sobota 25.2.2023
Jeden z dní, keď ľudia i veci stratili svoj tieň… sivá obloha sa na horizonte zlieva s nejasnou líniou zeme, neduživá tráva vrastá do mokvajúcej oblohy, z ktorej kvapku po kvapke stekajú nahé koruny stromov, všetko je tak náhle fádne, mdlé, priehľadné. Týždeň dlhý ako desaťročie… sa vinie odnikiaľ nikam, akoby nemal začiatok, akoby nemal koniec. Udalosti sa sypú ako nečakaná snehová nádielka uprostred mája, padajú ako posledná lavína na začiatku leta, nečakané, prekvapujúce, no svojim spôsobom nevyhnutné. Hučiaci vietor, tá číra beztvará a bezrozmerná vzdušná masa (ktorá sa preháňa záhradami i úzkymi priechodmi dvorov) otriasa bezlisté konáre stromov, tisne sa do každej škáry, vyprázdňuje myseľ. Silný dážď akoby sa snažil zmyť z oblohy čerň noci, znovuobjaviť hviezdy, sprítomniť obraz luny. Hradbu tmy nečakane pretína útly strieborný lúč, putuje po vyľudnených uliciach, plazí sa po slepých stenách domov, zhasína svit pouličných lámp, rozsvecuje predstavy. Čo je pravda a čo (už) sen? Snívam a či bdiem? Nemôžem spať, prehadzujem sa, nepomáha počítanie oviec, nepomáha hudba v ušiach, nepomáha vôbec nič. Cítim sa starý (som plný síl), cítim sa unavený (som čulý ako rybička), do tmy izby preblikáva červená zrenička monitora, zavreté okná dokonale izolujú od života tam vonku, svet náhle ustrnul v bezčasí na rozhraní dvoch dní, akoby som sa ocitol vovnútri orechovej škrupiny, do ktorej nepreniká žiadny zvuk, žiaden vzruch, len nutkavý zvieravý pocit (prostaty) neustále vyháňa nepokojnú telesnú schránku spod tepla periny… Dosť! Stačilo! Uprostred noci (už x-tý krát) vstávam, kladiem do tmy písmenko po písmenku, snažím sa stvoriť príbeh, tie slová však vytvárajú mňa. Nastal čas striasť z nôh zaprášené zošliapané bagandže všednosti, obuť si sedemmíľové čižmy fantázie…
Posledných niekoľko týždňov som bol chvalabohu oslobodený od povinnosti zapisovať pocity z výletov (boli ste oslobodení od nutkania čítať tieto výtvory), nemusel som sa tak vracať k uplynulým udalostiam, hrabať vo vlastných náladách, prevetrávať myšlienky, vynášať na svetlo kostlivcov zo skrine zabúdania. Vy ste zas nemuseli počúvať moje jajkanie a sťažnosti, či praskanie kĺbov po príliš skorom prebudení, z rádia sa nešíril muzak a prázdne reči ranného vysielania, vôňa punču sa nemiešala s arómou kávy, odrobinky z desiatej sa netrúsili po celej kuchyni, nezakopával som o vlastné papuče, nehľadal stratenú čiapku či rukavice. Od toho všetkého ste boli oprostení, nebudem vás tým teda zaťažovať ani dnes 😊. A tak sa teda prenesme priamo do kabíny auta, pred chvíľou som sa vrátil z Moravian, už nastúpila aj spolucestujúca, už (im) je (obidvom) veselo, už do mňa spoločne rýpu („že vás vysadím!“), vydali sme sa naproti očakávaniam, novým zážitkom, neznámemu… Ďalšiemu dňu v (našich) Karpatoch.
Letíme sťa šíp vystrelený priamo doprostred žiarivej, po nočnom lejaku ako vyumývanej, prekvapujúco sýtomodrej oblohy planúcej množstvom prísľubov. Len kdesi v diaľke (presne tam, kam sa čoskoro stočia kolesá nášho auta) sa na horizonte vysoko vzdúva hustá nadýchaná stena oblakov, pätí sa ako obrovské stádo bielych žrebcov, ženú sa priamo proti nám, erdžia, fŕkajú, dupocú, od kopýt im odletujú tmavé trsy odchádzajúcej noci, od papúľ zas chuchvalce prebúdzajúceho sa dňa. Tak ako bude nakoniec v horách? Nezmokne nám Čelo? Nesfúkne nás Veter(lín)?
