nedeľa 26.6.2022
Čas akoby zastal v horúcom dychu skorého letného rána, sekundová ručička len s námahou putuje po nikdy sa nekončiacej ceste dookola ciferníka starých kuchynských hodín, minútová zastala na jednom mieste, ako prilepená neviditeľným tmelom, ako prikovaná pevným klinom, číslice sa pomaly roztápajú v žeravom nehybnom vánku prebúdzajúceho sa dňa, ako modré kvapky potu stekajú po bielej tvári ustrnutého chronometra, ich obraz sa postupne rozpíja, vsakuje do tónov rádia, do hlasu monotónne prednášajúceho predpoveď počasia. Čo som to zas vymyslel…
Len pred niekoľkými hodinami som sa vrátil z krátkej dovolenky, sever krajiny, môj obľúbený Spiš ponúkal znesiteľnú formu leta, ale tu? Celú noc som sa nepokojne prehadzoval pri otvorenom okne, zážitky posledných dní, priskorý návrat k normálu, ku všedným povinnostiam bežného života, horúci dych domova… – ako rád by som ešte chvíľu blúdil tichými uličkami Kežmarku, takmer ľudoprázdnymi chodníkmi v lesoch nad kúpeľmi pri Bardejove či v Ružbachoch, hľadal blednúcu stopu ducha starobylej Levoče, pohľadom opäť vsakoval do milovanej siluety Tatier… Dnes mám však iné povinnosti, dnes som sľúbil zorganizovať (náhradný) cyklovýlet. Čas sa vrátiť nedá, vykonané rozhodnutia sú nemenné, Ľuboš musí oddychovať, liečiť zranenú nohu, namiesto do Filipovského údolia tak dnes zamierime do Karpát, budeme sa motať po (mne) blízkom okolí – „co je v domě, není pro mně“ – niekto možno aj tu objaví nepoznané zákutia.
Prvý mi volá Janči (Š.), že kde sa motám, už ma čakajú. Zintenzívňujem pohyb, snažím sa rýchlejšie popratať všetko potrebné do neveľkej brašne (nečakane prázdne koleso ma vyrušuje, dofúkal som, nie je to ale defekt?), čo najrýchlejšie vyraziť. Medzitým pri bráne stojí Janči (B.), dáme jeden štartovací, čosi nové, (možno) dobré som doniesol z Nestvillu, treba okoštovať, aj do druhej nohy. Vyrážame.
Na námestí sa už žltí skupinka dresov (prečo som si aj ja nezobral ten nový?), o chvíľu pribúdajú ďalšie, je nás jedenásť, tak akurát, aj v tejto sahare sa teda našlo pár odvážlivcov (aj jedna odvážlivkyňa). Ešte nás čaká milá povinnosť, krst nového bicykla, tak teda veľa pekných kilometrov Editka, mnoho zábavy, nech sa Ti nikdy nevybije baterka!
Odchádzame. Aj Čerenec je dnes takmer prázdny, iba zopár stanov, len kde-tu osamelé auto, nehybne nahodené udice, horúci vzduch sa chuchvalcoch prevaľuje na brehu jazera, hmyz intenzívne vyspevuje do tváre žltej gule stúpajúcej na oblohu, rysuje sa tropický deň, nečudo že sa nikomu nič nechce, aj tie ryby sa len lenivo vyvaľujú v bahne kdesi pri dne, no my, cyklisti, sme sa vybrali štverať kamsi do hôr…
Kratučký jedovatý stupák na Prašníku preverí hneď skraja cesty naše prehadzovače, zrýchli dych, zľahka zaštípe v stehnách, ale ešte to nič nie je, ešte máme plno síl, po chvíľke už ani netušíme, že bol. Konečne sa ponárame pod koruny stromov, svet je ihneď krajší, svieži vzduch plní pľúca, aj to mierne stúpanie je znesiteľnejšie, dupeme do pedálov, ženieme sa vpred.
Spomaľme však, neponáhľajme, užime si chvíľku pohody, (pre väčšinu) neznámy úsek cesty, máme pred sebou celý deň. Treba sa však pozerať pod kolesá, po ťažbe je terén (trochu) rozjazdený, povaľuje sa tu všelijaká haluzina, to tak chytiť do predného kolesa…
Našťastie sa to nikomu nepodarilo, ani sa nenazdáme a Kopanú cestu máme za chrbtom, čo nevidieť si už vychutnávame tichý pokoj nedeľných kopaníc, presúvame sa nahor ospalou Pustou Vsou, o chvíľu to (už naozaj) vypukne. (Obvykle) podmáčaný kus cesty obchádzame chodníkom sprava, je však trochu rozbitý, zarastený, plný žihľavy… tento úsek sme si mohli radšej odpustiť (šúchame si ošľahané nohy aj ruky).
Svrbenie je však ihneď zabudnuté, pred nami je prvý zaujímavý výšľap dňa. Šteruská dolina nás privádza na stupák hore Divou dolinou, skalnatý strmý úsek prináša prvý pád či znova spadnutú reťaz, ale aj radosť z prekonania zaujímavého úseku, pekných skalných scenérií (ak dokážeš odtrhnúť zrak z cesty), aj vlastnej pohodlnosti. A to ešte nie je všetko. Už po pár desiatkach metrov nasleduje ďalší brutálny výstup.
