Kategória: Akcie_2012_planovane

Predsilvestrovká turistika po Pov. Inovci 28.12.2012

Akcie sa za MKCK zúčastnili: V.Oravec, J.Michalec, B.Ilavská, J.Antal, Ľ.Kraic s manželkou Milkou, D.Polák s priateľkou A.Masarykovou, I.Naništa, V.Naď, M.Šuga a P.Herceg.

Ako hostia: R.Mocko, J.Hergottová, Kristínka Hergottová (+pes), M.Modrovský, M.Košút a jeho dvaja synovia Matej a Juraj, D.Štefánik s manželkou Jankou, Edita Antalová a J.Morvay.

Ráno 28.12.012 o 7:30 z autobusu v dedinke Hubová vystúpilo 23 turistov a jeden pes, aby sa po sviatkoch rozhýbali a dopriali svojej telesnej schránke trochu potu a vôňu lesa. A keďže aj počasie nebolo najhoršie, hoci slnko sme videli až na Marháte, tak sme hneď vyrazili na túru (aj sme zabudli na krátke zvítanie medzi sebou) po modrej na Gonove lazy. Tam sme si urobili oddych spojený s doplneným tekutín a niektorí hladnejší aj jedlom.

Po spoločnej dohode sme pozmenili plán túry, neodbočili sme na zelenú zn., ale sme pokračovali modrou zn. na Kostolný vrch a po červenej zn. na Marhát. Tam sme dorazili, keď ešte nebolo ani pravé poludnie, tak sme si urobili dlhší oddych, pozreli si okolie aj z vyhliadkovej veže, pojedli zásoby z ruksakov, trochu sme pospomínali a zasmiali sa na veselých zážitkoch (zatiaľ máme iba také) a opatrne sme začali klesať v hlúčikoch po zamrznutom snehu do sedla Gajda.

Po krátkom oddychu, ďalej pokračujeme cez Krahulčie vrchy na Plešiny a do cieľa dnešnej túry do sedla Havran, odkiaľ nás autobus o 15:30 odvezie do Piešťan.

Je koniec túry, prešli sme 25 km, nastúpali 1030m, ale hlavne sme spolu v pohode a radosti prežili ďalšiu z pekných a vydarených akcií. Za to ďakujem (ako zod. vedúci akcie) všetkým zúčastneným a teším sa spolu s vami na ďalšie stretnutia, či už pešie alebo na bicykli.

P. Herceg

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Naništa, Herceg, Michalec, Stríž, Slaný, Vrábel, Gurínová, Poláček, Polák, Masaryková, Golier, Naď, Budoš, Babišík, Šuga.

Ako hostia: Hronský, M.Valovičová, M.Golier, J.Hergottová, M.Ďuga.

Tohtoročná tradičná rozlúčka s cyklosezónou 2012 sa uskutočnila zhodou okolností na Emíliu a Katarínu. V známom prostredí lesov nad Dechticiami v blízkosti býv. kláštora a kostola sv.Kataríny, na chate odborárov ZOJES Jasl. Bohunice. Na „prezenčke“ sa napokon zapísalo 20 účastníkov z radov členov ale aj hostí a sympatizantov klubu. Program stretnutia prebiehal podľa zabehnutého scenára. Prevzatie chaty, príprava paliva do krbu, príprava guľáša a klobásky. Prezentácia fotografií z akcií roka 2012 na obrazovke TV, spolu s komentárom ved. akcií. Po večeri prišiel aj Milan Ďuga a Janko Budoš aby zahrali na gitare a spoločne si zaspievali známe aj menej známe piesne. K narodeninám sme zablahoželali Paľovi Vráblovi. Nasledovala aj nočná túra ku kostolu sv. Kataríny, ktorá má svoje neopísateľné čaro, keď putujeme lesom za svetla „čeloviek“ alebo lámp z bicyklov. Po tichej modlitbe a hlučnom prípitku na zdravie všetkým ľuďom „dobrej vôle“ si spoločne zaželáme šťastný Nový rok 2013 a vyslovíme prianie stretnúť sa tu znova o rok. Poďakovanie patrí všetkým členom klubu MKCK, ktorí sa aktívne počas celého roka zapájali do činnosti klubu. Tiež všetkým vedúcim akcií za prípravu i realizáciu jednotlivých 1 dňoviek ale aj viacdňoviek.

Akcia bola „vydarená“ aj vďaka: Vladovi, Mirovi, Ľubovi za prípravu guľáša. Ondrovi, Julovi, Jozefovi, Igorovi, Paľovi, za prípravu dreva a založenie do krbu. Jurajovi P., Ľubovi K. za prípravu a prezentáciu fotiek z r.2012. Danielovi, Anke, Milanovi B. za poriadok v kuchyni aj všetkým ostatným ktorí „priložili ruku k dielu“ pre zdarný priebeh akcie.

Za spomenutie z plánovaných akcií roka 2013 stojí ponuka od predsedu RR KST Trnava p. M. Herchla, pomôcť pri organizácii 35. Zrazu cykloturistov KST v dňoch 22. až 25.8.2013 na piešťanskej Sĺňave. (členovia MKCK by zabezpečili 1 trasu (cca 80km) – bližšie info upresníme po stretnutí s Mirom príp.na ČS vo februári).

Igor Naništa

Akcie sa za MKCK zúčastnili: E. a Ľ. Kraicoví, I. Matkovčík, M. Ševčík, B. Ilavská, J. Poláček, D. Surovčík, P. Hovorka, V. Putera, V. Oravec, S. Studený a P. Vrábel.

Ako hostia: J. Hergottová, M. Tibenský, D. a M. Janusoví a A. Oravcová.

Výzvu na našu poslednú plánovanú rýdzo-cyklistickú akciu prijalo 12 členov klubu a 5 hostí. Tejto pomerne slušnej cyklistickej „kôpke“ priala aj samotná príroda, lebo po celý deň nám nadelila prekrásne, slnečné, jesenné počasie.

