Ranný autobus nás doviezol na sedlo medzi Starou a Novou Lehotou. Je okolo pol ôsmej ráno, začína sa rozodnievať a my sa vydávame na trasu. Ideme po červenej značke, po hrebeni. Krajina je pekne zasnežená, obdivujeme pekné zimné okolie a trochu prevetrávame naše po Vianociach preplnené žalúdky. Naše kroky nás dovedú až na vrchol Marhátu. Tu si chvíľu odpočinieme a pokračujeme smerom na Nitriansku Blatnicu. Zastavíme sa pri kostolíku zasvätenému svätému Jurajovi. Miesto je teraz opustené, ale v čase konania pútí na sviatok svätého Juraja je tu plno.
Naše ďalšie kroky vedú do Nitrianskej Blatnice s cieľom osviežiť si aj naše žalúdky. Niečo teplého si dáme v miestnej krčme. Odtiaľ sa autobusom prepravíme do Piešťan, kde akciu v miestnom bufete vo vagóne – zakončíme.
Zoznam účastníkov: Herceg Paľo, Naništa Igor, Michalec Jozef, Miroslav Šuga, Ondrej Stríž, Ján Budoš, Milan Babišík, Daniel Pollák, František Krajčovič,
Hostia: Milan Ďuga, Beáta Ďugová, Mária Malátková
Akcia prebehla podľa navrhnutého programu. Kto neprišiel, môže banovať. Počasie bolo nádherné, slnečno, večer bol spln mesiaca, takže nočný výlet na zrúcaninu kláštora bol veľmi romantický. Gulášu a občerstvenia bolo dosť, ušlo sa aj chatárovi.
Hudobnú produkciu zabezpečil Milan Ďuga, spev a tanec účastníci, ktorí vedeli, chceli a mohli.
Z oslávencov sme blahoželali: Budošovi (42 rokov), Stríž (52 rokov)
Zoznam účastníkov: Herceg Paľo, Naništa Igor, Michalec Jozef, Ján Budoš, Kraic Ľuboš, Marek Nižňanský s manželkou
Pri celkom peknom jesennom počasí sme sa v Trnave na parkovisku pri Amfiku stretli štyria: Kraic, Naništa, Michalec a Budoš.
Voľným ľahkým tepom sme sa vydali na bicykloch smerom na Modru. Na križovatke pred Modrou nás už čakal Paľo Herceg a Marek Nižňanský s manželkou. Práve bol čas dozrievania hrozien a aj príjemných vecí s tým spojených, no ale my sa vydávame inou cestou, cestou do kopca, do prírody. Asi 5-kilometrové stúpanie nás dovedie na Zochovu chatu, miesta nášho štartu na pešiu etapu. Nechávame si bicykle u chatára v blízkej šope, aby sme sa mohli vydať na trasu. Jeden člen (Lubo Kraic) je nevhodne obutý, tak na trasu nejde a zbytok dňa strávi bicyklovaním po miestnych okresných cestách (jeho chyba). My ostatní sa vydávame na pešiu túru hore na druhý najvyšší vrchol Malých Karpát-Vysokú. Príroda je v peknom jesennom šate, je čo obdivovať a tak sa ani nenazdáme a sme hore. Obdivujeme pekné výhľady do ďaleka.
Po krátkom odpočinutí si sa vydávame na spiatočnú cestu na Zochovú chatu, kde akciu patrične zhodnotíme a poberieme sa domov, každý svojim smerom.
