Kategória: Akcie_2006_planovane

Akcia sa konala 27.12.2006

Zoznam účastníkov akcie: Benedikovič Jozef, Zoran, Emília, Stríž Ondrej a manž., Košút Milan, Matej, Juraj, Budoš Ján, Naništa Igor, Michalec Jozef, Poláček Juraj, Surovčík Dušan, Studený Stano + 2 ks vlčiaci.

Dobrým zvykom rozlúčiť sa zo starým ROKOM a privítať ROK nový býva pohyb v prírode. Tohto roku prišiel rad na 768 m.n.m. vysoký, najvyšší vrch Malých Karpát Záruby. Odporučená bola doprava vlakom o 8:41hod z Trnavy, alebo autami so zrazom pri žel. st. Smolenice okolo 9:15 hod. Termín akcie je naplánovaný zámerne v období medzi SVIATKAMI, z dôvodu utužovania aj otužovania kolektívu a v neposlednom rade pohybom v prírode a na čerstvom vzduchu, dostať telo do kondície a po sviatkoch hojnosti a zvýšeného príjmu všehokalórií sa pokúsiť tieto fyzickou aktivitou ich odbúrať

No a samozrejme symbolicky ukončiť turistický ROK.

Ráno podľa predpovede počasia sa ukazovalo nádejné, so slnkom aj v celku „jarnými“ teplotami +5st.C. Pred stanicou v Smoleniciach sme sa stretli nakoniec 15-ti statoční a 2 psi (párik vlčiakov Jožka Benedikoviča), pre istotu – ak by sme náhodou poblúdili alebo zišli z cesty – človek nikdy nevie… Trasa pochodu nie je náročná – od štartu túry (cca 207 m) prejsť po žltej tur. značke okolo bývalého lomu na Havraniu skalu a Havranicu (717 m), trvá asi 1 hod aj s prestávkou – tu sa v prípade dobrej viditeľnosti otvára prvý krásny výhľad na trnavskú rovinu s priehradou – Boleráz, pariacimi vežami Bohunickej atómky, príp. po pravej ruke vystupujú kopce Holý a Slepý vrch nad H. Orešanmi. To už sme ale prešli plynule na červenú tur. značku, kde postupujeme hrebeňom masívu. Po pravej ruke sa po 0,5 hodinke pochodu otvára výhľad na „Cerovské vrtule“ – veterného parku, ktoré sú v mierom opare vystupujúcom od priehrady Buková. Chodník pod nohami je posypaný drobnou ľadovou triešťou, ktorá postupne opadáva z omrznutých a postupne sa roztápajúcich sa konárov stromov. Aspoň trocha to pripomína, že je ZIMA a v myšlienkach spomíname na neskutočnú snehovú nádielku z minuloročnej zimy, keď sme sa tu na Silvestra brodili po kolená v snehu … aj to je príroda. Nevypočítateľná nečudo, veď je ženského rodu. Pomaly a iste sa blížime skalnatým chodníkom k vrcholu Zárub, k méte s dreveným dvojkrížom a vrcholovej knihe, kde sa postupne zapisujeme, pripíjame si na zdravie, šťastie, lásku a tradičným „vrcholovým“ fotom dokumentujeme, že sme kopec dokázali opäť zdolať v zdraví, šťastí, láske k prírode aj k svojim najbližším. Po opaľovačke na zimnom slniečku a po „pokochaní“ sa pohľadom do dolín a na okolité kopce zostupujeme po zelenej tur. značke cez – Čertov žľab- a napájame sa na žltú tur. značku ktorá vedie až k Smolenickému zámku. Ten ale obídeme v pravo cez“ Molpír – archeologickú lokalitu – hradisko z halštatskej a pohrebisko z veľkomoravskej doby (ako uvádza mapa Malých Karpát).

Náučný chodník nás privedie až ku kostolu, kde prichádzame cca o 14:10hod. Tu sa naše cesty rozdeľujú. Keďže vlak o 14:52 už nechceme naháňať a šoféri so psami radšej krčmu vynechávajú, ideme zvyšok výpravy doplniť tekutiny do miestnej reštaurácie, kde si doprajeme aj zaslúžený neskorý obed. Po posedení v družnej debate a občerstvení absolvujeme ešte 2 km ku žel. st. Smolenice, kde v pohode stíhame vlak o 16:28 hod do Trnavy. Unavení, ale športovo a kultúrne uspokojení sa lúčime a želáme si VŠETKO NAJLEPŠIE V NOVOM ROKU 2007 PRIATELIA.