Terén nebol príliš kopcovitý, aj kopanice sme prechádzali len po miernom zvlnenom teréne, takže bola to akcia, na ktorej sme si plnými dúškami užívali radosť z bicyklovania, z peknej prírody a bolo tu aj veľa času na krátke zastavenie na výmenu práve nadobudnutých dojmov a aj na krátke zrekapitulovanie končiacej sa sezóny a na prvé plány na budúci rok.

V Trnave sa nás stretlo šesť cyklistov a jeden trochu prechladnutý (Jitka). Tá sa rozhodla, že nás bude celou cestou sprevádzať na aute. Vo Veľkých Kostoľanoch sa k nám pripojil Milan Ševčík a v tomto zložení krátko po pol desiatej prichádzame do Trebatíc, kde nás už v hojnom počte čakajú Piešťanci.

Po krátkom zvítaní sa a prehodení pár slov pokračujeme v našej ceste ďalej. Smerujeme cez Krakovany, Podolie a Častkovce do Čachtíc. Užívame si krásne počasie, minimálnu premávku a peknú jesennú prírodu. Po chvíli sa nám ukazuje Čachtický hrad nádherne osvietený dopoludňajším slnkom. V Čachticiach sa zastavujeme v miestnej reštaurácii (Grófkin dvor). Keďže je na obed ešte priskoro, osviežime sa len kávičkou a dobre padne aj „Čierny Steiger“).

Pokračujeme ďalej po snáď najkrajšom úseku etapy: popri riečke Jablonka obchádzame hrad a prechádzame dedinkami Višňové a Hrachovište do Krajného. Tento úsek a za tak nádherného počasia sa musí prechádzať len pomaly, lebo škoda by bola každého premárneného pohľadu.

Po tomto dokonalom duševnom relaxe si v Krajnom doprajeme aj relax gastronomický a v miestnej Pizzerii ochutnáme ich špeciality.

Dvojica (Studený a Putera) sa rozhodli, že pôjdu cez Cetunu a Nové Mesto. My ostatní smerujeme na Podkylavu, kde naše vychutnávanie okolitej prírody spríjemní aj pokojná atmosféra pasúcich sa stád na Biofarme Charolais. Pokojná cestička v stálom miernom klesaní nás dovedie až do Prašníka. Tu sa k nám pridáva aj Paľova priateľka Mirka. Odtiaľto je už len skok do Vrbového.

Tu sa zastavíme vo dvore miestnej reštaurácie, kde ochutnáme „Čierny Šariš“ a pomaly zhodnocujeme dnešnú akciu. Sme radi, že nám bolo dopriate užiť si krásny deň.

Prichádza aj čas na lúčenie piešťanskej a trnavskej skupiny. Trnavákov ešte čaká cesta dlhá asi 30 km. Takže v Trnave sa ešte zastavujeme na posledné (kapurkové) zhodnotenie tejto akcie v reštaurácii pri Tvorsade.

Sme spokojní, lebo naše dnešné putovanie prinieslo cyklistovi všetko, čo priniesť malo: pekné prostredie, ktoré podporilo nádherné počasie, krásnu prírodu, dobrú partiu; jednoducho radosť z bicyklovania.

Ľ. Kraic

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľ. a E. Kraicoví, I. Naništa, S. Studený a V. Oravec.

Počasie od rána sa neukazovalo práve ideálne. Na zamračenej oblohe sa preháňali mraky a zvestovali blížiacu sa jeseň. Teplota vzduchu cca 15 st. bola ale pre cykloturistiku vcelku prijateľná. Na zraze pri amfiku v TT o 10:00 h sa zišli iba Ľuboš a Milka Kraicoví. Predseda prišiel „tradične“ 5 min po štarte. Na trasu som vyrazil cca 10:15h, keďže už k amfiku NIK neprišiel.

Zvolil som mierne tempo vediac, že zraz v Hlohovci o 12h budem stíhať. Na Kopánke pri výjazde z Trnavy ma obehol 1 cyklista, ale z MKCK tam už nečakal NIK. Kvalitný nový povrch cesty viedol až do Malženíc. Odbočka Malženice – Trakovice by si nový povrch cesty ale tiež zaslúžila. V Trakoviciach pri kostole si spomeniem na Anku Novákovú, že tu blízko niekde býva. Pred mostom nad diaľnicou stojí auto s policajtom, ktorý kamerou sleduje výjazd z obce Trakovice. Je tam dobre „zašitý“, lebo ho uvidím až cca 100 m pred sebou. Pri strete ho slušne pozdravím kývnutím hlavy a som rád, že sa venuje motorovým účastníkom premávky. Cestou sa pár krát zastavím a fotografujem okolo. Pri Šulekove „objavujem“ kúsok od hlavnej cesty schovaný pamätník venovaný slovenským martýrom V.Šulekovi a K.Holubymu, ktorých obesili v r.1848 maďarskí gardisti. Po krátkom občerstvení a doplnení kalórií opäť vysadám na moju BOHEMIU (ktorá si toho už tiež dosť pamätá) a „upaľujem“ cez most nad Váhom do centra Hlohovca.

Pár minút pred 12 h na lavičke pri kostole sa stretávam a pozdravujem s Milkou a Ľubošom K. Tiež sa občerstvujú a po chvíli čakania, keď už NIK neprišiel, spolu vyrážame na kopec nad Hlohovcom na vyhliadku zvanú Šianec. Stojí tam novovybudovaný zrub, kde sa dá občerstviť. Objednáme si tam chutnú obedňajšiu kávu s keksom a „kocháme“ sa krásnymi výhľadmi na okolitú krajinu pod nami. Aj napriek šedivej oblohe je vidieť dosť ďaleko od Trnavy až po Piešťany. V diaľke je vidieť i pariace sa chladiace veže našej živiteľky – EBO.

