6.1.2023
Akcie sa zúčastnili: J. a B. Golieroví, M. Farkašovská, V. Oravec, M. Modrovský, J. a A. Dzurenkoví, J. Poláček, Ľ. a H. Rosoví, Ľ. a E. Kraicoví, M. a V. Miklošovičoví, V. Trajlínek, D. Soubustová, J. a I. Saloví, A. Cibulková, Z. Šmachová, A. Mikulová, B. Ilavská, R. Miklošík, j. Baránek. J. Nagyová, J. a E. Antaloví, D. Fáziková, M. Babišík, I. Naništa, V. Naď a P. Rapant. Pri Grnici sa k nám pridali R. Mocko s dcérou Evou a s kolegom. A pri Gonových lazoch cyklista D. Surovčík.
Tradíciu našich zimných turistík doplnila v posledných rokoch aj tzv. Trojkráľová turistika. No, čo sa teda týka tej zimy, tak táto posledná pripomína skôr jar. A nebolo tomu inak ani v piatok 6.1.2023. Ale čo: zima-nezima, hlavná vec, že sme v prírode, aj keď trochu blatovej. Naše gastronomické svedomie ešte nie je celkom vyčistené, trochu únavy určite nezaškodí.
Len či sa zase neprejeme?! Veď gazdinky z vianočného pečiva ešte všetko neminuli. Ale, stačí, keď sa budeme „liečiť“ len pozvoľna: „Veď neni všem dnům konec“.
Na parkovisku pri vodnej nádrži Striebornica sa nás krátko pred ôsmou hodinou stretáva opäť poriadna skupina – 30 turistov a jeden cyklista (Roman). Ten si pôjde časť trasy „po svojich“ – stretneme sa s ním ešte hore na Kostolci. Potom sa uvidí.
Po štartovnom fote sa vydávame na trasu. Prechádzame popri vypustenej vodnej nádrži. Pri pohľade na to blato na dne mám tušenie, že dnes si toho marasu užijeme aj my. Okolie priehrady je okupované chatármi, ktorí si tu užívajú svoj pokoj. Dnes budú mať aj dobré počasie. Slniečko pekne svieti.
Nás krátke stúpanie privádza hore na lúku na poľnú cestu. Zatiaľ by to s tým blatom nebolo až také zlé. Onedlho však opäť strácame výšku. Schádzame dolu do Hubiny. Dedina je ešte ospalá. Spoločnosť nám robia len štvornohí strážcovia predzáhradiek.
Na konci dediny začína prvé väčšie stúpanie. Nie však moc dlhé. Na jeho konci vstupujeme cez hlavnú bránu na veľkomoravské hradisko Kostolec. Tu nás čaká 32. člen našej skupiny – Jožko Baránek.
Na chvíľu sa zastavujeme, veď výhľady, ktoré nám ponúka toto miesto, si treba poriadne užiť. Počasie máme k tomu ukážkové. Trnavská rovina ako na dlani s Malými a Bielymi Karpatmi v pozadí. Nasávame energiu plnými dúškami. Ale táto energia je úplne iná, ako tá, čo sa vyrába v neďalekej Atómke. Táto sa nám teraz javí, akoby na dohodenie kameňom.
Za Kostolcom prechádzame ponad kameňolom. Ideme krajom poľa. A už to začína. Pekné mazľavé blatko lepiace sa na naše vibramy nám začína znepríjemňovať našu dnešnú pohodu. Sme radi, keď za Šimlovským vstupujeme do lesa, kde je to, čo sa týka toho blata, predsa len o niečo lepšie.
Schádzame dolu do Hubinskej doliny. Tu sa snažíme trochu očistiť si naše topánky – aspoň nahrubo. Cítime, že to určite ešte nie je dnešné posledné blato. Cesta dolinou je však už blatovo schodnejšia, tak stúpanie na vrchol Skalky prebieha vcelku v turistickej pohode.
Hore na vrchole za pomerne ešte dobrých výhľadov (mrakov už začína pribúdať) otvárame naše batohy a dopĺňame stratené kalórie. No a samozrejme neodmysliteľný dezert nesmel chýbať. Nálada je opäť výborná, strieľa ešte posledné, oneskorené šampanské. Dokonca aj výbor klubu je dnes uznášaniaschopný a môže zasadať.
Dolu z kopca na sedlo schádzame dvomi smermi. Každý sa snaží nájsť tú menej blatovú cestu. Ďalej putujeme po modrej značke, po tzv. Chodníku sv. Cyrila a Metoda. Táto zvážnica nás cca po dvoch kilometroch privádza na vyhliadku pod Grnicou. Tu sa k nám pridávajú Rasťo Mocko s dcérou Evou a s kolegom. Prišli od Hubiny.
Po krátkom občerstvení pokračujeme opäť po modrej. O chvíľu sa zastavujeme pri neveľkej diere. Je len poskromne zaistená. Zhora je dovidieť asi len 5 metrov, ale dozvedáme sa, že jej hĺbka presahuje až 80 metrov a výzdoba vnútorných priestorov tiež nie je na zahodenie. Chýbajú len financie pre jej lepšie zviditeľnenie pre verejnosť. No, budúcnosť ukáže.
Pokračujeme opäť po modrej. S blatom je to také striedavé. Už sme si zvykli. Čistí dnes domov určite neprídeme. Asi po kilometri prichádzame na Gonove lazy. Na tomto rázcestníku je aj malý pomníček venovaný pamiatke zosnulým trampom z neďalekých trampských osád. Je tu aj miesto na posedenie. Je to tu ako stvorené pre Vladov kávovar. A ten sa hneď dáva do práce. Dojedajú sa posledné zásoby z našich batohov a zapíjame to dobrou kávičkou.
Tuhľa sa zjavuje aj posledný člen našej výpravy – cyklista Dušan. Bicykel má tiež riadne zablatený. Tak sme konečne kompletní. Dlho sme sa nevideli. Máme si čo povedať.
Pomaly balíme a poberáme sa na posledný úsek našej trasy. Postupujeme po zelenom „céčku“. Tu „schytáme“ ešte posledné blato. Za Kozími chrbtami sa napojíme na cyklocestu od Výtokov. Tá je už asfaltová. V pohode nás privádza do cieľa, na parkovisko pri Striebornici.
Ono sa to javí ako vcelku všedný deň, ale pre nás to bol opäť pekný zážitok prežitý v horách s dobrou partiou.
Ľuboš Kraic
