Zápis z akcie Český Ráj od 22.7. – 29.7.2023
Akcie sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Juraj Poláček, Pavol Herceg, Fero Martinus, Heňo Molnár, Igor Buc, manželia Kraicoví, manželia Rosoví, Stano Macejka, Kornel Ninis, Peter Chnapko, Jozef Koprna, Ivan Kubiš, Štefan Krištof, manželia Miklošovičoví a Ján Budoš.
Sobota 22.7.
Cesta do Českého Raja pre nás, ktorí sme išli autom, viedla na miesto stretnutia – pumpa vedľa diaľnice v blízkosti dediny Hrádok. Prišlo sem päť áut s posádkami. Ivan ako obvykle už bol deň na ceste na svojom e-biku z Hlohovca, ktorý celú trasu rozdelil na dva dni jazdy. Kornel, Peter a Jozef zvolili svoju obľúbenú alternatívu cesty do Raja kombináciou vlak a bicykel. Juro pre nás pripravil v tento deň poznávací zájazd. Prvá zastávka bol Kroměříž podzámocká záhrada arcibiskupského zámku. V minulosti sme tu boli, aj na kraji tejto záhrady, ale teraz sme mali dosť času, tak sme si prešli väčšiu časť záhrady. Ďalej sme pokračovali do mesta Vysoké Mýto. Prezreli sme si pekné námestie a hlavne sme okúsili českú gastronómiu, čo ako sme poznali už dávnejšie, uspokojila našu obedňajšiu potrebu. Poslednou zastávkou bol zámok Hrádek u Nechanic. Opäť tu bola krásna záhrada a pekne upravený zámok do odtieňu červenej farby. Po príchode do nášho penziónu Žernov, ktorý nám bude domovom na týždeň, boli malé problémy s ubytovaním, ale nakoniec sme oslávili príchod a hlavne sme sa všetci, ktorí chodia so mnou do Česka, opäť zvítali, lebo niektorých som nevidel skoro rok. Objednal som pivový súdok značky Rohozec, lebo náš penzión nemal reštauráciu. Bolo to pre nás niečo nové, čo prinieslo aj niečo, čo otestovalo našu jednotu, ale zvládli sme to úspešne. Pivečko bolo dobré, čo zahladilo malé ostré hrany nepochopenia.
Nedeľa 23.7.
Prvý deň cyklistiky nás čakala trasa, ktorá začala smerom na Hrubú Skálu. Navštívili sme aj areál zámku. Boli tu krásne výhľady na typické skaly Českého Raja a do okolia. Po občerstvení sme pokračovali v centrálnej časti Hruboskalsko a prešli sme cez najkratší vytesaný tunel Pekařova brána a prešli sme okolo hradu Kost. Ďalej pre nás Juro pripravil peší prechod údolia Plakánek. Padlo to vcelku vhod prejsť sa pešo vedľa bicykla. Údolie bolo z jednej strany ohraničené skalkami a postupne prechádzalo z malého potôčka cez rieku k priehrade. Od priehrady už na bicykli sme míňali malebné domčeky a na záver nás čakal Střehomský vodný mlyn. Začali sme pociťovať hlad. Vedeli sme, že bude asi problém nájsť reštauráciu s voľnými stolmi pre dvadsať hladových cyklistov. Malé mestečko Sobotka, kde sa narodil básnik Fráňa Šrámek, s jednou otvorenou reštauráciou ( menom Pošta ) v čase najväčšieho hladu ( okolo obeda ), sme na prvý krát nenašli dostatočne množstvo voľných stolov. Naša cyklistická skupina sa rozpadla. Niektorí zvolili iné zastávky s občerstvením a my skalní sme vybehli do kopčeka a navštívili sme zámok Humprecht. Zámok bol s krásnym výhľadom do okolia a s osovou hodovou sieňou s neskutočnou akustikou, kde ozvena trvá aj niekoľko sekúnd. Pri návrate do Sobotky sme našli našu vyhliadnutú reštauráciu už voľnú aj pre nás hladových. Stálo to za to, jedlo bolo vynikajúce a aj pivečko a zákusky sme si dali až sa poniektorí mierne prežrali. Nejako sme sa dali do kopy, akurát sme stratili Rosových, a pokračovali do Jičína. Už sme opäť vysmädli, lebo boli dosť vysoké teploty a zakotvili v krčmičke na námestí. Bolo tu dosť hlučno, lebo opravovali cestu a chodníky, preto sme rýchlo vypadli z mesta. Cestou do penziónu nás čakala ešte jedna poznávacia zastávka a to skalná vyhliadka Přivýšina a Rovensko pod Troskami. Večer sme si vymenili dojmy a doplnili tekutiny.
(dĺžka 71 km, prevýšenie 1031 m)
Pondelok 24.7.
