Ako som (ne)bicykloval na cyklozraze
Oščadnica 26.8. – 28.8.2022
Čas sa premenil na horskú riavu, so zúrivým revom raneného dravca sa derie dole svahom usínajúceho leta, ako nezastaviteľný buldozér valí pred sebou osirelé dni, stratené korálky prežitkov, len na malý okamih, len naoko spomalí, aby sa znova rozhučal a zomlel všetko navôkol do zmätenej kalnej masy, neprehľadnej zmesi prítomnosti, minulosti, spomienok a predstáv. Čas sa premenil na čiernu formulu Emersona Fittipaldiho, ktorá neúprosne štve útly modrý šíp Lietajúceho Škóta Jackieho, zlaté iniciály JPS lesknúce sa v posledných lúčoch upachteného dňa pripomínajú lístie čo sa nečakane priskoro znáša z vysokých, ešte letných korún na dreň vysušených, žíznivých stromov. Čas sa premenil na večerný vánok, vietor ženúci pred sebou na franforce potrhané zvyšky bezfarebného dňa, víchricu, uragán duniaci prázdnou mysľou, vymetajúci do zabudnutia posledné zvyšky pocitov, chuť zážitkov, vôňu okamžiku. Nič nestíham, na nič nemám čas, až veľmi neskoro sa úporne snažím vydolovať z pamäte posledný závan spomienok, zachytiť atmosféru prežitého. Svet sa zbláznil.
štvrtok 25.8.2022, kdesi na Považí
… kolotoč povinností sa neomylne rozkrúti v ten najnevhodnejší okamžik, samozrejme meškáš, prudko stláčaš pedál, márne sa snažíš dohnať zameškané, dobehnúť seba samého … (zdanlivo) nekonečná plechová kolóna sa valí asfaltovým korytom proti toku rieky, prudko brzdíš, stojíš, naozaj pridlho stojíš, blikajúce svetlá, pokrivené plechy, havária, zmar, čas zhúžvaný do malej papierovej guličky, hádžeš ju za hlavu, všetko hádžeš za hlavu, už to (určite) nestihneš … konečne uvoľnenie, zlatistý mok chladivo steká dole hrdlom na terase pohostinstva, výborná nálada elektrizuje vzduch (búrka už ustúpila kamsi za hrebeň hôr – ako bude zajtra?), ozývajú sa spomienky, spomienky na doby (dávno) minulé sa jasne vylupujú zo šera podvečera, ako by to (všetko) bolo len včera, ja som Kelt, ty si Kelt, raz budeme všetci Kelti … deň sa však stále kľukatí, na každej zákrute ktosi čaká, ja ešte nejdem spať, posedenie pri prívese (veselo) posúva dlhý deň (konečne) na pokojné lôžko noci, prvej noci tam (kdesi) na Kysuciach …
piatok 26.8.2022, (vraj) na Kysuciach
Zastavte ten stroj! To zemetrasenie. Upokojte rozhojdaný koráb! Zhasnite ostré svetlo (pri)skorého rána! „Nie, ja nikam nejdem! Nechajte ma spať!“ (alebo v pokoji zomrieť). Kašlem na Raču. „Nie ani na Brýzgalky nie!“. Hovorím, či len snívam? Konečne zmizli… Prečo tá fontána pod oknom tak reve? Ako divá riava… ako Niagara. Či Kysuca. Ej Kysuca, Kysuca… už z teba veru nikdy viac piť nebudem… naozaj nikdy… O čom sa to môžu tam vonku toľko rozprávať? Čo tak hučia? Každý zvuk sa bodavo vbíja do mozgu, ako boľavá ozvena sa odráža od stien dutej hlavy. Prečo musí ten telefón stále vyzváňať? (práve teraz). „Áno žijem!“ (Kašlem na vašu Raču, kašlem na bicykle, nechajte ma všetci na pokoji!). A furt majú o čom klábosiť! Choleru na nich! Keby som mal silu, keby som aspoň vládal zatvoriť okno… Konečne je ku mne príroda milostivá, konečne upadám do (nepokojného) spánku…
Žijem… Aj postaviť sa dokážem, robím prvé nesmelé kroky neskorého podmračeného poobedia (mrak na oblohe, jasno v duši). A ktovie kde sú ostatní? Ako to dnes išlo? Hádam im po ceste nepršalo. Ale ja som tuším aj hladný. No najskôr si dám (prvú rannú) kávu (veď kaviareň čochvíľa zatvára).