Zavoláme mobilom ešte Danovi Polákovi na Studánku, že sme blízko, aby sa stihol na nás pripraviť. Padák z Tomášovho vrchu do obce Bojničky je už v pohode. Míňame vzorne upravené vinohrady a stretáme aj traktor z plnou vlečkou hrozna, ktoré vezú do Hlohovca. O týždeň budú mať v Hlohovci tradičný Michalský jarmok, tak sa naň musia domáci včas dobre pripraviť. O chvíľu sme na Posádke pri Studánke a pozdravujeme sa s domácimi p. Danielom a p. Ankou, ako aj s kamarátmi z Piešťan Vladom a Stanom, ktorí sem prišli pred chvíľou.

Daniel sa stále zotavuje zo zákernej boreliózy, ktorú mu spôsobil kliešť z jednej túry na Záhorí pred rokom. Aj napriek tomuto „handicapu“ sa s Ankou na našu návštevu dobre pripravili. Pripíjame si na zdravie, keď koštujeme chutný burčiak, ktorý potom zajedáme chlebíčkami. Pri družnej debate čas rýchlo uteká ani nevieme ako, no a treba sa nám zberať na cestu domov. Po tradičnom fotení sa rozlúčime s domácimi a opúšťame túto „oázu pokoja“ (ako by ju nazval básnik, ak by raz písal báseň) tento pekný kus kraja na Posádke pri Studánke.

Daniel a Anka v mene partie MKCK Ti ešte raz ďakujeme za srdečné privítanie a pohostenie. Prajeme Danielovi skoré zotavenie a návrat do normálneho cyklo-turistického života.

Dovidenia na ďalších stretnutiach v prírode.

Igor Naništa

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P.Herceg, H.Gurínová, B.Ilavská, S.Studený, V.Naď, M.Šuga, J.Polaček, J. Nádaský,

Ako hosť: F.Martinus

V pondelok 11.9. poobede sa zišlo na chate Primula nad Zubercom 9 turistov, odhodlaných za týždeň prejsť všetky naplánované a dosť náročné vysokohorské túry. Už teraz môžem prezradiť, že nám to vyšlo.

1. deň, utorok ráno o 6:30 hod. sme vyrazili svižným krokom Látanou dolinou cez sedlo Zábrať a Rákoň na Volovec, kde sme boli o 10.00. Nasledovala chvíľa oddychu pred zostupom do Jamnickeho sedla a náročným prechodom exponovaným úsekom Veľkého Roháča a Plačlivého.

Priam gýčové počasie takmer bez vetra a krásne výhľady na všetky strany, aj Poľských Tatier nám pridávalo síl aj odvahy hlavne na úsekoch s reťazami a komínmi, kde jeden chybný krok mohol skončiť fatálne. Šťastlivo sme ten hrebeň prešli, aj keď sa dvaja chceli vrátiť (jeden kŕče, druhý strach). Z Plačlivého do Smutného sedla to bola už pohodovka, tam sme došli o 15:00.

V sedle sme chvíľu odpočinuli a už keď sme chceli zostúpiť Smutnou dolinou k Roháčskym plesám, tak si Ferino zmyslel sa ešte na chvíľu vyzuť, čo sa mu (a nakoniec ani nám) nevyplatilo. Hneď prvá vyzutá vibrama ho bleskovo opustila a nenávratne zmizla v hlbokej doline. Aj sme sa vybrali ju hľadať, ale to skôr ihlu v kope sena by sme našli, a tak po zrelej úvahe, či volať Horskú službu na pomoc alebo ten náročný zostup po skalách na Tatliačku zvládne aj sám, sme zvolili druhú variantu a zvládol to .Roháčske plesá sme už museli vynechať, pretože sme stratili veľa času kvôli stratenej vibrame a zostup bol pomalší. Na Tatliakovej chate sme šťastný príchod zapili, Ferino si dohodol s chatárom odvoz autom na Primulu a my sme ešte 8 km šľapali asfalt dolu na chatu.

Prešli sme 22 km, nastúpali 1700 m

2. deň, streda na ďalšiu naplánovanú túru dvaja odmietli ísť a tak sme sa o 7:00 vybrali dlhým stúpaním na Osobitú (vrchol je pre turistov uzatvorený),po oddychu sme pokračovali viac-menej rovným chodníkom lesom a potom cez husté porasty čučoriedok a brusníc, ktoré sme si bohato dopriali za stáleho zvonenia zvoncami a pískaním na píšťalke (ochrana pred mackom) sme vystúpili na Lúčnu, kde už dosť fúkal vietor. Pod Lúčnou sme si dopriali trochu oddychu aj jedla znovu paštéty s cibuľou – už nám prestávala chutiť. Potom nás čakalo tiahle stúpanie na Rákoň. Tam už bol riadny fučák, tak sme rýchlo zostúpili do sedla Zábrať a prudkým klesaním na Tatliačku. Tam sme si dali klasiku pivo, horec , káva a tiež langoš. A opäť 8 km dolu na chatu. Asi 200 m pred chatou, ako sme zišli z cesty do lesíka, na malom briežku sa Hela pošmykla, zvrtla si nohu, ešte si ju aj prisadla a už nemohla chodiť. Celý členok opuchnutý (a ako potvrdil na druhý deň doma RTG zlomenina členku) Tak tomu sa povie veľká smola.

Prešli sme 20 km, nastúpali 1170 m.

3. deň, štvrtok ráno zamračené kopce v hmle a oblakoch, slabo mrholí. Ideme autami do Oravíc, odtiaľ si v slabom mrholení urobíme túru do Juráňovej doliny (krásne tiesňavy) a cez Bobrobeckú dolinu sa na obed vrátime do Oravíc. Zapichneme to v termálnom kúpalisku a dosť silné pršanie prežijeme v horúcom bazéne až do večera. Poobede dvaja, ktorí to mali v pláne + Hela, ktorá už dosť trpela na chate) odišli domov sa zregenerovať.

V tento deň to bola pohodovka, prešli sme 10 km, nastúpali 170 m.

