Akcia sa konala 29.8. – 4.9.2005
Po uplynulých rokoch, keď náš Malokarpatský cykloklub navštívil Moravský kras, Beskydy a Jeseníky, padlo tento rok rozhodnutie navštíviť a cyklisticky poznať perlu českého horstva-Krkonoše.
Toto pohorie sa nachádza na severe Čiech a dostať sa tam len tak vlakom, či autom by znamenalo aspoň, čo sa mňa týka – premárniť krásny zážitok vidieť pekný kus krajiny zo sedla bicykla. Tento kraj ponúka krásnu prírodu Moravského krasu, Českomoravskej vrchoviny, nespočetné množstvo krásnych údolí, v ktorých sú učupené malebné dedinky, veľké množstvo kultúrnych pamiatok, či už hradov ako napr. Pernštejn, alebo zámkov ako napr. Opočno a v neposlednom rade aj z knihy Boženy Němcové známe Babiččino údolí v blízkosti Ratibořic, alebo ZOO vo voľnej prírode v Dvůr Králové. Toto všetko uvidieť, aspoň na malú chvíľku sa pri tom zastaviť, tak to by stálo za trochu tej odvahy a námahy podniknúť takúto cestu.
Pretože dĺžka cesty merala cca 400km a nespočetné množstvo údolí predstavovalo aj nespočetné množstvo stúpaní a teda aj fyzického vyčerpania, sme s kolegom svoju cestu rozdelili na dve etapy: prvá zo Zelenča do Bystrice nad Pernštejnem, tam prespať a na druhý deň pokračovať do samotného Vrchlabí v Krkonošiach.
Odhodlanie nám však teraz bohužiaľ nestačilo. Len čo sme ráno s kolegom vyštartovali, bolo počasie ešte ako tak, ale hneď za Trnavou sa rozpršalo a hoci sme sa obliekli do pršiplášťov, hneď pri Bolerázi sme boli premočení do nitky. Aj napriek tomu sme pokračovali ďalej, ale neustály dážď nám nahlodával aj posledné iskierky nádeje, až sme boli nútení v Jablonici našu cestu prerušiť a čakať, kým prestane pršať. Tu ale vyše dvojhodinový neustály dážď nám zobral aj poslednú chuť pokračovať v ceste ďalej a tak sme volili druhú variantu: zavolali sme kolegovi, čo mal ísť autom, aby prišiel po nás a tak sme sa pokorení a duševne zlomení odviezli do Vrchlabí autom. Tu sme videli, že naša cesta nemala ani najmenšiu šancu prejsť ju na bicykli, pretože po väčšine cesty pršalo. Takže nakoniec sme boli vlastne radi, že sme aj s ostatnými, ktorí išli tiež autami, v cieli vo Vrchlabí.
Na druhý deň sa počasie umúdrilo a my sme konečne mohli roztočiť pedále našich tátošov naplno. Náš cieľ bolo mestečko Harrachov a chata Vrbatova bouda. Cesta bola ešte mokrá, ale mraky neboli také zlovestné a sem-tam už cez ne vykuklo aj slnko. Z Vrchlabí sme šli na západ po štátnej ceste a za Hrabačovom sme sa napojili na cestu, ktorá lemuje rieku Jizeru. Tu po jej brehu sme začali prenikať už do vlastného krkonošského horstva. Po ceste sme mohli obdivovať jednotlivé malé dedinky s priľahlými roztrúsenými domčekmi po okolitých kopcoch, ktoré dodávali kraju svojráznu koloritu, aká sa hocikde inde len tak nevidí. Cesta viedla stále mierne do kopca, ale pri krásnej scenérii okolia sme na to akosi nehľadeli. Pri tom kochaní som akosi zabudol pozerať na cestu a moja nepozornosť na to doplatila defektom na zadnom kolese. Zdržalo ma to len pár minút, takže som o chvíľu všetkých dobehol. Ani sme sa nenazdali a pred nami sa ukázal Harrachov.
