Akcie sa za MKCK zúčastnili: Antal, Nižňanský, Pollák, Oravec, Gurinová, Ilavská, Šuga, Budoš, Poláček, Babišík, Golier J. a Golier M, Herceg, Naništa, Naď a Masaryková.
Ani sme sa nenazdali a opäť prišiel koniec roka. S ním neprichádza len pravidelné bilancovanie, ale je to aj čas našej tradičnej sviatočnej turistiky. V novembri na Katarínke sme sa rozhodli, že tento rok narušíme zavedené zvyklosti a navštívime inú oblasť ako zvyčajne. Milan s Paľom navrhli výstup z Dolian na Geldek a Paľo sa takto stal garantom poslednej tohtoročnej spoločnej akcie.
V sobotu 28. decembra sa na parkovisku pri krčme v Doľanoch stretávajú záujemcovia o trochu pohybu počas sviatočného ničnerobenia. Tento rok je tu veľmi početná skupina členov a priaznivcov MKCK a ich priateľov. Navzájom sa síce všetci nepoznáme, ale vítame sa, čakáme oneskorencov a po 9 hodine sa asi 35 ľudí vydáva hore dedinou. Po ceste máme ešte v dedine niekoľko krátkych vlastivedných zastávok pri informačných tabuliach, kde nám Milan podáva krátky výklad. Obdivujeme mestskú (alebo dedinskú ?) vežu, ktorá je ako jediná na Slovensku postavená priamo nad potokom, rodičovské domy Juraja Fándlyho a Juraja Palkoviča. Obidvaja sa síce nenarodili v Doľanoch, ale neskôr časť života prežili v rodnej obci svojich rodičov Ompitál. Turistika nie je len pachtení sa hore kopcom, ale človek sa pri nej občas aj niečo dozvie.
No musíme sa aj trochu spotiť, veď kvôli tomu sme sem prišli. Odbočujeme z pohodlnej asfaltky doľava na zablatenú cestu hore okolo viníc. Milan to tu pozná a my mu veríme, aj keď úvodnú časť šliapeme bez značky. Počasie je fajn neprší. Teda aspoň nie na otvorených plochách. Keď prídeme pod stromy, vietor a hustá hmla spôsobujú, že na nás stále niečo zvrchu padá. Viditeľnosť je odhadom okolo 30 metrov, preto sa priebežne čakáme. Je nás veľa, každý má iné tempo a tak sa na križovatkách vynárajú z hmly skupinky ľudí zabratých do rozhovorov. Pri krátkych zastávkach sa navzájom ponúkame niečím na zahryznutie aj na zapitie a cesta nám v pohode ubieha. Pochvaľujeme si mierne stúpanie po zvážniciach úplne pohodová prechádzka. To ale netušíme, čo nás ešte čaká. Záverečný výšľap popri obore je chuťovka. Keby tu nebol plot, ktorého sa môžeme pridŕžať, po strmom šmykľavom kopci by sme išli veľmi ťažko. Konečne sme sa zohriali. Stúpanie je veľmi prudké, ale našťastie nie až tak dlhé a za chvíľu sme pri troch brvnách, ktoré označujú koniec. Čakáme sa a potom spoločne hmlou sa vydávame smerom doprava hľadať vrchol Geldeku. Sme úspešní, vrchol nachádzame, rýchlo robíme vrcholové fotky a utekáme nájsť aspoň trochu závetria, aby sme mohli dôstojne osláviť náš výstup.
Počasie je vrcholové vietor, hmla, popŕchanie, na zemi dokonca miestami zvyšky snehu (aspoň môžeme povedať, že sme boli na zimnom výstupe) a preto oslavy príliš nepredlžujeme a vydávame sa nadol. To už je našťastie zase pohoda, cesta a čas plynú rýchlo a ani sa nenazdáme a sme pri horárni Zabité. Odtiaľto to už je len na skok po asfaltke. Po ceste sme zistili, že niekde vzadu zostali Igor a Vlado, telefón je v horách nedostupný, ale oni to určite zvládnu. V dedine sa ešte pristavíme pri pamätnej tabuli na dome Štefana Zlochu, misionára v Číne a Japonsku. Aj on sa narodil v Ompitály. Táto zhoda v bydlisku nás zaujala a začíname pátrať, v ktorej blízkej dedine to okrem Dolian všetci významní rodáci žili. Rozuzlenie je prekvapujúce. Ompitál = Doľany. Zas som o niečo múdrejší.
No a už je 14:00 a my sme naspäť na parkovisku pri autách. Ešte narýchlo podpísať prezenčnú listinu, vytvoriť posádky do áut, aby aj tí čo prišli autobusom nemuseli čakať a nastáva čas na posledné podanie rúk a rozlúčku. Dovidenia o rok na predsilvestrovskej turistike. Ale predtým sa hádam ešte uvidíme na akciách v roku 2014.
Z poverenia garanta akcie Paľa Hercega zapísal Juro Golier
Akcie sa za MKCK zúčastnili: Naništa, Šuga, Naď, Herceg, Studený, Poláček, Kraic, Budoš, Vrábel, Golier, Babišík, Polák, Masaryková, Michalec.
Ako hostia: M.Valovičová, M.Golier, M.Ďuga, B.Ďugová.
Tohtoročná tradičná rozlúčka s cyklosezónou 2013 sa uskutočnila zhodou okolností na Agnesu a Klaudiu. V známom prostredí lesov nad Dechticiami v blízkosti býv. kláštora a kostola sv.Kataríny, na chate Katarínka. Na „prezenčke“ sa napokon zapísalo 18 účastníkov z radov členov ale aj hostí a sympatizantov klubu. Program stretnutia prebiehal podľa zabehnutého scenára. Prevzatie chaty, príprava paliva do krbu, príprava guľáša a klobásky.
Počasie bolo t.r. priaznivé a tak sa dal guláš variť vonku v „kotline“ pri ohnisku pred chatou. Priebežne až do večera prebiehala prezentácia fotografií z akcií roka 2013 na obrazovke TV, spolu s komentárom ved. akcií. Po večeri prišiel aj Milan Ďuga, Ľubo Kraic a Janko Budoš aby zahrali na gitare a spoločne si zaspievali známe aj menej známe piesne. K narodeninám (31) sme zablahoželali Paľovi Vráblovi, ktorý nám na oplátku krásne zahral na trubke. Nasledovala aj nočná túra ku kostolu sv. Kataríny, ktorá má svoje neopísateľné čaro, keď putujeme lesom za svetla „čeloviek“ alebo lámp z bicyklov. Po tichej modlitbe a hlučnom prípitku na zdravie všetkým ľuďom „dobrej vôle“ si spoločne zaželáme šťastný Nový rok 2014 a vyslovíme prianie stretnúť sa tu znova o rok. Prekvapenie pripravil Paľo Vrábel keď zahral na trubke známu hymnu „bílych andelov“ z Trnavy. Poďakovanie patrí všetkým členom klubu MKCK, ktorí sa aktívne počas celého roka zapájali do činnosti klubu. Tiež všetkým vedúcim akcií za prípravu i realizáciu jednotlivých 1 dňoviek ale aj viacdňoviek.