Parkovisko na Jahodníku sa postupne zapĺňa (samozrejme, že chýbame iba my), už to tam žije, už to tam vrie, všetci sa vítajú, všetci sa hostia (akoby sa celý týždeň nevideli!)… ja sa však nezdržiavam, otáčam sa pre ďalších pasažierov, no čoskoro som späť, ešte sa mi ušiel glg vareného, ešteže je teplé, k tomu aj čosi pod zub (v rýchlosti si ani nestíham uvedomiť, čo vlastne som to uchmatol)… všetko sa to hemží, všetko sa hmýri, telá doružova vyhriate z kabíny áut chladnú, nohy svrbia, atmosféra je čoraz nepokojnejšia, bez štartovnej fotografie to však nejde, dajte sa konečne dokopy, nehýbať sa, usmievať, ešte jedna… pozor auto!… a ďalšia, už by hádam stačilo… ešte však chcem jednu aj ja… No tak…
…sa teda vyberme na cestu, nečakajme, začnime konečne šliapať, kráčajme v ústrety rozvíjajúcemu sa ránu, je ešte mladé, no plné prísľubov, my zas plní očakávaní, takže… žime naplno každý okamžik našej prítomnosti, tíško snívajme svoj dnešný sen, svojimi stopami napíšme príbeh tohto dňa…
…slová, slová, slová, slová… sú všade okolo, odparujú sa od úst ako jemné obláčiky, nejasné zlomky viet jemne ševelia v ovzduší, nesúrodé odstavce príbehov odkvapkávajú z korún bezlistých stromov, nekonečné rozhovory zurčia vo vlnkách potoka veselo rozospievaného sýtym nočným dažďom, slabiky a písmenká nezrozumiteľne čľapocú v mäkkom blate (je ho plná cesta), bzučí to tu ako v nepokojnom úli, hučí ako na orientálnom bazári, slová, slová, slová… sú všade okolo nás, sme ich plní…
Pri rozhovoroch čas tak príjemne letí, prerušená veta plynule pokračuje v ďalšom rozhovore, cesta sa vetví, hradská beží pod nohami takmer sama, pradeno času sa nečujne odvíja, had turistov naťahuje, ani sa nenazdáme a je čas opustiť asfalt (sme všetci?), ani sa nestihneme spamätať a je čas nechať za chrbtom spevnené zvážnice (nik nechýba?), čas sledovať nejasné chodníčky zveri, čas vydať sa na voľné potulky krajinou, tam, kde smer cesty určuješ len ty sám (a stúpanie svahu).
Podvrch bol vraj podvrh, tento kopec sa mal v skutočnosti vždy volať Zabitý, teraz vlastne Zabité, čo je pravda a čo už lož nevie z nás dnes nik. No je to krásne miesto, tajuplné, magické. A riadny stupák. Také my máme radi. A tak sa štveráme, šmýkame, fučíme, kde-tu fotíme (čiže oddychujeme), občas sa aj kocháme (vlastne oddychujeme), potom znova driapeme prudko nahor a tak stále dookola. Zrazu niet kam ďalej stúpať, dych sa pomaly upokojuje, zrak čistí, sme tam, sme hore, sme na Podvrchu (možno aj Zabitom). Paráda. Spoločnosť nám robia a tíško nás sledujú stromy, tí pokrútení tajomní strážcovia pokoja miesta, príbytok ducha hôr. Bohužiaľ ani tu mu nebude dopriate pokoja, farebné bodky na stromoch sa tiahnu vysoko, končia až kdesi pod vrcholom. Čo nevidieť sa bude rúbať aj v tomto lese…
Našťastie sme to ešte stihli, našťastie sme mohli zažiť toto miesto v nenarušenej podobe, uložiť si jeho obraz hlboko do spomienok (a niekoľkých nepodarených fotografií). Pažeráky píl sú nenásytné, ľudská chamtivosť preveľká. A hlúposť nekonečná…
Zostupujeme. Týmto smerom sa svah spúšťa dole len pozvoľne, radosť tam kráčať, radosť sa presúvať divou lesnou alejou, ktorá ústí na zvážnicu vedúcu popod hrebeňom, tú najspodnejšiu. Rozľahlú hradbu Čela a Veterlínu tak máme dnes pred sebou prvýkrát ako na dlani – nádherné miesta, no bežnému návštevníkovi neprístupné, prísne zakázané. Prírodná rezervácia. Prales. Zóna. Nahliadneme za oponu? Alebo necháme radšej pracovať len fantáziu? Snívať… Ešte je však čas, rozhodneme sa neskôr…
Z mojich plánov sa obratom ruky stáva trhací kalendár. Nebudeme sa skrúcať vpravo pod Čertov žľab, vytiahneme sa priamo hore na vyššie položenú zvážnicu. A potom uvidíme… Vlastne to nie je zas až tak blbý nápad… Ten nápad je skvelý!!! (len som ho bohužiaľ nedostal ja ☹). Vďaka Vlado!