Toto stredisko patrí medzi najväčšie v západných Krkonošiach. Je tu možné navštíviť múzeum skla, pivovar, ale my sme dali prednosť prezrieť si mamutie skokanské môstiky, neďaleký 8 metrový Mumlavský vodopád a doplnili kalórie v jednom s nespočetných reštauračných zariadení. Celé stredisko a hlavne centrum s množstvom rôznych obchodíkov, reštaurácií a iných ponúk k turistickému vyžitiu pôsobí ako pastva pre oči. Bolo toho ešte veľa, čo by sme si radi prezreli, ale čakala nás ešte jedna cesta hore na Vrbatovu boudu.
Rozdelili sme sa na dve skupiny. Trekové a horské bicykle išli smerom z Harrachova na Krakonošovu snídani a odtiaľ ďalej po lesných cestách k spomínanej boude. My s cestnými bicyklami sme sa vybrali nazad po údolí Jizery až do mesta Rokytnice nad Jizerou s krásnym námestím a pokračovali ďalej do dediny Vítkovice. Cesta bola veľmi krásna, ale unavujúca. Stúpania sa striedali s klesaniami a výhľady na okolité roztrúsené domčeky sa striedali s tieňom hlbokých lesných údolí. V jednom takom údolí sa nachádzali aj Vítkovice. Odtiaľ začalo 12-kilometrové prudké stúpanie až ku Vrbatovej boude. Dalo nám to poriadne zabrať a po 8-mich kilometroch sme dorazili do dedinky Horní Mísečky. Tu sme si všimli, že sa nejako viac zamračilo, než sa nám zdalo v danú chvíľu vhodné a cesta hore na Vrbatovu boudu smerovala prakticky do hmlistého mraku. Hoci to neveštilo nič dobrého, pokračovali sme ďalej. Asi po kilometri sme sa museli otočiť, lebo začalo pršať. Len čo sme dorazili späť na Horní Mísečky, spustil sa lejak ako sa patrí. Uchýlili sme sa tu do Jilemnickej boudy a tam sa snažili dážď prečkať. Ale ten nejako neprestával. Asi po hodine čakania k nám dorazila prvá skupina, čo išla cez les. Prišla zhora, z Vrbatovej boudy. A keďže dážď si to ani teraz nerozmyslel a večer sa pomaly blížil, tak sme sa rozhodli aj v tom daždi zísť dolu do Vrchlabí. Nasledujúci zjazd bol veľmi náročný, dostali zabrať hlavne brzdové gumičky (musel som si kúpiť vo Vrchlabí na druhý deň nové, lebo som ich úplne zodral), ale došli sme v poriadku.
Ďalší deň sme sa dosušovali, zreparovali bicykle, pozreli si centrum mesta Vrchlabí a po obede sa vydali na krátku cyklocestu. Z mesta sme si poctivo vyšliapali 4 kilometre do Strážneho, odtiaľ prudkým padákom do dediny Dolní Dvůr, kde v miestnom kostole majú unikátnu zvonkohru. Ale mali sme smolu, prišli sme v nesprávnu hodinu. Ďalej sme prechádzali krásnym údolím pozdĺž Malého Labe s množstvom chalúp. Veľa ich bolo ako namaľovaných. Teda, také malé zadosťučinenie za včerajší dážď.
Ďalšie ráno bolo ako z rozprávky a tak sme nelenili a vydali sa na etapu, ktorá nás zaviedla na chvíľu aj do Poľska. Z Vrchlabí sme sa vydali do Špindlerovho Mlýna. Toto stredisko predstavovalo ďalší bonbónik, ktorý nám ponúkli Krkonoše zo svojej bohatej zásoby. Hneď na začiatku nás vítala vodná nádrž Labská priehrada s kamennou 41m vysokou hrádzou, potom krásne centrum, osada Svatý Petr, a Bedřichov. Všetko s ohromnou prírodnou kulisou. Prezrieť si to tu by snáď zabralo aj celý deň. Nás ale čakal ťažký, ale krásny stupák na Špindlerovu boudu. Začali sme stúpať v krásnom smrekovom lese a postupne stromov ubúdalo a my sme sa vynárali až do pásma, kde prevládali krásne výhľady na okolité boudy. Tá naša bola bezmála vo výške 1200m. Po krátkom občerstvení sme prešli fiktívnym hraničným prechodom (po colníkoch ani stopy) do Poľska. Všetky tie nastúpané metre sme naraz stratili v prudkom klesaní hneď za hranicami síce po asfalte, ale veľmi hrboľatom. Takže sme si klesanie veľmi neužili, zato následný stupák do mesta Karpacz až až. No ale potom nasledoval krásny zjazd cez toto, tak ako sa na Krkonoše patrí, veľmi krásne stredisko. Chvíľku sme si odpočinuli po rovinatej jazde do mesta Kowary a potom začalo ďalšie martýrium. Stúpanie na hraničný prechod Przelec Okraj – Horní Úpa. Bolo veľmi dlhé a pri konci aj veľmi ťažké. No ale výhľad odtiaľ a následný zjazd bol úchvatný. Bol veľmi dlhý skoro 12km. Nasledovala odbočka na Pec pod Sněžkou. A zase tu máme jedno z krásnych centier Krkonôš. Už ani neviem po koľký raz obdivujeme tú krásnu symbiózu človeka s prírodou, ktorú tu v Krkonošiach cítiť na každom kroku. Odtiaľto je možnosť vyviesť sa lanovkou až na samý vrchol Sněžky, najvyššej hory Čiech, ale pre veľmi silný vietor lanovka nepremáva. Takže sa otáčame a pokračujeme v našej ceste ďalej.