Akcia bola „vydarená“ aj vďaka: Vladovi, Mirovi, Mirke za prípravu guľáša. Mirovi, Igorovi, Paľovi, Jurovi, Stanovi, za prípravu dreva a založenie do krbu. Jurajovi P., Ľubovi K., Jozefovi M. za prípravu a prezentáciu fotiek z r.2013. Danielovi, Anke, Milanovi B. za poriadok v kuchyni aj všetkým ostatným ktorí „priložili ruku k dielu“ pre zdarný priebeh akcie.
Igor Naništa V Trnave 17.11.2013
Začína sa pripravovať guláš
Paľo priniesol aj zopár hríbov
Guláš sa varí, trubka sa ladí…
…psíček (Ajka) načúva
Kuchár Vlado upravuje guláš
Treba sa popraviť aj z vnútra
Sledovanie premietania fotografií z jednotlivých cyklakcií
Na záver tohtoročnej sezóny sme sa rozhodli pre ľahšiu cykloturistiku, ale s ušľachtilým cieľom: navštíviť vodné mlyny na Malom Dunaji. V súčasnosti sú na tomto toku zachované vodné mlyny v Jahodnej, Tomášikove, Jelke a Dunajskom Klátove. Jediný lodný mlyn sa zachoval v Kolárove.
Do Kolárova je to zo Zelenča už trochu ďaleko, ale k ostatným štyrom to zvládame čisto na našich tátošoch. Rozhodli sme sa túto poznávačku rozdeliť na tri etapy. Všetko to boli len také pol-dňovky ako stvorené na nedeľné popoludnie. Zároveň to bol aj test výdrže batérie na mobilnej GPS-ke pri zápise trasy celej akcie. Už teraz môžem povedať, že prístroj pracoval spoľahlivo, batéria vydržala zapisovať každú trasu aj s polovičnou rezervou výdrže. Niekedy bolo treba aj dlhší čas nechať displej zapnutý, lebo pomerne často sme využívali vedľajšie poľné cestičky a tak sme mohli pokojnejšie vnímať atmosféru okolitého kraja.
Prvá trasa (15. septembra) viedla zo Zelenča cez Abrahám do Sládkovičova. Tu sme sa zastavili na osviežujúcej kávičke a pokračovali sme cez Veľké Úľany. Odtiaľ je to už len skok do Jelky. Tu sme museli dávať pozor, aby sme správne odbočili (lebo značenie k mlynu je len z druhej strany dediny) na malú poľnú cestičku vedúcu popri starej vinici priamo k pekným chatkám. Kúsok za nimi sa už objavila malá odbočka k samotnému mlynu. Koryto Malého Dunaja sa rozširuje na príjemnom štrkovom podloží. Priľahlá lúka slúži ako pláž, aj ako táborisko pre vodákov splavujúcich rieku. Sú tu dve pohostinské zariadenia. Celé to tu pôsobí veľmi očarujúco. Hneď sme si sadli vonku na terasu a pri jednom orosenom sme si vychutnávali pokojnú atmosféru tohto miesta. Využili sme aj ponuku pre vstup do mlyna (vstupenka 1€) sprievodca sa nevedel dovyprávať.
Porozprával nám o celej histórii mlynárstva v tomto kraji. Mlynárstvo patrilo na tomto území vždy medzi najrozšírenejšie remeslá. Jeho rozvoj bol úzko spätý s vynálezom vodného kolesa. Dynamický rozvoj tohto remesla nastal koncom 13. storočia a trval až do polovice minulého storočia. Rozvojom techniky začali tieto mlyny strácať na význame a postupne chátrali. V druhej polovice 80-tych rokov sa začal o tieto objekty starať štát, vytvoril z nich chránené objekty a teraz sú niektoré sprístupnené k nahliadnutiu verejnosti. Mlyn v Jelke mal zariadenie plne funkčné, len silu vodného toku musel pre ukážku nahradiť elektromotor, ktorý rozkrútil vodné koleso a my sme mali možnosť vidieť celý pracujúci mechanizmus mlyna.
Naša cesta ďalej pokračovala zase pomocou GPS-ky, ktorá nás vyviedla z Jelky na poľnú asfaltku. Tá nás popri osade Oraľa a Maholánka doviedla k malej oáze sibírskeho tigra. Bola to vlastne malá zoologická záhrada, kde sa chovajú exempláre tejto šelmy. Za vstupné (zase len symbolické čo je kto ochotný len dobrovoľne prispieť) je možné sa poprechádzať popri klietkach a sledovať ich majestátnosť a krásu zároveň.
Ďalej pokračujeme cez Kostolnú pri Dunaji, Kráľovú pri Senci, Nový Svet do Veľkého Grobu. Tu sa zastavíme na krátke občerstvenie a pokračujeme zväčša po poľných cestách okolo Voderád a Samsungu do Zelenča.
Pre dnes by stačilo. Trasa bola dlhá 75 km a prevýšenie 115 m.
Štart druhej etapy pripadol zase na nedeľné popoludnie 22. septembra. Dnes sa chceme vyhnúť Sládkovičovu, tak volíme cyklochodník popri Samsungu. Cez poľné asfaltky sa nám darí vyhnúť Voderadom a Pavliciam, ale za Pustými Úľanmi za osadou Nový Dvor sa avizovaná poľná cestička nenachádza, pravdepodobne ju asi družstevníci rozorali. Musíme trochu improvizovať. No nakoniec sa predsa len dostávame na kótu – medzi Sládkovičovo a Veľké Úľany. Za Veľkými Úľanmi prechádzame cez Nové Osady Hajmáš. Pokojná cestička bez áut popri čerstvých bagroviskách nás dovedie do dedinky Čierna Voda. Na konci dediny tečie rieka rovnakého mena a na jej ľavom brehu je vybudovaná úzka asfaltka, ktorá sa tiahne do ďaleka. Odbočujeme na ňu. Sledujeme pokojné vody rieky, na ktorých si nerušene plávajú labute. Na oboch brehoch sedia rybári a užívajú si tu svoju samotu. My sa po chvíli lúčime s touto idylkou, lebo GPS-ka nám hlási odbočiť doľava. Poľnou cestičkou pokračujeme ďalej. Po mostíku prechádzame cez Suchý potok, ešte raz odbočíme, teraz doprava a prichádzame k ďalšiemu vodnému mlynu na Malom Dunaji, pri Tomášikove.
Mlyn je opäť plne funkčný s možnosťou prehliadky. Nie je tu síce žiadne občerstvujúce zariadenie, ale nám to nevadí, lebo si plne užívame krásnu prírodu tak typickú pre tieto oblasti staré vŕby, lužné háje a pokojne tečúce vody Malého Dunaja.
