Malými Karpatmi na Orešanské sedlo
Akcie sa zúčastnili: manželia Kraicoví, Jana Lukačovičová, Ján Budoš, Štefan Krištof, Roman Miklošík, Jozef Nádaský ,Ivan Kubiš a Paľo Herceg.
Hosť: Igor Klepoch
Stretli sme sa v sobotu 15.7.2023, ráno o 8:00 hod. pri železničnej stanici v Báhoni. Väčšina cyklistov prišla vlakom a tak sme sa po zoznámení s hosťom Igorom, ktorý k nám prišiel až so Šurian, mohli vydať na cyklotúru. Ešte sa ozval Roman, ktorý nás čakal v Budmericiach. Rovnako ako Ivan prišli obaja z bydliska na bicykloch. Do Budmeríc sme prešli náučným chodníkom (Jarná – Budmerice), ktorý nám je už dobre známy. Na pumpe sme sa zvítali s Romanom a pokračovali smer Budmerický kašeľ a Lindava. Nakoľko už od rána bolo veľmi teplo a zastávok na občerstvenie nebude veľa, dali sme si prvé čapované pivko v pohostinstve na Píle. Po malej prestávke sme pokračovali na Červený kameň. Tu sme odbočili do lesa, v ktorom bolo ešte celkom príjemné. Chvíľu sme išli zelenou turistickou značkou, ktorú vystriedala pekná lesná zvážnica medzi Častou a Doľanmi. Pred Zabitým sme opäť odbočili na lesnú zvážnicu, ktorá nás priviedla k horárni Šišoretné. Igor začal mať problém s jedným kolesom (asi defekt), ale len ho dofúkal (my sme si odfúkli) a pokračovali sme smerom na vysielač a Bolehlav. Aj keď nešlo o dlhý úsek, cesta bola miestami vymytá poslednými búrkami a tieto úseky boli ťažšie pre prejazd na bicykli. Na malej lúčke sme dali opäť pauzu, Igor zhodnotil, že bicykel ešte vydrží a dušu vymení až na Majdane. Janko s Jozefom sa ešte pozreli k vysielaču a pomaličky sme sa začali zberať na ďalší kopec, ktorý nás čakal. Na Bolehlav sme išli po modrej turistickej, stúpanie nebolo ťažké a ani dlhé. Už len krátky zjazd a boli sme na Orešanskom sedle. Pred nami bola posledná výzva – Slepý vrch, no predtým sme si užili krásne výhľady na Smolenický zámok a Čiernu skalu resp. široké okolie tejto časti Malých Karpát. Na Slepý vrch sme vyšľapali a vytlačili bicykle všetci okrem Paľa a Igora, ktorí zostali na sedle a opravili defekt na Igorovom bicykli. Tu sme sa pokochali výhľadmi na trnavskú a nitriansku stranu. Občas tu lietajú aj paraglidisti, dnes však nebol pre nich priaznivý vietor. „Slepý vrch (544 m n. m.). Vo vrcholovej časti bolo v roku 2005 objavené významné archeologické nálezisko zo staršej doby laténskej. Pochádza z 5. storočia pred n. l., a tak ide o najstaršie známe keltské hradisko na Slovensku. Príslušníci keltského etnika tu ťažili železnú rudu.“
Tou istou cestou sme sa vrátili na Orešanské sedlo, kde nás čakal Paľo s Igorom a hneď sme išli ďalej, nakoľko náš obedný cieľ bol Majdan. Zvažovala som ktorou cestou sa vydať, nakoľko modrá turistická je veľmi prudká a pre e-bike dosť nebezpečná. Zvolila som preto neznačenú cestu okolo Kŕča, ktorá bola síce dlhšia, ale aspoň nebola taká prudká. Prešla som ju už viackrát a nepredpokladala som, že bude v horšom stave. Búrky v posledných dňoch a možno aj ťažba v tejto oblasti spôsobili, že niektoré úseky bolo treba prejsť pešo vedľa bicykla resp. opatrne.
Po príchode na Majdan sme sa veľmi tešili na zaslúžené pivko/pivká a aj obed. Po dlhšom odpočinku sme pokračovali už po asfaltke na Zabité. No predtým sa s nami rozlúčil Paľo, ktorý už išiel svojou trasou domov. V Doľanoch sa od nás odpojil aj Jozef. Ostatní sme pokračovali po ceste na Štefanovú: Milka navrhla, aby sme sa zastavili pri kaplnke pred Štefanovou, okolo ktorej zväčša len prefrčíme. Kaplnka svätej Rozálie bola postavená v roku 1885. Kaplnka sa stala zátiším aj vo filme Vivat Beňovský. Za Štefanovou sme na podnet Štefana ešte odbočili k miestu novej krížovej cesty, ktorú na vlastnom pozemku vybudoval rodák zo Štefanovej okrem iného aj ako poďakovanie za ukončenie pandémie covidu.
Teplo bolo už dosť úmorné, asfaltka rozpálená a tak padla dobre zastávka v Budmerickom kaštieli na kávičku. Po krátko osviežení a spoločnej foto pri kaštieli sme pokračovali do Báhoňa, kde bol cieľ našej cesty. Ešte predtým sme sa na naučnom chodníku pri Jablonci rozlúčili pri pivku s Jankom, Štefanom, Romanom a Ivanom, ktorí pokračovali cez Cífer do TT. Do Báhoňa na stanicu sme prišli už len ja, Milka a Ľuboš, ktorí prišli autom a Igor, ktorý sa pobral na vlak do Senca.
Najazdili sme 73 km a 1080 vm.
Ďakujem všetkým, ktorí sa nezľakli mojej trasy a aj napriek úsekom, ktoré boli na „hrane“ pre trekové bicykle, sme to všetci zvládli. Niekto povedal, že to už nie je o bicyklovaní a o zážitkoch, no ja musím oponovať, pre mňa je aj toto o zážitkoch, o posúvaní mojich hraníc a zlepšovaní techniky jazdenia v teréne. A tiež u mňa stále platí, čo nedám na bicykli, dám/vytlačím pešo. Beriem však túto pripomienku a takéto „krka háje“ si už nabudúce pre skupinovú jazdu odpustím.
Jana Lukačovičová