Márne hľadáš ľahší prevod, žiadny neexistuje. Dych si stratil už na minulej serpentíne, urputne sa snažíš neprekotiť na chrbát, prenášaš váhu na riaditká, odľahčuješ zadné koleso, prešmykuje, ešteže tá cesta nie je (priveľmi) rozbitá, raz-dva, raz-dva, udržať tempo, svaly ťa pália ako sviňa, slnko pečie na prilbu, pot štípe v očiach, ešte jedna zákruta… Čo!?! Ešte ďalšia? – veď minule tu nebola (čo to presunuli kamsi vyššie?)! Už počuješ hlasy, máš sa usmievať, fotia ťa, odhadzuješ bicykel, ako v mrákotách vystupuješ po schodoch-rebríku kamsi hore. Dokázal si to. Vydriapal si sa na rozhľadňu pod Klenovou.
Krátky oddych, hlt piva a veselá zábava ti dobijú baterky, si pripravený pokračovať, hlavne keď ťa čaká pekný rýchly zjazd (čo sa tak pachtia hore tým kopcom?). No potom ťa čaká výstup na Komárovú, križovatku ciest pod Klenovou, riadny stupák, rozbitý… – na ten ti nestačí technika, ani kondícia (aspoň kúsok však tlačia hádam všetci).
Z Komárovej sa po značených aj neznačených pohodlných cestičkách dostávame na križovatku pod Vrátnom (miesto dôverne poznajú hlavne turisti, nie raz sme sa tu v zime občerstvovali), odtiaľ už nasleduje príjemný zjazd.
Pešia turistika a bicykel, bezlistá zima a rozkvitnuté leto. S vetrom opreteky letím dôverne známou krajinou, takmer ju však nespoznávam, dnes je akási iná, rozmazaná hustá zelená šmuha, odbočku hore na Kjeragbolten len odhadujem, tú pod Milkine veže som predtým úplne prehliadol…
Riadne sme spadli, stratili veľa výškových metrov, tie budeme musieť opäť nabrať, je najvyšší čas sa občerstviť, krčma na Dobrej Vode láka. Odkladáme bicykle (tak nakoniec to asi defekt nie je), sadáme, snažíme sa rýchlo doplniť tekutiny, načerpať sily. Je tu dobre, je tu veselo, prestávka sa pretiahne. Slnko zatiaľ vystúpilo vysoko na oblohu. Je čas pohnúť sa ďalej.
Tak to nakoniec defekt predsa asi len bude. Pohľad na prázdne koleso neveští nič dobrého, zo zúfalstva odháňam zlý pocit, búšim do pumpy, ak to vydržalo sem, možno sa domov nejako dostanem…
Nedostanem. Už po niekoľkých stovkách metrov je duša takmer prázdna, hľadáme chládok, meníme. Dobre sme si vybrali! Zrelé čerešne poskytujú zábavu, dobrí kamaráti pomoc – po pár minútach je koleso opäť nahodené, nafúkané, toto už hádam vydrží.
Krásna cesta medzi Dobrou Vodou a Vítekom, neraz som ju v poslednej dobe meral podrážkami svojich topánok, krásna, ale (nenápadne) náročná, hlavne pre cyklistu. Prvý hupák ešte ako-tak ide, ten druhý je však riadna hnusoba, strmý a plný štrku (nejeden z nás kúsok potlačí), tretí (hore lúčkou) zas viac straší ako unavuje, je však nádherne fotogenický.
Na Víteku sa lúčime s trojicou Modranka-Šintava-Modranka, po vlastnej osi ťahajú domov, pre nich nemá význam pokračovať ďalej, spúšťajú sa do Chtelnice. My ostatní sa púšťame do boja s výstupom pod Klenovú. Nie je príliš strmý (tak akurát), avšak dlhý, pomaly užierajúci sily (hodne si ich už zobralo slnko na otvorených priestoroch za Dobrou Vodou), sme radi keď sa nám podarí vydriapať hore. Už to máme (takmer) za sebou, už (veľa) stúpať nebudeme, teraz nás čaká pekný zjazd.
Je to také ľahučké MTB, nič príliš technicky náročné, nič nebezpečné, treba len nepoľaviť z pozornosti, niekde sa zbytočne nevyváľať, nič nezabudnúť (ešteže máme kamarátov!). Úsek popri lúkach neďaleko Lančára je navyše pekný, oplatí sa občas odlepiť zrak od cesty, trochu sa porozhliadnuť. Mám to tu rád.
Ku kostolu sa nedriapeme, stúpania nám dnes už stačilo, ortuť teplomera atakuje vysoké hodnoty, aj tie hupáčiky pri Kočíne postačia. Krátko sa zastavujeme pri Pamätníku svätej Rodiny nad Šterusami, kocháme sa pohľadom na okolitú scenériu. Klenová, Dúbrava, Orlie skaly, Veľká pec, Kamenec – krásne sú tie Brezovské Karpaty, krásne, blízke a preto (takmer) nepoznané…
Lúčime sa so Stanom, zostáva v Šterusoch, my ostatní povinnou jazdou po asfaltke presvištíme do Vrbového. Krátke posedenie na terase vo dvore kúrie Mórica Beňovského uzatvára horúcu a kopcovitú nedeľu. Hádam sa tento výlet krajom známych-neznámych Brezovských Karpát (aspoň) niekomu (trochu) páčil.
Za príjemnú spoločnosť počas celého dňa ďakujem všetkým zúčastneným: Editka a Jozef Antaloví, Jozef Nádaský, Janči Budoš, Janko Ščibravý, Roman Miklošík, Feri Martinus, Dušan Surovčík, Paľo Vrábel, Stano Macejka
Juro Golier
Budí ma nečakaný úder hromu, len po pamäti šmátram po stole, hľadám hodinky. 5 hodín 10 minút, skorá ranná prehánka, vzdialená búrka osviežuje vzduch, definitívne odplavuje spomienku na jednu horúcu, krásnu júnovú nedeľu. Prídu ďalšie dni…