V susedstve príjemne ševeliacej fontány mi chutí ako už dávno nie. Od vedľajšieho stola sa nečujne nesie tlmený rozhovor, deň sa pomaly chýli k večeru. Aj suchá buchta z Jednoty dokáže urobiť radosť, no len ťažko kĺže dole vysušeným hrdlom.
A už sa trúsia (po malých skupinkách), už sú tu – vraj to bola riadna makačka! Viac tlačili ako bicyklovali, dokonca aj dole kopcom. Najskôr na Dedovku, hore Račou (veď mohli ísť lanovkou!). Potom po zvážnici, kamene ako hlavy, skôr potok ako cesta, zablatení, unavení, aspoň sa však nikto nedorazil (ešteže som zostal doma!). Aj sa rozdelili. Aj trasu si rôzne upravili, skrátili či predĺžili, i rodinu poniektorí (odvážne) opáčili. No na Brýzgalky sa nakoniec nedostali (ešteže som zostal doma). Na (dobre známej) terase pohostinstva sa rozbieha veselá debata, emócie tryskajú ako gejzír, uvoľňuje sa adrenalín, myseľ sa upokojuje, pivo chutí. Takmer všetkým…
Z letargie divného dňa ma vytrháva až chutná večera (ešteže sa o nás postarajú) a (odvážne) zaradená kapurkova. Hajde spať! Zajtra bude (hádam) lepšie! (na obed sú hlásené búrky)
sobota 27.8.2022, na Veľkej Rači
Na bicykel ja dnes veru nejdem. Som už síce (navonok) v poriadku, avšak stále akýsi ošumelý, akoby mi čosi (ktosi) zatiahlo ručnú brzdu… Dnes len pekne pomaličky, na pešo, hore na Raču. Ponaháňať spomienky… Janči mi hádam odpustí.
Lúčime sa s cyklistami, odchádzajú kamsi do neznámych hlbín kysuckých hôr, nás autá vyvážajú pod lanovku, hore nad Dedovku sa musíme vyviezť sedačkou, rýchlo, rýchlo, na obed vraj hrozia búrky…
To inokedy, to som býval iný borec! Ranný výbeh orosenou lúkou so svitaním v chrbte, v nohách čosi nad tridsať kilometrov, takmer sedemdesiat ďalších pred sebou. Či večerný výšľap krajom zasneženej zjazdovky, na pleci lyže, v batohu batéria šampanského. To inokedy, to som (ešte) býval borec!
Dnes mi je dobrá aj lanovka… Ale je tu naozaj pekne. Avšak akosi cudzo, vôbec to tu nespoznávam. Ľudská pamäť je taká krátka, len fantázia bezbrehá… Kde je tá chata, na ktorej sme večer čo večer hltali obrazy rozbúreného Rumunska, kdeže sú účastníci tých mladých dní (Janči drie na bicykli kdesi hore grúňom, spolucestujúcu na bicykel neviem vytiahnuť, čo asi robí Milan, IVP, ostatní…)?
Hlboko pod nohami roztrúsené (bývalé) samoty, (dnes zväčša) chalupy, na horizonte súmerné homôľky hôr, krásny kraj, ťažký život… Veselý výskot z kapsule rútiacej sa dole bobovou dráhou vytŕha zo snenia, navracia do reality. Vystupujeme, ďalej už musíme peši (pivo počká, na obed sú hlásené búrky…).
