Telgárt 9. – 10. 9.2022
A dni sa stále valia… Ako kamenná lavína, ako vrcholok hory, ktorý sa po nečakanej strate rovnováhy s hukotom ukladá dole v údolí. Ako stádo. Ako besniaca povodeň. Mnohokrát sa nútim k činu, snažím sa začať, zasadnúť k počítaču. Vždy to však vzdávam, radšej si hľadám inú zábavu. Jednoducho to nejde. S námahou dokončievam prvý z mojich restov, Oščadnica konečne odlieta za svojim čitateľom, rozplýva sa v nekonečnej šírave digitálneho sveta, končím. Neviem sa chytiť. Sedím a bezmocne civím na prázdnu obrazovku, páliacu belobu ktorej narúša len blikajúci kurzor. Nedokážem dať ani písmeno, nedokážem sa rozbehnúť, som prázdny, som vyhorený ako starý peň na temeni Kopca. No magma spomienok sa postupne hromadí v hlbokých kavernách mysle, prežité sa vracia, teplota stúpa. Láva raz musí preraziť na povrch…
Veď je to len matematika! No čo ak bude mať pravdu? Či chcem, či nechcem, aj ja začínam týždeň pred odchodom na akciu (hlavne viacdňovú) sledovať predpoveď počasia. Veď čo ak predsa? Ale mám to objednané, idem, aj keby domáci z neba padali. Ešte preniesť tento (hraný) optimizmus na ostatných a ideme. Pre istotu však hľadám náhradný program – do Dobšinskej jaskyne hádam pršať nebude…
Vďaka dvom výrazným spomaleniam (znova pokrčené plechy, znova majáky, našťastie škody vyzerajú len hmotné) a jednej už neodmysliteľnej kávičke nad Tekovskými Nemcami sa niekde pred Heľpou začína výrazne stmievať (zas to nestihnem po svetle!), vlastne obloha sa zahaľuje do čierneho závoja, ktorý steká z oblohy po hrebeni hôr, tmavú masu len kde-tu ožiari ohnivý záblesk. No našťastie sme čo nevidieť v penzióne, práve včas, večera je ešte teplá. Vybaľujeme batožinu z kufra áut, začínajú padať prvé kvapky dažďa. Rýchlo na pivo, nech nezmokneme. Ostatní zatiaľ čistia bohatú úrodu hríbov, prišli už skôr poobede, svoj čas využili naplno. Do postelí tak odchádzame všetci spokojní. Čo nás však čaká zajtra?
sobota 9.9.2022
Braňo už odvčera (ešte aj teraz ráno – ako verklík) donekonečna opakuje svoju mantru (vyčítanú z meteo serverov) – „Do desiatej bude pršať, od druhej už bude pekne“, nepozerá na oblohu, stále si melie svoje. Kde však je ten dážď? Tmavá obloha ale napriek tomu nevyzerá vôbec prívetivo, pohľad na Jančiho natiahnutého do neoprénu tiež odvahy nepridá. Keď však vidím tých šiestich odvážlivcov na dvoch kolesách… my pešiaci to predsa v pohode dáme (pribaľujem dáždnik)!
Z našej početnej skupiny (celý penzión je tento rok náš) sa tentokrát nazbieralo napočudovanie viac turistov (že by to bolo tým počasím?), 14 ľudí zľahka pomestíme do troch áut a vyrážame. Na námestí v Šumiaci sa dá dnes zaparkovať absolútne bez problémov, miesto si možno dokonca vyberať. Napriek mojim snahám o prvú dobrú rannú kávu (minulý rok tak zachutila!) ihneď po registrácii odchádzame (ani na horec do krčmy sa už nesnažím nikoho zlákať, vyťahujem repák). Vraj až hore na chate – kým neprší…
Avšak začína rosiť, môj dáždnik (premiéra) sa stáva ihneď predmetov záujmu, vtipov a fotografovania. Čo ešte nevideli gentlemana na turistike? Časom sa všetci upokoja (asfaltka začína našťastie znateľne stúpať) a venujú sa chôdzi. Uhýbame do lesa, obdivujeme prvé muchotrávky, začíname sa potiť. Treba zhodiť jednu-dve vrstvy, takto by sme čochvíľa boli mokrí viac ako od dažďa. Kúsok opodiaľ, na cykloceste sa vyzlieka Roman. Dáždik postupne ustáva…
… no kopec sa ešte len rozbieha, nadychuje sa, veď ja tým odvážlivcom ukážem! Ani dnes mi nedajú pokoj. Veď Vy počkajte…
Čo už len napísať motivačného o výstupe na kopec, ktorý viac než dve hodiny nepovolí ani o meter, kde bežný smrteľník ľutuje svoju rannú odvahu (a to ešte tadiaľ bude zostupovať!), kde … Neviem, ale rád sa sem každý rok vraciam hľadať odpoveď (dokiaľ raz, možno, nezmúdriem).