Igor Naništa

Akcia sa konala 21.10 – 22.10.2006

Zoznam účastníkov:
Budoš Ján, Kraic Ľuboš, Naništa Igor, Vrábel Pavol, Kubeková Alena, Krajčovič František, Šuga Miroslav, Gieci Anton, Stríž Ondrej, Slaný Ľubomír, Herceg Pavol, Naď Vladimír, Červenková Miriam, Harčarik Marek, Ďuga Milan, Ďugová Beata, Michalec Jozef, Trnka F.

Počasie: krásne /skoro letné/ cca 18 st. C, slnečno, teplo, nemalo chyby.

Priebeh : príprava akcie sa začala už v septembri na „výbore MKCK“ kde bol odsúhlasený program, termín aj rozpočet akcie (Budoš, Golier, Naništa, Kraic). Pokračovala podaním žiadosti na ZOJES EBO Jasl. Bohunice o „prenájom chaty“(Kraic, Naništa) a nakoniec vlastným zabezpečením akcie. Nákup občerstvenia (mat. na guláš, pitivo- Krajčovič, Naništa, Kraic) ako aj zabezpečenie hudobnej produkcie (Ďuga, Kraic, Budoš, Naď) či príprava paliva na oheň (Michalec, Trnka, Šuga .. .). Predvoj a prebratie chaty od správcu p. Fabuša zabezpečila už o 11:30h „proviantná skupina“ (Kraic, Krajčovič, Šuga) a postupne začala aj príprava surovín na tradičný kotlíkový „hasičský“ guláš od F.Krajčoviča a kol.

Postupne prichádzali ostatní účastníci a priložili „ruku k spoločnému dielu“, každý podľa svojich možností a schopností ( mot. píla, hudba, spev a i … )

Po večeri sa konala aj tradičná nočná túra na zrúcaninu kláštora Katarínky, kde sme si pri svite hviezd pripili na zdravie, dobre sa prešli a prevetrali si hlavy..

Po návrate na chatu pokračoval večer pri ohni a gitare … až do neskorých ranných hodín. Verím, že TEN, kto prišiel bol spokojný a KTO neprišiel, môže skúsiť atmosféru opäť až za ROK. Rozlúčka s cyklorokom 2006 bola na Katarínke OK!

Záujem o členstvo v MKCK prejavila 22.10.06 aj sl. Kubeková Alena z Piešťan.

Naništa Igor

Akcia sa konala 24.9.2006

Účastníci: Herceg P.,Herceg J., Šuga M., Michalec J., Michalcová J., Stríž O., Strížová H., Slaný Ľ., Ilavská B., Gurínová H.

Po ubytovaní v Kvačanoch (u pani Kromkovej) sme sa v sobotu ráno za krásneho, slnečného počasia vybrali na pešiu túru. Z Kvačian sme vyrazili do Prosieku, odkiaľ sme Prosieckou dolinou (veľmi krásnou) liezli a stúpali na Oblazy (mlyn) a odtiaľ sme sa zase teraz druhou, Kvačianskou dolinou vrátili späť do Kvačian.

V nedeľu ráno zas vyrazili do neďalekej hory na hríby, ale nič sme nenašli, tak smesa autami premiestnili do Zuberca, kde sme niektorí navštívili múzeum Oravskej dediny a ja s Ondrejom a Ľubošom sme sa znovu vybrali na hríby. No ale teraz sme nazbierali plný košík.

No ale navečer nám bolo treba sa vrátiť zase do svojich domovov a tak sme sa plní nových zážitkov navrátili k svojim rodinám.

Paľo Herceg

Akcia sa konala 10.9.2006

Trasa: cyklotúra zo Sv.Jura – Borinka – Stupava – BA – Žel. Studnička – Rača cca 65 km.

Zoznam účastníkov : ved. akcie: P. Herceg, Michalec, I. Naništa, M. Nižňanský , E. Nižňanská, P. Škoda.

Počasie – teplo, letno, slnečno, OK !

Pekná, ešte letná cykloakcia zo Sv. Jura. Sem sme Michalec a ja sme prišli bicyklom! Ostatní vlakom.

Zo stanice po oprave môjho defektu sme vyrazili lesoparkom cez Hradisko, Medené Hámre do Borinky pod Pajštúnom, odtiaľ cez Stupavu sme si to nasmerovali na Devín, no odbočili sme viac doľava a prišli sme do Slávičieho údolia ku krematóriu – vzhľadom na našu relatívnu mladosť trochu predčasne – a tak sme rýchlo upaľovali cez mesto na Železnú studničku, kde sme sa najedli, znovu stretli s našou známou z Elby a kde nás prekvapili manželia Nižňanskí, ktorí si robili na bicykloch iný okruh a tiež sa vrátili ako aj my cez lesopark do Rače, moji kolegovia išli domov vlakom a ja bicyklom, Nižňanskí autom.

