sústrediť na cestu, je to všetko také úzke, všade dookola samé autá, nech niečo nevyvediem. Priestor sa otvára, veľké parkovisko (zatiaľ) zíva prázdnotou. Prišli sme privčas – PN, nie však prví, jedno auto nás už čaká – TT, Paľo bol (opäť raz) rýchlejší… O chvíľu prichádzajú dievčatá – GA, sme (možno) kompletní, veď menej býva niekedy viac. Máme ale ešte kopu času, musíme počkať, vyrážame na prehliadku okolia. Tak dlho som tu nebol…
Na vysokom brale v ohybe rieky, presne tam, kde sa do veľtoku Dunaja vlieva prítok hraničnej Moravy, na predele štátov a rozhraní epoch sa vypína zrúcanina hradu, dlhé stáročia nemo pozorujúca dianie vo svojom okolí. Úzke horské údolia rok po roku vytrvalo vrstvia históriu ľudského rodu, alpský ľadovec po stáročia uchováva jeho pamäť, neúprosná kradmá ruka civilizácie však siaha až sem, komíny, výfuky, turbíny chrlia nekonečné chuchvalce splodín, ľad sa topí, veľtok kvapku po kvapke odnáša do šíreho oceánu atómy ľudských osudov, slovo po slove sa nekonečný príbeh života premieňa na neviditeľný opar, neuchopiteľný pocit. Len vlny, lenivo sa prevaľujúce v širokom koryte, poznajú celú pravdu.
…zubaté hradby dorastajú, poloprázdne nádvorie plní ruch života, vysoké múry sa postupne strácajú, vojnovú vravu na podhradí tlmia nahrubo otesanými kmeňmi opevnené valy hradiska, Limes Romanus, hranica ríše, tu sú len levy, tam za riekou civilizácia, zalesnené svahy plné zveri sa ponárajú pod hladinu mora, na dne ktorého sa usádzajú odumreté ulity lastúrnikov, oblohu ožarujú len záblesky nikdy nekončiacej búrky, priestor sa s treskom prepadá do jedinej žiarivej bodky… „A buď svetlo!“, tvoja myseľ končí rýchlu exkurziu proti prúdu rieky dejín, veľtoku času…
Čo všetko nás dnes ešte čaká… nepredbiehajme však, pekne pomaly, potešme sa pohľadom na pokojne tečúcu rieku, pyšné bralo a hrdé hradby, (radšej) odvráťme zrak od ruiny (bývalého) amfiteátra, chvíľku zaspomínajme pri pamätníkoch doby, nechajme mysľou nehlasne plynúť pocity.
Nikto iný už nepribudne, tak poďme. Len sa prešmykneme uličkou okolo cintorína a začíname stúpať hore úbočím Devínskej Kobyly. Riadny zaberák, uff, už by aj stačilo… cesta sa mení na chodník, ten sa stáča poza ploty posledných stavieb (chaty? domy? nevedno), sklon sa vyrovnáva, otvárajú sa prvé neskutočné pohľady.
Ani tí najlepší stredovekí krajinomaliari a novoveki impresionisti by vo vriacom kotly stredoeurópskeho priestoru nedokázali namiešať také farby, sobotné ráno nám priamo pred očami maľuje dych berúci obraz, geniálny majster palety nanáša na plátno vrstvu po vrstve ako páper ľahkú náladu okamžiku. Dramatické mračno sa vpíja do azúrovej oblohy (ešte viac jasnomodrej prosím, ešte trochu, dosť, to je už priveľa…), nepravidelné štvoruholníky lúk a polí predelené tenučkou linkou remízok sa striedajú s nerovnomernými pásmi rozľahlých hájov. Ako zrkadlo sa z plochy kde-tu oblyskuje vodná hladina, nenápadný, spola ukrytý veľtok. Nekonečnú rovinu zľava lemujú hladké vlnky pahorkov, ostré bralo plynule prechádza do známej zrúcaniny. A v diaľke sa do belasého neba strmia žiarivé svahy bieleho obra. Zrak i myseľ neodvratne priťahuje Schneeberg, ľadový princ.