V pondelok sme sa vybrali severne smerom cez Tatobity. Tu sme zakotvili v peknom penzióne, ktorý bol pôvodne chliev. Zastávka bola po siedmych kilometroch, čo nás väčšina za to skritizovala, ale mali tu dobré pivo, a nedáš si? Neskôr sme zistili, že sme dobre urobili, lebo bol problém nájsť nejaké občerstvenie. Ďalej bola zastávka na pešiu prechádzku v Měsíčnom údolí. Nebola dlhá. Bicyklom sme sa priblížili k ďalšiemu známemu miestu Raja a to Malá Skála. Pešie túra na vrch Malej Skály je na niekoľko hodín, tak sme tento hrebeň míňali bočnou cestičkou, ako ináč len do vrchu až k zrúcanine Frýdštejn. Tu sme sa len odfotili, lebo bol pondelok a väčšina pamiatok je zatvorená. Cestou na juh sme niektoré skalky pozorovali len z cesty, lebo nebolo toľko času na návštevu. Predsa sme absolvovali okruh Kalich-Chlévište na pešo. Chodili sme medzi skalkami, navštívili vyhliadky, poblúdili v bludisku, ale sme sa našli. Z diaľky sme počuli hrom. Jeho intenzita sa zvyšovala. Prichádza k nám búrka. To je paráda. Rýchlo sme zišli z vysokých skál a pridali sme do kroku, až sme začali v pokluse behať. Začalo slušne pršať. Jeden hrom udrel asi skoro vedľa nás, tak sa nám to zdalo. Začala mierna panika a strach o holý život. Našťastie sme prežili bez ujmy. Prišli sme k našim bicyklom a rýchlo sme sa premiestnili na kryté pódium, ktoré tam na nás čakalo. Pekná náhoda. Po daždi sme naštartovali naše bicykle a zrýchlili sme jazdu, lebo prognóza počasia nebola priaznivá. Po ceste mali byť ešte ďalšie skalky, ale pamiatky išli bokom pred strachom z dobrého zmoknutia. Nakoniec to s dažďom až tak zlé nebolo. V Rovensku sme sa na štadióne zastavili na nejaké rýchle jedlo a pivko.
V penzióne sme ešte dorazili súdok a pripravili sa na ďalší cyklistický deň.
(dĺžka 62 km, prevýšenie 1203 m)
Utorok 25.7.
Bývame v doline, čiže bolo problematické sušenie cykloprádla a tenisiek. Ja som mal staré cyklotopánky, ktoré som chcel vyhodiť, ale som to neurobil a aké boli dobré do neistých ďalších dní našej cykloturistiky. Začínali sme trasu severozápadne do mesta Turnov. To mesto nás nejak neohúrilo, tak sme bez nejakej dlhšej zastávky odišli z mesta. Zastavili sme sa na zámku Hrubý Rohozec, tiež len na krátko. Pivovar Rohozec, kde varili to pivo, čo sme vypili a ja som opäť objednal, ale väčší súdok, sme sa nezastavili, čo nám vytýkali traja králi, ktorí sa tam zastavili. Zastavili sme sa na zámku Sychrov, kde sme sa pomotali po okolí zámku a hlavne sme sa naobedovali. Počkali sme na našich troch oneskorencov a pokračovali na Mníchovo Hradiště. Nejak sa to zrýchľovalo, aj na pamiatky bolo stále menej a menej času. Hrozba dažďa nás stále prenasledovala. Prepočítavali sme, kedy príde na nás dažďový mrak podľa všetkých možných meteo radarov. Nasledovala zastávka Kopicuv statek. Pešo sme prešli okruh, kde na skalách boli vytesané reliéfy z českej histórie a zvieratá, ktoré vytvoril naivný sochár (samouk ). Schyľovalo sa k dažďu, poslednú zastávku na hrade Valdštejn sme ani neurobili, len sa počkali a ponáhľali sa domov. Dážď nás predsa dobehol pri väčšom strome, kde sme nahodili všetko, čo sme mali pripravené na dážď a čakali sme kým skončí. Prognóza skončenia dažďa bola niekoľko hodín, tak sme to riskli do možnej prvej krčmy. Boli sme mokrejší a mokrejší a krčma nikde, čiže sme zvýšili tempo a hajde domov. Dobre sme urobili. Prehánka nebola taká intenzívna. V penzióne sme sa opäť najprv trochu zahriali pri ohnivej vode a poniektorí sa išli schladiť do bazéna.
(dĺžka 82 km, prevýšenie 1106 m)
Streda 26.7.
