sobota 23.7.2022
„Načo som to len sľuboval? Dúfam, že nikto nepríde, vrátim sa do postele a aspoň trochu sa dospím.“ Len pár hodín dozadu som ešte skákal pod pódiom (nie, netancoval som naboso, sorry Patti), užíval si skvelý koncert a teraz aby som vstával… musím sa prebrať, nejako vyhrabať na nohy. Načo som to len sľuboval, dúfam, že nikto nepríde… pod oknom sa však prechádza Peťo.
Lazaret po návrate z Krkonôš bráni garantovi organizovať akciu podľa plánu, podujmem sa na záskok (nech zas nesedíme doma), skúsim ľudí (opäť) pozvať na Bradlo, veď je tam tak pekne, prečo minule nikto neprišiel? Precenil som však sily, neskorý návrat z diaľav hudobného neba, úmorná horúčava berú chuť, keď však pod vežou čaká aj Ivan… musíme vyraziť.
Okolo Čerenca vedie šikovná skratka, netreba sa hneď skraja hrdlačiť do kopca, prepletať pomedzi autá, na Prašníku to šmykneme cez kopanice, tu v sobotu ráno stretneš skôr Eskimáka ako auto. Tie hupáčiky takmer ani nevnímame, no myseľ sa vracia na jar roku 1989 (to už je tak dávno!), idem tadiaľto prvýkrát na Bradlo (bicyklom – samozrejme s Jančim), staručký Favorit 2×5, veru aj občas potlačím (tu?!?). Škoda, Adam má zavreté, cez víkendy (vraj) len na rezerváciu, v kúte ktosi sedí – ale… nevnucujeme sa.
Dnes si dáme úplnú novinku, tadiaľ chalani určite ešte nešli, na Dlhý vŕšok prelezieme cez Šindelov. Novinka to však je aj pre mňa (vždy som zatiaľ išiel v protismere), kde sa tu nabral taký kopčisko? – radšej to skontrolujem… Zosadám z bicykla, ladím GPS, sme správne.
Ešte zopár (riadnych) šliapnutí do pedálov, mnoho kvapiek potu, pľúca som už vypľul kdesi nižšie, konečne to však spoznávam, ďalej mapu potrebovať nebudem. Rýchly zjazd do Priepastného vysvetľuje predchádzajúce trápenie, to podstatné nás ale čaká o chvíľu. Bradlo je zaberák z každej strany. Z tejto však krásny, neokukaný.
Jandova Dolina, Hrajnohovci, Zubákovci, v diaľke na moment vykukne Javorina… Krásne sú brezovské kopanice, sťa vymaľované, malebné, len stále do kopca… Slniečko začína pripekať, riadne cerí zuby, dal si sa však na boj, tak neskuč! A ťahaj!
Kúsok aj potlačíme, hore zjazdovkou sa neoplatí niečo si dokazovať, už len pár krokov a konečne sa schováme do chládku. A v ňom čaká chata. Tu majú otvorené.
Pivo, kofola a káva len tak zasyčia, ani neviem, že som niečo pil. Hore k mohyle sa nedriapeme, boli sme tam predsa veľakrát, dnes je tak horúco, ovlažíme sa v zjazde. A potom na námestí pri zmrzline (a ďalšej káve) – toto miesto nikdy neobídem.
Ďalej je to povinná jazda, už by sme trafili (hádam) aj poslepiačky. Výšľap k priehrade, tradičné foto s mohylou v pozadí, dôverne známa cyklocesta na Košariská, Holotéch víška (tú dnes neobídeme), pôvodne uvažovaný prejazd (cez kopce a lesy nad Dlhým vŕškom) rýchlo zavrhneme, odbočujeme na hornú hradskú ponad Trvajovú, potom cez Beňov a Pagáčov – a ďalej už kopírujeme našu rannú trasu. Je však o pár stupňov teplejšie, horúci vzduch berie sily, na rozlúčku (a za odmenu) si vo Vrbovom doprajeme pár kopčekov zmrzliny.
Dve priehrady, jeden kopec a tri pivá – nakoniec to bol pekný výlet. Niekedy netreba veľa, stačia dvaja parťáci (Peťo Julíny a Ivan Kubiš) a sobota je hneď krajšia.
Juro Golier