Paľo Herceg

Akcia sa konala 2.9.2006

Účastníci : Jano Budoš, Marek Harčarík, Vlado Naď, Jozef Michalec, Igor Matkovčík

Zraz na akciu bol na parkovisku pred zimným štadiónom o 8 hodine. Vybrali sme po trase:
Trnava-Hlohovec-Brodzany-Hradište-Látkovce-Jankov vŕšok-Uhrovec-Bánovce nad Bebravou-Rybany-Žabokreky-Topoľčany-Urmince-Veľké Rypňany-Hlohovec-Trnava, dlhej 194 km.

V Kovarciach sme sa spojili s Jožkom Michalcom , ktorý vyrazil na trasu skôr. Tempo bolo dosť rýchle. Potom naša cesta viedla pod horou (Tribeč) a smerom na Bánovce. Priblížili sme sa k Strážovským vrchom v dedinke Hradište. Na Jankovom vŕšku bola akcia Trucks show, čiže na vrchu bola kamiónová šou. Cesta bola uzavretá, museli sme počkať, keď nás pustia usporiadatelia. Stúpanie na vŕšok bol dosť tvrdé, hlavne po už odjazdených kilometrov. Pri pohľade na pamätník bojovníkom v SNP sme si nostalgicky zaspomínali na pionierske časy.

Po nabratí ďalších síl sme sa zjazdom dole pustili do Uhrovca. Už nás čakala len cesta domov, čiže približne rovnako kilometrov, koľko už máme na tachometri. Čas bol náš nepriateľ, lebo sme sa dosť zdržali. Prekážkou boli aj časté zastávky na občerstvenie v krčme. Museli sme to dosť nekompromisne korigovať. Cesta tam – bola o radosti z bicyklovania a cesta späť – bola o čo najskoršom príchode domov.

V Topoľčanoch sme sa rozlúčili s Petrom Hovorkom. Trasa Urmince-Veľké Rypňany-Hlohovec nám zobrala skoro posledné sily, ale predsa ešte niečo zostalo, aby sme o 21 hodine v Trnave si vychutnali posledné pivo.

Počasie bolo prívetivé a cestou naspäť ako obvykle nám fúkal protivietor.

Trasu hodnotím ako dosť náročnú.

Jano Budoš

Akcia sa konala 16.8. – 19.8. 2006

Ako každý rok usporiadalo mesto Trnava cyklistickú akciu Trnava – Rysy nonstop. Hoci trvá celkom štyri dni, bicykluje sa len prvý deň a ostatné dni sú venované pešej turistike, kde dominujú výstupy na vrcholy Rysov alebo Kriváňa. Keďže som tieto výstupy už viackrát absolvoval, privítal som nápad kolegu Paľa Hercega z nášho Malo¬karpatského cykloklubu uskutočniť súbežnú cykloakciu. Do Tatier ísť nie nonstop – jeden deň, ale dva dni. Vyrazili by sme o jeden deň skôr, prespali na polceste a na druhý deň by sme sa stretli s non stopármi niekde na ceste do Tatier. Počasie sa črtalo priaznivé, takže nebolo treba dlho váhať. Výhodou pred non stopármi bolo, že oni sa tiahnu po hlavnej trase na Tatry a nemajú možnosť odskočiť si pozrieť to krásne okolie, ktoré doslova číha na každom kilometri. Toto bola výzva pre nás dvojdňovkárov, spoznať aspoň pár zákutí, ktoré nám táto cesta ponúkala.

Štart bol v stredu ráno 16. augusta o siedmej v Trnave pri výpadovke na Bučany. Vyrazili sme šiesti: Ľubo Kraic, Paľo Herceg, Ondro Stríž, Vlado Naď, Zuzka Bielková s priateľom. V Šulekove sa k nám pridali Kamil Lavor so synom. V kompletnej osemčlennej, prevažne „atomáckej“ zostave sme pokračovali na Topoľčany, kde sme sa trochu poroztriasaní dali zase dohromady. Po malom občerstvení v miestnej tržnici sme pokračovali v našej ceste popri pohorí Tribeč cez Bošany do Partizánskeho. Odtiaľ sme zabočili už do hôr a čakala nás prvá skúška – stúpanie na Veľké Pole. Po jeho zdolaní nám bol odmenou pekný dlhý zjazd až do Žarnovice spojený s krásnymi rozhľadmi po zaujímavej prírodnej scenérii.