Dlho by sa dalo stáť, obdivovať meniaci sa (no stále ten istý) obraz, nasávať atmosféru chvíle, čas však nezastavíš, čas neúnavne odmeriava dráhu bytia, poďme, rozhýbme sa, dnes nás toho čaká ešte tak veľa….
Chodník sa takmer po rovine (aspoň sa príliš neunavíme, priveľmi nezdržíme) vinie strmými lúčnymi svahmi rozľahlej Devínskej Kobyly, nášho celodenného údelu. Z fádneho, ešte stále zimným spánkom driemajúceho podrastu ako skoré lastovičky vykúkajú drobné žlté kvietky, hlaváčiky, prví nedočkaví poslovia jari, pozdrav nového ročného obdobia (nie je ešte priskoro?). Obdivujeme, fotíme, čudujeme sa. Tento spôsob zimy zdá sa mi akýmsi… podivuhodným.
Kde nechať skôr spočinúť zrak, čim sa potešiť viac? Dohora voľne sa rozbiehajúcimi lúkami ozdobenými farebnými kvietkami, riedkymi kríkmi a bielymi hrudkami skál? Šírou rovinou v hĺbke zorného poľa, nie fádnou, nie plochou, nie tuctovou? Ťažko sa rozhodnúť, nie ľahko je zvoliť… Radšej sa však dívaj pod nohy, úzky chodník začína klesať, hadí sa dolu úbočím, objavujú sa prvé známky ľudského osídlenia, priestor sa otvára.
Waitov lom, kedysi vraj známy aj ako Devínsky kameňolom. Hneď vedľa vraj kedysi stála Mittelmanova vápenka. A kúsok ďalej bol vraj kedysi iný svet… Priveľa vraj, priveľa kedysi – naša pamäť je, zdá sa, príliš krátka (či doba priveľmi rýchla), akoby sme strácali svoju minulosť, pravdu už pozná len google… No priestor je to zaujímavý. Svah počas dôb intenzívnej ľudskej činnosti stihol ustúpiť hlboko do útrob hory, do krajiny sa prepadá vysokými kolmými stenami, pozostatkom ťažby. Pod nimi sa tiahne široká trávnatá pláň, významný biotop v súčasnosti spásaný stádom kôz (kde sa však dnes stratili?). Po nej sú ledabolo porozhadzované rozmanité atrakcie – drevené zvieratká i kamenné bludisko. Sme na periférii veľkého mesta, v priamom dotyku so živou prírodou, podobný disneyland vždy spoľahlivo poslúži na prilákanie pozornosti návštevníka. My sme z takých zábav však už vyrástli, naše ciele sú (o kúštik) inde, len sa krátko občerstvíme a pokračujeme.
Tá obrovská drevená potvora (že vraj májka fialová) je fotogenická, poďme však ďalej. Povrch chodníka sa nebadane mení, je suchý, sypký, drobivý. Už len pár krokov a stojím pod stenami Sandbergu, rukou sa dotýkam veľkého pieskovcového balvanu. Stačí sa na chvíľku zasnívať a som na Sahare. Stačí len na okamih privrieť oči, a počujem šum prehistorického mora, hlbiny ktorého prekypujú životom. Ulitníky, lastúrniky, ježovky či iná háveď sa prevaľujú po jeho dne, vody vyššie pri hladine brázdia ostrozubé žraloky a množstvo iných rýb (či veľrýb). Po brehu sa lenivo presúva obrovská korytnačka, drzá opica hádže pohľadom po obrovskom nosorožcovi, spod škreku vtákov sa na svetlo dňa vynára jaskynný medveď.