Keďže je už pomerne pokročilá doba, cestu naspäť volíme po hlavných cestách. Pri príchode do Tomášikova odbočujeme doľava a cez dediny Vozokany, Mostová, Čierny Brod, Košúty prichádzame do Sládkovičova. Stará znám cesta cez Abrahám a Majcichov nás dovedie domov do Zelenča.
Trasa bola dlhá 82 km a prevýšenie 121 m.
Tretiu, poslednú trasu realizujeme v utorok 1. októbra. Táto trasa bola najdlhšia, lebo sme chceli navštíviť dva najvzdialenejšie mlyny. Štartujeme krátko predpoludním. Je pekne slnečno, ale na pocit chladno. Ideme zase popri Samsungu ako v predchádzajúcej etape, ale tento krát mierime priamo do Sládkovičova. Cesta nám však nezačína dobre, lebo hneď pri Samsungu dostávame defekt. Krátke zdržanie nám nevadí, času máme dosť. V Sládkovičove sa zastavujeme trochu sa zohriať v miestnej cukrárni pri dobrom čaji. Pokračujeme ďalej známou cestou do Veľkých Úľan. Hneď ešte v dedine schádzame z hlavnej cesty a pokračujeme poľnými spevnenými cestičkami smer Čierna Voda. Tento- krát nás navigácia vedie z druhej strany bagrovísk, okolo ktorých sme prechádzali v predchádzajúcej etape. Za Čiernou Vodou zase pokračujeme asfaltovou cestičkou popri rovnomennej riečke. Nie však dlho, lebo dnes máme v pláne prísť do Tomášikova z iného smeru. Asi po pol kilometri schádzame z asfaltky na poľnú. Máme smolu, jej kvalitu miestami zhoršil pred nejakou krátkou dobou prechádzajúci traktor, tak to miestami trochu trasie. Táto cesta sa ale vyplatila, lebo onedlho prichádzame ku krásnemu háju, cez ktorý cesta pokračuje, samozrejme už v lepšej kvalite, lebo je to závorou uzavreté územie pre cyklistov však bezproblémovo prístupné. Cesta tzv. Bažantnicou nás dovedie priamo do Tomášikova.
Asi po dvoch kilometroch prichádzame do Jahodnej. Tu v dedine odbočujeme smerom na časť Dunajské Mlyny, konkrétne do krásneho letoviska ALBA REGIA. Je to krásna, dovolenková štvrť s chatkami a penziónmi umiestnenými na brehoch Malého Dunaja. Ale keďže je utorok, je to tu pusté, všetko je zatvorené a opustené. Škoda, byť tu tak v nedeľu, to by to tu vyzeralo pravdepodobne inak. Ako na potvoru aj vodný mlyn je spustnutý a nie je k nemu ani žiaden prístup. Len z veľkej diaľky vidíme vodné koleso a pri ňom opustenú mlynicu.
Vodný mlyn v Jahodnej sa dostal do vlastníctva Západoslovenských energetických závodov, ktoré mali povinnosť objekt uviesť do pôvodného stavu. Kolový mlyn bol zrekonštruovaný v roku 1999, energetické závody sa však o návštevné hodiny nepostarali, preto je problém dostať sa do vnútra. A je aj otázne, kto je vlastne teraz jeho majiteľom.
Trochu smutní pokračujeme k ďalšiemu mlynu v okolí, do Dunajského Klátova. Po ceste máme peknú reštauráciu Ranč Czajlik a tak sa tu najeme.
Mlyn sa nenachádza na Malom Dunaji, ale na jeho tzv. Klátovskom ramene. Dá sa dostať až k nemu. Je vcelku zachovalý, ale máme smolu, je zavretý. Nám na obdiv stačí aj prehliadka zvonku. Je tu opäť pekné, typické „dunajské“ prostredie. V čistej vode vidieť veľa malých rybičiek, veľa vodného vtáctva a neuveriteľné ticho, ktoré sa dá počúvať donekonečna.
No ale čas beží a my sa musíme lúčiť z našim posledným kandidátom tohto vodného remesla. Uberáme sa na sever, domov. Hlavná cesta však začína byť preplnená autami, tak za Vozokanmi odbočujeme zase na poľné cestičky, ktoré nás v pohode a bezpečne popri paprikových, rajčinových a iných zeleninových lánoch dovedú až pred Sládkovičovo. Do Zelenča prichádzame už po známej ceste cez Abrahám a Majcichov.
Trasa bola dlhá 97 km a prevýšenie 147 m.
Čo dodať na záver: Pri našej ceste za vodnými mlynmi Malého Dunaja sme mali možnosť spoznať pohnutú históriu týchto objektov, zmapovať ich terajší stav a okrem iného spoznať aj krajinu a ľudí v ich okolí. Kto sa pri svojom cykloputovaní neponáhľa a rád naslúcha svojmu okoliu, uvidí okrem iného aj krásnu krajinu lužných lesov a hájov, veľké polia plné všakovakej zeleniny, ktorú táto pôda umožňuje dopestovať a samozrejme pokojné tečúce vody a na nich drobné stavby vodných mlynov, ktoré pripomínajú zašlú slávu mlynárstva na južnom Slovensku.
Ľuboš Kraic
Vodný mlyn v Jelke
Pokojné vody Malého Dunaja pri Jelke
Posedenie na terase
V prístave pre vodákov
Oáza sibírskeho tigra
Je tu chovaných 22 krásnych exemplárov
Odpočívajúce šelmy
Cestička popri Čiernej vode
Dunajské vŕby
Vodný mlyn pri Tomášikove
Na brehu Malého Dunaja
Tomášikovský mlyn so svojim krásnym okolím
Vodný mlyn v Jahodnej…
…je ťažko prístupný
Opustený penzión na brehu Malého Dunaja pri Jahodnej – ALBA REGIA
Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Vrábel, I. Matkovčík, J. Hergottová, E. Kraicová, Ľ. Kraic, P. Škoda, J. Budoš, V. Oravec, J. Poláček a M. Šuga.
Ako hostia: D. Janus, D. Kraic.
Na túto, fakticky už poslednú, rýdzo-cyklistickú akciu z tohtoročného plánu sa dostavilo celkovo 12 cyklistov(tiek). V mieste zrazu Chata Majdán sa všetci stretávame krátko pred desiatou hodinou rannou. Prvá skupinka sem prišla z vlaku zo Smoleníc, druhá autami a posledná tzv. po vlastných.
