9.7. – 16.7.2022
Akcie sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Juraj Poláček, Tóno Gieci s priateľkou Denisou, Pavol Herceg, Fero Martinus, Heňo Molnár, Igor Buc, manželia Kraicoví, manželia Rosoví, manželia Macejkoví, Kornel Ninis, Peter Chnapko, Marián Modrovský, Ivan Kubiš, Štefan Krištof a Ján Budoš.
Sobota 9.7.
Tak, ako po minulé roky, tak aj teraz sa stretávame opäť v Jablonici. Niektorí si pozabudli vybaviť české diaľničné e-známky, tak sa samotný odchod zdržal o jednu hodinu. No ale predsa už konečne vyrážame – smer Krkonoše – najvyššie pohorie Česka.
Prvá zastávka bola na Devět Křížů mimo diaľnicu. Po občerstvení a prečítaní si smutnej legendy tohto miesta, sme vyrazili smer Chrudim. V Chrudimi sme mali obedňajšiu prestávku. Pochutili sme si na českých jedlách a zapili dobrým českým pivom.
Ďalšie mesto v poradí našej cesty boli Pardubice. Tu sme absolvovali len výlet na Pardubický zámok a trochu sa pomotali v centre po námestí. Ako už obvykle to v Čechách býva, námestie musí obsahovať aspoň jeden krásny kostol a krásne vymaľované priečelia starodávnych budov. Čas k dojazdu sa nám míňal, občas nejaké auto išlo inou cestou. Ešte bolo na pláne Dvůr Králové a priehrada Les Království.
Konečne sme sa dočkali príchodu na našu chatu v Strážnom, nedočkavý bol aj správca chaty, lebo večeru sme zopárkrát prekladali. Prostredie chaty nás prekvapilo svojou samotou. Vybavenie chaty svojou útulnosťou. Akurát nás trochu zaskočila nízka teplota okolia. Po srdečnom zvítaní sme sa zaborili do perín s očakávaním krásnych zážitkov z cyklistiky. Okrem nás, čo sme prišli autami, nás tu už deň pred naším príchodom čakal nonstopák Ivan a neskôr po nás prišli od vlaku na svojich bicykloch Kornel a Peter.
Nedeľa 10.7.
Ráno nás čakala milá povinnosť krstu Jankinho horského bicykla. Krstná mama Milka ho pokrstila menom Modrý žralok (Blue Shark). Začali sme stúpať po ceste na Hříběcí boudy. Cesta nás očarila krásnym lesom a malebnými chatkami, tu v Krkonošiach ich volajú boudy. Cyklocesta bola príjemná, občas hore, ale aj dolu. Niektorí skoro minuli roubenku, známu z filmu S Tebou mě baví svět. Peší výstup k chatičke bol dosť ostrý. Nikto nebol na chate, čiže nás nik nevyhnal, lebo to bola súkromná chata.
Prvé občerstvenie bolo na Tetřeví boude. Bolo nám zima. Niektorí zvolili inú alternatívu na občerstvenie ako pivo, napríklad čaj. Na doplnenie energie sme zvolili polievočky. Tie krkonošské majú svoje čaro originalitou. Pokračovali sme okolo Lesní boudy, cez Václavák (kopec ako blázen), cez Černú boudu (kde šotolinový kopec preveril naše sily).
Tu ma napadla myšlienka, že keby som vybavil ubytovanie na tejto boude, asi by som do rána neprežil. Prekonali sme nakoniec najvyšší bod dnešnej trasy, televízny vysielač Černá hora 1299 m. Nižšie v Sokolskej boude sme doplnili energiu a čakal nás ostrý zjazd po asfaltke na kraj Jánskych Lázní.
Potom už nasledovalo len prejsť cez dedinky Černý Důl a Lánov k našej chatke. Večer ako zvyčajne sme sa pochválili so svojimi zásobami a pripravili chuť na večeru a po večeri na kvalitne orosené P-účko.
(dĺžka 50 km, prevýšenie 1129 m)
Pondelok 11.7.
V pondelok mali byť nejaké búrky, preto sme zvolili najjednoduchšiu trasu s prepravou na autách do Jánskych Lázní. Odtiaľ bol plánovaný okruh. Len zopár fanatikov, ktorí boli nažhavení na cyklistiku do a z Jánských Lázní, využili svoje tátoše a urobili asi o 40 km a asi 600 výškových m naviac. Boli to Jana, Štefan, Igor a Ivan. Mňa odradila z rána kyselina v žalúdku a hlavne hlavná cesta.
