Akcia Slovinsko

Bicyklovanie po Slovinsku 26.5. – 4.6.2023

Z členov a sympatizantov MKCK sa akcie zúčastnili: Ľ. a H. Rosoví, J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. a E. Kraicoví, S. a L. Macejkoví, J. a E. Antaloví, J. Lukačovičová, F. Martinus, D. Surovčík, M. Kupčík, H. Molnár…

Naše cyklistické spoznávanie stredomoria sa tento rok sústredilo (pre nás) na nový objekt tejto oblasti – Slovinsko.

Slovinsko si z pobrežia Istrie odkrojilo len drobný kúsok, „všehochuť“ na ňom však nechýba. Starobylé mestečká striedajú prírodné parky, zvyšky historickej železnice sa zmenili na cyklotrasu a olivové háje a vinice súperia o pozornosť so soľnou tradíciou.

Na neveľkej rozlohe sa stretávajú majestátne hory, krátka, no pôvabná riviéra aj množstvo jaskýň zapísaných na zozname UNESCO ako Postojna alebo Škocjanske jame. Najvyšší vrchol je Triglav (2 864 m n. m.), na severe ležia Júlske Alpy s jazerom Bled a údolím Soča, na juhu v regióne slovinskej Istrie krajinu obmýva Jadranské more.

My sme sa však sústredili na južnú, prímorskú časť tohto územia. Na tú sme sa tešili takmer rok, na tú sme sa pripravovali dlhé hodiny. Spriadali plány, kde všade by sme sa mohli potulovať, kde všade mohli niečo nové objavovať.

Až konečne prišiel vytúžený deň. V piatok 26. mája, okolo polnoci sú naložené posledné bicykle v Bratislave a cez noc môžeme putovať dolu na juh. V sobotu doobeda prichádzame do rezidencie Belvedere pri meste Isola. Tu budeme vyše týždňa ubytovaní. Odtiaľto budeme každé ráno vychádzať na naše potulky po Slovinskej krajine.

Hneď prvé ráno sme v šoku. V noci zmizli 4 bicykle. Dva otcovi a synovi z Bratislavy, jeden nášmu Marošovi a jeden nášmu Ferovi. Šok. Vyšetrovanie, nepríjemnosti – skrátka mrzutý začiatok, znepríjemnenie celej dovolenky.

Niektorí musíme byť pri vyšetrovaní a ostatní sa vydávame na svoje trasy.

Nedeľa 28. mája 2023 – Trasa do Črni Kalu a Val Rosandra Glinščica – 76 km / 1058 m.

Z Belvederu sa vydávame dolu do Isoly. Naša skupina, ako býva zvykom, je pomerne početná, ale vcelku dobre sa nám podarí preštrikovať sa rušným mestom. Za ním nás čaká vyvýšenina. Je treba zdolať 200 výškových metrov. Paralelne s ňou ide cyklocesta po pobreží. Ale rozhodneme sa vyvýšeninu preskúmať. Dnes po prvé a keďže stúpanie je pomerne „výživné“, tak aj pravdepodobne naposledy.

Dobrou odmenou bol zjazd po tichej vidieckej cestičke do mestskej časti Olmo. Ďalej pokračujeme po cyklocestách až do Bertoki. Tu sa zastavujeme v Gostilne Kortina. Stratené kalórie bolo treba doplniť.

Takto v pohode potom pokračujeme pekným vidiekom popri rieke Rižana. Za dedinou Krnica však „sranda končí“. Stúpanie sa priostruje a pri dedinke Črni Kal stúpania prekračujú 15 % hodnotu. Zastavujeme sa tu len nakrátko, aby sme si pozreli šikmú zvonicu Sv. Valentína, napili sa vody od pani domácej oproti a pokračovali v trápení sa ďalej.

Vrcholovú métu dosahujeme pred dedinou Petrinje. Chcelo by to nejaké osvieženie. To našťastie na nás čaká o pár kilometrov ďalej v Klanci pri Kozini v Gostilne Pri Jerneju. Prišlo práve vhod, lebo síl nám pri posledných stúpaniach riadne ubudlo.

Tu nám volá Dušan. Ide nám so svojou skupinou oproti (zdržal sa pri rannom vyšetrovaní krádeže bicyklov). Sú len 15 km od nás v protismere. Ale u nich hrozia prehánky, tak to radšej obracajú a smerujú domov do Belvedere.