Čo nevidieť znova opúšťame spevnenú cestu, úzkym chodníkom sa vydávame hore žľabom, široký kotol sa postupne zužuje, svah pozvoľna stúpa, z chodníka je čoskoro už len cestička, je čas odbočiť prudšie nahor, cestička sa mení na prť, časom mizne aj tá… kde sa tu nabral ten vozeň?
Malokarpatský expres, Arpád, Tatranská strela… Bratislava, Trnava, Leopoldov, Trenčín, Žilina, Štrba, Poprad, Prešov… čierne uniformy cestujúcich blednú, objavuje sa na nich päťcípa hviezda… Košice… obleky sa menia na zelené lesnícke… vlak stojí, dážď, sneh, vietor a oheň dokonávajú dielo skazy.
Pretieram si oči, hmla sa zdvíha, obraz mizne, sen stráca… V pekný slnečný deň na konci februára iného tisícročia stojím na trávnatom hrebienku, len kusy plechov a kľuka zarastená hlboko do kmeňa stromu pripomínajú nie-ešte-tak-dávnu minulosť, keď pýcha vojnových i povojnových železníc zabudnutá pod hrebeňom mohutného Veterlínu prichýlila v čase núdze lesných robotníkov či náhodných okoloidúcich. A pokiaľ ona pomaly mizla spred očí i z pamäte návštevníkov, jej dvojča, rozpílená časť jej tela, sa zatiaľ nečujne rozpadala kúsok povedľa jaskyne Driny… Dnes z oboch zostali už len spomienky pamätníkov a občasný kusý záznam na vševediacej Sieti…
Dobre to ten Vlado vymyslel! Nielenže sme navštívili zaujímavé miesto (pre mnohých dosiaľ neznáme), ale po hrebienku sme sa prešli aj o kúsok ďalej, na hranu spadajúcu zo svahu prudšie do údolia. Hoci takmer bez výhľadov, no ďalšie magické zákutie, ďalší drobný kút, kde ešte stále prebýva duch miesta. Občas ho tu (vraj) možno stretnúť, prehodiť pár tichých viet, zadumane sa spoločne zahľadieť do diaľky. Stačí sa len zastaviť, spomaliť čas a vnímať.
Odtiaľ je to už len kúsok. Zvážnica (tá stredná) sa niekoľkokrát zatočí, popritom ponúka výhľad do krajiny, obďaleč vykúka nenápadná drobná homôľka, Čierna skala („čože? naozaj?“), je rozhodnuté, som definitívne lapený, tam musím v utorok zabehnúť. Ale to sme už neďaleko sedla pod Veterlínom, lúčka pri ceste láka, ideálne miesto na krátke zastavenie, len sa raz otočíš, len dvakrát mrkneš viečkom a zrazu tu stojí Kaviareň u Vlada. Skupinka z Bratislavy pomaly mizne v diaľke, mi zostávame. Intenzita rozhovorov vzrastá, dobrá nálada a bublinky kypia do priestoru, hostíme sa, maškrtíme, vyhrievame na slniečku, užívame si chvíle pokoja a oddychu, aj toto sú tie okamžiky, kvôli ktorým týždeň čo týždeň vyrážame do prírody.
Spokojnú myseľ ľahko opantá sen, fantázia môže bez obmedzení lietať ponad šíru krajinu hôr, našich milých Karpát. V nej sa aj skupina turistov môže vydať hore na hrebeň, do rezervácie, pralesa, do Zóny, tam kde je vstup zakázaný. Svah sa čoraz prudšie dvíha proti oblohe, zdanie klame, tie skaly ešte nie sú vrchol (také ľahké to nebude), to je len Malá skala, jej útroby ukrývajú jaskyňu, vraj zaujímavú, no veľmi ťažkú, nič pre zvedavcov, nič pre laikov…
A stále hore… Namiesto po snehu šliapeme po snežienkach (a vraj február!), čo sa to deje s prírodou?, čo sa to deje s nami?, skupina je rozťahaná po celom svahu, dnes tu nestretnem živého tvora (ani v tomto sne), na svojho prvého malokarpatského jeleňa tak môžem len spomínať… A už je tu vrchol (s krátkou odbočkou do jaskyne, do tejto sa dá nakuknúť, aspoň na okraj), svieti slniečko, no fučí ako fras, veď predsa – Veterlín… Kde je ten zvyšok? Kde je Babulo? Už by tu mali byť, čas predsa letí (aj vo sne)…