Po stretnutí sa na parkovisku v Jánských Lázních, sme urobili zopár foto pred ski rezortom. Začalo to ako obvykle stúpaním nad kúpeľným mestečkom a neskôr brutálnym klesaním, kde brzdy dostali zabrať. Asi tu to tak chodí, žiadna rovina, teraz si vyber. Prešli sme na hlavnú cestu cez Horní Maršov a začalo opäť stúpanie na Malú Úpu, Horní Malú Úpu až sme došli až na hranicu z Poľskom. Za sebou som počul krik našich žien, že sú hladné, neriskoval som, radšej som pridal a išiel hľadať nejaké občerstvovacie miesto.
Chata menom Lesní zátiší nás zachránila. Do sýtosti sme sa najedli, akurát nemali dosť porcií rebierok, tak niektorí sa museli uskromniť a dať si maďarský guláš. Po občerstvení sme prišli k Pomezní boude, urobili foto na poľskej hranici a vybrali sme sa naspäť po druhej, musím povedať malebnejšej časti s krásnymi výhľadmi. Cesta bola pozvoľne dolu kopcom.
Odhalila sa nám aj Sněžka. Míňali sme veľa chát a boud. Nakoniec sme prišli k chate Krmelec u Kraví hory, ktorá mala v blízkosti drevom obložený kostolík. Občerstvenie nás čakalo až na Lysečinskej boude. Stále zjazdom sme prešli cez Albežice, Horní Maršov, Svobodu nad Úpou do nášho cieľa, do Jánských Lázní. Niektorí, čo tu išli na bicykli museli ešte absolvovať cestu domov. Ostatní sa neponáhľali, užívali si sladkostí, kávičky a fotenia pred kubistickou kockou a hlavne pred sochou Krakonoša. Všetci sme sa nakoniec zišli na chate a myslím si, že večer sme zavŕšili aj hudobnou produkciou.
(dĺžka 43 km, prevýšenie 955 m)
Utorok 12.7.
Včera sme poniektorí boli autami, čiže sa nám nechcelo dávať dolu bicykle, tak sme zvolili na dnes poslednú trasu s autami na priblíženie. Po raňajkách nás čakalo nemilé prekvapenie, hlavne Jura. Nemohol otvoriť kapotu na aute, kde mal odpojenú batériu. Všetci sme sa snažili Jurovi nejak pomôcť, aj videá z youtube ukazovali, aké je to jednoduché. Nakoniec po rozobratí krytu a hlavne asistencie nášho pána domáceho, za čo sme mu poďakovali, sa kapotu podarilo otvoriť. Už len zapojiť baterku a ísť do prvého servisu, čo Juro aj urobil.
S hodinovým oneskorením sme vyrazili do Rokytnice nad Jizerou. Parkovisko, ktoré bolo naplánované pre náš štart a cieľ bolo pre neznalých dosť ťažko nájsť, ale predsa sme sa všetci okrem Jura stretli s ďalším hodinovým oneskorením.
Začali sme bicyklovať a bol skoro čas obeda. Pred Harrachovom na Hotýlku na Mýtě sme predsa museli zaradiť kávovú a pivnú prestávku. Čakali sme dosť dlho, Denisa sa zapojila pri obsluhovaní, lebo všetko im trvalo veľmi dlho. Nakoniec nás Ľubo prekvapil, zaplatil to celé, lebo nedávno oslavoval svoje okrúhle narodeniny. Jediná malá satisfakcia bola, že domáci pán ponúkol Ľuba „domovinou“.
Ďalej nás čakala hlavná cesta cez Harrachov. Nechceli sme sa veľa zdržovať v Harrachove, aby sme stíhali čas. Pred poľskou hranicou sme konečne odbočili z hlavnej cesty na krásny cyklochodník, ktorý pozvoľne stúpal cez Alfrédku na Voseckú boudu, kde nás Juro po stíhačke dohonil. Občerstvenie tu padlo celkom vhod.