Po rannej kávičke a občerstvení v miestnej chate (personál bol veľmi ústretový) sa vydávame na trasu. Je na pocit chladno, ale slniečko svieti, les je svieži, zelený, príroda je ešte stále očarujúca. Putujeme po asfaltovej lesnej cestičke (modrej cykloznačke) popri Olšovskom mlyne. Krátko pred Rybárňou sa cesta rozdeľuje. My odbočujeme doľava smerom na Solírov. Tu dostávam defekt na zadné koleso takže nastáva nutné krátke zdržanie kvôli oprave. Za pomoci kolegov je práca rýchlo ukončená a onedlho dobiehame ostaných na sedle pred Zabitým. Zbiehame dolu k horárni Zabité. Tu niektorí využijú možnosť nabrať si vody z miestneho prameňa a hneď pokračujeme krátkym stúpaním na sedlo Nad jarkami. Nasledovný krátky zjazd nás dovedie na miesto zaniknutej sklárskej osady Sklená Huta. Odtiaľto pokračujeme po modrej turistickej značke až po miesto zvané Kolovrátok. Keďže spevnená cesta tu končí, nastáva dilema, ktorým smerom ísť na sedlo Uhliská. Ďalej po modrej značke som už raz šiel, nebola moc príjemná, tak som zvolil inú, novú, ešte neprebádanú cestu po lesnej zvážnici. Ale to sa ukázalo ako nedobrá voľba, pretože to bola (cca po jednom kilometri) doslova cesta zarúbaná a vôbec neprechodná. Nasledoval návrat späť na Kolovrátok. Neúspech ešte okorenil môj ďalší defekt. Ako sa ukázalo bol spôsobený nesprávnym postupom pri prvej oprave (nevšimol som si v plášti zabodnutú oceľovú šponu). Teraz som ju už našťastie vytiahol a s defektmi bol už pokoj. Takže na Uhliská nás doviedla cesta po modrej značke. Bola tiež nevalnej akosti, ale bola aspoň priechodzia.
Od tohto miesta (Uhliská) bola už cesta na lesné pomery vynikajúca. Najprv sme obišli po príjemnej kľukatej cestičke horu Klokoč a jemným spádom sme prišli na Amonovú lúku. Tu sme sa rozhodli na chvíľku spevnenú cestu opustiť a vybrať sa k bývalej horárni Mon Repos. Za ňou sa znovu napájame na spevnenú lesnú cestu a po červenej turistickej značke sa dostávame na križovatku Červená hora. Odbočujeme doprava smerom na turistické centrum Jahodník, ale cca po jednom kilometri odbočujeme doprava, kde nás lesná cestička dovedie do dedinky Lošonec.
Už sme aj poriadne hladní a keďže tu nachádzame len miesto s tekutým občerstvením, rýchlo sa poberáme na chatu Majdán. Nie je to už ďaleko a po asfaltke sme tam o chvíľu.
Tu nastáva čas na zaslúžený odpočinok a občerstvenie, čo (ako už bolo raz povedané) ochotný personál aj promptne zabezpečí.
Dnes sme prežili opäť krásny deň na bicykli, k čomu nám hodne prispela aj krásna príroda Malých Karpát. Zistili sme, že je tu ešte veľa krásnych lesných cestičiek, ktoré sa priam núkajú na ich prieskum. Škoda len, že sa už sezóna pomaly končí. Hoci sme už z plánu klubu všetky akcie absolvovali, je tu ešte priestor pre individuálnu cykloturistiku. Veď jeseň ešte zďaleka nekončí. A keďže sme cykloturisti telom i dušou, je viac než pravdepodobné, že sa na týchto cestách ešte v túto jeseň určite stretneme.
Akcie sa za MKCK zúčastnili: V. Naď, J. Budoš a M. Šuga.
V nedeľu 22.9.2013 bola plánovaná ďalšia akcia v Malých Karpatoch. Na železničnej stanici sme sa zišli traja členovia klubu MKCK a dúfali, že sa k nám niekto v Rači pridá. Žiaľ sa tak nestalo.
Za krásneho, slnečného počasia sme vyrazili smerom na Biely kríž, kde sa to hemžilo cyklistami z bratislavskej strany. Dali sme si menšie občerstvenie na Bielom kríži v maringotke Včelín. Po dohode sme trasu trochu pozmenili a pokračovali ďalej smerom Salaš-Košariská so zastávkou v hodne navštevovanej trampskej chate Zabudnutý kút s možnosťou sa najesť.
Zelenou značkou sme pokračovali smerom na Kozí chrbát. Tu sme sa napojili na plánovanú trasu na Pezinskú Babu.
Odtiaľ sme asfaltkou došli do Pezinka, kde bolo vinobranie a kopa ľudí, ktorí si pochutnávali na dobrom burčiaku a miestnych špecialitách. Ako to už býva na takýchto slávnostiach, tu sme sa nechceli dlho zdržiavať. Bolo málo času a museli sme ponáhľať na vlak.
Akcie sa za MKCK zúčastnilo: J. Michalec, M. Šuga, I. Naništa, Ľ. Kraic, S. Studený, D. Pollák a A. Masaryková.
Podľa plánu akcií MKCK na sobotu 21.9. pripadla už tradičná cyklojazda tzv. burčiaková túra k Danovi a Anke na chatu u Studánky na Posádke.
Stretávame sa o 10:00 hod v Trnave pri „amfíku“ v zostave: J.Michalec, L.Kraic, M.Šuga, I.Naništa. Po tradičnej štartovej fotografii sa rozhodneme tentoraz vyraziť na trasu smerom cez Vozovku Zavar a poľnými cestami cez diaľnicu cez Zelenice Šulekovo – do Hlohovca. V Zavare sa zastavíme na krátke občerstvenie v miestnom pohostinstve, kde sa aj rozlúčime s M. Šugom, ktorého čaká o 16 hod v Trnave asistencia na futbalovom zápase Trnava – Slovan a tak ide vlastným okruhom späť domov.
Počasie je doobeda ešte dobré aj keď pod mrakom. Ďalej šliapeme až do Hlohovca v trojici v miernom protivetre. Za Šulekovom nabehneme na hrádzu Váhu, ktorou sa dostaneme na most do Hlohovca. Na námestí pri kostole sa okrem „domácej“ partie bezdomovcov na lavičkách stretáme aj so S. Studeným jediným zástupcom prichádzajúcim v smere od Piešťan. Po zvítaní a fotografovaní chvíľu čakáme až prejde prvá dnešná krátka dažďová prehánka. Výjazd z Hlohovca nám opäť „spríjemňujú“ drobné dažďové kvapky. Po zdolaní tiahleho stúpania na vyhliadku na Šianci je nám odmenou krásny výhľad na široké okolie od Piešťan cez veže dymiacej AE v Bohuniciach až po Trnavu. Na krátku chvíľu je vidieť aj farebnú dúhu nad Váhom a blížiace sa čierne mračná od Piešťan. Trocha „pookrejeme na duši“ a znova šliapeme ďalej už dolu kopcom do Bojničiek. Tu nás okrajom „lizne“ ďalšia dažďová prehánka. Za Bojničkami odbočíme vpravo na krásnu orechovú aleju. Z jednej strany je výhľad na „obťažkané“ strapce vo vinohrade a z druhej je výhľad na M. Karpaty v pozadí.