Onedlho prichádzame do kúpeľného mesta Janské Lázně. Zase niečo nové pre oči. Vládne tu celkom čulý kúpeľno-turistický ruch. Je tu krásne námestie s kolonádou, ktorá k takémuto mestu neodmysliteľne patrí. Ochutnáme miestnu minerálnu vodu a pokračujeme ďalej. Kopce už nie sú také prudké, zato nás trochu prekvapí krátka dažďová prehánka. Prečkáme ju pod strechou v jednom podhorskom penzióne, za ochutnávky miestneho žltého moku. Potom nám už v ceste nič nebráni a tak sa bez problémov dostaneme do Vrchlabí. Bola to ťažká, ale veľmi krásna etapa. Merala 120km, ale hodne kopcovitá.
Na ďalší deň nás čaká vrchol Ještědu so svojimi vyše 1000m nad morom. Na ceste k nemu začíname najprv po rovine, popri rieke Jizere až do mesta Semily a potom to začne. Kopec strieda kopec, výhľad strieda výhľad. Krajina, ale ako z rozprávky. Hoci nohy dostávajú zabrať, všetko kompenzuje pohľad na krásnu členitosť tohto územia s majestátnym vrcholom Ještědu v pozadí, ktorý nás väčšinou času sprevádzal a ukazoval nám správny smer. Na samotný vrchol sa začína stúpať od Liberca. Doterajšie kilometre v nohách nám trochu sťažujú stúpanie, ale sme to zvládli. No a hore na Ještěde bol teda výhľad výhľadov. To, čo sme tam hore videli, tak to sa teda slovami dá len ťažko vyjadriť. Krásny panoramatický výhľad do obrovskej diaľky, jasná obloha, čistý vzduch, tak to sú len malé nápovede na tento zážitok. Naspäť sme sa vracali severným okrajom Českého Raja. Cestou sme, popri inom, obdivovali zrúcaniny hradu Frýdštejn, krásny skalnatý Panteon pri Malej Skále. Domov, do Vrchlabí, prichádzame unavení so 157km v nohách, ale nabití dojmami až po okraj.
Prichádza sobota a keďže počasie nám stále praje, rozhodli sme sa, že pôjdeme domov po vlastnej osi, teda na bicykloch. Trasou, ktorou sme mali ísť sem, len v opačnom smere s prespaním v Bystřici nad Pernštejnem. Zbytok cyklistov navštívi v sobotu podrobnejšie Český Ráj zo štartom v Rovensku pod Troskami, ďalej trasa pokračuje na Prachovské skály. Tu absolvujú krátky peší okruch: od hradu Kost cez Hrubú Skálu do Sedmihorek, odtiaľ sa vrátia opäť pod Hrubú Skálu veľmi pekným cyklochodníkom medzi tiesňavami, potom už len čaká hrad Trosky a cieľ Rovensko.V nedeľu odcestujú autami domov.