Dnešok je však výnimočný. Celý kopec máme vyhradený takmer pre seba, nikde ani živej duše, to sa asi často nestáva. Teda, hneď skraja stretneme dvoch hubárov – to čo nesú v koši a rukách zbytočne rozdráždi myseľ a chúťky všetkých húb chtivých účastníkov. Také kúsky sa veru len tak nevidia. A tak zrak poniektorých z nás kĺže po okraji lesa.
Čistý vlhký vzduch, teplota tak akurát, takmer bezvetrie, ide sa výborne, kopec sa pomaly odvíja pod nohami tucta turistov (teda prevažne turistiek), dvom pánom už nevidíme ani chrbát (hádajte komu?). Lesík, lúčka, fotogenická skalka (v hĺbke pod nami sa zatiaľ oblačnosť roztrhala, len biele chuchvalce ozdobujú údolie pod svahmi Muránskej planiny), ďalšia križovatka so zvážnicou – ani sa nezdá, že sme prešli taký kus cesty, čo nevidieť už budeme na chate.
Káva, pivo, kofola a pár minút na oddych – čo viac si môže priať vyprahnuté telo turistu (niekto možno ešte pár šlukov)? Ale sme len na pol ceste, čas letí (dnes si to teda užívame!), hybaj hore! Nech nás ešte niečo neprekvapí. Čaká nás tá krajšia časť výstupu.
Les čochvíľa ustupuje, priestor sa otvára, objavujú sa prvé veľké skalné bloky, vrchol ale nevidno, celý je obalený v mliečnom obale, lepí sa neho ako puding, len kde tu sa na malú chvíľku otvorí okienko, presvitne obraz vysokej veže. To v podhorí, to je krajšie divadlo! Mraky kúzlia, každým okamžikom pretvárajú výraz krajiny. Dobiehame dvojicu turistov, sú z Ružomberka, na kopci ich je kdesi spolu asi dvadsiatka, inak stále nik.
V diaľke sa objavujú známe postavy, Maroš s Braňom zostupujú z vrcholu, kam sa tak hnali? – teraz budú dlho čakať na chate, či kdesi inde, ten Maroš je nepoučiteľný… To my si to (ešte stále) užívame.
A už sa blížime, už sme skoro tam. Napravo, obďaleč v čučoriedkach vidieť pohyb, akési nejasné siluety, žeby sme skrížili cestu medveďom? Nie, to len miestni obyvatelia vyrazili na zber, drobné plody ale nezavárajú, ponúkajú ich potom na predaj pri ceste. Nuž, z výšky skoro 2000 metrov… – sú to neľahko (nepíšem radšej poctivo) zarobené peniaze.
Hore nevidno nič, fučí – ako by sa teraz hodil ten strom zelený, v jeho závetrí by sme si mohli chvíľku v pokoji oddýchnuť, počkať na zvyšok skupiny. Takto radšej vyťahujeme bundy…
Pofotili sme sa, potešili (niekto je tu prvýkrát), poďme sa posilniť do útulne v budove vysielača. Je útulná, avšak malá, ledva sa tam na stojáka dvanásti pomestíme. Tento kopec, kráľovná Nízkych Tatier, by si veru zaslúžil onakvejšiu starostlivosť.
Hodinová ručička sa posunula o riadnu časť na svojej ceste popoludním, treba sa poberať. Zhruba o druhej začína pršať, Braňova ranná mantra absolútne zlyhala…
Ale nám to už nevadí, aspoň poriadne otestujem nový dáždnik, zistím jeho vlastnosti a vhodnosť na podobné výlety, ostatní zas vyskúšajú parametre vodných stĺpcov svojich vetroviek (radšej obliekajú pršiplášte). A o to viac nám chutí posedenie na chate, hlavne výborný čaj – prečo som ráno pil pivo?