Posádka nás víta svojou pokojnou atmosférou. Na križovatke zídeme dolu brehom a ocitneme sa pred chatou Dana a Anky pri Studánke. Po zvítaní sa usadáme ku stolu s občerstvením, ktoré nachystali domáci. Koštujeme biele aj červené. Zajedáme chutnými koláčikmi od Aničky. Pri debate príde reč aj na úpravu trasy Karpaty tour v r.2014. Keďže už „roky“ sme trasu KT nemenili, prišiel S. Studený s návrhom upraviť trasu smerom na sever od Trnavy. Uvažovali sme aj so štartom z mlyna v Radošovciach, ale z logistických a praktických dôvodov nakoniec bude štart aj cieľ v Trnave na Relaxe.
Po debatách a príjemnom občerstvení na chate u Studánky nastal čas rozlúčenia s príjemnými hostiteľmi Danom a Ankou. Aj ďalšia krátka dažďová prehánka prešla a sem tam sa ukazuje slnko. Ešte jedna fotografia na pamiatku a vyrážame na cestu domov. Pokračujeme späť na rázcestie, kde sa lúčime so S. Studeným. Zvyšok zostavy ideme cez Dvorníky na Sereď. Trasa je členitá s peknými stupákmi aj padákmi. Otvárajú sa výhľady – na ľavo je vidieť Zobor. Prejdeme most cez Váh a ocitáme sa v centre Serede. Spoliehame sa na Ľubošovu mobilnú navigáciu, ktorá nás spoľahlivo privedie cez poľné cesty mimo hlavných ciest až do Modranky. Tu ešte krátko posedíme pri chmeľovom orosenom potešení a zhodnotíme akciu.
Záver: prejdená trasa cca 75 km, objavenie nových cyklochodníkov, príjemné ukončenie letnej cyklosezóny, poďakovanie Anke a Danovi za pohostenie a strechu nad hlavou…
775. výročia udelenia výsad slobodného kráľovského mesta.
Myšlienka usporiadať Cyklojazdu pre všetkých vznikla niekedy koncom mája t.r. keď sme mali stretnutie s Edom Gunišom z MU v Trnave, ktorý ako referent športu dostal od primátora za úlohu pripraviť a zorganizovať cyklojazdu z Trnavy do blízkeho okolia. Ponuka na spoluprácu s MKCK pri usporiadaní podujatia prišla po ukončení 16. ročníka Karpaty Tour. Blížilo sa leto a tak veľa času na prípravu a získanie potrebných povolení z KU pre CDaPK, PZ SR, propagáciu a organizačné zabezpečenie nezostávalo. Začiatok novej tradície…
Až prišiel deň „D“ ráno 7. septembra, keď sa stretáme s Edom, Martinom, Jurajom, Igorom, Paľom, Romanou, Martinom, Dášou, Daliborom, Jozefom a Marekom na Trojičnom námestí pred divadlom. Máme zabezpečiť prezentáciu cca 260 prihlásených účastníkov, poučenie, zdravotnícku službu a sprievod po trase z Trnavy do Smoleníc a späť. Prezentácia prebehla od 8:30 do 9:25 hod na troch skladacích stoloch vcelku v pohode. Po podpise prezenčky dostal každý reflexný náramok s logom 775 a lístok na guláš. S bicyklom a v športovom prišiel aj primátor mesta p. Butko aby aktívnou jazdou podporil podujatie. Po štarte sa pelotón vydal na cestu do Smoleníc po uliciach Štefánikova- Šrobárová- Trstínska- Ružindolská- smerom na Suchú a Horné Orešany za asistencie vozidiel MP a 2 motoriek PZ SR. Cieľom bolo drevené rekreačné posedenie blízko Smolenického zámku, kde sa podával chutný guláš s chlebom a nápojom. Vzhľadom na to, že boli očakávaní v pelotóne aj rodičia s deťmi, stanovili sme rýchlosť jazdy na 15 až 20 km za hodinu. A skutočne aj deti prišli, niektoré v prívesných vozíkoch za bicyklom zvládli trasu 25 km tam aj 25 km späť. Obdivuhodné boli aj niektoré rodinky ktoré prišli v komplet zostave aj „drobcami“ v sedačkách.
Počasie v ten deň bolo veľmi priaznivé, slnečné a skoro bez vetra. Cesta tam prebehla v pohodovom tempe s jednou prestávkou na zoradenie sa nad kopcom v Horných Orešanoch. Vyskytol sa iba jeden incident, keď obiehajúce auto vytlačilo mladého cyklistu a dokrivilo mu zadné koleso. Chvála bohu sa nikto nezranil a tak bicykel putoval do kufra a chalan do sprievodného auta. Keďže išlo o prvý ročník nového podujatia a nad očakávanie oslovilo početnú skupinu cykloturistov, je zo strany mesta záujem pokračovať v organizovaní podobnej cykloakcie aj do budúcnosti.
Ešte raz chcem všetkým organizátorom za MKCK poďakovať za pomoc a účastníkom za vzornú spoluprácu pri zabezpečení hladkého priebehu akcie. Osobitná pochvala patrí Edovi Gunišovi z MU v Trnave za výbornú propagáciu akcie v médiách, prípravu prezenčky, zabezpečenie občerstvenia, tomboly, sprievod po trase.
Akcie sa za MKCK zúčastnili: P.Herceg, H.Gurínová, B.Ilavská, V.Naď, M.Šuga, J.Poláček,
Hostia: M.Modrovský, J.Hronský, F.Martinus
Pondelok – doobeda sme deviati turisti vyrazili autami do Zakopaného, horského centra Poľských Tatier, mesta preplneného turistami po celý rok. Cestou tam sme sa zastavili v Starej Bystrici, peknej kysuckej dedinke, ktorá je známa najmä Slovenským orlojom, ktorého srdcom je astroláb veľmi zložitý astronomický a hodinársky mechanizmus, jedinečný v celej Európe.
Po prehliadke orloja sa ozvali naše žalúdky, tak sme ich išli ukľudniť do útulnej reštiky, kde pred vchodom postával slávnostne vyobliekaný personál aj s farárom v čiernom habite. Takéto uvítanie sme teda nečakali. Na ich otázku, či patríme k ministrovmu sprievodu – vysmiaty minister Čaplovič aj so svojou suitou už stál za nami sme ani odpovedať nemuseli. Naznačili nám, že chudobní poddaní majú prístup za dve hodiny dojesť zvyšky po hostine.
Navečer sme už boli ubytovaní v komfortnom súkromí, kúsok od Kužnice – centra turistických nástupných trás a lanovky na Kasprov vrch.
Utorok hrozné ráno, nočná mora každého turistu – čierna obloha a dážď. S Vladom a Mirom sme zbehli do centra mesta na trh pozrieť, či sú hríby. Keďže to vyzeralo, že z dnešnej turistiky nič nebude, tak aspoň hríby budeme hľadať. Hríbov na trhu bolo dosť. Trochu sme pochodili skoré ranné Zakopané, ja som ešte hodil v duchu jeden Otčenáš a Zdravas za počasie. No a po hodine som začal veriť na zázraky. Z oblohy sa začali vytrácať mraky, vykuklo zubaté slniečko a pokým sme sa vrátili na ubytko, prestalo pršať.