4. deň, piatok počasie bolo celkom dobré, tak sme sa štyria rozhodli ísť na Roháčské plesá, ďalší dvaja zatúžili po jaskyne Sloboda v Demänovej a okoliu. Okolo Roháčskeho vodopádu, ktorý má prietok od 500l až 1200l za sekundu a vlastne vytvára Biely potok, sme vyšliapali až na Horné Roháčske pleso. Po troche oddychu sme zostúpili k Dolnému plesu, znovu si dali tú odpornú paštétu a vrátili sa cez Adamcuľu späť na chatu.

Prešli sme 13 km, nastúpali 750 m.

5. deň, sobota ráno trochu chladno, ale slnko zalievalo hrebeň, o 7:00 sme celá partia vyrazili Spálenou dolinou po modrej vedľa lyžiarskeho vleku prudkým stúpaním na Brestovú, odtiaľ už v hustej hmle na hlavný hrebeň Salatín, Skriniarky (znovu reťaze a prudké zrázy), cez Spálenú , Pachoľu riadny fučiak, až na Baníkov – najvyšší kopec v Roháčoch. Tam bola viditeľnosť možno na 5m a poriadne fučalo. Českí turisti, ktorí šliapali s nami, tam ani nevyšli. Odtiaľ sme sa vrátili do Baníkovského sedla (len Juro, ktorý sa zrejme veľmi ponáhľal a nečakal, išiel ďalej do Smutného sedla) a zo sedla dlhou dolinou cez Adamcuľu na chatu.

Prešli sme 20 km, nastúpali 1770 m.

6. deň, nedeľa ráno všetci odmietli so mnou ísť na našu poslednú naplánovanú túru ,hoci počasie bolo pekné, nakoniec sa Stano podvolil a ako mi potom po túre povedal-bolo to nádherné. Boba sa rozhodla ešte raz si vybehnúť na Rákoň, ostatní mali kúpanie v Tatralandii alebo v Oraviciach. O 8:00 nás dvoch Miro hodil autom do sedla na Hutiach, odtiaľ po červenej okolo Bielej skaly na veľmi členitý Sivý vrch ,o ktorom mnohí tvrdia, že sú z neho najkrajšie výhľady na Liptov a Oravu. Aj boli. Odtiaľ už nasledoval zostup do sedla Pálenice a po žltej zasa dlhou dolinou do Zuberca, odtiaľ autom na chatu.

Prešli sme 12 km, nastúpali 960 m.

7. deň, pondelok ráno budíček, zbalíme ruksaky, rozlúčime sa navzájom a hurá domov si trochu odpočinúť a vyliečiť svaly.

Stručné vyhodnotenie turistiky všetkým sa naplánované a prešľapané trasy / aj keď náročné/ páčili, partia bola dobrá, počasie vyšlo, jediným smutným zážitkom bol spomínaný úraz.

Spolu sme našliapali za 6 dní 97 km, nastúpali 6520 m.

Paľo Herceg

Akcie sa za MKCK zúčastnili: H.Gurínová, B.Ilavská,M.Kraicová, Ľ.Kraic, V.Naď, J.Budoš, a P.Herceg.

Ako hosť: J.Kalina

Túto sviatočnú stredu sa rozhodlo obetovať bicyklu a teda si aj upevniť trošku svoje zdravie osem cyklistov, ktorí si už aj voľačo pamätajú (vekový priemer našej skupiny bol 55 rokov) a tak sme sa zišli pred ôsmou hodinou vo Svätom Jure, (ja som tam prišiel na bicykli, ostatní vlakom) odkiaľ sme dlhým, asi 9 km stúpaním vyliezli na hrebeň Štefánikovej magistrály, aby sme si potom vychutnali dlhé zjazdy hlbokým kaňonom do Medených Hámrov, kde v nedávnych časoch naši predkovia úspešne ťažili meď.

Odtiaľ do Borinky to bol už iba skok a v známej krčme pod Pajštúnom sme nasýtili hladné žalúdky a zaliali ich pivkom. Potom sme to šibli hlavnou cestou do Stupavy, kde sme odbočili na cyklochodník, ktorým sme prišli až k rieke Morava. Tu sme si urobili krátky oddych v bufete „U starého bicykla“, kde nás ponúkli dobrým oroseným pivkom zn. Litovel, a pokračujeme ďalej vedľa Moravy. V diaľke už vidíme hrad Devín, po ľavej strane už začína Devínska Nová Ves, keď sa zrazu ocitneme pred novým cyklomostom postaveným iba nedávno a ktorý ešte nemá meno, ani nebol oficiálne otvorený.

Most nás prekvapil svojou jednoduchou krásou, farebnosťou a tiež dĺžkou nepreklenuje iba koryto Moravy, ale aj priľahlé široké brehy rieky.

A keďže ešte nemá oficiálny názov, tak sme ho pomenovali ako MALOKARPATSKÝ , mohlo by sa to ujať. Takže na druhej strane mosta sme sa ocitli v Rakúsku, kde sme sa striedavo po hlavnej ceste a cyklochodníkom dostali k druhému mostu cez Dunaj do Hainburgu.

Po dobrej káve sme trochu poblúdili, kým sme našli ten správny cyklochodník do Bratislavy a ním sme sa dostali až k mostu SNP a opäť cez Dunaj do Starého mesta. Trošku sme si vychutnali atmosféru preplneného korza cudzincami a rýchlo na vlak smerom na TA.

Najazdili sme 80 km, na cestách hlavne na rakúskej strane sme stretali alebo obiehali veľké skupiny cyklistov, prevažne to boli Slováci, ktorí tak ako my si vychutnávali pekný a hlavne voľný deň.

P.Herceg

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, M. Šuga, Ľ. Kraic, E. Kraicová, H. Gurínová, J. Poláček, V. Oravec, M. Ševčík, J. Nádaský a D. Surovčík.