Po občerstvení a doplnení tekutín sme pokračovali už popri Hrone na Bzenicu a Vyhne. Odtiaľ nás čakalo vyše sedemkilometrové stúpanie na predzvesť Štiavnických vrchov, sedlo Červenú studňu. Stúpanie bolo veľmi náročné a dalo nám riadne do tela. Odmenou bol od sedla na päť minút vzdialený vyhliadkový bod, ktorý nám ukázal krajinu Štiavnických vrchov ako na dlani. A nasledovalo pozvoľné vyše dvadsať kilometrov dlhé klesanie cez Banskú Belú, popri rieke Jasenica krásnym údolím až do dediny Hronská Breznica. Tu už bolo len na skok do cieľa našej dnešnej etapy, do kúpeľnej dediny Kováčová. Nocľah však nebol priamo v dedine, ale asi tri kilometre do kopca za de-dinou, čiže ešte posledný bonbónik na záver.

Na druhý deň ráno sme pokračo¬vali cez Sliač a odtiaľ pozoruhodnou krajinou ako z Dobšinského rozprávok cez Lukavicu, Čerín a Poniky. Odtiaľ nás čakalo strmé, ale krátke a výhľadmi hodnotné stúpanie na Majerov hrb. No a potom to už bola len pastva pre oči a naše brzdy, lebo klesanie bolo očarujúce a miestami dosť prudké . Po malom občerstvení v Šalkovej sme potom pokračovali po hlavnej ceste popri Hrone smerom na Podbrezovú. Vyše dvadsaťkilometrové stúpanie na 1 232 m vysoké sedlo Čertovicu nás na dlhú dobu porozdeľovalo, podľa toho, ako mal kto dosť síl, ale nakoniec sme sa všetci hore spolu aj s non stopármi stretli a vymenili sme si navzájom svoje zážitky.

Ďalej sme zase pokračovali „po svojich“ po veľmi krásnom údolí Čierneho Váhu. Na chvíľu sme navštívili kolegov z práce, inak tiež cykloturistov, ktorí tu boli pracovne vyslaní v elektrárni. Údolie bolo veľmi pekné, ale aj dosť dlhé a ako sa na tatranské pomery patrí, aj dosť zvlnené. No ďalšia cesta cez Šuňavu, Štrbu, Lučivnú až do Svitu bola „pohodovka“ so sem-tam výhľadmi na Vysoké Tatry. Na záver sme sa museli ešte „prekúsať“ cez Poprad do cieľa našej dnešnej etapy, do turistickej ubytovne vo Veľkej Lomnici.

Na tretí deň sa naše cesty rozišli. Zuzka Bielková s priateľom ostali v ubytovni a trávili zvyšok času v Tatrách. Lavorovci podnikli cyklotúru cez Smokovce a Štrbské Pleso do Liptovského Mikuláša a odtiaľ pokračovali vlakom domov. Paľo Herceg, Ondro Stríž a Vlado Naď zvyšné dva dni strávili cyklonávštevou kúpeľov Vyšné Ružbachy a mesta Stará Ľubovňa, no a ja som sa vybral na dvojdňovú cestu naspäť.

Z Popradu som odbočil na juh na Vernár, hoci za dedinou bolo veľmi strmé stúpanie, únavu zatieňovalo prekrásne okolie, ktoré za každou zákrutou ponúkalo nové a nové prekvapenia. Nasledoval krátky zjazd na Pusté pole, nevýrazné stúpanie na sedlo Besník a odtiaľ očarujúci padák do Telgártu už s výhľadmi na Kráľovu hoľu.

Ďalšia cesta viedla po rovine, po hlavnej ceste na Brezno, no nebola veľmi frekventovaná. Ani som sa nenazdal, a postupne som za sebou zanechával dediny Valkovňa, Heľpa, Bacúch, Braväcovo a okolo poludnia som bol v Brezne. Po krát¬kej prehliadke námestia a výdatnom obede, ktorý som už naozaj veľmi potreboval, som sa vydal smerom na Čierny Balog a za ním na jedenásť kilometrov dlhé stúpanie na Tlstý javor, kde som nadobudnuté kalórie rýchlo stratil. Ale krajina sa odvďačila prekrásnym smrekovým lesom s majestátnou Poľanou v pozadí. Veľmi ma očarilo okolie dediny Sihla a hoci som tam dostal defekt, po¬vedal som si, že sem sa musím ešte niekedy vrátiť. Odtiaľto to už bola, ako hovoria bratia Česi, „brnkačka“.

Nasledoval padák do Hriňovej a zrazu som sa ocitol v detvianskom kraji plnom zelených lúk a na nich sa pasúcich ovčích stád. Ani som nevedel, že sa také niečo dá ešte vidieť. V Detve som si dal „orosenú“ odmenu a v rýchlom slede po rovine cez Vígľaš a Zvolen som v podvečer prišiel do Kováčovej. Tentoraz som si nocľah našiel radšej priamo v dedine.