Zvyšok mužstva sme vyhnali z postelí, rýchlo sa zbalili a o 10:00 sme už šliapali do cieľa našej prvej túry GIEWONT (1895m). Tento neprehliadnuteľný štít, ležiaci mimo hlavného hrebeňa, charakteristický veľkým krížom je aj pútnickým miestom Poliakov a je pekne viditeľný aj z našich Tatier.
Dlhým, najskôr miernym a potom už prudkým stúpaním z Kužnice sa naše kompletné družstvo dostalo o 14:00 na vrchol. Bolo dosť chladno a fúkal aj mierny vietor, ale hlavne nepršalo a navečer už bolo pekne. Naspäť sme sa vracali tým istým chodníkom, iba Maroš s Jurom si to natiahli okľukou po červenej do Kužnice. V doline, kúsok od nášho chodníka, sa pásla rodinka medveďov. Nevšímali si nás a my sme sa od prekvapenia zabudli aj báť.
Streda ráno je slnečné a je aj bezvetrie. Celá partia sme už o 8:00 stáli v dlhom rade na lanovku na Kasprov vrch (1987m). O 9:30 sme vyrážali (okrem Jula, ten si pochodil po hrebeni a lanovkou sa vrátil) po hrebeni na východ, na SVINICU (2301m) najvyšší štít Poľských Tatier. Zo začiatku celkom sympatický chodník, mierne stúpanie a klesanie. Prehupli sme sa cez Ľaliové sedlo ďalej do Svinického sedla, kde sme sa počkali, aby sme nabrali sily do ostrého kopca pred nami, Svinicu (slovensky Sviňa) – výstižný názov. Vlado aj s radostným súhlasom žien vyhlásil, že dnes na žiadnu sviňu šliapať nebudú, tak to mykli strmou zelenou zn. – Suchou dolinou – dolu okolo Zelených plies do Kužnice. Zvyšná päťka sme pokračovali stúpaním a pomocou reťazí na vrchol, aby sme sa tam spolu s desiatkou ďalších turistov tlačili a obdivovali krásne výhľady pod nami.
Ferino nám po ťažkom vnútornom boji – či ísť ďalej alebo sa vrátiť – oznámil, že sa vracia späť na lanovku. Tak sme zostali štyria. Zostup dolu do sedla ZAWRAT (2159m) bol dosť prudký, po reťaziach a rebríkoch a to sme ešte netušili, čo nás čaká zo sedla dolu do doliny. Ten zostup zo sedla Zawrat – kolmá 200m stena plná komínov, žľabov a hladkých stien – sa volá Orlia prť (Orlia púť). Zísť sa dá iba pomocou reťazí, občas rebrík alebo stúpadlo. Zostupovali sme pomaly, inak sa ani nedalo. Občas sme dávali prednosť tým, čo vystupovali hore. V ich tvárach som videl ešte väčší stres, ako bol náš. Dlhý a náročný zostup skončil až pri Čiernom plese (1632m). Odtiaľ už šli v pohode na chatu Murowaniec konečne pivo. A ďalej do Kužnice, kde sme dorazili o 20:00 už potme.
Štvrtok- opäť pekné ráno. Pretože sa niektorým už nechcelo absolvovať poslednú naplánovanú túru, rozhodli sa pre ľahšiu vychádzku na neďalekú Gubalówku – lyžiarske centrum nad Zakopaným a potom nákupnú turistiku v meste. Ja spolu s Vladom, Mirom a Marošom sme sa hneď ráno znovu postavili do radu na lanovku, aby sme spolu aj s R. Mockom a jeho parťáčkami (tí prišli v predchádzajúci večer za nami a zostali až do nedele) šliapali z Kasprovho vrchu tentoraz hlavným hrebeňom na západ. Spolu sme prišli do sedla pod Kondračkou. Rasťo s partiou aj s Marošom pokračovali na Kondratovu kopu a na Giewont, my sme zo sedla zišli strmým a kľukatým chodníkom po zelenej zn. na Halu Kondratowu a späť do Kužnice.
Večer sme spoločne na izbe vyhodnotili Poľské Tatry ako ďalšiu vydarenú pešiu turistiku s novými zážitkami a túžbou si to ešte niekedy zopakovať.
Piatok ráno sme zbalili veci, klasická rozlúčka a späť domov. Naša posádka sa ešte zastavila vo Vychylovke (Kysucký skanzen) na hríby, (niečo sme nazbierali) a uháňali domov.
Na záver ešte jeden postreh všetci turisti (prevažne Poliaci) na turistických chodníkoch sa zdravia poľským „Dzien dobrý“. Je to milé, na slovenskej strane sa to už akoby nenosilo.
Paľo Herceg
Oddych na chate Kondratowej
Na Giewonte
Konečne na vrchol Giewontu
Zostup z Giewontu
Medvedia rodinka
Najvyšší vrch Poľských Tatier – Svinica
Začína zostup zo sedla Zawrat
Zostup stenou Zawratu
Czarnego pleso – Čierne pleso
Pohľad zo Svinice na stanicu lanovky na Kasprovom vrchu
Akcie sa za MKCK zúčastnili: E. Kraicová, Ľ. Kraic, J.Hergottová, H. Gurínová a J. Poláček.
Na túto akciu, ktorej trasa viedla krásnym územím Strážovských vrchov a sľubovala vrcholné zážitky z cykloturistiky, sme sa dostavili dosť poskromne a to ešte česť klubu vo väčšej miere zachraňovali naše ženy.
Stretávame sa ráno o 7:45 na stanici v Trenčianskej Teplej. Po obligátnom štartovacom fotení sa krátko po ôsmej vydávame na trasu. Najskôr bolo nutné prejsť po celkom rušnej ceste asi 12 kilometrov do Ilavy, kde sme odbočili na už pokojnejšiu cestu, ktorá nás mala po 15 kilometroch doviesť na sedlo Homôlka. Bolo treba ale zdolať asi 500-metrové prevýšenie. Šli sme pokojným tempom a pri krásnom počasí a dobrej nálade (zanechávame za sebou dedinky Štyri Lipy a Hornú Lehotu) za pomerne pekných výhľadov čoskoro prichádzame na samotné sedlo. Odbočujeme k miestnej reštaurácii na malé občerstvenie. Práve tu chystajú občerstvovačku pre cyklomaratón horských bicyklov. Našťastie oni idú iným smerom než my, takže si môžeme potom pokojne vychutnať nasledovný asi 10-kilometrový zjazd po križovatku Klin za Valaskou Belou.