My sa pomaly dostávame na Taliansku stranu a smerujeme po cykloceste postavenej priamo na starej železnici z Koziny do Terstu. Trasa ide priamo po úbočí širokej sútesky Val Rosandra Glinščica. Túto vytvorila rieka Rosandra a my sa teraz okrem množstva tunelov môžeme kochať aj výhľadmi do tohto údolia.

Cyklocesta ide až do Terstu, ale my sa s ňou lúčime pri Sant Antonio in Bosco. Kocháme sa krásnym klesaním, ktoré však následne preruší stúpanie do Caresany. Je krátke, ale nám dá tiež zabrať. V Caresane nás podmanivá talianska a juhoslovanská hudba pozýva na neďaleké čerešňové slávnosti. Dobré palacinky  s čerešňovým džemom nám padnú vhod.

Síl bude treba, čaká nás ešte jedno stúpanie. Završujeme ho pri dedinke Plavje. Od dediny Spodnje Škofije sa dostávame na cyklocestu po bývalej železnici Parenzana a táto nás v pohode privádza až do Žusterny, kde sa zastavíme na miestnej pláži a osviežime svoje telá v morskej vode.

Parenzana ďalej pokračuje popri mori a my po nej poľahky prichádzame do Isoly. Ešte treba zdolať záverečné stúpanie do Belvedere a sme doma.

Sme unavení, ale spokojní. Svoje dojmy si potom vymieňame pri večernom posedení pri gitare a vtipoch na medziposchodí Villy Loret.

Pondelok 29. mája 2023 – Trasa do Piranu a Portorože – 39 km / 535 m.

Táto trasa bola koncipovaná tak, že ráno trochu šliapneme do pedálov vo vnútrozemí a poobede budeme obdivovať život v prímorských mestečkách Portorož a Piran.

Opäť sa nás zišla pekná kôpka. Teraz sa spúšťame hneď dolu na pláž v Simonovom zálive. Popri prístave sa dostávame do Isoly – do starého mesta. Krátka prehliadka úzkych uličiek v nás naladí tú správnu atmosféru starých stredomorských miest.

Mesto nie je príliš veľké, tak onedlho už stúpame po výpadovke na Šared. Stúpanie k nemu nie je príliš dlhé, ale dalo nám zabrať. Radi potom uvítame pohostenie v bare Šaredin na konci dediny.

Nasledujúca cesta je pohodová. Po ľavej ruke môžeme sledovať podhorské dedinky slovinského vnútrozemia, po pravej Piranský záliv so soliskami a letoviskami v jeho okolí.

V dedine Korte odbočujeme doprava a pozvoľné klesanie nás cez dedinky Parecag a Seča privádza k moru. V letovisku Lucija zastavujeme a neodoláme. Hneď sme v plavkách a poďho do vody. Samozrejme vo vode hneď vyhladneme a po krátkej prehliadke Portorože sa zastavujeme v pizzerii Firagola, kde ochutnáme miestne špeciality.

Ďalej pokračujeme popri pobreží. Je tu už pomerne čulý dovolenkový život. Tak, ako sa na Stredomorie patrí. Popri letoviskách Bernardin a Fornače sa dostávame do perly tejto oblasti  – do mesta Piran. Tu si dávame rozchod. Je tu krásne Tartiniho námestie, do ktorého ústia úzke uličky, pekný prístav, romantické mólo. A hore nad tým všetkým tróni Katedrála Sv. Juraja.

So všetkými týmito skvostami sa postupne zoznamujeme. Na námestí si dáme dobré kapučíno a aperol. Pozorujeme dovolenkový ruch. Na prístavnom móle si urobíme romantické, spomienkové foto a z katedrály sa pokocháme krásnym výhľadom na mesto. Niektorí zamierime ešte vyššie a z miestnych hradieb je to už „pohľad ako pre bohov“.

Ale to nás už láka neďaleká pláž Fiessa. Je k nej príjemný spád. Voda nás láka. O chvíľu sa už necháme hýčkať v jej príjemnom slanom objatí. Treba sa usušiť. Najlepšie to ide pri malom posedení pri orosenom pive Laško. Bolo pomerne hodne prechladené.

No, nevedia to ešte bratia Slovinci. Nevedia. Ale berieme aj to, čo máme.

Následné stúpanie do Pacugu bolo priam infarktové. Niečo tiež vyše 15 %. Povrch miestami priveľmi technický. Trochu si hore odpočinieme. Lenže ťažko nadobudnutú výšku pomerne ľahko opäť strácame cestou ku pláži Stjuža.