Na štvrtý deň, keďže ma to ťahalo už domov, zvolil som najkratšiu cestu popri hlavných ťahoch. Táto sa ukázala aj ako najrýchlejšia, veď denný rýchlostný priemer toho dňa sa navzdory ubeh¬nutých vyše 160 kilometrov vyšplhal až k tridsiatke.

Som nesmierne rád, že som sa zúčastnil na tejto akcii, lebo to veľké množstvo krásnych zážitkov a spo¬mienok zostane vo mne veľmi dlho, snáď aj do dlhých zimných večerov.

Ľubo Kraic

Je nedeľa 29.7.2006. Dnešným našim cieľom je Kuželovský mlyn.

V Leopoldove nastupujem (Anka Nováková) do vlaku a čakám, či sa niekto vystrčí z vlaku, nejaký Trnavčan. Márne. Sadám do kupé, dávam si raňajky a vtom mi príde SMS-ka. Ahoj Anka sedím v poslednom vagóne (Igor Naništa). Aspoň niekto, potešila som sa. V Novom Mesta nad Váhom, keďže tam bola iba Božka, dávame si staničné pivko a čakáme či sa niekto pridá. Aspoň garant dnešnej akcie. Keďže nik, ideme. K českým hraniciam ideme po hlavnej, dosť frekventovanej ceste k hraničnému prechodu v Stráni. Tu oddychujeme spolu s dvoma domácimi pánmi už dosť unavenými, zrejme ešte nevytriezveli od večera. Obdivujeme pekné muškáty v Květnej a tu nás dobehuje Paľo Vrábel s dvomi kamarátmi.

Ideme ešte kúsok cez frekventovanú Moravu a potom zabočujeme lesa. Pri Hrabine sa posilníme a popod Javorinu cez Vápenky sa pomaly, ale isto dostávame ku Kuželovskému veternému mlynu. Bol postavený v roku 1842 a pracoval až do roku 1940. Mlel obilie na múku a šrot. Bol opravený v rokoch 1973-1977 a vyhlásený za technickú pamiatku. V usadlosti vedľa mlyna je urobené múzeum, sú tu doklady miestneho malohospodárenia mlynárskeho remesla a ukážky horňáckeho obydlia. Kúsok od Kuželovského mlyna je vidieť na slovenskej strane moderné veterné elektrárne. Takže sa tu prelína história a budúcnosť.

Keďže s Jozefom MichaIcom, gestorom dnešnej akcie sa nám doteraz nepodarilo stretnúť, telefonujeme si, kde sa nachádza, lebo bol aj taký úmysel, že pôjdeme na Starú Myjavu k nemu, kde má chalupu. Keďže on bol ešte len na Kuželove, padlo rozhodnutie ide sa domov. Po trocha náročnom stúpaní k Myjave si tu spravíme poslednú pauzičku. No a potom po blúdení cez kopanice sa nakoniec dostaneme do Vrbového. Tu sa rozlúčime s Piešťancami a my s Igorom pokračujeme k svojim domovom.

Akcia dobrá aj napriek malej účasti, Našliapali sme v krásnom prostredí kopaníc až 110 km.

Anka Nováková

Akcia sa konala 2.6. – 9.6.2006

Šumava je viac ako 100 km dlhé, nádherné pohorie pri hraniciach Českej republiky s Rakúskom a Nemeckom. Pre svoje výnimočné prírodné hodnoty bola Šumava vyhlásená v roku 1991 za národný park. Plochou 690 km2 je najväčším národným parkom v Čechách.

Prvý júlový týždeň tohto roku sa vydala partia pätnástich cykloturistov a štyria autoturisti-Naništovci z trnavského Malokarpatského cykloklubu spoznávať krásy tohto pohoria. Tentoraz sme zvolili dopravu autom s prívesom na bicykle, vzhľadom na to, že Šumava je dosť vzdialená. S malými zastávkami v Pelhřimove a v Tábore, kde sme si obzreli krásne námestia a historické budovy, sme sa dostali do Železnej Rudy – Špičáku. Večer nás rozdelil na dva tábory. Hral sa totiž zápas Brazília – Francúzsko, čo sme si nenechali ujsť.