Nádherné miesto, krásny kút. Kým ostatní pod svahom obdivujú dlhé úzke tunely, zatiaľ ešte opustené hniezda včelárika zlatého, ja sa neviem vynadívať na všetku tú krásu, čo ma obklopuje. V rozmanitých pieskových útvaroch spoznávam veže, sfingy či útesy – na pohľad krehké, len jediný dotyk a rozsypú sa pod rukou, v skutočnosti však pevne vzdorujúce poveternostným vplyvom. Rozlohou neveľké púštne preveje a jaskyne, už viem, ktoré miesto mohlo poslúžiť ako predobraz Duny či Hviezdnych vojen. Lavička na okraji útesu, láka na tiché posedenie, pozorovanie okolia, zamyslenie. Pokojná vidiecka krajina na rozhraní dvoch štátov, necelú generáciu späť zakázané územie. Môžeš sa (obmedzene) dívať, dotýkať sa však nie je dovolené, za neovládateľnú túžbu sa (niekedy) kruto platí – žaluje zoznam obetí na Bráne slobody pod hradom, krvavo šepce vietor v Srdci Európy len niekoľko metrov opodiaľ. Akoby sme (niekedy) zabudli, akoby sme (vôbec) nevedeli…
Zaujímavými miestami sa dnes pohybujeme (a ešte nie je všetkému koniec!), čarokrásnymi, plnými histórie, nevšedných príbehov. Každá minca má však dve strany, každý kabát vlastné futro – niektoré z nich rozpaľujú v srdci hrdosť, iné mrazivo zvierajú pri srdci…
Takýmto spôsobom by sme však na vrchol nikdy neprišli, neodniesli si malú pripomienku na dnešný výstup, zastihla by nás tma, stratili by sme sa na rozľahlých svahoch Devínskej Kobyly, navždy zablúdili v hlbokých lesoch. Tak sa teda rozhýbme.
Stúpanie opäť naberá na intenzite, hltá posledné slabiky slov, celé vety, rozhovory sa predlžujú, nakoniec úplne tíchnu. Akosi sa oteplilo! Našťastie sme už hore, na Rovnici, tu sa môžeme vydýchať, poslednýkrát potešiť širokými výhľadmi. Už vidno cyklomost cez Moravu, nevzhľadné, husto nakopené škatule sídliska v Devínskej Novej Vsi, kedysi ospalej prihraničnej vieske, pred zrakom našťastie skrýva milosrdný vysoký porast.
Chodník vstupuje do lesa, už stúpa len mierne, čoraz hlbšie sa ponára pod koruny stromov, obchádza dobre utajené skalky, niekoľkokrát sa skrúca, mnohokrát vetví, smer pohybu je však zrejmý, pekne čitateľný, had turistov sa naťahuje po celej jeho dĺžke, rozhovory prerušené uprostred vety sa plynule nadväzujú, nikdy nekončiace príbehy voľne poletujú ovzduším, ako Ariadnina niť nás neomylne vedú ďalej, čoraz bližšie k cieľu. Tiché slová sa nehlučne rozplývajú v nesmelo sa prebúdzajúcej (ešte fádnej) jari (veď ona je predsa zima!), pomaly sa znášajú na suchým lístím pokrytú zem, biele hlávky snežienok obveseľujú sobotné predpoludnie. Pribúda návštevníkov, objavujú sa prvé známe tváre, dnes je tu hádam celá Trnava (a priľahlé okolie)!
Sido už má plné ruky práce, dnes je hore naozaj husto. A plno známych, kým sa stihnem s každým čo len krátko pozdraviť, prehodiť slovko-dve, naši už zostupujú z rozhľadne. Je zaujímavá, nová, pripomína modlivku, to predsa nemôžem vynechať, tam musím vybehnúť, som tu prvý krát, ktovie kedy (či vôbec) sa sem ešte dostanem.
Schod po schode, meter po metri stúpam vyššie. Až teraz začínam chápať tie pohľady, občas utrúsené nezrozumiteľné poznámky zostupujúcich návštevníkov. Už len jedno poschodie. Fučí tam na hovado (aj na mňa), bojím sa čo i len vytiahnuť fotoaparát (alebo vôbec nadýchnuť). Rozhľadňa vibruje pod nohami, adrenalín stúpa hore hruďou. Márne je na zábradlí prehľadne spracovaná výhľadová ružica, zbytočné sú široké výhľady. Len jedným očkom hodím na Pálavu, druhým zas žmurknem na Schneeberg a poberám sa radšej kadeľahšie. Až o poschodie nižšie sa zhlboka nadýchnem, ani tá podlaha už toľko netancuje, konečne sa ukľudním. Bol to však zážitok!