Tu odbočujeme doľava. Opúšťame povodie Nitrice a postupujeme ďalej popri riečke Jasenine až do osady Gápel. Za ňou nás čaká ďalšie stúpanie tzv. Kohútovou dolinou do Čičermanského sedla. Tu musíme dávať trochu pozor a využiť GPS prijímač (lebo cesta nie je nijako značená), aby sme presne odbočili na lesnú zvážnicu, ktorá nás má priviesť popod Lazovým vrchom na sedlo Javorinky. Všetko pokračuje k našej spokojnosti. Je to väčšinou po vrstevnici a sem-tam zase s peknými výhľadmi ako stvorenými pre fotenie, čo aj plne využijeme. Záverečné krátke stúpanie nás dovedie na lúku, kde je Božia muka obkolesená štyrmi statnými lipami. Pri nich je turistický stĺpik s názvom sedlo Javorinky. Nádherné miesto. Trochu sa tu zdržíme. Hodíme reč s miestnym domorodcom. Prišiel sem na hríby, ale je pomerne sucho, takže odišiel naprázdno. Teraz musíme ísť trochu opatrne, lebo je to prudko z kopca. Otvára sa pred nami krásna panoráma údolia riečky Rajčianky a samotných Čičmian.
Prichádzame do dedinky. Stále si zachovala svoj osobitý ráz maľovaných drevených chalúpok, čo sem privádza húfy turistov. Tak je to aj teraz. Zdržíme sa tu trochu dlhšie. Pozvoľne bicyklujeme po dedine a obzeráme si tú rázovitú krásu. Trochu nám aj vyhladlo a preto zakotvíme v miestnom penzióne uspokojiť aj naše žalúdky.
Ďalšia cesta je šetrná k našim momentálne plným bruškám, takže len pozvoľna stúpame krásnym údolím Rajčianky hore na Strážovské sedlo. Tu už je všetkým dnešným stúpaniam definitívny koniec. Odtiaľto nás čaká asi 20-kilometrový zjazd do dedinky Košeca. Užívame si ho ako odmenu na koniec za dobre vykonanú prácu. Pekné výhľady na Zliechov, Košecké Podhradie, jemný padák po celej Podhradskej doline sú nezabudnuteľným zážitkom. Ešte treba zdolať posledné kilometre po hlavnej ceste do Trenčianskej Teplej, ale to už je len (ako sa hovorí) malina.
Na stanici máme ešte trochu čas, tak v miestnom bistre trochu posedíme a zhodnocujeme dnešnú akciu. Je to veľmi jednoduché kraj, ktorým sme prechádzali, sa vyznačoval krásnymi horami, pôvabnými dolinami a podmaňujúcimi výhľadmi. K tomu keď prirátame radosť z bicyklovania a poznávania tohto kraja, tak nám vychádza jediné sme radi, že sme to práve zažili a doporučujeme každému.
V dňoch 22.-25.8.2013 sa v Piešťanoch konal 35. zraz cykloturistov KST. Centrom zrazu bol hotel Magnólia spolu s kempingom na Lodenici,letnou terasou Dino na Sĺňave a hotelom Atóm. Na zraze sa zúčastnilo okolo 270 účastníkov zo Slovenska, Čiech a Poľska. pre ktrorých boli v piatok a sobotu pripravené 3 cyklotrasy,1 pešia a 1 cyklistická poznávacia prechádzka. Zraz zorganizovala Regionálna rada KST v Trnave, náš cykloklub bol spoluorganizátorom, pomáhali sme zabezpečiť sprievod na trasách. V piatok to bola Považská a Horská etapa, v sobotu Kopaničiarska. Považskej sa zúčastnilo asi 170 účastníkov, Horskej cca 90 a kráľovskej Kopaničiarskej vyše 200 cyklistov.
Účastníci boli so zrazom veľmi spokojní, trasy sa im páčili a počasie nás našťastie tiež nesklamalo.
Za Malokarpatský cykloklub sa aktívne zúčastnili a pomáhali pri zabezpečení členovia a sympatizanti: v piatok 23.8 Milka a Ľubo Kraicovci, Dušan Surovčík, Stano Studený, Hela Gurinová, Marek Novák, Martin Golier a ja, v sobotu 24.8. Jano Budoš, Igor Naništa, Vlado Naď, Juro Poláček, Ľubo Rosa, Paľo a Denis Vráblovci, Mirka Valovičová, Dušan Surovčík, Stano Studený, Hela Gurinová, Peťo Julíny, Braňo Polocík, Maroš Modrovský, Martin, Andrej a Juro Golierovci.
35. zraz cykloturistov KST v Piešťanoch
Z môjho pohľadu sa všetko začalo 14.2.2013 na členskej schôdzi v Trnave, kde nás prišli požiadať o spoluprácu organizátori podujatia z Regionálnej rady KST v Trnave. Svojim uvážene neuváženým vystúpením v diskusii som si vyslúžil nomináciu na post kooordinátora a udalosti sa pomaly začali odvíjať ku dňu D. Zo spolupracovníkov sme sa stali spoluorganizátormi a ja som sa z kooordinátora stal členom organizačného štábu. Našťastie ľudia z klubu a jeho blízkeho okolia podali pomocnú ruku a tak sme mohli požiadavky, ktoré sa od nás očakávali nielen splniť, ale snáď aj prekročiť.
Zraz nultý deň
Je štvrtok 22. augusta a ráno o 9:00 sa v hoteli Magnólia, ktorý sa na najbližšie 4 dni stáva centrom zrazu, stretáva organizačný štáb. Úlohy sú rozdelené väčšina bude zabezpečovať prezentáciu, prihlásených je vyše 250 účastníkov a očakáva sa príchod aj ďalších. Ja s Mirom Herchlom nasadáme do auta a vyrážame smerom na Brezovú pod Bradlom vyznačiť trasu. Vo Vrbovom k nám prisadá Andrej (každá ruka dobrá) a pomalým presunom po trase sobotňajšej Kopaničiarskej etapy sa snažíme vyznačiť smery na všetkých križovatkách, aby sme minimalizovali prípadné straty na stave účastníkov. Po štyroch hodinách sme naspäť v Piešťanoch (za ten čas to v sobotu niektorí prejdú aj na bicykli) a ja znovu sadám do auta a tentoraz spolu s Peťom Julínym a Martinom opäť prechádzame trasu aby ju sprievodcovia pred sobotou čo najlepšie spoznali.
Spolu s Martinom ideme večer na slávnostné otvorenie na terasu hotela Magnólia, kde stretávame aj Dušana, Helu a Tóna. Po úvodných formalitách sa rýchlo rozprúdi zábava, ale ja už toho mám od rána dosť a tak pred desiatou ideme domov. Neskôr mi ešte volajú z organizačného štábu, že by potrebovali navyše jedného sprievodcu na Horskú etapu, kde sa prihlásilo viac ľudí ako čakali. Nejako to vyriešime.