Sme opäť na 0 m. Ani sa nám nechce ísť ďalej. Prudké stúpanie k Strujanskému krížu radšej vynechávame a smerujeme hneď do Strujanského národného parku. Tiež to nebola nijaká výhra. Stúpanie nebolo síce infarktové, ale dalo tiež riadne zabrať. No a na záver to boli kameninové „krkáháje“ stredného až ťažšieho typu. Našťastie úplný záver trasy bol v jemnom klesaní po asfaltke.

Ešte šťastie, že dnešné prímorské letoviská  boli fantastické, takže sme na záverečné trápenia pri večernom posedení na medziposchodí rýchlo zabudli.

Utorok 30. mája 2023 – Trasa do Marezige, Sv. Antona a Koperu 56 km / 657 m

Tentokrát nezbiehame až do Isoly, ale hneď krátko po štarte s trochou opatrnosti cez kruháč prekračujeme frekventovanú hlavnú 111-tku. Cestička popri viniciach nás onedlho privádza na cyklocestu Parenzana. Po nej si to veselo putujeme smerom na dedinu Strujan. Všetko je v pohode. Onedlho prichádzame k tunelu Valeta. Je dlhý 550 m, pekne osvetlený, vyasfaltovaný. Máme pekné spestrenie dnešnej túry.

Ďalej putujeme po okrajových častiach Portorože, Lucije a Seče. V dedinke Sečovlje dokonca prechádzame cez školský dvor. Deti (slovinsky otroci) sa len čudovali, čo to za skupina zavítala u nich.

My sa však nezdržujeme a pokračujeme ďalej smerom na Dragonju. Odtiaľto putujeme pekným údolím popri pohraničnej rieke Dragonja. Cesta onedlho stratí asfaltový povrch a pohodu nám skomplikuje prašný povrch. Ten si „užívame“ asi 8 km. Na konci sa napájame na asfaltku z dediny Boršt. Krátkym stúpaním sa dostávame do dediny Babiči.

Odbočujeme doprava a nedlhým stúpaním prichádzame do dediny Marezige. Sme na kóte 285 m. Zastavujeme na občerstvenie v miestnom bare Refoškoladnica. Vedľa je otvorený obchod, takže aj niečo pod zub sa nájde.

Prechádzame cez cestu. Je tu pekná vyhliadka na okolité vinice. Stredobodom je tu tzv. vínna fontána. Je to v podstate väčší „vinársky preš“, z ktorého strieka žiaľ len voda. A dokonca nepitná. Víno sa dá zakúpiť vedľa pomocou žetónov. Treba si k nim prikúpiť aj pohárik, čo pre nás cyklistov je nereálne. Preto si vínko kúpime oproti v bare a svoj účel to bohato splní. Po fotení a vypití vínka poháriky vrátime v bare a veselo pokračujeme v našej ceste ďalej.

Veselo preto, lebo nás čaká zjazd až do Koperu. Najprv sa však na chvíľku zastavíme vo Sv. Antone pri zvonici Sv. Antona, povzbudíme mladých futbalistov v zápale hry a potom sa necháme unášať krásnym zjazdom po pokojnej Tribanskej ceste až do Koperu.

V starom meste sa preštrikujeme do jeho centra na Titovo námestie pred Katedrálu Nanebovzatia Panny Márie. Tu si dáme rozchod. Každý si prezrie to svoje: sú tu úzke uličky so starými palácmi z doby Benátskej republiky, fontána Du Ponte  na Prešerenovom námestí…

Prezrieme si ešte zakotvenú obrovskú výletnú loď a popri mori sa presúvame ku pláži v Žusterne, kde si v mori ovlažíme naše unavené telá.

Našou už známou cyklocestou popri pobreží prichádzame do Isoly. Po krátkom stúpaní na záver sme v cieli v Belvedere.

Po večeri je na medziposchodí opäť čo „vyhodnocovať“.

Streda 31. mája 2023 – Trasa do Umagu – 65 km / 799 m

 Na začiatok opäť cez kruháč prekračujeme hlavnú 111-tku, ale na Parenzane teraz ideme doľava smerom na Kažanovu. Opäť prechádzame cez tunel. Tento je o niečo kratší, ale o nič menej zaujímavejší, ako jeho vedľajší kamarát. Je osvetlený, vyasfaltovaný. Hneď za ním odbočujeme do viníc. Cesta je pokojná, ale „výživná“. No čoskoro nás privádza do Šareda. Na konci dediny je náš známy bar Šaredin. Osvieženie musí byť.