Do rána nás, „Brazílčanov“, prešiel smútok z prehry a poďme ho na svojich tátošov. Cieľ prvej našej etapy bol Grosser Arber alebo Veľký Javor (1457 m), najvyšší štít Šumavy nachádzajúci sa na nemeckej strane. Zo Železnej Rudy je vidieť vo výšinách kopec a na ňom dve veľké gule. Keď som sa pýtala, že čo to tam je, dostala som odpoveď: „Veď tam ideme, uvidíš na vlastné oči“. Hneď ma oblial pot. A čo sa dialo potom cestou hore, ani netreba písať. Bola to „zaberačka“, ale stála za to. Vo výške 1 000 metrov sme ešte stihli Černé a Čertovo ľadovcové jazierko. Ďalší deň sme sa prebudili do krásneho slnečného počasia.

Jedna skupina cykloturistov na trekových bicykloch si vybrala trasu prevažne po lese s cieľom zájsť k bývalej vojenskej pozorovacej veži Poledník (1315 m). Do roku 1989 nebolo možné dostať sa až k veži. Aj teraz to nebolo jednoduché, ale nie kvôli stráženiu, ale vďaka náročnému terénu. Vhod nám padla malá prestávka v dedinke Prášily, ktorá žije asi len z cykloturistiky. Šumava, hoc veľká rozlohou, dá sa postupne zdolávať vďaka výborne upraveným cyklocestám a hlavne značeniu. Cestou do nášho nového nocľahu v sklárskej usadlosti v Antígli sme obdivovali meandre, ktoré vytvárala malá riečka a zastavili sme sa v Kvilde, kde sa filmoval Kráľ Šumavy. Neobišli sme ďalšie dve jazerá a to Laka -najmenšie, ale najvyššie položené (1088 m nm) a Prášilské (1079 m nm).

„Makači“ na cestných bicykloch sa nadchýnali krásami šumavských dedín a miest. Zo Železnej Rudy vyštartovali na severovýchod. Prešli cez Hartmanice, krásnym údolím popri rieke Otave, zastavili sa a kochali sa staroby¬lým mestečkom Kašperské Hory s majestátnym hradom Kašperkom, tróniacim nad mestom. Ďalej putovali cez dedinu Stachy, krátku zastávku venovali mestu Vimperk známeho tým, že okolo domov na námestí sa nachádzajú pozostatky starých mestských hradieb a hlavne zámkom zo 17. storočia. Odtiaľ „stupákom“ cez Kubovu Huť a už známu Kvildu sa dostali do Antýglu.

Ďalšie ráno posilnení sme si prezreli Vychnicko-tetovský plavebný kanál a pokračovali smerom k Březníku. Tu sa nám podarilo uvidieť podobnú spúšť ako u nás v Tatrách. No nebola to víchrica, ale lykožrút smrekový, ktorý zanechával za sebou iba pahýle obžratých stromov. Po tomto oku nie lahodiacom obrázku sme nabrali kurz Černá hora – prameň Vltavy (170 m nm). Odtiaľ povedľa technickej pamiatky Schwarzenberského splavovacieho kanála, ktorý navrhol Josef Rosenauer na splavovanie dreva, bol vybudo¬vaný v rokoch 1779-1821 a má dĺžku 40 km, sme prišli na Knížecí pláně a k :Žďárskemu jazierku. Keďže sme sa aspoň na chvíľu chceli vrátiť do čias minulých, keď sem rukovali slovenskí mládenci ochraňovať štátne hranice ČSSR, ubytovali sme sa v bývalých kasárňach v Českých Žleboch. Kasárenský komfort poskytovali osemposteľové izby, studená voda, široké chodby, ktoré boli častým svedkom spojiva mazľavého mydla, vody, kief, šnúrok od kanád….šikany.

„Cestári“ sa tento krát vybrali trochu ďalej na sever. Prehrýzli sa cez nespočetné množstvo stúpaní a nato zase klesaní, aby okolo poludnia stáli na námestí dedinky Hoštice u Volyně, známej z kome-diálnej Troškovej trilógie Slnce, seno …. Stáli na miestach, kde padali „facky“ jedna za druhou, kde „řádili“ Škopková s Konopníkovou. Navštívili miestny cintorín, kde je pochovaný hudobný velikán českej country Michal Tučný. Návštevu zakončili dobrým obedom v „hospode“, kde kedysi Miluna čapovala orosený mok. Cesta do Českých Žlebov bola zase riadne kopcovitá a dala im zabrať, lebo prišli riadne unavení.