Streda mala podľa predpovede byť najhoršia. Jedna skupina sa oddelila. Išla robiť pešiu turistiku Prachovské Skály, zámok Hrubá Skála a hrad Valdštejn. Čiže bohatá nádielka pamiatok. My ortodoxní cyklisti (Janka, Štefan, Ivan a ja), ako nás nazval Juro, sme predsa osedlali naše tátoše a išli sme východným smerom do Lomnice nad Popelkou. Tu som zaradil, nik neprotestoval výšľap na horu Tábor s vyhliadkou. Po občerstvení nechceli sme sa vracať na plánovanú trasu, tak sme zvolili trasu cez dedinku Kyje, kde sme pekne padli do doliny, aby sme mohli opäť stúpať do kopca. Bol tu aj úsek, kde sme museli pešo tlačiť bicykle, ale nevadí. Keď sme boli na plánovanej ceste, tak sme navštívili zrúcaninu hradu Kumburk. Zjazdovali sme po peknej asfaltke do mestečka Nová Paka a navštívili sme nádvorie hradu Pecka. Potiaľto nám vietor pomáhal, ale sme sa otočili na Lázně Bělohrad, tak nám začal sťažovať cyklistiku. V kúpeľoch Bělohrad sme zaradili obed a pokecali si s miestnym penzistom, ktorý bojoval proti demencii, tak že sa vždy snažil komunikovať s kúpeľnými hosťami, i keď my sme neboli, a takto trénovať svoj mozog proti chorobe. Počasie bolo vcelku dobré, zatiaľ žiadne pršanie, ale zrazu nejaký oblak, z ktorého v diaľke bolo vidieť dážď. Zastávka autobusu nás zachránila pred kvapkami. Obliekli sme proti dažďové bundy a poďme do dedinky Železnice. Dážď odišiel, chytili sme len kraj prehánky. V okolí dedinky Železnice boli veľké boje v období Rakúska-Uhorska. Nakoniec nás čakala cyklocesta skôr pre horské bicykle, čiže sme si dobre pochutili, len Ivan musel ísť pri zjazdoch pomalšie, aby nepresekol dušu na svojom ťažkom e-biku. V penzióne sme sa dali do poriadku a začala hudobná produkcia ( hlavne Ľubo hral, ja som bol zo začiatku spomalený, neskôr ako tak som sa chytal, ale nebolo to bohvie čo). Oslavovali sme našu Aničku, tak sme jej zavinšovali a ja som si spomenul na moje dve Aničky (moju mamu a moju mladšiu sestru ).
(dĺžka 78 km, prevýšenie 1467 m)
Štvrtok 27.7.
Po celkom náročnom večeri, som sa ráno cítil celkom dobre. Bol to asi zázrak, lebo väčšinou mi ráno ani raňajky nechutia, chvalabohu. Dnes sme opäť bicyklovali v kompletnom zložení. Juraj zvolil menej náročnú z posledných dvoch trás, lebo asi turistov boleli kolená. Museli prejsť neskutočné množstvo schodov a skalných vyhliadok. Začali sme smerom na Rovensko pod Troskami, aby sme pokračovali na hrad Trosky. Túto siluetu, dve vežičky, jedná vyššia od druhej, sme videli nespočetne ráz. Zakaždým vyzerali ináč, záležalo to od smeru, ktorým sme sa vracali domov do penziónu. Juraj odmietol výšľap až hore ku hradu, lebo to už poznal a nechcel zbytočne mrhať silami. Hore pri hrade sme si obzreli opäť areál hradu a poďme za Jurajom. Cestou nás prekvapil čerstvý asfaltový koberec, tak sme zaradili objazd plánovanej cesty. V Dolním Bousove sme stretli Jura a občerstvili sa pri zlatom moku a neskutočne dobrým produktom miestnej pekárne. Pokračovali sme smerom Dětenice. Tu nás čakal obed v rázovitej stredovekej reštaurácii v pivovare, kde pokračujú v niektorých stredovekých zvykoch. Asi v stredoveku sa na slušnosť veľa nehľadelo, hlavne pri stolovaní. Jedálny lístok sa volal žrádelník, názvy jedál mali úsmevné názvy. Jedlo sa len rukami, žiadne príbory. Bolo to oživenie pre nás zaťažených morálkou tejto doby, ktorú teraz žijeme. Ceny tam boli parádne vysoké (asi si dali zaplatiť aj tento neštandardný prístup ku stravníkovi), ale jedlo vynikajúce. Zámok Dětenice a aj areál bol uzavretý pre neplatičov, tak sme to obišli a pokračovali sme severne smerom na zámok Staré Hrady. Tento zámok bol orientovaný pre rozprávkové bytosti. Bolo to pekné, ale hlavne pre malé deti a možno pre zasnených dospelých. Zasa tu nastala mierna panika z dažďa. Prechádzali sme cez dedinky Střevač, Samšina a Mladějov. Začalo mierne popŕchať. Pred cieľovým zjazdom pod stromom sme nahodili pláštenky, len Juraj sa rozhodol ísť ďalej, kde sa pod mostom v pohode oblečie do dažďa. My sme zvolili mierne inú variantu, kde nás čakal Juraj, čiže sme sa obišli. Do cieľa nás čakali Újezd pod Troskami a Rovensko pod Troskami. Domov sme prišli v miernom letnom daždi, bez vetra a pri príjemnej teplote.
