Zúčastnení: Ľ. Kraic, V. Naď, M.Nižnanský, P. Vrábel
V nedeľu krátko pred ôsmou hodinou vystupujeme v Svätom Jure z vlaku. Vo štvorici nasadáme na bicykle a vydávame sa na trasu. Teplota je 10°C. Povieme si: „Zima, ale horšie to snáď už nebude“. To sme ešte nevedeli, ako sa mýlime. Teplota sa postupne už len znižovala a to až k sedmičke.
Prechádzame cez miestnu časť Neštich a po modrej cyklotrase č.2002 sa dostávame von z mesta. Hneď za čerstva nás preverí krátke, ale „poctivé“ stúpanie. Jedna výhoda v tom ale je: trochu nás to zahreje. Dostávame sa na hrebeň a odbočujeme doľava smerom na Biely Kríž. Našťastie pohybujeme sa stále po starých asfaltkách, takže s mokrým blatom, ktoré je všade po okolitých lesných cestách, nemáme problémy. Cesta je príjemná, kocháme sa jesennou prírodou Bratislavského lesoparku a zanechávame za sebou nielen Biely, ale aj Dolný Červený kríž. Cez Zbojníčku a U Slívu si to smerujeme na Železnú studienku s nádejou, že si tam dáme do žalúdka niečo teplé. Pocit chladu sa ešte zosilňuje nepríjemným vetrom. Po ceste konečne stretávame zopár cyklistov a peších turistov. Trochu nás to povzbudí, že nie sme v tom sami. Celí uzimení prichádzame na Železnú studienku, našťastie bufet je otvorený a pre nás dostatočne zásobený. Doprajeme si konečne niečo teplého na povzbudenie.
Trochu zotavení sa vydávame smerom na náš hlavný cieľ: televízny vysielač Kamzík. Vraciame sa kúsok späť po ceste, po ktorej sme prišli na Železnú studienku, ale pri hoteli Snežienka odbočujeme doprava na cestu už k vysielaču. Cesta je dlhá len niečo cez dva kilometre, ale stúpanie má sem-tam aj 17%. Čo má zase jednu výhodu: zase je nám trochu teplejšie, veď teplota vonku je teraz len 8°C. Trochu si odpočinieme v miestnom bufete pri dobrej kávičke a potom už smerujeme k samotnému vysielaču. Prichádzame až samotnej veži. Sme v nadmorskej výške 433 m a obdivujeme s otvorenými ústami túto kolosálnu stavbu. Vežu začali stavať v roku 1967 a dokončili ju v roku 1975. Pozerať sa na jej úctyhodnú výšku 194 m takpovediac priamo od jej päty, tak to teda rozhodne stálo za naše vynaložené úsilie.
Odchádzame spokojní a hoci v pláne bol už len zjazd ku hlavnej železničnej stanici na vlak, rozhodneme sa ešte v horách trochu zostať a po červenej značke sa vydávame naspäť k Dolnému Červenému Krížu. Krátko pred ním ale odbočíme doprava a krásnym zjazdom prichádzame do Rače k miestnemu amfiteátru. Teplota síce o niečo málo stúpla, ale bohviečo to nie je. Na miestnej železničnej stanici zistíme, že najbližší vlak nám ide až za jeden a pol hodiny, tak sa ešte rozhodneme premiestniť po hlavnej ceste do Svätého Jura, do mesta, odkiaľ sme ráno vyštartovali. V miestnej reštaurácii patrične zhodnotíme našu akciu, rozlúčime sa Paľom Vrábelom, ten ide ďalej „po svojich“ a my traja nasadáme do vlaku do Trnavy.
Cestou rozmýšľame, či nám príroda prostredníctvom dnešnej teploty nedáva už trochu najavo, že cyklosezóna nám pomaly končí a treba sa pomaly pripraviť na iné ročné obdobie a športové aktivity s ním spojené.
Nevešiame hlavu, veď život je krásny v každom ročnom období a na budúci rok cykloobdobie zase určite príde.
Ľubo Kraic