V húštine pri chodníku čosi zapraská, medveď! – no sú to len kravky. Pokojne sa voľne pasú na okraji lesa, sme im úplne ukradnutí, masmediálnou mašinériou masírovaná myseľ sa upokojuje, zrak opäť pohládza hrebeň horstva, chodník príjemne stúpa, ani nie je prečo prehlbovať dych, hľadať zámienku na oddych, (občas sa) zastaviť ma núti len všetka tá krása navôkol, lepí sa na mňa ako ľahučký závoj, obaľuje ma ako tá najjemnejšia merino vrstva, chráni pred nepohodou ako prírodná goretexová membrána. No búrka (našťastie) neprichádza, kĺže sa po neďalekej hradbe hôr, bezpečne odchádza kamsi na sever.
Kríž a opodiaľ chata, už niet kam stúpať, Veľká Rača, 1236 metrov, ešte krok a sme v Poľsku, poďme na pivo… PU-čko ani Budvar nechcem, to si dám aj u nás, radšej vyskúšam to ich – aj keď nám ho dnes nezohrejú (budeme musieť prísť v zime). Rozhovor s Oravcami aj miestnymi, toto je to kúzlo zrazov, to sú tie okamžiky pohody, popritom vyťahujem telefón, kontrolujem radar, zdá sa, že búrka je dnes definitívne zažehnaná.
Zostup po tej istej ceste je ako povinné cviky v krasokorčuľovaní – len nespraviť zbytočnú chybu, pokazila by celkový dojem z pekného dňa. A tak kladiem nohu pred nohu, viac hľadím do zeme ako okolo seba, huba sa mi (samozrejme) nezastaví, sme predsa na zraze, spoznávame nových ľudí. Ešte raz (pre istotu) kontrolujem radar, je to však naozaj bezpečné, pokračujeme pešo až domov, netreba zbytočne preháňať autá.
Zostávam vzadu so sprievodcom Vladom, snažíme sa udržať v plynulom pohybe skupinku turistiek spoza hraníc, je to však márna snaha… No je tu krásne. Upratiská, Kamenná, Kalinový vrch, na rozhľadňu Surovina netreba ani vystupovať, aj pohľad spod nej je okúzľujúci… Pri zostupe z nej však treba dávať pozor na každý krok. Balvany veľké ako pecne chleba sa vylamujú z cesty pod (skoro) každým krokom, kamenný chlieb, ťažký život v nádhernom kraji, krása a ťažoba často kráčajú bok po boku. No dosť už filozofovania, už je tu zjazdovka, pod ňou penzión, sprievodcovia sa oddeľujú, vraj kvôli tej krabičke čo nosím vo vrecku sme to dnes dali – aspoň na niečo som (občas) dobrý. Ja pokračujem na dobre známu terasu.
Cyklisti sú už tu, živí a zdraví, po včerajšom masakri dnes tlačili len občas (organizátori trasu upravili – tie bábovky nič neznesú). A potom večera, pokus o tanečnú zábavu, kapurkova a dobrú noc. Ktovie čo ma čaká zajtra…
nedeľa 28.8.2022, na Trojmedzí
Posledný deň cyklozrazu, že by som konečne vytiahol bicykel? Patrilo by sa, nebudem predsa nadosmrti počúvať Jančiho podpichovanie (a čo by som tu aj celý deň sám robil, v piatok som sa dospal do zásoby). Stačí len trochu prifúknuť, plášte už meniť nebudem, tých pár kilometrov vydržia (hádam) aj tieto staré, načo som sa vo štvrtok naháňal do Hrádku?! A už ideme.
