Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľuboš Kraic, Igor Naništa a Paľo Škoda.
Ako hostia (kamaráti z partie trnavských sršňov): Milan Líška a Ivan Šikula
Cieľom tejto akcie, okrem pohody z bicyklovania, bolo spoznať trochu bližšie krajinu v okolí mesta Strážnice na Morave, krajinu malých pahorkov obsiatu nespočetnými radmi vinnej révy no a hlavne aj krajinu, v ktorej sa v hojnom počte vyskytujú najväčšie ovocné stromy v Európe s malými plodmi hruštičiek – zvané Oskoruše.
Tieto sú tu povysádzané pomerne všade a vo vinohradoch v okolí Radějova a Tvarožnej Lhoty rastú priam Matuzalemovia tejto ovocnej ríše. Zo všetkých týchto deduškov vyniká najmä Adamcova oskoruša s obvodom kmeňa cez 460 cm a vek sa jej odhaduje cez 500 rokov.
Oskoruša hlboko zasiahla aj do života tunajších ľudí a preto ju vyhlásili za strom Slovácka. Z jej plodov sa vyrábajú sirupy, marmelády a samozrejme aj vychýrená pálenka oskorušovica – známa svojimi priaznivými účinkami na trávenie. Na jej počesť sa každoročne usporadúvajú rôzne oslavy, oskorušobrania, na ktoré sme teraz mali šťastie aj my a na jednom, v salaši Travičná, sme sa zúčastnili.
Na mieste stretnutia, pri miestnom Tescu v Skalici, sa stretávame dve posádky áut. Po vybalení tátošov a obligátnom fotení sa vydávame na cestu. Najprv sa musíme prekľučkovať centrom mesta, kde sa všetko pripravuje na tzv. Skalický jarmok, takže je tu už teraz riadna trma-vrma. O chvíľu sme však už za mestom a užívame si pokojnú cestu. Prekročíme pomyslené hranice a v Sudoměřiciach odbočujeme doprava už do Strážnických vinohradov na rovnomennú cyklocestu. Sledujeme brigádnikov vo vinohradoch pri zbere hrozna. Hoci je nedeľa, je tu pomerne živo. Je čas zberu, úroda nepočká. Cestička nás dovedie až tzv. Hotařskej búde. Táto bola postavená v roku 1896, aby slúžila hotařúm (strážcom) ako zázemie pri strážení vinohradov. Konal sa tu aj akt zarážania hory, čo bol v histórii dôležitý úkon. Teraz, po jej oprave, slúži na rôzne kultúrno-spoločenské akcie. Dnes však máme smolu je zavretá. Pokračujeme ďalej. O chvíľu sa po ľavej ruke objavuje statný strom oskoruša. Zastavujeme sa. Obzeráme a koštujeme jej malé plody. Chutia vynikajúco. Malé hruštičky sú aj na strome aj na zemi. Prišli sme včas sú akurát zrelé.
Naša ďalšia ceste nás okolo vrchu Žerotín dovedie do dedinky Radějov. Tu odbočujeme na tzv. Oskorušovú šumárnickú náučnú cestu. Je tu sem tam vidieť povysádzané mladé stromky oskoruší. Táto nás dovedie Tvarožnej Lhoty. Tu to oskorušovo naozaj žije. Je tu múzeum oskoruší, tu sa môžete dozvedieť, čo je dřínka, moruše, mišpule a ako šmakuje Karpatský verbuň, na jar sa tu konajú Slávnosti oskoruší, no a v septembri v neďalekom salaši Travičná oskorušobraní.
Z Tvarožnej Lhoty nás čaká krátky, ale zato výdatný 12%-tný stupák. Na vrchu odbočíme ešte k jednej pamätnej tzv. Špirudovej oskoruši. Tento takmer 300-ročný deduško má síce už poškodený kmeň, ale má sa ešte stále k svetu.
O chvíľu prichádzame k rozhľadni Travičná. Sme na kopci vo výške 380 m. Je treba vystúpať ešte 177 schodov, čo je ďalších 34 výškových metrov. Výhľad by to bol určite impozantný, keby… keby nebola zavretá. Otvárajú až poobede. Nám sa ale nechce toľko čakať, tak mierime do salaša Travičná, kde už oskorušobraní je v plnom prúde. Tu sa zastavujeme na dlhšiu dobu. Čas využijeme na prehliadku ponuky miestnej produkcie. Koštujeme rôzne druhy oskorušovíc, burčiak z moravského muškátu. Kupujeme si oskorušové a morušové marmelády a sirupy. Je čas aj dať si niečo pod zub, tak ochutnáme niečo aj z miestnej gastronómie. Chystá sa tu aj Country zábava, ale čas neúprosne beží a my musíme pokračovať ďalej.
Smerujeme k priehradnej nádrži Lučina. Div sa svete: ešte sa tu dnes niektorí aj kúpu. Je tu pekne, ale my pokračujeme smerom na Radějov. Tu sa pokúšame obísť vrch Žerotín z druhej strany. Cesta je síce značená, ale ťažko priechodná, no nakoniec predsa len prichádzame k Hotařskej búde z druhej strany. Odtiaľto smerujeme okolo chatovej oblasti Mlýnky už späť na Slovensko. Krátka terénna vložka nás dovedie na cestu pri Zlatníckej doline. Keďže obloha sa riadne zatiahla, upúšťame od úmyslu prejsť Zlatnícku dolinu cez Kamennú búdu a smerujeme radšej priamo ku Skalickej kolibe.
Toto sa ukázalo ako správne rozhodnutie, lebo sa spustil riadny lejak, ktorý sme prečkali v suchu všetci až na jedného „nemenovaného“, ale ten si to bude musieť prebrať so svojou kondičkou. Potom už po daždi všetci spoločne prichádzame do Skalice k našim autám.
Sme spokojní. Zase sme prežili pekný deň v sedle bicykla a popri tom sa kdečo dozvedeli o nevšedných ovocných stromoch, ktoré sme podľa názvu síce poznali, ale akosi vo víre života na ne pozabudli. Ani sme sa nenazdali, že len kúsok za našimi hranicami je malé územie, kde miestnym ľudom okrem iného prinášajú radosť aj stromy zvané oskoruše.
Ľubo Kraic