Ako hostia: M. Modrovský, J. Herceg a J. Hergottová.

Pomerne početná skupinka (13 cyklistov) sa nás stretáva ráno, krátko po ôsmej hodine v Púchove, pri miestnom Lidli. Tri posádky áut a dvaja vlakári.

Po obligátnom zvítaní a fotení sa krátko po pol deviatej vydávame na cestu po ešte poloprázdnom Púchove smerom na sever, k Nosickej priehrade. Počasie nám zatiaľ praje. Obdivujeme pokojné vody Nosickej nádrže a život práve prebúdzajúci v jej okolí. Pri dedinke Udiča odbočujeme z hlavnej cesty na pokojnú, vedľajšiu, ktorá nás povedie celou Maríkovskou dolinou.

Prechádzame ospalými dedinkami Prosné, Hatné. Je nedeľa, deň odpočinku a ľudia to aj využívajú. Na ulici je ich len minimum. Buď sú na sv. omši, alebo relaxujú doma na dvore. My sa zastavujeme v Dolnej Marikovej, v miestnom hostinci na malé občerstvenie, lebo o chvíľu nás čaká stúpanie na Javornícky hrebeň.

Za Hornou Marikovou, Pod Stolečným, odbočujeme doľava a tu sa začína už stúpať. Obloha sa zaťahuje a prekvapí nás aj krátka prehánka. Vzduch je ale svieži, tak sa nám pri tom stúpaní aspoň dobre dýcha. Hore nás vedie ešte stále stará asfaltová cesta, ale je miestami (hlavne pri osade Stolečné) poriadne zablatená od lesných traktorov. Začíname sa obávať, ako to bude vyzerať hore na hrebeni.

Hore, na sedlo pod Malý Javorník do výšky nad 900m sa dostávame krátko po dvanástej hodine. Prevaľuje sa tu trochu hmlový opar, cesta je síce zablatená, ale na druhý pohľad usudzujeme, že aj trochu schodná (veď čo nám iné zostáva.) Na chatu Kohútka je to asi 5 km. Hoci terén je miestami takpovediac technický a adrenalínový, berieme to sa nadhľadom a snažíme sa kochať prekrásnou prírodou, ktorú Javornícky hrebeň neustále ponúka. Prichádzame ku chate Portáš. Tu je už vidieť viac turistov a ukazujú sa nám už aj výhľady na moravskú stranu. Slniečko sa nás usmieva. Naša nálada sa rapídne zlepšuje. Od chaty Portáš je cesta už nepomerne lepšia.

Na Kohútku nás privedie už asfaltová cesta. Odstavujeme naše zablatené tátoše a ideme dnu do chaty, kde ako obvykle naplno využijeme jej pohostinnosť a necháme sa rozmaznávať miestnymi gastronomickými dobrotami, medzi ktorými nesmú chýbať „Kynuté, borúvkové knedlíky s máslem a tvarohem“.

Zážitok cykloturistický a zážitok gastronomický treba nechať pozvoľne tráviť. Na to nám bude teraz dobrý takmer 30 kilometrový zjazd do Púchova. Pekná, asfaltová cesta nás vedie cez Čertov, Lazy pod Makytou, Dohňany až do Púchova. Nasávame posledné zvyšky atmosféry tohto Javorníckeho kraja, jeho pokoja, ktorý vyžaruje všade navôkol.

V Púchove nasadáme do áut a vydávame sa na cestu domov. Z okná sa lúčime z Javorníkmi. Ale nie na dlho. Do tohto kraja sa vždy budeme radi vracať, lebo aj dnešný deň potvrdil, že je tu vždy krásne.

Ľ. Kraic

Akcie sa zúčastnili členovia MKCK: P. Hovorka, Ľ. Kraic, P. Škoda, D. Surovčík, J. Poláček a J. Michalec.

Na sobotu nám meteorológovia predpovedali pekný, slnečný deň, takže celí nedočkaví sa chystáme na dnešnú etapu.

Ráno nastupujeme do vlaku trochu s problémami, lebo je pomerne dosť preplnený a hlavne nie je kam dať bicykle. S trochou šťastia a zdravej drzosti sa nakoniec všetci aj Trnaváci aj Piešťanci do vlaku aj s našimi tátošmi predsa len dostávame a spokojní cestujeme na miesto nášho štartu do Vrútok. Všetko prebieha v poriadku a tak krátko po deviatej hodine rannej vystupujeme z vlaku. Dáme si ranné, „orosené“ osvieženie a vydávame sa na cestu.

Je krásny, slnečný deň a už z Vrútok vidíme Martinky aj s vysielačom na Krížave. Máme ich pred sebou ako namaľované. Zastavujeme sa ešte v Konzume, kde doplníme posledné kalórie. Posilnení sa vydávame na cestu. Čaká nás vyše desať kilometrové stúpanie na kótu 1250 m ku Chate na Martinských holiach. Hore nás vedie úzka asfaltka s nespočetným množstvom zákrut a s neustálym stúpaním v priemere 7% ale sem-tam sa ukáže aj 13-tka. Tempo si každý zvolí podľa svojich síl a tak popri stúpaní máme možnosť vnímať krásny, smrekový les, stúpajúcou výškou meniaci sa ráz krajiny a v neposlednom rade aj ukazujúce sa prvé výhľady na Turčiansku dolinu a okolité pohoria.

Ku chate prichádzame krátko pred dvanástou hodinou a tak dopĺňame okrem tekutých aj tuhé kalórie. Takto posilnení sa vydávame na posledný asi kilometrový úsek – stúpanie k vysielaču na Krížave. Všade okolo vidieť obrovské množstvo čučoriedkového porastu so zrelými plodmi a tak po obede si ešte doprajeme aj tento ovocný zákusok.