Zoznam účastníkov: Naništa Igor, Kraic Ľuboš, Ilavská Božka, Nováková Anka, Michalec Jozef, Budoš Jano, Juraj Golier, Hovorka Peter
V túto peknú jesennú nedeľu bola stretávka pri Jašteri. Odtiaľ sme sa vybrali na Tepličky a potom cez tzv. Hlohovské Pyreneje, čo sú dedinky od Tepličiek smerom na Radošinu. Cesta sa vyznačuje neustálymi zmenami nadmorskej výšky, čo spôsobuje výskyt až miestami 13% stúpaní a následne tiež strmých klesaní. V jednom takomto prudkom stúpaní sa mi roztrhla reťaz. Našťastie sme ju nitovačkou skrátili a mohlo sa ísť ďalej. Pekné počasie nás sprevádzalo až po Radošinu. Tu nás síce čakalo ešte stúpanie na Havran, ale našťastie bolo tiahle, ale hlavne, že sa skončili tie Pyreneje. Na Havrane nás čakalo prekvapenie tamojší bufet bol zavretý. Takže sme preglgli naprázdno a spustili sme sa do Piešťan. Tu sme v miestnej krčme pri rezanom orosenom akciu patrične zhodnotili a pobrali sme sa domov každý svojim smerom.
Ráno sa stretávame (Ja a Marek) na žel. st. Trnava a presúvame sa osobným vlakom do Jura pri Bratislave.
V Jure na žel. st. máme stretko z P.Hercegom, ktorý prišiel sólo z Bíňoviec na bicykli.
Ráno je ešte príjemný opar po nočnom daždi a tak je príma vzduch.
Po krátkom zvítaní a ešte malom občerstvení spoločne „vyrážame“ na trasu. Nie je nás veľa (3) ale aspoň sa v lese nestratíme. Najskôr vykľučkujeme z Jura cez námestie a okolo kostola prídeme ku krajným domom pod lesom. Ďalej už pôjdeme lesnou asfaltkou cez les za primeraného stúpania až na hrebeň M. Karpát. Držíme sa cykloturistického značenia, sem tam stretneme auto, alebo vidíme pár hubárov. Po cca 5 km sme na vrchole stupáku a tešíme sa na zjazd do najbližšej zastávky pri kostolíku na Medených hámroch.
Po občerstvení a fotení pokračujeme v trase až do Marianky. Tu je reštaurácia a je možné doplniť PHM. Slniečko už veselo svieti nad hlavami a tak s optimizmom pokračujeme ďalej cez Stupavu k rieke Morave. Tu sa napájame na cyklochodník, ktorý nás privedie krásnymi prírodnými zákutiami až pod hrad Devín.
Najskôr uspokojíme obedom žalúdky a krátko sa prejdeme pod hradom. ( prehliadku tentoraz vynecháme…). Zopár fotiek a šliapeme ďalej. Smer BA- Železná studnička. Po prejazde BA rušnými križovatkami sa dostávame do príjemného prostredia lesoparku Železnej studničky. Prejazd touto známou BA zónou oddychu je balzamom pre dušu. V centre parku je vybudovaná štýlová reštaurácia s bufetmi na občerstvenie smädných a hladných pocestných. Dopĺňame tekutiny a pokračujeme asfaltkou okolo rybníčkov a pekných lesných zákutí za primeraného stúpania až na Biely kríž. Odtiaľ sa „šúsom“ spustíme do Rače.
Na miestnej žel. stanici si doprajeme ešte 1 cieľové pivko a počkáme na vlak do Trnavy.
Dĺžka celej trasy je cca 75 km.
Šťastní a spokojní s príjemne stráveným dňom sa v Trnave rozlúčime a vydáme sa každý k svojmu domovu.
Po uplynulých rokoch, keď náš Malokarpatský cykloklub navštívil Moravský kras, Beskydy a Jeseníky, padlo tento rok rozhodnutie navštíviť a cyklisticky poznať perlu českého horstva-Krkonoše.
Toto pohorie sa nachádza na severe Čiech a dostať sa tam len tak vlakom, či autom by znamenalo aspoň, čo sa mňa týka – premárniť krásny zážitok vidieť pekný kus krajiny zo sedla bicykla. Tento kraj ponúka krásnu prírodu Moravského krasu, Českomoravskej vrchoviny, nespočetné množstvo krásnych údolí, v ktorých sú učupené malebné dedinky, veľké množstvo kultúrnych pamiatok, či už hradov ako napr. Pernštejn, alebo zámkov ako napr. Opočno a v neposlednom rade aj z knihy Boženy Němcové známe Babiččino údolí v blízkosti Ratibořic, alebo ZOO vo voľnej prírode v Dvůr Králové. Toto všetko uvidieť, aspoň na malú chvíľku sa pri tom zastaviť, tak to by stálo za trochu tej odvahy a námahy podniknúť takúto cestu.