Hore Oščadnicou, proti toku potoka sa ide fajn, zvykám si na nový pohyb nôh, už som skoro odvykol. Odbočujeme, cesta stúpa o čosi viac, prehadzujem, ide to však akosi ťažko, asi som naozaj odvykol, opieram sa silnejšie do pedálov, obieham tých upachtencov, už mi skoro nikto nestačí, letím ako šíp. Asfaltka stúpa čoraz prudšie, dokelu, veď ja som zabudol správne radiť (už si viem vysvetliť svoju chvíľkovú rýchlosť), stehná pália ako čert, konečne som našiel tú správnu páčku, uvoľňujem záber, nohy kmitajú rýchlejšie, rýchlosť pohybu klesá, už ma neobiehajú len e-cyklisti…
…a kopcu ešte nie je koniec! Ale nakoniec som to dal. Švancárovci – ten zjazd je za odmenu, aj ďalší úsek kľukatiaci sa popri riečke Vreščovka – tu sa už dá i porozhliadnuť. Cez Skalité nás prevedú sprievodcovia, tam prvýkrát uvidíme most Čadečka, impozantné dielo ľudských rúk, ešte chvíľu pokračujeme popri železnici a popod ešte impozantnejší most Valy (najvyšší na Slovensku) odbočujeme kamsi do hôr. Cesta začína opäť stúpať…
Objavujú sa prvé domy – veď my sme v Česku! Niektorú hranicu prekročíš bez toho, aby si o tom vedel. Ešte pár prudkých šliapnutí do pedálov a stojíme. Trojmedzie, miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Pár metrov k nemu musíme zísť peši. No zisťujeme, že tých trojmedzí je tu akosi priveľa, každý štát má asi svoje vlastné. Táto hádanka nám ešte chvíľu motá hlavy, definitívne sa jej zbavíme až na terase neďalekej hospůdky.
Odchádzame. Krátkou krosovou vložkou sa presúvame na vyvýšeninu Malé Šance – Valy, dnes sa tam konajú historické slávnosti. Prišli sme priskoro, podujatie sa len rozbieha, guláš sa ešte varí, no klobáska je výborná, aj výber nápojov uspokojí. Stihneme aj prvé vystúpenia, potešíme sa nádherným výhľadom do okolitej krajiny, pookrejeme na tele aj na duši. Táto zastávka určite stála za to.
A už opäť šliapeme do pedálov. Znova sa prešmykneme popod most Čadečka, popri železnici zhltneme kilometre cez Čierne a Svrčinovec, okolo priemyselnej zóny sa pretiahneme k nákupným centrám na kraji Čadce. Čo je koniec sveta? Nie, to len blížiaci sa sviatok pritiahol na nákupy snáď polovicu Kysúc, voľné miesto na zaparkovanie aby si hľadal. My nakupovať nepotrebujeme, radšej rýchlo pokračujeme.
Najskôr pár kilometrov po starej ceste, premávka však celkom ujde, potom uhneme vľavo a po cykloceste uličkami Oščadnice smerujeme neúnavne do cieľa. Športová časť cyklozrazrazu sa chýli ku koncu. Už nás čakajú len spoločenské povinnosti – neodmysliteľné podvečerné posedenie v Javorinke, večera a slávnostné ukončenie.
Hudba stíchla, aj donekonečna predlžované rozhovory účastníkov (veď rok je tak dlhá doba) postupne ustávajú, nad potemnenou Oščadnicou žiari len veža kostola. Zajtra ráno odchádzame.
pondelok 29.8.2022, na ceste domov
Budíček, rýchle balenie, lúčenie. Po ceste domov sa v Púchove pridávame k veľkej skupine kamarátov, Paľo dnes pripravil výjazd na Kohútku a Papájske sedlo. To je však už iný príbeh.
Zraz, ktorý najskôr mal byť, aby potom nebol (netreba to tu už viac rozoberať) sa nakoniec vďaka obetavým Kysučanom predsa len podarilo zorganizovať. Boli to krásne dni, bolo tu fajn. Tak opäť niekedy nabudúce, Kysuce! Vo farbách MKCK sa tento rok zrazu zúčastnili: Božka Ilavská, Peťo Julíny, Robo Chlpek, Janči Budoš, Štefan Krištof, Maroš Modrovský, Tono Gieci, Miro Šuga a
Juro Golier