Zastavujeme sa pri vysielači vo výške 1451 m a obdivujeme prekrásne výhľady takmer na všetky strany. K tomu ešte modré nebo nad hlavou, nič viac si duša cykloturistu ani nemôže priať. Toto sú tie chvíle, na ktoré sa nezabúda. Pokračujeme po červenej značke po hrebeni a po chvíli odbočujeme na zelenú, ktorá nás vedie po bočnom hrebeni smerom na sedlo Kobylie. Terén je trochu členitejší, tak sem-tam musíme naše bicykle potlačiť, ale dych berúce výhľady do okolitých dolín to všetko vynahradia. Všetci sme spokojní, táto turistická vložka nám ukázala, aké je to naše malé Slovensko neskutočne krásne. Dostávame sa pod sedlo Kobylie k malej chatke. Tu už pokračujeme po lesnej asfaltke. Táto nás príjemným klesaním, zase s krásnymi výhľadmi po okolitej krajine, privádza až do dedinky Turie. Radosť z práve prežitých chvíľ neskazí ani defekt na mojom prednom kole. V dedinke Turie sa s nami rozlúči Jozef Michalec, ktorý smeruje na Žilinu. My ostatní pokračujeme po Rajeckej doline na juh.

V Rajci sa od nás oddelí Paľo Škoda. Ten pokračuje smerom na Čičmany do Zliechova na chalupu. Takže teraz vo štvorici putujeme aj my tým našim Slovenskom. Momentálne smerom na Považskú Bystricu. V dedinke Domaniža sa zastavujeme na občerstvenie a odtiaľ jemnučkým klesaním putujeme do cieľa našej etapy, do Považskej Bystrice. Cesta nám pekne ubieha, tak sme čoskoro na železničnej stanici. Kúpime si lístky a máme ešte dostatok času na príjemné, „orosené“ zhodnotenie akcie.

Konštatujeme, že v tento deň nám boli cyklistické múzy neobyčajne priaznivo naklonené. Bolo nám dopriate veľmi krásne počasie, ktoré v kombinácii s týmto prekrásnym krajom vytvorilo zážitok, ktorý sa nezažíva každý deň.

Takže s pocitom príjemne prežitého cyklistického dňa sa rozchádzame do svojich domovov, každý za svojimi najbližšími.

Ľ. Kraic

Akcie sa za MKCK zúčastnili: M. Šuga, J. Poláček, P. Vrábel, J. Michalec, M. Nižňanský, P. Hovorka, P. Herceg.

Ako hosť: D. Vrábel.

Nedeľa, 22.7.2012 9:00 hod. železničná stanica Smolenice, zamračené, teplota 14 stupňov, fúka silný západný vietor.

6 cyklistov ešte čaká na vlak z TA, z ktorého, ako aspoň garant akcie dúfa, vyskáče tucet cyklistov z nášho klubu. Vyskákalo ich sedem, ale boli to všetko cudzí, mladí chlapci s horákmi. Ešteže to zachránil M. Nižňanský s rodinou, vyklonil sa z okna a stihol zakričať, že vystúpia v Šaštíne, odbavia si omšu a potom sa pripoja.

Na to P.Hovorka (prišiel na bicykli) zahlásil, že to počasie nad Karpatmi neveští nič dobré a po šotoline on veru nepôjde, navyše má ešte aj opar na pere, takže nás ešte vyprevadil na Jahodník a otočil to späť.

Zvyšní piati sme po obligátnom pivku vyrazili stúpaním popod Veterlín a prehupli sa na druhú stranu Karpát, kde nás privítalo slnkom zaliate Záhorie. Po kvalitnej asfaltke vojenským územím sme pokračovali tzv. požiarnou cestou, ktorá pretína toto územie naprieč a končí trošku skôr, ako som si myslel, (nie až pri Senici) sme sa dostali na lesné pieskové cesty. Takže sme často tlačili, nedalo sa voziť.

V Šaštíne ,v blízkom autocampe sme nasýtili hladné žalúdky, P. Vrábel okrem hlavného menu zjedol ešte ½ kg makových šúľancov, čoho sa neskôr začal zbavovať formou plynu. V Šaštíne sa k nám pripojil J. Michalec pricestoval tam vlakom. Odtiaľ znovu lesnými cestami plnými piesku (často sme museli tlačiť) sme sa dostali do osady Šišulákovci (Tomky sme tesne lízli). Tam sme sa napojili na hlavnú cestu, po ktorej sme prišli do Lakšár a znovu sa napojili v Mikulášove na vojenskú asfaltku.

Na strelnici nás Juro Poláček. ešte zaviedol na zaujímavé miesta tankodromov, a potom sme pokračovali smer Buková priehrada. Na chatke u M. Šugu sme si pripili na Mirovu 59.-ku, a šliapali do pedálov až do cieľa Smolenice.

Osádka z PY nasadla do auta, ja s J. Michalcom. sme pokračovali domov bicyklami. M.Nižňanský s rodinou si zvolili iné cesty Záhorím.

Na záver musím pochváliť D. Vrábla (Palov 13 ročný brat), ktorý bol tento rok asi 3 krát na bicykli. Zvládol to statočne, aj keď to bolelo.

Prešli sme presne 100 km, nastúpali 800 m (to urobili zväčša Karpaty).

P.Herceg

Akcie sa za MKCK zúčastnili : J. Budoš, J. Poláček, Ľ. Kraic, E. Kraicová, I. Matkovčík, A. Nováková, B. Ilavská, H. Gurinová, V. Oravec, A. Gieci, P. Herceg, O. Stríž, Ľ. Slaný a V. Naď.

Ako hostia: P. Chnapko, J. Koprna, M. Modrovský, M. Gieci, A. Oravcová.

7.7. Príchod

Krátko po desiatej hodine sa všetci stretávame v Jablonici okrem osádky Vlada Naďa. Ten smeruje cez Kúty.

Okolo obeda prichádzame do Znojma. Dáme si dobrý obed, poprechádzame sa po krásnom centre. Panoráma nad riekou nám poskytla netušené pohľady na historické budovy a krásnu prírodu v okolí. Všetko zakončíme návštevou unikátneho Znojemského podzemia.