Pretože dĺžka cesty merala cca 400km a nespočetné množstvo údolí predstavovalo aj nespočetné množstvo stúpaní a teda aj fyzického vyčerpania, sme s kolegom svoju cestu rozdelili na dve etapy: prvá zo Zelenča do Bystrice nad Pernštejnem, tam prespať a na druhý deň pokračovať do samotného Vrchlabí v Krkonošiach.
Odhodlanie nám však teraz bohužiaľ nestačilo. Len čo sme ráno s kolegom vyštartovali, bolo počasie ešte ako tak, ale hneď za Trnavou sa rozpršalo a hoci sme sa obliekli do pršiplášťov, hneď pri Bolerázi sme boli premočení do nitky. Aj napriek tomu sme pokračovali ďalej, ale neustály dážď nám nahlodával aj posledné iskierky nádeje, až sme boli nútení v Jablonici našu cestu prerušiť a čakať, kým prestane pršať. Tu ale vyše dvojhodinový neustály dážď nám zobral aj poslednú chuť pokračovať v ceste ďalej a tak sme volili druhú variantu: zavolali sme kolegovi, čo mal ísť autom, aby prišiel po nás a tak sme sa pokorení a duševne zlomení odviezli do Vrchlabí autom. Tu sme videli, že naša cesta nemala ani najmenšiu šancu prejsť ju na bicykli, pretože po väčšine cesty pršalo. Takže nakoniec sme boli vlastne radi, že sme aj s ostatnými, ktorí išli tiež autami, v cieli vo Vrchlabí.
Na druhý deň sa počasie umúdrilo a my sme konečne mohli roztočiť pedále našich tátošov naplno. Náš cieľ bolo mestečko Harrachov a chata Vrbatova bouda. Cesta bola ešte mokrá, ale mraky neboli také zlovestné a sem-tam už cez ne vykuklo aj slnko. Z Vrchlabí sme šli na západ po štátnej ceste a za Hrabačovom sme sa napojili na cestu, ktorá lemuje rieku Jizeru. Tu po jej brehu sme začali prenikať už do vlastného krkonošského horstva. Po ceste sme mohli obdivovať jednotlivé malé dedinky s priľahlými roztrúsenými domčekmi po okolitých kopcoch, ktoré dodávali kraju svojráznu koloritu, aká sa hocikde inde len tak nevidí. Cesta viedla stále mierne do kopca, ale pri krásnej scenérii okolia sme na to akosi nehľadeli. Pri tom kochaní som akosi zabudol pozerať na cestu a moja nepozornosť na to doplatila defektom na zadnom kolese. Zdržalo ma to len pár minút, takže som o chvíľu všetkých dobehol. Ani sme sa nenazdali a pred nami sa ukázal Harrachov.
Toto stredisko patrí medzi najväčšie v západných Krkonošiach. Je tu možné navštíviť múzeum skla, pivovar, ale my sme dali prednosť prezrieť si mamutie skokanské môstiky, neďaleký 8 metrový Mumlavský vodopád a doplnili kalórie v jednom s nespočetných reštauračných zariadení. Celé stredisko a hlavne centrum s množstvom rôznych obchodíkov, reštaurácií a iných ponúk k turistickému vyžitiu pôsobí ako pastva pre oči. Bolo toho ešte veľa, čo by sme si radi prezreli, ale čakala nás ešte jedna cesta hore na Vrbatovu boudu.