Už sa len rýchlo posilním a občerstvím (ostatní to majú dávno za sebou) a musíme pokračovať, hodina ubehla ako pár minút. Ešte sa na slovko pristavíme pri Sidovi, poďakujeme za dobrý nápad (kedy by som sa ináč trepal na Kobylu) a už sa snažím dobehnúť zvyšok skupiny. Ich pochod našťastie spomaľujú podivuhodné betónové kobky vystupujúce z húštin pri ceste.
Na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia vybudovali na vrchole prihraničného pahorka nad hlavným mestom raketovú základňu. Slúžila na ochranu výdobytkov vtedajšej spoločnosti, parlament, ak o tom (vôbec) rozhodoval, rozhodol jednohlasne, slovo referendum nebolo ešte v slovníku. Miesto utajené, strážené, nedostupné. Dnes široko navštevovaná ruina. A tak ide čas…
Mrazivý dotyk minulého. Diera v betónovom plote zarastá burinou. Graffiti na stenách. Namiesto brány čierny otvor. Betónové odpaliská. Mohutné železobetónové silá. Tmavá chodba. Špina, neporiadok. Hrdzavejúce stupačky, zostup do podsvetia. Úzky priezor oblohy. Rozhádzané plechovky piva, podivná žúrka. Objekt bývalých kasární, radšej nevstupujeme (tá skúsenosť je napriek desaťročiam odstupu stále živá). Metre betónu. Tony železa. Pachuť v ústach…
Konečne opúšťame desivý priestor, náš pochod sa láme do druhej polovice, čaká nás blúdenie lesmi, hľadanie zaujímavostí (ktoré som v teple domova našiel na mape), cestu nikto z nás nepozná, (radšej) púšťam GPS. Svah sa zvažuje, riedky porast dokáže len čiastočne skryť pohľad na rozľahlú nevzhľadnú masu sídlisk, mesto – megapolis ako nenásytný Minotaurus inštitúcií a priemyselných podnikov potrebuje neustály prísun poživne, hlce, žuje, trávi, pregĺga, aby premenenú masu opäť vyvrhol do svojich nákupných centier a zábavných parkov. The show must go on…
Nás našťastie obklopuje príroda, ešte neprebudená, naoko fádna, skrývajúca však nejedno nečakané prekvapenie. Už sa tam blížime, už sme takmer tam, odbočujeme z cesty, svah sa láme, v strmých skalných stenách padá o niekoľko metrov nižšie. Psie skaly, miesto stretávania trampov, náhodných turistov aj boulderistov.
Križujeme, zostupujeme, obdivujeme. Nevšedne sformované balvany, skalné útvary, ktoré pripomínajú čokoľvek, aj psa. Ozrutný previs držiaci v rovnováhe hádam len silou vôle. Zaujímavý porast – mach, pokrútené korene stromov i husté paprade. Nenápadné hlávky snežienok. Pekné miesto ukryté v hĺbke lesa. To chce malú odmenu, maškrtu či hlt niečoho chutného.
A pár metrov poniže, len niekoľko krokov pod úpätím skál nás víta zelený lístok, nesmelo vykúka spod šuchotajúceho lístia. Medvedí cesnak, hneď vedľa ďalší. Jar už kladie nohu do dverí, je nám to ľúto, ale nedokážeme sa ovládnuť, ostrá vôňa napĺňa ovzdušie, nenapodobiteľná štipľavá chuť sa rozplýva na jazyku. Len jednu byľku, najviac dve (či tri), nebudeme predsa drancovať prvé nedočkavé rastlinky, prvých poslov zmeny, nadžgávať si nimi vaky ani bruchá.