(dĺžka 74 km, prevýšenie 938 m)
Piatok 28.7.
V posledný deň cykloturistiky sa opäť oddelili ľudia, ktorí chceli poznávať miesta podľa plánovanej trasy, ale autom a pešou turistikou. Opäť sa našli aj cyklisti, ktorý chceli otestovať pripravenú trasu, ale v opačnom smere. Vyštartovali sme cez Tatobity do najvyššieho miesta celého nášho pobytu v Raji, vrch Kozákov. Nepršalo nám, ale bola veľká hmla. Na vrchu sme dohromady nič nevideli, tak sme nešli ani na rozhľadňu (bola otvorená). Pokračovali sme do Železného Brodu a priblížili sme sa ku rieke Jizera.v Spálove, kde bola historická malá vodná elektráreň. Bol čas obeda, tak sme tu dali prestávku. Náhodne sne sa stretli s našimi turistami, ktorí robili pešiu trasu zo Semil. Ďalej nás čakal stupák Na Cimbále, aby sme spadli do Semil. Tu sme zvolili okruh v centre mesta, aby sme išli v smere plánovanej cesty, lebo v tomto smere boli jednosmerné cesty. Plánovaná cesta nás vyviedla z mesta popri Jizere do Benešova u Semil (bol tu pekný dreveno-železný most cez rieku) a ďalej, aby sme sa vrátili stúpaním opäť do Benešova u Semil a zjazdom opäť do Semil. Niektorí už začali frflať, ale mne sa to páčilo. Pri Jizere sme peši navštívili visutú galériu na Riegrovej stezke. Bolo to opäť krásne, dokonca aj ten krátky letný dáždik. Na tenisovom bare sme si dali pivečko a poďme opäť na Kozákov. Asi jeden kilometer stúpania bol poriadny brutus. Na jeden záťah sa nedal absolvovať. Štefan na niektorých miestach nás informoval o stúpaní (niekde na krátkom mieste bolo maximálne 19,5). Chvalabohu dostali sme sa na lepšiu asfaltku a stúpanie bolo normálne. Na samotný vrchol Kozákova bolo stúpanie príjemných 12. Teraz sa nám zdalo to stúpanie príjemné po absolvovaní toho brutálneho stúpania. Na vrchole nás čakalo slnečné počasie bez vetra. Rýchlo sme si zaradili rýchle občerstvenie v kiosku. Asi sme im to skoro všetko vyžrali. Výhľady boli fascinujúce. Videli sme Krkonoše s charakteristickou Černou horou, Ješted, Bezděz nad Máchovým jazerom, Ralsko, České středohoří, Hrubá Skála a skoro celý Český Raj. Nakoniec sme sa zastavili pri pamätnej tisícročnej lipe v Tatobitách.
dĺžka 64 km, prevýšenie 1298 m)
Sobota 29.7.
Posledný deň bol ako obvykle smutný. Balenie, raňajky, rozlúčenie a očakávanie, čo bude za rok.
Niektoré autá s posádkami išli, čo najkratšou cestou domov na Slovensko, lebo sme sa obávali veľkej vzdialenosti v súvislosti s dopravnou situáciou, a hlavne chceli sme byť, čo najskôr doma. Posádky áut Jura a Miloša plánovali cestou domov poznávaciu jazdu cez hrad Pecka, Lázně Bělohrad, Hořice, Častolovice a Moravskú Třebovú.
Na záver len to, stále sme vystavení stretávaním a neskôr rozlúčením. Je to rovnaké ako život. To najkrajšie je to medzi tým, to plynutie v čase. Dúfam, že sa znovu stretneme a zažijeme hlavne krásne spomienky, ktoré samozrejme časť z tých najstarších spomienok, zabudneme, ale zostanú v nás tie najmladšie.
Ďakujem vám všetkým, ktorí ste ma opäť nesklamali a zúčastnili ste sa mojej Budošovky. A hlavne musím poďakovať Jurovi, ktorý mi pomohol vybrať ubytovanie (respektíve to našiel, lebo bol problém nájsť vhodné ubytovanie) a pripravil trasy po asi náročnom hľadaní informácií o pamiatkach Českého Raja.
Štatistika. Celkovo sme našliapali 432 km s prevýšením 7043 m.
Jano Budoš