Rozdelili sme sa na dve skupiny. Trekové a horské bicykle išli smerom z Harrachova na Krakonošovu snídani a odtiaľ ďalej po lesných cestách k spomínanej boude. My s cestnými bicyklami sme sa vybrali nazad po údolí Jizery až do mesta Rokytnice nad Jizerou s krásnym námestím a pokračovali ďalej do dediny Vítkovice. Cesta bola veľmi krásna, ale unavujúca. Stúpania sa striedali s klesaniami a výhľady na okolité roztrúsené domčeky sa striedali s tieňom hlbokých lesných údolí. V jednom takom údolí sa nachádzali aj Vítkovice. Odtiaľ začalo 12-kilometrové prudké stúpanie až ku Vrbatovej boude. Dalo nám to poriadne zabrať a po 8-mich kilometroch sme dorazili do dedinky Horní Mísečky. Tu sme si všimli, že sa nejako viac zamračilo, než sa nám zdalo v danú chvíľu vhodné a cesta hore na Vrbatovu boudu smerovala prakticky do hmlistého mraku. Hoci to neveštilo nič dobrého, pokračovali sme ďalej. Asi po kilometri sme sa museli otočiť, lebo začalo pršať. Len čo sme dorazili späť na Horní Mísečky, spustil sa lejak ako sa patrí. Uchýlili sme sa tu do Jilemnickej boudy a tam sa snažili dážď prečkať. Ale ten nejako neprestával. Asi po hodine čakania k nám dorazila prvá skupina, čo išla cez les. Prišla zhora, z Vrbatovej boudy. A keďže dážď si to ani teraz nerozmyslel a večer sa pomaly blížil, tak sme sa rozhodli aj v tom daždi zísť dolu do Vrchlabí. Nasledujúci zjazd bol veľmi náročný, dostali zabrať hlavne brzdové gumičky (musel som si kúpiť vo Vrchlabí na druhý deň nové, lebo som ich úplne zodral), ale došli sme v poriadku.
Ďalší deň sme sa dosušovali, zreparovali bicykle, pozreli si centrum mesta Vrchlabí a po obede sa vydali na krátku cyklocestu. Z mesta sme si poctivo vyšliapali 4 kilometre do Strážneho, odtiaľ prudkým padákom do dediny Dolní Dvůr, kde v miestnom kostole majú unikátnu zvonkohru. Ale mali sme smolu, prišli sme v nesprávnu hodinu. Ďalej sme prechádzali krásnym údolím pozdĺž Malého Labe s množstvom chalúp. Veľa ich bolo ako namaľovaných. Teda, také malé zadosťučinenie za včerajší dážď.
Ďalšie ráno bolo ako z rozprávky a tak sme nelenili a vydali sa na etapu, ktorá nás zaviedla na chvíľu aj do Poľska. Z Vrchlabí sme sa vydali do Špindlerovho Mlýna. Toto stredisko predstavovalo ďalší bonbónik, ktorý nám ponúkli Krkonoše zo svojej bohatej zásoby. Hneď na začiatku nás vítala vodná nádrž Labská priehrada s kamennou 41m vysokou hrádzou, potom krásne centrum, osada Svatý Petr, a Bedřichov. Všetko s ohromnou prírodnou kulisou. Prezrieť si to tu by snáď zabralo aj celý deň. Nás ale čakal ťažký, ale krásny stupák na Špindlerovu boudu. Začali sme stúpať v krásnom smrekovom lese a postupne stromov ubúdalo a my sme sa vynárali až do pásma, kde prevládali krásne výhľady na okolité boudy. Tá naša bola bezmála vo výške 1200m. Po krátkom občerstvení sme prešli fiktívnym hraničným prechodom (po colníkoch ani stopy) do Poľska. Všetky tie nastúpané metre sme naraz stratili v prudkom klesaní hneď za hranicami síce po asfalte, ale veľmi hrboľatom. Takže sme si klesanie veľmi neužili, zato následný stupák do mesta Karpacz až až. No ale potom nasledoval krásny zjazd cez toto, tak ako sa na Krkonoše patrí, veľmi krásne stredisko. Chvíľku sme si odpočinuli po rovinatej jazde do mesta Kowary a potom začalo ďalšie martýrium. Stúpanie na hraničný prechod Przelec Okraj – Horní Úpa. Bolo veľmi dlhé a pri konci aj veľmi ťažké. No ale výhľad odtiaľ a následný zjazd bol úchvatný. Bol veľmi dlhý skoro 12km. Nasledovala odbočka na Pec pod Sněžkou. A zase tu máme jedno z krásnych centier Krkonôš. Už ani neviem po koľký raz obdivujeme tú krásnu symbiózu človeka s prírodou, ktorú tu v Krkonošiach cítiť na každom kroku. Odtiaľto je možnosť vyviesť sa lanovkou až na samý vrchol Sněžky, najvyššej hory Čiech, ale pre veľmi silný vietor lanovka nepremáva. Takže sa otáčame a pokračujeme v našej ceste ďalej.