Naša cyklistická cesta domov zo začiatku ubieha až nečakane rýchlo. A pretože už kopce nie sú tak strmé a je ich pomenej, stáva sa z cesty tá pravá cykloturistika s kochaním sa po okolí. Prechádzame cez krásne Dvůr Králové, v tesnej blízkosti Babiččinho údoli, obdivujeme zámok Opočno. Cesta sem-tam vkĺzne do malebných smrekových lesov, kde sa to len tak hemží hubami a hubármi. Asi 50kilometrov pred Bystřicou sa nám cesta rozvlní a na rad prichádzajú stúpania. Akoby nám Krkonoše z diaľky pripomínali, že sme ešte všetky kopce, ktoré nám boli súdené, neabsolvovali.
Už sme aj veľmi radi, keď sa nám pred zrakmi zjaví mestečko Bystřice nad Pernštejnem, naše miesto nocľahu. Veď sme mali v nohách vyše 177km. Je tu nejaká slávnosť s prehliadkou starých škodoviek: Oktávií, Felícií a pod. Ubytujeme sa v miestnom internáte, navečeriame v malom hostinci na námestí a o chvíľu zaľahneme spánkom spravodlivých.
Ráno vyrážame o 6:00, aby sme boli doma čo najskôr. Je hodne pod mrakom. Po pol hodine stojíme pred bránami prekrásneho hradu Pernštejn, ktorého časť začiatkom leta tohto roku vyhorela, ale teraz sa zdal byť už opravený, lebo sme po požiari nevideli ani stopu, a vynímal sa krásnou novou strechou. Po obligátnom fotení sa, pokračujeme ďalej cez Nedvědice a v Doubravníku odbočujeme do Hornosvrateckej vrchoviny. Tu je tiež kopcov požehnane a zdá sa to byť tiež pekný kus krajiny, ale dojem nám kazí začínajúce mrholenie, ktoré nás sprevádza až do mestečka Černej hory, známeho svojim pivovarom. Odtiaľ ideme na Rájec-Jestřebí. Tu nás však na chvíľu zdrží kolegov defekt. A znova sa trápime v tiahlom stupáku na dedinu Petrovice. Je veľmi dlhý a postupne po prehupnutí sa zo sedla začíname klesať už do Moravského krasu, konkrétne do dediny Sloup. Tu je obloha zase už poriadne zatiahnutá a dážď nenechá na seba dlho čakať. Ešte to chvíľu skúšame, ale v dedinke Vilémovice rezignujeme. Zastavíme v autobusovej zastávke a čakáme. No ale dážď silnie a silnie a nemá chuť prestať. Telefonujeme domov na Slovensko a dozvedáme sa, že u nás už prší od rána. Sme bezradní, veď domov to máme ešte 150km. Z tejto situácie nás zachráni ochota šoféra autobusu , ktorý nás aj bicyklami odvezie do Blanska. Máme šťastie, lebo hneď máme vlak do Brna a tam hneď prípoj do Břeclavi. Pozeráme sa z okna vlaku, ako vonku husto prší. Nádej nám svitá za Brnom, počasie sa lepší, takže v Břeclavi môžeme zase nasadnúť na bicykle a pokračovať v ceste znova po svojich. Veľké mláky pri ceste svedčia o tom, že pršať prestalo len nedávno. Našťastie, ďalej už sa počasie len vylepšovalo. Hraničný prechod Lanžhot-Kúty prechádzame bez problémov a v dobrom tempe zanechávame za sebou mestá Kúty, Senicu. V Jablonici si dávame s kolegom rozlúčkové pivo. On išiel odtiaľ smerom na Vrbové a ja som ďalej pokračoval v sólo jazde na Trnavu. Zdolávam poslednú prekážku, sedlo Bielu horu v Malých Karpatoch a posledných 20km je už po rovine. Tempo zrýchľujem, už sa teším domov. Po týždni strávených na cestách som rád, že už uvidím svojich najbližších. O pol šiestej večer som konečne doma. Etapa merala 154km. Zhruba 60km sme boli nútení precestovať kvôli dažďu prostriedkami MHD.
Celkovo sme nabehali asi 680km, ale skoro všetko to bolo v riadne kopcovitom teréne. Na únavu však rýchlo zabudneme, ale tie dojmy z prekrásneho kraja nám zostanú v pamäti veľmi dlho.
Ľuboš Kraic