Jurova družina namiesto Znojma navštívila Lednice.

V podvečer prichádzame všetci motorizovaní do cieľa, v Podhradí nad Dyjí, rekreačné stredisko Králinda. Neskôr prichádzajú aj ďalší dvaja, ktorí použili kombináciu vlak-bicykel, Jozef a Peter. Prišli až nadránom o pol štvrtej, lebo si pomýlili cieľ a smerovali na Šatov.

8.7. 1. Etapa: Hardegg-Vranov

Po večernej oslave príchodu do nášho prechodného domova sme sa skoro všetci vybrali na prvú, tzv. spoznávaciu etapu cez Stálky a Šafov do Rakúska. Po krátkej zastávke v Riegersburgu sme si obzreli zachovalý zámok a popri tom sme stratili Anku, ktorá sa asi veľmi zamilovala do Rakúska, lebo väčšinou sa nám tam ľúbi stratiť. Anku sme neskôr našli naším smerom na Hardegg. Vo Fellingu sme doplnili tekutiny na otvorenej hasičskej stanici Treffpunkt. Po krásnom zjazde sme dorazili do Hardeggu, kde sme navštívili hrad. Po prechode cez rieku Dyje sme vyšliapali na kótu 404 m na Hardeggskú vyhliadku. Bol z nej očarujúci výhľad na hrad a dedinu pod ním. Po pár kilometroch sme prešli okolo malej časti železnej opony, ktorá nás ešte v čase ČSSR chránila od západnej ideológie.

V Čížove sme mali obedňajšiu prestávku v Hostinci u Švestkú, kde sme ochutnali špeciality tzv. Babičkinej kuchyne. Náš ďalší smer bol Vranov, ale tentokrát popri Vranovskej priehrade. Tu sme sa niektorí osviežili kúpaním, ale búrka nás vyhnala z vody. Búrka sa však len prehnala okolo nás a zanechala len zopár kvapiek. Z Vranova nad Dyjí nás čakalo tiahle stúpanie okolo zámku smerom cez Nový a Starý Petřín do Podhradí.

Večer po 22. hodine pricestovali poslední účastníci zájazdu z Topoľčian, Tóno so synom.

9.7. 2. Etapa: Šobes-Znojmo

Ráno sme vyštartovali cez Podmyče do Vranova. Z Vranova sme išli po hlavnej ceste po križovatku s cyklocestou č.48, ktorá nás zaviedla opäť do Čížova. Potom sme išli cez Lukov do Podmolí, kde nás čakalo občerstvenie v malej kolibe pri jazierku. Miernym stúpaním a neskôr krásnym zjazdom sme sa dostali na úchvatnú vyhliadku na strmý kaňon, v ktorom sa predierala rieka Dyje. Ďalej strmým zjazdom sme skončili vo viniciach Šobes pri stánku s dobre vychladenými vzorkami kvalitného vínka Znovín. Po kvalitnom občerstvení sme pokračovali smerom do Znojma. Niektorí sme si odskočili pozrieť vyhliadku Seasfieldov kameň a ostatní nás počkali v Koniciach, kde sme doplnili energiu.

Do Znojma sme sa dostali cez Kraviu horu s pekným, vraj najkrajším výhľadom na mesto. Odtiaľ sme išli veľmi krásnym kaňonom, ktorý nás vyviedol do miestnej časti Hradište. Tu sme sa opäť rozdelili. Tí, ktorí obdivujú vyhliadky, opäť odbočili na vyhliadku zvanú Kráľov stolec. Ostatní pokračovali smer Podmolí. Tu, už pre nás v známej kolibe, sme sa stretli. Do Vranova sme sa dostali cez Lukov, Čížov a zjazdom po horskej ceste až k Dyje. Z Vranova sme bicyklovali inou cestou ako okolo zámku, dúfajúc, že bude o niečo ľahšia. Opak bol pravdou. Do Lančova nás čakalo tiahle, nekončiace stúpanie. Dostali sme sa až do Starého Petřína. Cestu odtiaľ sme už poznali zo včerajška. Táto etapa patrila medzi najťažšie, merala 93km.

10.7. 3 etapa: Cornštejn-Bítov

Na tento deň sme mali naplánovanú najkratšiu etapu, lebo podvečer nás čakal čobogáš.

Na začiatok nás čakal výšľap turistickou cestou na kopec, samozrejme peši, potom sme natrafili na krásny asfaltový cyklochodník až do Oslnovíc. Tu ma podľa mapy zlákala Farářka, malý chatársky polostrov, kde sme dosť stratili nadmorskú výšku a nebolo tu žiadne občerstvenie a kúpanie vo vode do zelena sfarbenej silicami každého odradil, čiže všetci mi boli „vďační“ za túto odbočku.

Občerstvenie U kapličky vo Vysočanoch padlo veľmi dobre na napravenie reputácie. Tu sme posledný raz videli našich dvoch priateľov Paľa a Ondra, ktorí sa boli okúpať na pláži v Bítove.

My ďalší sme pokračovali na hrad Cornštejn, kde prehliadka hradu bola fascinujúca. V Bítove sme sa naobedovali a pokračovali na hrad Bítov. Hrad Bítov sme si v rýchlosti pozreli, lebo sa blížila preukrutná búrka, ktorá nás rozdelila. Poniektorí, v snahe rýchlo sa schovať pri rozhľadni Rumburak, nasadili Saganovský šprint smerom k reštaurácii a ostatní sa schovali, kde našli nejaký prístrešok. Ani hlasné hromobitie nás neodradilo od nášho cieľa. Miernu vlhkosť sme osušili pri káve, fernete a pive.

Toto bol len začiatok nášho „vodného“ trápenia, čo sme ešte nevedeli. Po opustení teplého prístrešku nás lapil poriadny lejak na ceste do Zblovíc. Tu sme nakúpili proviant na opekačku. V pončách sme došli až do Vysočan. Odtiaľ sme išli po známej cykloceste až po križovatku, kde sme skúsili skratku po zarastenom a blatovom chodníku.