Piaty deň sme vyrazili po Zlatej Stezce do Nového údolí na ďalší šumavský vrchol, ktorý je dostupný len z Nemecka – Třístolíčník /Dreisess (1312 m nm). Po prejdení nemeckých hraníc nás z diaľky vítala zvonkohra „Ave Mária“, znejúca z mariánskej kaplnky, ktorá bola v hustom lese. Nádherná pastva pre dušu človeka. Z tohto potešenia sme sa rýchlo prebrali počas úmorného stúpania na vrchol v sprievode dobiedzavých húfov múch. Tak toto sme ešte v živote nevideli, nad každým z nás bol roj stoviek týchto potvor. Vykúpením bol nádherný pohľad z Třístoličníka, na jeho vrchole sú tri výrazné zvláštne skalné útvary a pohľad do Nemecka, Rakúska a Česka. Tak a počas klesania sme to muchám vrátili, bolo počuť iba tupé nárazy do našich okuliarov a prílb. Naša cesta pokračovala popri Schwarzenbergovom plavebnom kanáli. Cez Jelení sme sa dostali do civilizácie do Novej Pece, tu sme dopriali našim žalúdkom a potom popri Lipne sme skončili v ATC Černá v Pošumaví. Tu sme ostali ubytovaní až do nášho odchodu.

Naši cestári spoznávali ďalšie dedinky a mestečká ako Volary, Chvalšiny známe prekrásnym kostolom zasväteným Márii Magdaléne, obedňajšiu prestávku venovali prehliadke Českého Krumlova a odtiaľ putovali meandrami Vltavy cez mesto Rožmberk nad Vltavou na Lipno.

Horské prostredie opustili aj „trekáči“ a navštívili Český Krumlov, ktorý je vyhlásený za kultúrnu pamiatku UNESCO. Boli sme tu až do popoludňajších hodín a stále bolo čo obdivovať. Prekrásne sta¬robylé budovy, kostoly, námestie, zámocký park a taktiež veľa vodákov, ktorí splavovali Vltavu. Chýbal nám ešte najvyšší vrchol Blanického lesa – Kleť (1084 m). Keďže Česi mali sviatok, bol povolený prechod cez vojenský priestor Boletice, kde Janko Budoš (organizátor tejto našej akcie) strávil nejakú časť vojenského života. Z Českého Krumlova až po zámok Rožmberk sme prechádzali povedľa Vltavy, kde sme snáď každých 10 metrov stretali vodácke kanoe. Raz darmo je to český národný šport a počasie bolo ukážkové. Po prehliadke zámku sa obloha začala zaťahovať a nám sa začalo čoraz ťažšie dýchať. Mali sme to ešte asi 20 km do cieľa, takže žiadne túlanie sa a rýchlo domov. Keď sme prišli do kempu, tak sme sa dozvedeli, že sa tade prehnala búrka. Nás to našťastie po ceste horou nechytilo.

Skupina cestárov sa z Kleti nevracala do kempu spolu s nami, lebo tú cestu poznala zo včerajška, ale strihla si to cez dediny Větřní a Světlík. Ale to nemala robiť, pretože sa im do cesty postavili dve namáhavé 18 % stúpania, ktoré im pohltili aj posledné zvyšky síl. No napravila to výdatná večera. Posledný deň nášho bicyklovania sme sa vydali popri Vltave po Medvedej stezce na Černý kříž, kde nás čakal za odmenu výborný vychladený Samson. Zostalo nám navštíviť jedno z posledných väč-ších šumavských jazier – Plešné (1 080m nm). Pri pohľade na jeho pokojnú hladinu sme „ožili“ a vybrali sa späť. Popri Lipne sme prišli až do Kyselova, kde sme nasadli na trajekt, ktorý nás previezol cez Lipno.

Cestári išli po tej istej ceste ako my, ale v protismere. Stretli sme sa s nimi na Černom kríži a odporučili sme im Samsona. A keďže sú to vyhlásení odporcovia vozenia sa s bicyklami napr. vlakom, autom, trajektom, na druhú stranu jazera prešli radšej cez priehradnú hrádzu, čiže 20 kilometrovou obchádzkou. Ale to už pre nich nebola taká veľká vzdialenosť, lebo dohromady na Šumave prešli v tomto kopcovitom teréne úctyhodných 635 km a my, horali, asi 400 km. V kempe mali zraz auto karavanisti. V príjemnej spoločnosti a s country hudbou sme prežili rozlúčkové vystrájanie hromov a bleskov.

Neodvratne nadišiel deň odchodu. Naložili sme svoje bicykle a batožinu a po malých zastávkach v Třeboni a Telči sme sa dopravili šťastne domov.

Anna Nováková

9. ročník Karpaty Tour, 24.6.2006

Tohtoročné cyklistické vítanie leta 24. júna malo nefalšovanú letnú príchuť. Účastníci podujatia Karpaty Tour, ktoré si upevnilo pozíciu v kalendári trnavského Malokarpatského cykloklubu, sa nedali zlákať kúpaliskami či inými nástrahami číhajúcimi v 33-stupňových horúčavách.

