spomienka na I.J.
sobota 8.10.2022
Zápis spomienok na minulé udalosti sa podobá plávaniu v rozľahlom jazere. Niekedy do neho vstúpim, rozhliadnem sa, zhlboka nadýchnem, ponorím pod hladinu, dovolím chladnej mase aby ma objala a pohltila, aby som potom pravidelnými tempami narúšal jej tíšinu, záber za záberom sa ľahko posúval vpred, užíval si každú chvíľu, odďaľoval nevyhnutný koniec. Inokedy sa mi však nedarí, dusím sa, kŕčovito mávam rukami, kopem, zúfalo lapám po dychu, zo všetkých síl sa snažím neutopiť v bahnitej plytčine textu, spletitom marazme viet, túžim ukončiť svoje trápenie. Ako veľmi záleží na prvom slove, na prvej vete! Cesta sa kľukatí, neskôr kamsi stráca, chodník sa skrúca, príbeh začína žiť vlastným životom, zrazu vedie tam, kam by som inak vôbec nezablúdil…
Rok uplynul ako voda, rozplynul sa v pravidelnom tikote hodín, v šušťaní listov kalendára (mihotavom kmitaní kolibričích krídiel), je tu október, opäť sa vyberieme na Javorinu. Vojto povie kedy…
Skoré sobotné ráno, posádka auta je kompletná, radšej púšťam navigáciu, v spleti cestičiek križujúcich myjavské kopanice sa ešte stále dostatočne neorientujem. Prichádzame tak akurát, ani nie prví, ani nie poslední, voľné parkovacie miesta sa však rýchlo míňajú, malé parkovisko nad Poriadím nie je bezodné. Vítame sa, častujeme (tu ešte môžu aj šoféri), ešte prichádzajú ďalší, stále dokola, domáci nás pozývajú na občerstvenie, ešte jeden môžem (už hádam posledný), poďme, lebo sa nepohneme!
Početná skupina turistov sa vydáva na cestu, máme si čo povedať, slnečné lúče nesmelo prenikajú pod koruny stromov, je tu tak príjemne, had sa čochvíľa rozťahuje, už má zopár desiatok metrov, neúnavne ďalej požiera asfalt, stále narastá, sme veru riadne rozťahaní, chvíľu počkajme… ako mi to chýbalo!
Cesta našťastie čoskoro končí (netreba po očku sledovať cyklistov užívajúcich si pohodlný zjazd, mnohí z nás neobľubujú tvrdý povrch asfaltky), ďalej pokračujeme chodníkom. Dnes nie je našťastie blato, nešmýka sa. Preverí nás prvé krátke stúpanie na Vrch slobodných, taký krpál, len čo sa zopárkrát hlbšie nadýchnem, zips povolím, akosi sa oteplilo. No už o pár metrov povyše vyťahujeme z batohov nové vrstvy oblečenia, objavuje sa opar, hmla… nie, to len nižšie sadol akýsi mrak, ochladilo sa, veď predsa – Javorina…
Cestu nahor dobre poznáme, vieme čo od nej čakať, no i tak (ako vždy) dokáže niečím prekvapiť. Jeseň (zima, jar, leto) je (sú) predsa čarovná. Stíchnutý les vonia pokojom, z korún stromov odkvapkávajú biele chuchvalce hmly i krásne vyfarbené koberce lístia, je sviežo, veselo, príjemne – tak ako vždy v spoločnosti priateľov.
Sme pri Dibrovovom pamätníku, mieste, kde sa patrí aspoň krátko zaspomínať a čosi dlhšie sa pristaviť, občerstviť, maškrty nás už hodnú chvíľu ťažia v ruksaku. Domáce pochúťky sa rozplývajú na jazyku, čaj či káva zohrievajú žalúdok (a telo i kalíšok čohosi ostrejšieho – je chladno, jeden na zdravie predsa ešte môžem). Už sú tu aj cyklisti, Janči a Milan, nalej ešte po jednom, zaslúžia si, vyzerajú premrznutí.
Stúpanie na Durdu na chvíľku preverí turistov, ale hlavne cyklistov, odtiaľ je to ale už brnkačka. Aspoň sme sa však zohriali, tá hmla zalieza čoraz hlbšie pod bundu, hryzká po odkrytých častiach tela, alebo tie červené líca vyfarbil ostrý kopec? – ťažko povedať. Na križovatke s cestou stúpajúcou od Moravy sa pre istotu ešte raz zohrejeme – každý čím môže, čo mu svedomie dovolí, hore na otvorenom hrebeni bude asi Sibír.
Nakoniec to nie ja až také dramatické, pri pamätníku vzájomnosti na počudovanie nefúka (to až kúsok vedľa), môžeme sa zastaviť a spomenúť si na Ivana. Vďaka Vojtovi tu má už aj on svoj vlastný malý pomníček.