Pokračujeme ďalej. Tentokrát odbočujeme už v prvej dedine Maliji. Prijemný spád po pokojnej vidieckej cestičke na privádza do Seči. Onedlho v Sečovlji smeruje už ku hraniciam s Chorvátskom. Hranice prekračujeme bez problémov a opäť sa napájame na starú Parenzánu. Tesne popri hraniciach v miernom stúpaní sa asi po troch kilometroch napájame na asfaltku vedúcu už k samotnému pobrežiu.

Bohužiaľ medzi Bašanijou a Zambratiou opravujú cestu, tak sa musíme ďalej preštrikovať po obchádzkach mimo pláží.

Chcelo by to už aj doplniť tekutiny. Skúšame to na pláži Katoro v miestnom fast food bistre. Servírka nás síce obslúžila, ale mala chaos v účtovaní. No nepridalo nám to na nálade. Prispelo to aj k tomu, že sme si dali rozchod. Jedni išli ďalej do Umagu, ďalší si prezreli neďaleké letovisko Aurora a my sme zostali na prijemnej pieskovej pláži hotela Garden Istra Plava Laguna. Po okúpaní sme v neďalekom Buffet Aurora ochutnali miestne Pljeskavice s chlebmi alebo hranolkami. Dobré pivo k tomu a výhľad na more – viac nám nechýbalo.

Ďalej pokračujeme popri mori letoviskami Monterol a Punta, kde to už žije riadnym prázdninovým životom. A to sa už blíži Umag. Tu máme stretnutia s poslednou partiou. Historické centrum zas nie je tak veľké, aby sme sa tu nenašli. Pokocháme sa tu na námestí (Trg Slobode) vežou zvonice a Kostolom Sv. Peregríny. Baby si pozrú nejaké obchody, no a je čas pomaly na návrat.

V miernom stúpaní po tichých okreskách putujeme smerom na Vilaniju a Buščinu. Nadobudnutú výšku onedlho stratíme pri príjemnom klesaní ku hraniciam. Zastavíme sa len na krátko pri Casine Mulino. Zhodnocujeme, že dnes hrať ešte nejdeme.

Za hranicami putujeme vcelku v pohode po Parenzane pozdĺž Sečovljských slanísk. Zastavujeme sa len na chvíľu na jedno orosené v reštike Ribič a pokračujeme okrajom Lucije a Portorože. Cestu nám príjemne skráti a ušetrí výškové metre tunel Valeta. Parenzana nás v pohode privádza až pred samotný kruháč na 111-tke.

No a sme doma. Máme dnes trochu aj chorvátske dojmy. Všetko to treba ešte vstrebať a vyhodnotiť…

 Štvrtok  1. júna 2023 – Škocjanské jame

 Škocjanske jame (Škocjanské jaskyne) je jaskynný systém vápencových jaskýň v oblasti Kras na juhovýchode Slovinska, zahŕňajúci prepadnuté závrty, viac než 5 km podzemných priestorov, jaskyne viac než 200 metrov hlboké s mnohými vodopádmi. Ide o jedno z najvýznamnejších miest na svete na štúdium krasových javov vo vápenci.

Rieka Reka mizne v podzemí v závrte Veľká dolina a preteká podzemím v dĺžke 34 km po celú cestu do Jadranského mora. Obrázok veľkej rieky miznúcej za daždivého počasia 160 metrov pod zem vo Veľkej doline je fascinujúci i desivý zároveň.

Toto o nich píše Wikipédia a toto je cieľ nášho autobusového výletu. Škocjanské jame. Na parkovisko v Matavune prichádzame krátko pred desiatou hodinou. Vstupy sú každú hodinu. Nám sa ujdú lístky na 11:00hod. Máme chvíľu čas, dáme si niečo na občerstvenie, prezrieme si prvé výhľady do Veľkej doliny – už tie berú dych. A to ešte vôbec netušíme koľko raz nám sánka ešte dnes od údivu znovu spadne.

Prišla jedenásta hodina. Berie si nás sprievodkyňa hovoriaca v  slovinskom jazyku. Snáď niečo len porozumieme. Hneď po vstupe do jaskyne sme sa presunuli umelo vybudovaným tunelom dlhým vyše 100 metrov.