Konečne sú tu všetci, nechýba nik, vítanie na vrchole je vždy o čosi srdečnejšie (keď tu tak fučí), pagáče chutia, víno s klinčekmi by chutilo tiež (šofér už nepije ani vo sne), treba sa však rozlúčiť, hrebeň je ešte dlhý. A skaly šmykľavé, zaostávam, motám sa, fotím, babrem kdesi na chvoste. Som náhle sám. Sám ako prst. Spoločnosť mi robia len krásne tvarované stromy, pomaly odumierajúce pne a rozpukané skaly. Duch miesta žije tam nižšie, toto sú miesta, kde pevnou rukou vládne Kráľ hôr. Tam za stromom sa niečo pohlo! Nič tam však nie je… A čosi sa mihlo nad skalou! Nič, len vzduch rozohraný lúčmi slnka… Blúznim? Snívam? Strácam zmysel pre realitu? V sne, v tej bezhraničnej ríši fantázie, je možné všetko…
Ostrý kameň a jeho perleťové steny mám ako na dlani, cítim farebných mravčekov driapajúcich sa po ich hladkom povrchu hore na Záruby. Slnečné prasiatka z vĺn na hladine Bukovskej priehrady sa mihocú na temene brál hneď vedľa mojej hlavy. Cítim závan pomaly sa otáčajúcich vrtúľ nad Rozbehmi. V opare sna sa skrýva hrebeň Pálavy… Krásny výlet, nádherný deň…
Ale ešte sme neskončili, stále pokračujeme po hrebeni, okolo jaskyne či závrtu pod Malým Veterlínom (ďalšie krasové útvary sú, vraj, roztrúsené po jeho oboch stranách, vyššie i nižšie na svahoch padajúcich strmo do údolia), pomedzi stromy – sochy malokarpatského lesa i popod veľké kamenné bloky – brány, strážiace vstup do útrob Zeme. Kráľ hôr pozorným okom sleduje pohyb nezvaných hostí, blahosklonne im však dovoľuje užívať si krásy svojej ríše, umožňuje im snívať sen…
Ostrými skalami i hebkou trávou vystlaný vrchol Čela víta nečakanú návštevu, výbežky pahorkov sa vnárajú do šírej nížiny, rozplývajú sa ako vlny na brehu jazera, ako nadýchané čipky oblakov sa zrkadlia na jasnej oblohe. Starý kríž v zašifrovanej podobe pripomína pamiatku milovníka hôr. Zdola, od jaskyne sa nesie hudba hlasov. Aký krásny sen…
Otáčam sa, obzerám, to predsa nie je sedlo pod Veterlínom, nad hlavou sa mi týčia Záruby, kdesi dole sa ako obrovská jazva cerí Čertov žľab, kde som sa tu nabral? kam sa podela viac než hodina tohto dňa? práve som dosníval svoj krásny sen, možnosti fantázie sú vskutku bezhraničné…
Musíme sa už len v poriadku došmýkať ku Čertovmu žľabu, nočným dažďom zmáčaná pôda čertovsky kĺže, priveľmi sa nerozhliadať, holorub tiahnuci sa takmer až na hrebeň Zárub je údesný, ešte v zdraví prežiť strmý zostup dole žľabom, dnes, v slnečných lúčoch nepôsobí príliš dramaticky, stačí však závoj šera či hustá opona hmly a ihneď chápeš pôvod jeho mena, porub nad Vlčiarňou otvára výhľad až kamsi ku vežiam elektrárne, cesta na Škarbák je blatistá a klzká.
A tam nás čaká už len rozlúčka, krátke posedenie, zvítanie sa s kamarátmi (tými, čo som zazrel v sne na vrchole Veterlínu) a ďalšie mnohé malé rozlúčky. Postupne sa trúsime domov, deň končí, ďalšie nás však čakajú. Treba len vytrvať a snívať.
Dnešných snovo-reálnych potuliek po vŕškoch v okolí Smoleníc sa zúčastnili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Aja Mikulová, Zuzka Šmachová, Dáša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, dve bratislavské turistky a Miro Svitek, Paľo Herceg, Ľuboš Kraic, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Lojzko Holý, Feri Martinus, Stano Macejka, Maroš Modrovský, Vlado Naď, Jozef Polakovič, po svojej trase ten, bez ktorého by sen zostal len snom – Milan Babišík a
Juro Golier
Nakoniec som sa predsa len vyspal… spánkom hlbokým, dlhým, bezsenným. Telo si oddýchlo, myseľ sa prečistila. Len malú chvíľku pred svitaním, tesne pred prebudením, v tej tenkej línii medzi spánkom a precitnutím sa mi prisnil sen. O rozľahlých lúkach, strmých horách, o ľuďoch, ktorých som mal či mám naozaj rád. A čo príbeh, ktorý som vám prerozprával? Bola to skutočnosť? Bol to sen? Zbehlo sa všetko tak, či akosi podobne? Ktovie… Naša pamäť je nedokonalá, pocity a prežívania osobné, v skutočnosti sa všetko mohlo odohrať úplne inak…