Onedlho prichádzame do kúpeľného mesta Janské Lázně. Zase niečo nové pre oči. Vládne tu celkom čulý kúpeľno-turistický ruch. Je tu krásne námestie s kolonádou, ktorá k takémuto mestu neodmysliteľne patrí. Ochutnáme miestnu minerálnu vodu a pokračujeme ďalej. Kopce už nie sú také prudké, zato nás trochu prekvapí krátka dažďová prehánka. Prečkáme ju pod strechou v jednom podhorskom penzióne, za ochutnávky miestneho žltého moku. Potom nám už v ceste nič nebráni a tak sa bez problémov dostaneme do Vrchlabí. Bola to ťažká, ale veľmi krásna etapa. Merala 120km, ale hodne kopcovitá.
Na ďalší deň nás čaká vrchol Ještědu so svojimi vyše 1000m nad morom. Na ceste k nemu začíname najprv po rovine, popri rieke Jizere až do mesta Semily a potom to začne. Kopec strieda kopec, výhľad strieda výhľad. Krajina, ale ako z rozprávky. Hoci nohy dostávajú zabrať, všetko kompenzuje pohľad na krásnu členitosť tohto územia s majestátnym vrcholom Ještědu v pozadí, ktorý nás väčšinou času sprevádzal a ukazoval nám správny smer. Na samotný vrchol sa začína stúpať od Liberca. Doterajšie kilometre v nohách nám trochu sťažujú stúpanie, ale sme to zvládli. No a hore na Ještěde bol teda výhľad výhľadov. To, čo sme tam hore videli, tak to sa teda slovami dá len ťažko vyjadriť. Krásny panoramatický výhľad do obrovskej diaľky, jasná obloha, čistý vzduch, tak to sú len malé nápovede na tento zážitok. Naspäť sme sa vracali severným okrajom Českého Raja. Cestou sme, popri inom, obdivovali zrúcaniny hradu Frýdštejn, krásny skalnatý Panteon pri Malej Skále. Domov, do Vrchlabí, prichádzame unavení so 157km v nohách, ale nabití dojmami až po okraj.
Prichádza sobota a keďže počasie nám stále praje, rozhodli sme sa, že pôjdeme domov po vlastnej osi, teda na bicykloch. Trasou, ktorou sme mali ísť sem, len v opačnom smere s prespaním v Bystřici nad Pernštejnem. Zbytok cyklistov navštívi v sobotu podrobnejšie Český Ráj zo štartom v Rovensku pod Troskami, ďalej trasa pokračuje na Prachovské skály. Tu absolvujú krátky peší okruch: od hradu Kost cez Hrubú Skálu do Sedmihorek, odtiaľ sa vrátia opäť pod Hrubú Skálu veľmi pekným cyklochodníkom medzi tiesňavami, potom už len čaká hrad Trosky a cieľ Rovensko.V nedeľu odcestujú autami domov.
Naša cyklistická cesta domov zo začiatku ubieha až nečakane rýchlo. A pretože už kopce nie sú tak strmé a je ich pomenej, stáva sa z cesty tá pravá cykloturistika s kochaním sa po okolí. Prechádzame cez krásne Dvůr Králové, v tesnej blízkosti Babiččinho údoli, obdivujeme zámok Opočno. Cesta sem-tam vkĺzne do malebných smrekových lesov, kde sa to len tak hemží hubami a hubármi. Asi 50kilometrov pred Bystřicou sa nám cesta rozvlní a na rad prichádzajú stúpania. Akoby nám Krkonoše z diaľky pripomínali, že sme ešte všetky kopce, ktoré nám boli súdené, neabsolvovali.