Zjazdom sme prechádzali cez Krakonošovu snídani a malebnou Mumlavskou cestou, kde nás na konci čakal malebný Mumlavský vodopád. Padli sme do Harrachova. Tu sme sa rozdelili. Jedni chceli využiť ľanovú dráhu, ktorá ich mala vyviesť hore spolu aj s bicyklami a ostatní chceli preveriť svoju kondičku a vyšliapať kopec nad Rokytnicou.
Neskôr až v cieli sme zistili, že niektorí, čo chceli ísť lanovkou, mali ťažší bicykel ako predpisuje ich norma, a tak museli ísť náhradnou trasou po hlavnej ceste na bicykli. My sme stúpali z Harrachova na Ručičky. Bol to posledný dnešný kopec, ktorý nám dal zabrať. Potom už len zjazd popri zjazdovkách, kde nám zase horeli brzdy.
Na parkovisku sme sa všetci počkali, Peter mal trochu problém so svojou vnútornou navigáciou, ale predsa sme sa ho dočkali. Prišli sme domov a opäť to obligátne, ale príjemné nás čakalo, doplniť energiu a pripraviť sa na zajtrajšok.
(dĺžka 49 km, prevýšenie 1317 m)
Streda 13.7.
Dnes nás čakala náročná horská etapa. Igor mal horúčku do rána, čiže zostáva radšej na lôžku. Na posteli musel vydržať nakoniec pre horúčky až do piatku. Zmenili sme trasu podľa informácií od majiteľa penziónu. Juraj zlákal nejakých cyklistov na svoju trasu, išiel autom do Vrchlabí a potom využil lanovku na priblíženie.
My sme začali nie náročným stúpaním do centra Strážneho a pokračovali sme cez Benecko. Stúpanie sa začalo zväčšovať po Horní Mísečky. Vedel som, že Vrbatova bouda a hlavná cesta ku nej vám nič nedaruje, treba si len siahnuť na svoje rezervy.
Otvorili sa krásne výhľady, ktoré, keď sme tu boli v roku 2005 nevideli, lebo nám pršalo a všade bola hmla. Na Vrbatovej boude sme sa zastavili a doplnili stratené kalórie. Pozreli sme si neďaleký pomník, ktorý vzdáva úctu dvom tunajším hrdinom Bohumilovi Hančovi a Václavovi Vrbatovi, ktorí tu tragicky zahynuli pri lyžiarskych pretekoch v roku 1913.
Ďalej sme pokračovali na Labskú boudu, ktorú nám v 2005 roku ochranári zakázali, nemohli sme vtedy použiť svoje bicykle na krásnej asfaltke. Turisti, cyklisti a iní obdivovatelia Krkonoš musia asi s ochranármi zvádzať tuhý boj, ale ochrana prírody pred civilizovaným človekom nie je jednoduchá. Dnes je prístup ku Labskej boude povolený aj pre bicykle. No na cestu ku vlastnému prameňu Labe sme museli použiť už len svoje nohy. Tu sa s bicyklami ísť nedá.
Naspäť sme sa vracali po rovnakej ceste, tentokrát to bolo už len dolu kopcom. Čiže bola rýchla a naše brzdy opäť dostali zabrať. Cestu do Špindlerova Mlýna som si s Ferom skrátil po časti zjazdovky z Medvědína. Bol to dobrý adrenalín, pred cieľom som sa skoro vysypal (stratil som po malom skoku pedále spod nôh a padla mi reťaz), pán Boh ma má asi rád. Myslím, že to už asi nebudem skúšať. Dolu pri lanovke som sa musel najesť, došli mi cukry. Museli na mňa v Špindlerovom Mlýne čakať, za čo som sa im ospravedlňoval. Domov sme pokračovali okolo priehrady po hlavnej ceste, čo bolo zase dolu kopcom. V Horejším Vrchlabí sme skrátili cestu cez výživný kopec do centra Strážné a potom už len cestou dolu a malinkým kopčekom k našej chatičke.
(dĺžka 64 km, prevýšenie 1711 m)
Štvrtok 14.7.
Včera mala by ťažká etapa, ale dnes nás čakala etapa, ktorú som nazval Alpe d Huez, teda tiež nič ľahké. Čím menej kilometrov pri stúpaní nad 1000m, tým väčšia drina. Začíname stúpaním na Hříběcí boudy. Tu to poznáme, preto nakoniec to bolo miesto, kde sme sa skoro všetci tu zišli, ale to až nakoniec.