Vstupujeme dnu do časti Tichá jaskyňa. No paráda. Všade naokolo boli prekrásne kvaple, ktoré vytvorila za niekoľko tisíc rokov príroda.

Postupujeme ďalej do hlbín slovinského podzemia a z Tichej jaskyne sme sa zakrátko presunuli do Veľkej sály. Je to 120 m široká a 30 m vysoká sála s bohatou kvapľovou výzdobou. Pomaly začíname počuť hukot vody, ale zatiaľ nevieme, kde je.

Po opustení Veľkej sály sa nám naskytla asi najkrajšia scenéria z celého Slovinska. Sprievodkyňa postupne pred nami rozsvieti celú tú nádheru. Šumiaca jaskyňa sa tiahne do ďaleka. Vyzerá ako z filmu od tvorcu Pána prsteňov. Jaskyňa je široká 300 m a vysoká vyše 100 m. Chodník prechádza približne 40 – 50 metrov nad podzemnou riekou Reka.

Pohľad bol jednoducho ohromujúci. Niečo také si človek nedokáže ani predstaviť a tu pred očami má takýto obrovský podzemný kaňon. V okolí je vidno množstvo starých cestičiek, tie boli veľmi nebezpečné. Boli nižšie, preto boli často ničené povodňami. Tie dnešné sú postavené oveľa vyššie.

Vodná hladina tu môže počas silných dažďov dosahovať veľké výšky. Najväčší rekord je z roku 1965 (132 metrov). Vtedy bola jaskyňa prakticky celá zaplavená. To si teda tiež neviem vôbec predstaviť.

Za krátky čas sme sa dostali k slávnemu mostu Cerkvenik, ktorý je 14 metrov dlhý a nachádza sa 50 m nad riekou Reka. Vybudovali ho v roku 1933 a je pomenovaný podľa rodiny Cerkvenikovcov, ktorí boli miestnymi jaskyniarmi a podieľali sa okrem prieskumu aj na výstavbe mosta.

Pomaly sa dostávame von z tohto neuveriteľného prírodného diela. Sprievodkyňa sa s nami lúči, odteraz môžeme ísť už sami. Po špeciálne vytvorených chodníčkoch sa pohybujeme po úbočiach Veľkej a Malej Doliny. Sledujeme miesta, kde sa pred miliónmi rokov zem trochu pohrala so svojim povrchom, nadobro zmenila tok rieky Reka a schovala ho na 30 km pod zem. Tu si človek opäť uvedomí, aký je voči prírode malý a bezmocný.

Odchádzame so zážitkom, na ktorý sa nezabúda.

Piatok 2. júna 2023 – Trasa Krkavče – 65 km / 1074 m

 Na túto túru sa nás odhodlalo len 7 cyklistov. Ostatní už volili len plážovanie, prípadne potulovanie sa po blízkom okolí Isoly. My sme sa vybrali cez náš známy kruháč na 111-tke, ďalej doľava po Parenzáne s následným stupákom na Šared.

Teraz však v polovičke stúpania odbočujeme doľava smerom na Baredi. Cestu nám spríjemňujú pekné výhľady na Isolu a jej okolie. Po dosiahnutí stúpania si užívame vcelku pohodovú cyklistiku po vnútrozemí. Ospalé dedinky postavené na úbočiach pahorkov nám pripomínajú Korzické vnútrozemie.

Za Gažonom schádzame dolu do dediny Križišče. Neodmietneme ponuku na občerstvenie od miestnej reštaurácie Trije lovci, kde ponuka na jedálnom lístku zodpovedá poľovníckej gastronómii.

Po občerstvení pokračujeme ďalej. Stúpanie strieda klesanie a naopak. Prechádzame dedinkami Šmarje, Horné Križišče. Pred dedinou Krkavče na chvíľu odbočíme k replike menhiru, ktorý pochádzal spred tri tisíc rokov.

Samotné Krkavče je postavené na troch skalách a jeho centrum dokonale pripomína staré korzické dedinky. Dedinu opúšťame po starej lesnej ceste s technickým terénom, našťastie nebolo to moc dlhé. Ale pomerne veľa strácame z výšky. Pokračujeme po prašnej šotoline známej z etapy do Marezige.