Asi 2km pred cieľom dostala Nina defekt a aby toho nebolo málo ešte si našla v kolese pripínačku už v areáli ubytovania. Po očiste a regenerácii bol spoločenský večierok pri ohníku s hudobným doprovodom Ľuba a občas aj mňa. Po polnoci nás prišli ženy vyhnať do postieľky.

11.7. 4 etapa: Dešná-Slavonice-Uherčice

Po veľmi ťažkom ráne sme opäť vysadli na naše tátoše a vyrazili sme na Stálky. Paľo v Stálkach prehovoril pani šenkárku, aby otvorila krčmu, ale až neskôr sme zistili, že to nebolo dobre.

Pani šenkárka si chcela vylepšiť svoj biznis a rozčapovala veľa pív, ktoré sa dali len s veľkým zapretím piť. Potom po krátkej ceste sme sa našli zase v Rakúsku v dedinke Heinrichsreith, kde Peter dostal defekt. Cesta do Unter-thurnau nebola dobrá, ale konečne sme sa ďalej dostali na normálnu asfaltku.

Prešli sme Luden a počasie sa rapídne zhoršovalo a preto sme využili najkratší hraničný prechod do Hlubokej. Ďalej to bol boj nájsť čo najrýchlejšie prístrešok s jedlom, lebo dážď sa hrozivo blížil.

Na poslednú chvíľu sme našli v Dešnej dobrú reštauráciu, kde sme strávili minimálne 2 hodiny, aby sme počkali, kým prestane pršať. Morálka padla a skoro všetci, okrem Jura, ktorý prehovoril Petra a Joža, aby pokračovali ďalej, sa chceli vrátiť domov cez Uherčice. Počasie sa ale začalo radikálne vylepšovať, až sa pred Uherčicami oddelila ďalšia skupina – Ľubo, Milka, Marián a ja. Išli sme smerom do Slavoníc cez Vratěnín, Rancířov, Písečné. Cestou sme stretli prvú skupinu pri oprave opäť Petrovho defektu. Tu sme si pospomínali na akciu Česká Kanada pred 4 rokmi.

Cestou naspäť sme krásnou cyklocestou prišli do Jánova, kde sme sa opäť rozdelili. My sme pokračovali cez Písešné, Deštnú do Uherčíc. Niektorí hovorili, že v Uherčiciach je krásny zámok, ale zistili sme, že nebol tak krásny, ale schátraný a bohužiaľ už zamknutý. Domov sme sa dostali po hlavnej ceste a v priaznivom čase, stihli sme ešte menu.

12.7. 5 etapa: Vranov-Šobes-Retz

Ráno sme vyštartovali cez Podmyče do Vranova. Ďalej sme išli popri Dyje na Vranovskú bránu cez bývalú vojenskú hlásku. Cesta mala veľmi strmý sklon (29%) a tak sme museli naše bicykle neustále tlačiť. Naše úsilie však stálo za to, lebo odtiaľ po krátkom zjazde zase po starej vojenskej hláske (tu sa prechádzali niekedy len po zuby ozbrojení pohraničiari), sme sa opäť dostali do Čížova do tej istej krčmy ako v nedeľu Hostinec u Švestkú.

Cyklocestou č.48 sme sa dostali do Lukova. Odbočkou z tejto cesty sme sa dostali k hradu Nový Hrádek. Toto územie bolo za socializmu prísne strážené a ochránené od ľudskej civilizácie okrem vojenskej, ale aj tak vojenská civilizácia nestihla veľmi poškodiť toto územie. Na vyhliadke hradu sa nám otvoril úchvatný pohľad na krajinu, ktorú Dyje na trikrát rozdelila na striedačku pre Rakúsko a Česko.

Ďalej pokračujeme cez Šobes aj s neodmysliteľnou degustáciou vínka do dedinky Hnanice, kde sme sa naobedovali už v pokročilom čase. Spokojní sme pokračovali do rakúskeho malého vinárskeho mestečka Retz. Toto mestečko s malebným námestím je obkľúčené nesmiernou plochou viníc s cyklocestami, pivnicami a lavičkami. Po krátkej zastávke na veternom mlyne nad mestom sme sa vybrali cez vinice s upravenými cestičkami do Niederfladnitz. Tu sme našim Topoľčancom poradili návštevu Hardeggu a my sme sa vybrali v pelotónovej zostave, lebo fúkal ostrejší vietor do Riegersburgu cez Heufurth. Prešli sme hranice a cez Šafov a Starý Petřín sme sa dostali do Podhradí. Jurovi sa málilo, preto nás ešte pred cieľom prehovoril na cyklopriehliadku zákutí Dyje pri Podhradí. Cesta bola schrecklich, ale neskôr to stálo zato.

13.7. Odchod domov

Odchádzame domov o deň skôr, lebo počasie nás premohlo. Pršalo od rána a tak okolo pol jedenástej padne rozhodnutie – balíme. Peter a Jozef obliekli svoje nepremokavé oblečenie a vydali sa k vlaku domov. Celou cestou domov na Slovensko neustále prepŕchalo.

Len Juro a jeho osádka zostala v základnom tábore v Podhradí a navštívila autom zámok vo Vranove a šli domov v posledný plánovaný deň 14.7. Cestou mali v pláne navštíviť ešte Znojmo a jeho podzemie.

Na záver asi len toľko. Tento kraj s hlbokými meandrami vytvorenými riekou Dyje, vyhliadkami a hradmi, krásnym lesom a vinicami napĺňa dušu cyklistu maximálnym pôžitkom. A hlavne, nie je to len o samotnom bicyklovaní a naháňaní kilometrov, ale je to aj o tom na chvíľku sa zastaviť, prípadne dať si trochu vínečka a pozorovať, aký je svet krásny.

Jano Budoš