Už sme aj veľmi radi, keď sa nám pred zrakmi zjaví mestečko Bystřice nad Pernštejnem, naše miesto nocľahu. Veď sme mali v nohách vyše 177km. Je tu nejaká slávnosť s prehliadkou starých škodoviek: Oktávií, Felícií a pod. Ubytujeme sa v miestnom internáte, navečeriame v malom hostinci na námestí a o chvíľu zaľahneme spánkom spravodlivých.
Ráno vyrážame o 6:00, aby sme boli doma čo najskôr. Je hodne pod mrakom. Po pol hodine stojíme pred bránami prekrásneho hradu Pernštejn, ktorého časť začiatkom leta tohto roku vyhorela, ale teraz sa zdal byť už opravený, lebo sme po požiari nevideli ani stopu, a vynímal sa krásnou novou strechou. Po obligátnom fotení sa, pokračujeme ďalej cez Nedvědice a v Doubravníku odbočujeme do Hornosvrateckej vrchoviny. Tu je tiež kopcov požehnane a zdá sa to byť tiež pekný kus krajiny, ale dojem nám kazí začínajúce mrholenie, ktoré nás sprevádza až do mestečka Černej hory, známeho svojim pivovarom. Odtiaľ ideme na Rájec-Jestřebí. Tu nás však na chvíľu zdrží kolegov defekt. A znova sa trápime v tiahlom stupáku na dedinu Petrovice. Je veľmi dlhý a postupne po prehupnutí sa zo sedla začíname klesať už do Moravského krasu, konkrétne do dediny Sloup. Tu je obloha zase už poriadne zatiahnutá a dážď nenechá na seba dlho čakať. Ešte to chvíľu skúšame, ale v dedinke Vilémovice rezignujeme. Zastavíme v autobusovej zastávke a čakáme. No ale dážď silnie a silnie a nemá chuť prestať. Telefonujeme domov na Slovensko a dozvedáme sa, že u nás už prší od rána. Sme bezradní, veď domov to máme ešte 150km. Z tejto situácie nás zachráni ochota šoféra autobusu , ktorý nás aj bicyklami odvezie do Blanska. Máme šťastie, lebo hneď máme vlak do Brna a tam hneď prípoj do Břeclavi. Pozeráme sa z okna vlaku, ako vonku husto prší. Nádej nám svitá za Brnom, počasie sa lepší, takže v Břeclavi môžeme zase nasadnúť na bicykle a pokračovať v ceste znova po svojich. Veľké mláky pri ceste svedčia o tom, že pršať prestalo len nedávno. Našťastie, ďalej už sa počasie len vylepšovalo. Hraničný prechod Lanžhot-Kúty prechádzame bez problémov a v dobrom tempe zanechávame za sebou mestá Kúty, Senicu. V Jablonici si dávame s kolegom rozlúčkové pivo. On išiel odtiaľ smerom na Vrbové a ja som ďalej pokračoval v sólo jazde na Trnavu. Zdolávam poslednú prekážku, sedlo Bielu horu v Malých Karpatoch a posledných 20km je už po rovine. Tempo zrýchľujem, už sa teším domov. Po týždni strávených na cestách som rád, že už uvidím svojich najbližších. O pol šiestej večer som konečne doma. Etapa merala 154km. Zhruba 60km sme boli nútení precestovať kvôli dažďu prostriedkami MHD.
Celkovo sme nabehali asi 680km, ale skoro všetko to bolo v riadne kopcovitom teréne. Na únavu však rýchlo zabudneme, ale tie dojmy z prekrásneho kraja nám zostanú v pamäti veľmi dlho.
Stručný záznam priebehu akcie:
Počasie a teplota: zamračené v celku teplo, pár kvapiek dažďa.