Prehánky ešte chvíľu strašia, z údolia sa ozýva dunenie – nie je to však búrka, len spomienka na oslobodenie Telgártu. Čím menej je dažďových kvapiek, tým viac pribúda hríbov. Skupina je už z veľkej časti roztrúsená v lese. Na pripomienku týchto chvíľ zostávajú rásť kdesi pod kríkom turistické paličky…
Zostup je inak vždy veľká otrava, tieto drobnosti nám ho však uľahčujú zo všetkých síl. Tu úspešne, tu o niečo menej, ale nakoniec všetci stojíme na kalvárii nad Šumiacom. Od netradične tvarovaného kríža nás ťažko čitateľná znaky zastavení vedú dole krížovou cestou, ktorú spravuje gréckokatolícka cirkev. Iné na aké sme bežne zvyknutí, no zaujímavé miesto nevynecháme pri žiadnej návšteve Kráľovej hole.
Guláš nás už samozrejme nečaká, dnes sme si to užívali až priveľmi, s organizátormi sa ale ešte stihneme porozprávať. Dnes sa vraj prezentovalo okolo 60 účastníkov – takže tretinu sme tvorili my. Slušná účasť, MKCK & a spol.!
Po ceste sa ešte krátko, len na jedinú fotečku, zastavíme pri Chmarošskom viadukte a prameni Hrona, patrí sa. Potom nasleduje len večera, pre niektorých turnaj v bowlingu a pre všetkých spoločné posedenie na jednom z apartmánov. Dvadsať ľudí pokope, príjemné rozhovory a kopa srandy ukončí vydarený deň. Veď nakoniec sme ani toľko nezmokli!
nedeľa 10.9.2022
Ťažko sa mi lúči s Horehroním, rád by som tu zostal ešte niekoľko dní, ale nedá sa, dnes odchádzame všetci domov. Niekto ešte predtým vybehne na hríby, niekto sa prevezie na bicykli – ako vždy na Muránsky hrad a ostatní sa ešte kúsok prejdeme, ako vždy – na Muránsky hrad.
Autá nechávame na parkovisku na námestí v obci Muráň, posilníme sa muránskymi buchtami z blízkej predajne (bez nich by sme to hore nedali) a pár ich kúpime aj domov (poslednú konzumujem v stredu ráno). Čaká nás príjemný výstup lesom na bralo vysoko nad obcou (áno, presne to tam hore).
Žiadne výhľady, cesta stále len stúpa, aspoň, že je o čom hovoriť, prečo sa sem vôbec trepeme (prečo sa tam každý rok štverám)? Počkajte ešte chvíľku a uvidíte. Najskôr sa však zastavíme v štýlovej (na prvý pohľad ošumelej – no zdanie niekedy klame, treba vyčkať na ten správny moment) krčmičke pod hradom, potom obkukneme Coburgovský pomník (áno, toho čo založil továreň v Trnave) kúsok povyše a už sa posledným stupákom derieme hore na hrad.
Tak už viete prečo sme sem hore išli? Niekto si užíva staré múry, iný zlomky dávnych povestí, no hádam každého uchváti výhľad do okolitej krajiny. Nádhera. Muráň, Revúca, Predná hora, dnes iba v náznaku sa odhaľujúca Kráľova hoľa, bralá a lesy Planiny. Tentokrát nebudem márniť slová, snažiť sa popísať neopísateľné, márniť Váš vzácny čas.
Vybehnite si tam sami, rozhliadnite sa z Cigánky či starej bašty a snívajte…
Zostup z hradu je… jednoducho cesta dole kopcom. Pri rozhovoroch ubehne ako voda, už sme na námestí, už sa pomaly lúčime. Ešte sa stretneme na sedle Zbojská, hlt na posilnenie i od smädu padne pred dlhou cestou vhod. A potom už len čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie zhltnúť tie dlhé kilometre asfaltu.
Končí víkend, končí ďalšia pekná akcia. Keď sme odchádzali na Okolo Tatier, nikto z nás neveril, že trasu prejdeme suchou nohou. Oščadnica vyzerala podľa odhadov ešte horšie, no dážď sme taktiež videli len zdiaľky. A Kráľova hoľa? To mala byť úplná katastrofa – tých pár kvapiek na osvieženie nám padlo vlastne vhod (a keby sme sa toľko nemotali…). Niekto tam hore nás má asi rád.
Ďakujem všetkým, ktorí svojou kvapkou pomohli naplniť pohár dobrej nálady a prežili (aspoň verím) zaujímavý výlet: Vierka Gubiová, Iveta Salová a kamarátka Aďa, Gabika Mišíková, Daša Soubustová a syn Paťo, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Editka a Jozef Antaloví, Jozef Chudý, Braňo Polocík, Peťo Julíny, Maroš Modrovský, Edo Zolvik, Roman Miklošík, Štefan Krištof, Janči Budoš, Jozef Nádaský a
Juro Golier