Šotolinu opúšťame pri dedine Dragonia. Ale začína nám ďalšie martýrium – stúpanie na dedinu Sv. Peter. Je pomerne horúco, tak nás to riadne „vyšťavuje“.  Na osvieženie a doplnenie tekutín nám postačí tentokrát aj obchod s potravinami a neďaleká moruša pri ceste.

Pozvoľné stúpanie nás privádza do veľmi romantickej dediny Nova Ves nad Dragoniju. V diaľke vidno zamračenú oblohu a sem-tam s bleskami. Že by sme dnes zmokli? Teraz nakoniec pobytu? Pevne veríme, že nie.

V Hornom Križišči sa zastavujeme v bare Pri Mlinu. Dáme pivko, snáď to prejde okolo nás. Keďže sa to na oblohe nejak  podstatne nemení, pokračujeme v etape ďalej. Za Koštabonou nás čaká krátke, šotolinové stúpanie. Našťastie nič ťažké. Dostávame sa na asfaltku. To nám dodá odvahy popasovať sa s posledným dnešným stúpaním opäť cez korzicko-romantické dedinky Pomjan a Babiči.

Pri zjazde dolu do Vanganela cítiť zopár kvapiek, ale ozaj len zopár. Za Vanganelom už putujeme bez kvapiek po cykloceste v ústrety slnečnejšiemu Koperu. Vďaka navigácii a spleti cyklociest v Olmo a Žusterne sa veľmi hladko dostávame na Parenzanu smerujúcu do Isoly. Na pláži v Simonovom zálive neodoláme a ovlažíme naše telá v mori.

Sobota 3. júna 2023 – Trasa do Muggie 55 km / 409 m

Keďže odchod autobusu domov na Slovensko bol naplánovaný až večer na 21:00 hodinu, každý využil tento čas po svojom. My sme ho využili na takú odpočinkovú etapu po už známom aj neznámom okolí.

Na štarte sa nás stretlo 8 účastníkov. Zbehneme dolu do Isoly, pokračujeme po Parenzane po pobreží. Za Žusternou pokračujeme po cestách v okolí viníc cez Prade a Pobegi. Tu odbočíme doľava smerom k rieke Rižane. Za ňou sa napájame opäť na Parenzanu a po nej pre nás už známou cestou z prvej etapy cez Spodnije Škofije a Farnei. Prekračujeme hranice a prichádzame do talianskej Muggie.

V meste sa na chvíľu zastavujeme. Na hlavnom Marconiho námestí môžeme sledovať seniorsky novomanželský pár ako práve vychádza z obradnej siene. Ich oranžové oblečenie sa nedalo nijako prehliadnuť.

Po tejto spoločenskej vložke si dáme na chvíľu rozchod na prehliadku centra pripomínajúceho klasické stredomorské pobrežné mestá. Trochu nám to pokazí odmeranosť vedúcej v bare Sara pri platení účtu.

Nevadí, ideme si užívať ďalej stredomorskú atmosféru. Z mesta putujeme po pobrežnej ceste okolo celého polostrova. Ľudia si tu užívajú svoj prímorský relax.

Na druhej strane polostrova sa zastavujeme v letovisku Ankaran. Je tu pláž a  pekný karavanový kemp. Výhľad na more trochu kazí neďaleký  prístav a jeho žeriavy. Ale ľudí to tu láka, vidieť to na počte dovolenkujúcich.

Vydávame sa okolo prístavu smerom na Koper. Po známej pobrežnej Parenzane prichádzame do Isoly. Bolo by dobré aj niečo pod zub – povieme si. Gostilna Istra sa priam na to núka. Je rozhodnuté. Sadáme si a zaujímavý čašník sa nás okamžite ujme. Bola to dobrá voľba. Pizza a stejk a pljeskavica splnili naše gastronomické očakávania.

Dnes sa kúpať už nejdeme. Treba sa osprchovať, pobaliť bicykle, veď večer odchádzame. Naše cyklosnaženie je týmto zavŕšené.

Tak a sme u konca nášho cykloputovania po Slovinsku. Začalo sa to prvou pozvánkou od organizátorov, cez návrh trás, ich viacnásobne kontrolovanie a prerábanie, trénovanie, chystanie bicyklov až po samotnú realizáciu toho všetkého priamo na mieste.

Škoda tých nepríjemností a zranení niektorých účastníkov. Rany sa však zahoja, nepríjemnosti sa dúfam tiež vyriešia a nám zostanú len pekné spomienky na to všetko, čo sme tu zažili.

Ľuboš Kraic