Pre mnohých prišla tá správa ako blesk z jasného neba. Veď ešte pár dní späť sedeli s Ivanom za jedným stolom, rozprávali sa o nových plánoch, o jeho ceste do ďalekého sveta. Zážitky z nej im však už nikdy neporozprával, nešťastná nehoda predčasne ukončila jeho cestu, zanietený cestovateľ dospel priskoro na koniec putovania.
Dnes to však nie je na pridlhé reči, na dlhé spomienky (i tak si tieto udalosti pripomíname už od rána), obdivovanie krásneho kraja. Všetko halí hustá oblačnosť, biela hmla, hádam trafíme na chatu, je načase sa zohriať, posilniť.
Nakoniec sme radi, že sa vôbec pomestíme. Dnes sa sem vybralo naozaj veľa ľudí, počasie v podhorí sľubovalo iný zážitok. Stretávame aj známe tváre – Jozefa s Marikou, ktorí zvolili inú výstupovú trasu a Ivana, ktorý to zas potiahol z Fraštáku, ako inak, na bicykli. Čas pri polievke a osviežujúcom nápoji letí tak rýchlo…
… je na čase sa poberať, nechceme, aby nás niekde cestou zastihla tma. Do tej bielej záclony a kosti ohlodávajúceho chladu sa nám však vôbec nechce, treba sa prinútiť. Krátke stúpanie hore k vysielaču ale vyženie z hlavy posledné pochybnosti, zohreje na tele, zocelí na duši. Len tie výhľady dnes chýbajú. Nevadí, nabudúce, nie je predsa všetkým dňom koniec.
Po Dibrovov pamätník ideme po tej istej ceste, s vidinou približujúceho sa cieľa a dole kopcom to ide o čosi rýchlejšie. Tam ale točíme na cestu vľavo a na okraji lesa objavujeme prvé hríby. Náš postup vpred sa výrazne spomaľuje…
Zaujatí zberom sme si ani nevšimli, kedy sa stratila hmla. Krajinu opäť zalievajú nesmelé slnečné lúče, vyťahujú z lístia všetky farby jesenného lesa. Avšak dopadajú čoraz šikmejšie, opäť sa ochladzuje, večer pomaly klope na dvere. Pridajme do kroku lebo nás tu naozaj zastihne noc.
Ale sme sa riadne roztiahli! Od partizánskych zemľaniek niektorí vyštartujeme prirýchlo, debatujeme, neobzeráme sa, nesledujeme, čo sa deje za našimi chrbtami. Zvyšok skupiny zostal niekde vzadu. Pred nami sa spoza zákruty vynára traktor, popri ňom niečo cupitá, akýsi divný psisko, čo je to za potvoru?, krátke nohy, divný krok… veď to je mladý diviak! Našťastie domáci maznáčik, očuchá nás (aj za ušami by sa dal asi poškrabkať), zo dvakrát obehne a beží nazad za traktorom. Zaujímavé stretnutie na konci výletu.
Ešteže máme tie mobily, ešteže je tu signál! Zvyšok skupiny sa akosi pridlho neobjavuje, už je nám to divné, už by sme sa aj pohli ďalej, veď vrastieme do cesty! Oni sa zatiaľ brodia lesom. Nevydržali, vnorili sa priskoro do jeho objatia, teraz sa predierajú strmými krkahájmi. My sa pohodlne vydriapeme len o kúsok vyššie a sme pri autách. Končí pekný výlet, končí zaujímavý deň. Verím, že aj o rok sa stretneme na rovnakom mieste, spomenieme si na Ivana a prejdeme sa po krásnom jesennom lese až úplne hore, na vrchol jej veličenstva Veľkej Javoriny. Je tu predsa tak krásne!
Na výstupe, ktorý sa pravidelne organizuje ako spomienka na Ivana Jaroša sa zúčastnili: Božka Ilavská, Gabika Kušnierová, Daša Soubustová, Alica Binková, Božka Golierová, Vojto Galbavý, Ľuboš Rosa, Vlado Naď, Edo Zolvík, Paľo Rapant, Braňo Polocík, Maroš Modrovský, Lojzko Holý, Ruben Vidlička, Boris Bednár, cyklisti Janči Budoš, Milan Líška a Ivan Kubiš, Jozef Baránek s Marikou vystúpili na vrchol až Z konca sveta.
Juro Golier
Trochu neplánovaný (trochu nechcený) text dospel k záveru, príbeh doputoval do svojho cieľa. Konečne sa môžem vynoriť spod hladiny, z plných pľúc sa slobodne nadýchnuť, odovzdať ho ďalej, do rúk jeho (možných) čitateľov. Nech spomínajú, nech sa vrátia v čase, nech sa znova vyberú na túto cestu. Z hlbín vlastnej pamäti, z polozabudnutých zážitkov hádam vydolujú svoju vlastnú verziu. Ich deň bol (možno úplne) iný.