Bez rozdielu veku a diaľav domova sa vydalo 77 cyklistov na 126 km okruh po malokarpatských cestách so štartom od reštaurácie Relax v Trnave smerom na Suchú nad Parnou – Častú – Červený Kameň Pílu – Dubovú Modru – Šenkvice – Pezinok – sedlo Pezinská Baba – Pernek – Rohožník – Sološnicu – Bukovú – Trstín – Hornú a Dolnú Krupú späť do Trnavy.

Len čo vyšli cyklisti za asistencie policajného vozidla z Trnavy, vytvorilo sa pre nás pokojné prostredie pre absorbovanie energie, ktorá sálala z krásneho okolia pokojnej letnej prírody.

Oddych a občerstvenie na štyroch zastávkach boli balzamom na telo i dušu. Program spestril „gulášik s pivkom“, tombola a trampské piesne v podaní Milana Ďugu a jeho spoločníčky gitary.

Príjemný deň v sedle bicykla strávil štrnásťročný Andrej Golier spolu s otcom Jurajom. Počasie a trasa vyhovovali aj sedemdesiatnikovi Vladimírovi Selčanovi a o pár rokov mladšiemu Jozefovi Štrbíkovi. Malé Karpaty zlákali dve Janky zo Vsetínskeho cykloklubu. V Trnave tradične vítal leto Jozef Ďurjak z Vrábľov.

Po takomto perfektnom odštartovaní letnej sezóny sme si zaželali veľa neopakovateľných zážitkov pri spoznávaní prírodných a iných zákutí, ale i ohľaduplných vodičov na slovenských cestách.

Je nedeľa 18.6.2006 zraz máme v Novom meste nad Váhom. Ja (Anka Nováková) nasadám do vlaku v Leopoldove, kde sa práve rekonštruuje štácia. Vo vlaku už sedia Ševčík, Nádaský a ešte jeden chalan. V NMn/V už čaká Boža, Dalibor, Michalec, Trnka, Giéci so synom, ešte nejakí mne neznámi cykloturisti. Náš cieľ – Kykula. Je pekné počasie, priam ideálne na bicyklovanie. Trocha sme poblúdili, lebo cez Bošácu sme sa mali vracať a nie ísť tam, takže otáčame a ideme kúsok ďalej k Moravskému Lieskovému, kde po ceste koštujeme kyselku. Dobrá. No ale ako správnym cykloturistom nám lepšie padlo pivko v Moravskom Lieskovom, tu si dávame pauzu. doplňame jedivo a pitivo. Pokračujeme dolinou. Je to v tichom prostredí aj keď sa to mierne dvíha ide sa tade príjeme. Je síce nedeľa, ale my ideme cez ŠTVRTOK. Ideme stále do kopca, ale ideme cez les, takže to teplo sa celkom dobre znáša. Už vidíme cieľ našej cesty. vrchol Kykule. Potom povedľa štátnej hranice prechádzame cez Vyškovec k Mikulčinmu vrchu. Tu si dáme takú rýchlovku – obedňajšie české pivko. A smerujeme k Brezovej. Cesta sa nám vlní, raz hore, raz dole. Ide cez krásne územie moravského-slovácka, na lúkach sa pracuje, zberajú sa sená, takže to krásne rozvoniava. V Brezovej si dávame väčšiu pauzu, časovo sme na tom veľmi dobre. Už len cez Bošácu zbehneme do NMnV. Odtiaľ kto ako chce. Časť išla vlakom, časť po svojich ako prišla aj ráno. My s Božou, Jozefom MichaIcom a Daliborom Ješkom sme ostali poslední. Pri odchode zo stanice mi začalo nadskakoval zadné koleso. Zle je. Keďže Aspenko toho ešte moc nenajazdil a ja samozrejme, že som ho ani raz nefúkala som ani nevedela aké to tam sú ventily. Že galuskový. Mám síce takú pumpu, ale to že sa ten ventil musí najprv povoli! a potom fúkať nás hneď nenapadlo. Takže sa chlapci potrápili. No nakoniec sme vyrazili. vedľa Váhu – smer Piešťany. Tu pred Piešťanmi mi Dalibor ešte dofúkal dušu, lebo púšťala Pred Madunicami ho chcel ešte, ale sa mi zdalo, že je to dobré a už domov vydržím. Lenže pc krátkom státi za Madunicami mi ráfik klesol k zemi a bolo. Peši k domovu. Na šťastie mé napadlo, že či nemám niekde nablízku Vilina. Pomôž si človeče aj Pán Boh ti pomôže. Vilinc bol akuárt v Šulekove na pumpe a za 5 minút pri mne. Naložili sme Aspenka a šup domov Dnes to bolo 80 km. až na ten záver veľmi dobrá akcia.

Anka Nováková