Pekná široká cyklocesta sa takmer po vrstevnici kľukatí úbočím Devínskej Kobyly, GPS-ko nás však posiela kamsi hore kopcom, už znova fučíme, ani sa nám veľmi nechce… Bola by to však večná škoda. Cesta sa rozširuje do malého amfiteátra, možno bývalého lomu, dominujú mu bledé vysoké steny, pod nimi šestica pestrofarebných totemov. Biele skaly, ďalšie miesto stretávania sa trampov, dúbravské potlachovisko. Neodoláme, po hrubo otesanom rebríku sa štveráme vyššie, priestor obdivujeme aj zhora. Paráda! To naozaj stálo za pár kvapiek potu.
Ďalšie však ešte uroníme pri výstupe na hornú zvážnicu. Po nej sa už pohodlne presúvame ďalej, len prebehneme krížom cez asfaltku (nebudeme drať podrážky), hľadáme čo najkratšiu cestu k cieľu (hokejisti už pomaly vykorčuľovávajú na ľad). Nejako sa nám to darí, každým krokom sa blížime k Devínu. To sme vyliezli až tak vysoko? Chodník stále klesá, tu viac, tu menej, avšak vytrvalo.
Na záver sa po už dobre známej ceste (veď tadiaľto sme ráno začínali) dostávame na parkovisko. Tu stretávame Ivetku, povinnosti jej ráno nedovolili pridať sa k nám, tak aspoň vytiahla bicykel, prebehla sa po okolí, prišla nám oproti. Srdečne sa vítame, to chce kávu (a možno aj niečo k nej)!
U rytiera je otvorené, posedíme vonku, pri pulte si len objednáme. Vyhrávame 1:0 (znova Slavkovský)! Len raz si uchlipneme z kávy, prehodíme pár slov a už je 2:0. To vôbec nevyzerá zle, len nech to nezakríkneme! Postupne sa lúčime, odchádzame. Diaľnica pod kolesami auta ubieha takmer samá, sme pri Trnave, 4:0, sme definitívne bronzoví! Bol to naozaj krásny deň…
Už niekoľkýkrát čítam tento dlhý zápis, príbeh nevšedného dňa, koľko som už toho vyškrtal, koľko tam však nevmestil. Je to márna práca, každú myšlienku, každý pocit nemožno previesť na slová. Ako zachytiť vôňu rána na brehu rieky? Farbu ožívajúcej oblohy? Pocit pri nečakanom stretnutí s kamarátmi? Spomienky na nie tak dávno minulú dobu tiež možno pôsobia nadbytočne. Načo to sem vôbec ťahá? Čo to toľko rozťahuje? Prečo nepíše len o prírode? O výstupe? Na týchto miestach, v tomto čase som sa tomu však nedokázal ubrániť. Čas nevymažeš, históriu nezmeníš. Ten príbeh si tento kút zeme už navždy nesie so sebou.
Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou rozjasnili oblohu, prehriali ovzdušie a pomohli spríjemniť tento deň. Po svahoch Devínskej Kobyly v túto pamätnú sobotu putovali Daša Soubustová, Gabika Kušnierová, Janka Nagyová s kamarátkou Adrikou, Božka Golierová, Marta Karliková s kamarátkou Vierkou, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant a Maroš Modrovský. V cieli nás čakala cyklistka Ivetka Pekaríková
Juro Golier
Na podvečernou žiarou presvetlenej oblohe visí biely mesiac, vykúka spoza farebných útvarov mrakov, ktoré sa ako vlny oceánu pomaly prelievajú podvečernou oblohou. Svetlo bledne, obloha hnedne, stráca farby, sivie. Deň hasne, z jasnej oblohy žmurká žltý kotúč. Súmrak zahalil krajinu, ako jediný jasný bod žiari v temnom priestore obrovský zlatý koláč, jeho úzky lúč sťa nekonečná slamka vysáva čerň noci, vpíja sa do vôd pomaly plynúcej rieky, tichých svahov hôr, zháša svetlá domov, nepochopiteľnou chemickou reakciou sa premieňa, strieborný poprašok zdobí končeky korún vysokých stromov. Dobrú noc Dunaj, spi pokojne, Devínska Kobyla…