Ako sme začali stúpať, tak pokračujeme zase stúpaním cez Adolfka, Rennerovky na Chalupu na Rozcestí. Tu opäť skoro najlepšia časť cyklistiky, občerstvenie pri orosenom moku. Pokračujeme na Výrovku, kde pre niektorých už končí stúpanie a idú zjazdom do Peci pod Sněžkou.
My A-tím pokračujeme ešte horším stúpaním na pamätník obetiam hôr. Tu sme sa priblížili najbližšie ako sa dalo na bicykli k Sněžke. Fotíme sa na viackrát, lebo hmla nám ju zakrýva. Stúpali sme z asi 750m na 1500m – na 12 km. O sto metrov sme spadli na Luční boudu. Tu sme si vyskúšali automaty na občerstvenie, lebo bol otvorený bufet, ktorý obsluhovala len jedna osoba, ktorá kontrolovala a usmerňovala stravujúcich.
Vrátili sme sa rovnakou cestou ako naši (B-tím), čo išli pred nami do Pece pod Sněžkou. Opäť sme sa spolu stretli v presklenej reštaurácií na námestí. Po občerstvení sme sa zase rozdelili. B-tým išiel lanovkou, my sme „po svojich“ nad Pec pod Sněžkou a prechádzali sme cez nám už známe Lesní boudu a Tetřeví boudu a Líščí cestou sme prišli do Hříběcí boudy. Mali sme veľkú rezervu k začiatku večere, tak sme počkali ostatných na dobrom pivečku. Stihli sme prísť pred dažďom.
(dĺžka 40 km, prevýšenie 1520 m)
Piatok 15.7.
Už radšej nehovorím o náročnosti trasy, lebo asi ľahká trasa tu neexistuje. Posledná cyklistika na našom pobyte bola zase bonusom pre vrchárov. Začali sme opäť stúpaním do centra Strážného. Peknými cyklocestami pri využití nadmorskej výšky sme prišli Nad Michlovým Mlýnom. Odtiaľto sme prišli na hlavnú cestu k Labskej priehrade. Druhou stranou priehrady mimo hlavnej cesty sme prišli do Špindlerova Mlýna. Teraz sme mali viac času na Špindel, ale to neplatilo pre A-tím. Ten musel najprv absolvovať stúpanie na posledné skvosty Krkonošskej cyklistiky a to Špindlerova bouda a Petrova Bouda.
Na prvú boudu bola širočizná asfaltka s prijateľným stúpaním. Hore chodil aj autobus s prívesom na bicykle. Petrova bouda bol trochu tvrdší oriešok. Hlavne záver stúpania bol brutálny. Petrova bouda je vlastne moderná nocľaháreň s budovou na odpočinok, občerstvenie a toalety, žiadna reštaurácia.
Dolu do Špindlu sme sa vracali po inej ceste. Sklon bol už oveľa prudší, čiže dobrusujeme aj posledné zvyšky nášho brzdového obloženia. No a úsek od Moravskej boudy po boudy Davidovy bol príliš „technický“ aj pre najväčšieho šialenca.
Vrátili sme sa do Špindlerovho Mlýna. Dávame vychladnúť brzdy a my sa trochu v miestnej reštaurácii ešte občerstvíme. Cestou domov sme si prezreli na bicykli ešte údolie Svatý Petr a nakoniec nás čakal len kopec na bočný hrebeň. Peknou šotolinkou sme prešli okolo Strúhadla do centra obce Strážné, kde sme neoficiálne uzavreli potulky na bicykli. Na chate sme zavinšovali Heňovi k sviatku. Väčšinou to tak vychádza, že má akurát meniny. To je ale smola.
(dĺžka 54 km, prevýšenie 1477 m)
Sobota 16.7.
Na týchto českých výletoch bývajú soboty aj veselé plné očakávania po príchode, ale aj smutné, že niečo končí a treba sa zbaliť odísť domov. Toto vysokohorské sústredenie nás otestovalo. Tu sa ukázala aj súdržnosť pri riešení problémov. Dobrá partia cyklistov robí z tejto akcie akciu, na ktorú sa len tak nezabudne. Ani choroba, ktorá prišla na niektorých, nás nezloží a verím, že všetci sa zdraví opäť stretneme niekde na bicykli
Štatistika. Celkovo sme našliapali 306 km s prevýšením 8025 m.
Jano Budoš