Z Trnavy sme odchádzali po 9 hodine (ja, Hovorka, Bielko s dcérou a pani doktorkou). Stretnutie s Piešťancami a Hercegom bolo naplánované v Doľanoch pred krčmou. O pol jedenástej sme vyrazili na cyklotrasu. Na Zabité bola pekná asfaltka, ale z kopca dole bola dosť rozbitá cesta. Peter išiel s nami len po Zabité, lebo on má len cestný Trek. Potom sme zaradili Paľovu skratku na Rybáreň (nebola dlhá). Pri Parine sme sa odfotili a šľapami sme na Majdán, kde sme navštívili občestvovacie centrum, ktoré som nepoznal. Jano Bielko a dve baby išli popredu, takticky sa nám stratili. Na Jahodník sa cesta začala postupne zdvíhať až celkom peknému stúpaniu. Na vrchole sme vyrazili už nie po cyklo značke, ale po starej asfaltke, ktorou sme sa dostali do doliny medzi Veterlínom a Zárubami. Na Brezinkách sme skontrolovali stav bývalej chaty – ruiny. Na Bukovej v kempe sme sa opäť občerstvili a pokračovali sme zjazdom až za kameňolom, kde sme začali stúpať cez Sokolské chaty. Pri predbiehaní auta tu mal Paľo malú nehodu (pád), obišlo sa to našťastie len s cestným lišajom na kolene a ruke. Na Rozbehoch sme doplnili tekutiny. Potom sme sa zastavili na Korlátku, kde sme obdivovali krásne výhľady. Do Prieval sme sa dostali po lesnej ceste. Tu sa nám tak zapáčili rozbité cesty, až sa nám nechcelo ísť na asfaltku, čo „ocenil“ Stano na svojom cestnom favorite. Tu na štátnej ceste sa ukázal Stano, celkom slušne to po asfaltke rozbehol, zastavili sme sa až v Sološnici v krčme. Pred posledným vážnym kopcom sme sa patrične kvalitne občerstvili. Vyrazili sme celkom kvalitnou asfaltkou až k panenke Márii, potom nás čakal zjazd po občas dobrej, občas zlej lesnej ceste až do Sklenej Huty. Tu sme sa rozlúčili s Paľom a my sme šliapali do posledného kopca. Zjazdom zo Zabitého sme uzavreli náš cyklistický okruh v Doľanoch. Ja sám som ešte musel šľiapať do Trnavy. Domov som prišiel dosť neskoro o štvrť na osem. Akcia sa nám vydarila, lebo sme nezmokli a táto trasa nebola naplánovala a spontánne sme ju vytvorili počas jazdy.
Za pekného počasia sme vyštartovali z Vrbového len piati.
Dobre sme to vyšliapali a hore sme sa stretli z partiou, ktorá šla z moravskej strany- Budoš. Unger a Vrábel Paľo prišli samostatne.
Mišo s kŕčami po rybacích raňajkách sa vytrápil ako ja pred 7 rokmi na akcii Okolo Tatier. No pivo v Cetune ho postavilo na nohy.
Späť dole nám to šliapalo. V Cetune sme sa zastavili na čiernom pive, čo bolo osudné pre Goliera zo synom. Juraj totiž potom v Bzinciach zabudol odbočiť a našiel sa voľakde na Starej Turej.
Hovorím s tým pivom treba trochu pomaličky.
Ja so ich išiel aj hľadať, no oni sa potom dostavili do Čachtíc zadom cez Vaďovce a Hrachovište. Odtiaľ sme sa pobrali domov a Tmaváci ešte na DRŽKOVÚ do Trebatíc, lebo v Cetune sa minula. Môžem povedať vydarená akcia.
Zoznam účastníkov: Michalec Jozef, Ilavská Božka, Herceg Paľo, Naď Vlado, Vrábel Paľo
Nedeľňajšia júlová akcia sa uskutočnila napriek predpovedi nepriaznivého počasia a obave mnohých priaznivcov bicykla, že budú moknúť. Zraz sme naplánovali v Novom Meste nad Váhom na železničnej stanici pre tých, ktorí by pricestovali z Trnavy vlakom. Nakoniec sme všetci, ktorí sme sa stretli na železničnej stanici, absolvovali cestu do Nového Mesta nad Váhom na bicykloch. S predbežne prihlásenými účastníkmi sme sa dohodli na odchode zo železničnej stanice o pol desiatej a určili smer na Moravské lieskové, Stráni – Květná. Ideálne, polooblačné počasie nám po odbočení na lesnú cestičku pod Javorinu spestrila dažďová prehánka. Po krátkom odpočinku v altánku sme pokračovali pekným zjazdom po kvalitnej, značenej cykloceste do Vápeniek, odtiaľ do Veľkej nad Veličkou, potom sme odbočili vľavo – smer Myjava. Prijemná cesta, žiadna premávka, akurát tak dažďová. Z hlavnej cesty, kúsok pred Vrbovcami, sme bicykle stočili k nášmu hlavnému bodu akcie – veternému mlynu v Kuželove a múzeu mlynára. Po krátkej prestávke a prehliadke mlyna sme sa vrátili na hlavnú cestu a pokračovali k hraničnému prechodu Vrbovce na Slovensko.
A potom už hor sa 12 až 17 % stúpaním na Myjavu. Cestou nás sprevádzalo z diaľky znejúce hromobitie a prehánky, ktoré nás znova zastihli a dobre premočili. Po príchode do Myjavy sme zistili, že tam vôbec nepršalo a dážď išiel asi len s nami. Čo sa po krátkom posedení v miestnej záhradnej reštaurácii potvrdilo. Po prečkaní slušnej prietrže mračien sme sa znova vydali na cesty. ktoré sa nám už rozdelili. Jedna skupina pokračovala smer Krajné, Prašník, Vrbové a Piešťany. Ostatní cez Brezovú pod Bradlom, Dobrú Vodu a Trstín do Bíňoviec a Trnavy. Obe skupinky sme si cestu domov ešte užili v peknom daždi. Po prejazde cez Vrbové akoby uťalo, po daždi ani stopy. Takže v našom kraji bol ideálnejší čas na bicyklovanie a podľa toho, ako vyzeralo počasie v nedeľu u nás, mnohí ľutovali, že uverili meteorológom. My neľutujeme, hoci sme prišli domov premoknutí až na kožu. Aj s takýmito nástrahami musí cyklista na ceste rátať. Aspoň sme sa nepotili! Naše tachometre zaznamenali slušné kilometre – od 130 do 200.
Malokarpatský cykloklub z Trnavy pripravil na poslednú júnovú sobotu pre vyznávačov cykloturistiky z Trnavy, Piešťan a okolia akciu na úvod letnej sezóny • 8. ročník Karpaty Tour. Na štarte pred trnavskou reštauráciou RELAX sa zišlo 82 účastníkov. Za krásneho slnečného počasia sa cykloturisti vydali na asi 126 km trasu, v tomto roku pre zmenu opačným smerom na Dolnú a Hornú Krupú. Prvá občerstvovacia prestávka Trstín Buková žiaľ zlyhala. Ďalšie tri na trase Plavecký Mikuláš, Sološnica, Rohožník, Pernek, Pezinská Baba, Vinosady, Modra, Červený Kameň, Častá, Suchá nad Parnou, Trnava cyklistom výborne poslúžili. Výkonnostné skupinky totiž museli odolávať pripekajúcemu slniečku i silnejúcemu protivetru. Pohodovej jazde väčšiny pelotónu nezabránili ani tradičné defekty či zlomený rýchlo upínač. Trasu si pochvaľoval aj najmladší cyklista trinásťročný Andrej Golier s otcom Jurajom z Vrbového. Z Piešťan došiel najstarší účastník šesťdesiatsedem ročný Emil Stanko. Kvôli technickej poruche na bicykli musel časť trasy stráviť v sprievodnom vozidle. Až z Vrábel pricestoval Jozef Ďuriak a z Horného Ohaja Viliam Németh. Dôležité je, že všetci prišli do cieľa, kde si pochutili na kotlíkovom guláši, ovlažili sa pivkom a niektorí i prevzali výhru z tradičnej tomboly od štedrých sponzorov. Domov si všetci odnášali pohodu z príjemne prežitého dňa v sedle bicykla.