Deň prvý
Piatok 23. augusta pri pohľade na oblohu veští pekný deň. Dnes sa na trasy vyráža až o 9:00 a tak sa nemusíme ponáhľať. Na parkovisku pri Tescu máme dohodnuté stretnutie s trnavskou časťou dnešných sprievodcov Ľubo a Milka už čakajú a autami sa presúvame na parkovisko. Ďalej potom pokračujeme vo štvorici (spolu s Martinom) do kempu na Lodenici, kde sa rozdeľujeme na etapy. Keďže nikto nevyužije moju ponuku zúčastniť sa Horskej etapy, Čierny Peter zostáva u mňa.
Piešťany Moravany n. V. – Modrová Nová Lehota Nový Majer Kostolný vrch Hubina
– Piešťany.
Dĺžka trasy: 48 km
Prevýšenie: 778 m
Obtiažnosť: ťažká
Na bicykle sadáme na lodenici, ja si vyberám miesto posledného, predo mnou operuje Peťo Chnapko spolu s Kornelom Ninisom (Peťa zorganizovali cez KST a on zorganizoval Kornela) a roztiahnutý pelotón, ktorý má so sprievodcami vyše 90 ľudí sa presúva cez kúpele a Moravany do Ducového. Tu je naplánovaná odbočka hore do kopca na hradisko Kostelec. Väčšina účastníkov si vyberá ťažšiu variantu a šliape do kopca, v krčme zostáva len hŕstka. Tí odvážnejší sú hore odmenení prvým krásnym výhľadom a krátkym výkladom o histórii a geografii, ktorý zabezpečujú otec a syn Škumátovci, garanti trasy.
Po návrate na hlavnú cestu sa spočiatku šliape ľahko, za Modrovou pomaličky prituhuje, prichádzajú aj prvé defekty, ale to pravé prichádza až pri stúpaní zo Starej Lehoty do sedla na Bezovec. Tu už je pelotón poriadne roztiahnutý, ja si stále kontrolujem posledné pozície spolu so skupinkou Kysučanov, straty nie sú žiadne. Jediným mínusom zatiaľ skvelého dňa sú pozatvárané krčmy a tak občerstvenie poskytuje až Dastínska kyselka. Tu už je husto, každý si chce načapovať a tak sa chvíľu zdržíme. Potom nás už čaká najväčší zaberák dňa stúpanie z Dominovej kopanice na Nový Majer. Pretože hore dlho čakáme dvojicu opravujúcu defekt, spolu s dvoma Staroľubovňancami im ideme naproti a tak si stupák dávame druhý raz. Všetko je ale v poriadku, skupinka sa spája a tak peknými lesnými cestami pokračujeme najskôr po vrstevnici a potom dole kopcom až nad Striebornicu. Tam zabezpečuje odbočku na Hubinu Ľuboš Škumát, ale aj tak niektorí rýchli zjazdári kúsok prebehnú a potom sa musia vrátiť, aby cez pole vytiahli posledný krátky, ale strmý úsek a dostali sa na ihrisko, kde si môžu oddýchnuť pri guláši a doplniť vydané tekutiny. Po chvíli začínajú prichádzať aj prvé skupinky z Považskej etapy a tak sa všetci účastníci stretávajú pri hudbe a speve malého orchestra ľudových nástrojov (husle, harmonika, spev). Bolo by tu fajn, ale je treba ešte prísť do Piešťan a tak to radšej s pivom príliš nepreháňame.
Dĺžka trasy: 70 km Prevýšenie: 287 m Obtiažnosť: ľahká
Druhou možnosťou dnešného dňa je rovinatá etapa okolo dvoch veľkých hradov a ich niekoľkých zmenšenín v Podolí. Túto trasu sme pôvodne mali zabezpečovať piatimi sprievodcami, ale nakoniec sa ich zišlo viac Ľubo a Milka, Dušan, náš Martin, Hela a Stano, zvyšok zabezpečujú organizátori z KST. Na trasu vyšlo skoro 170 cyklistov, ale profil a menšia orientačná náročnosť nepredstavovali také veľké riziko zakufrovania. V popise som stručnejší, nakoľko ho skladám len z počutého.
Prvou zastávkou bol Park miniatúr v Podolí, kde si účastníci mohli pozrieť zmenšené makety hradov z celého Slovenska, potom sa pokračovalo do Čachtíc, kde si časť pelotónu aspoň zvonka obzrela sídlo známej Alžbety Hroznej, zatiaľ čo ďalšia časť sa občerstvovala nápojmi a pečeným prasiatkom (otvorenie podniku zabezpečil na mieste Dušan). Potom sa pelotón ako jeden celok v sprievode policajtov presunul cez Nové Mesto nad Váhom a pokračoval do Beckova, kde ich čakal druhý veľký hrad dnešného dňa. Obec bohatá na históriu a pamiatky účastníkov zdržala a tak potom v menších skupinkách pokračovali po druhej strane Váhu až na ihrisko na Hubine. Po ceste si niektorí odskočili pozrieť veľmožský dvorec v Ducovom, čím nabrali aspoň zopár výškových metrov. Posledný úsek už je rovnaký dostať sa do Piešťan.
Naša malá skupinka si ešte oddýchne a chvíľu posedí pri spoločnej večeri, potom sa Ľubo s Milkou lúčia a nasadajú do auta. My ostatní sa ešte na chvíľu presunieme na terasu, kde sa rozbieha spoločenská časť dňa a dohadujeme sa, že zajtra sa všetci opäť stretneme.
Deň druhý
V sobotu 24. augusta s obavami pozerám ráno von z okna. Večer som na internete pozeral predpovede počasia a všetky sa zhodovali v tom, že od cca 4 hodiny ráno bude v našej oblasti pršať. Obloha je síce zatiahnutá, ale je sucho. To je fajn, vychádzať do dažďa by chcelo väčšie sebazaprenie. A dnes nás čaká kráľovská etapa zrazu Kopaničiarska.
Dnes máme etapu väčšinou zabezpečiť z našich radov a tak sa ráno o 7:00 sa pred hotelom Magnólia stretávame s trnavskou časťou Janči, Igor, Vlado a ja s Andrejom a Martinom. Ideme sa naraňajkovať a postupne prichádzajú ďalší : Paľo a Mirka s Denisom, Juro, Peťo a Braňo, Marián, Stano, Hela, Dušan, Ľubo a tiež Peťo a Kornel. Presúvame sa na lodenicu a odtiaľ naspäť ku Sklenému mostu. Snahou je vytvoriť cykloreťaz, tvorenú 900 bicyklovými kolesami. Hodinu stojíme na vale pri Váhu, rozprávame sa a čakáme na oneskorencov, ktorí sa zapájajú do reťaze. Ďalej sa čakať nedá, čas nepustí a tak akcia končí do splnenia cieľa chýbalo 53 účastníkov. Nasleduje spanilá jazda všetkých takmer 400 cyklistov po Piešťanoch a okolo 10:00 vyráža had vyše 230 bicyklov smer Vrbové. Tu je krátka prestávka, počas ktorej nás privíta primátor a dozvieme sa aj niečo z histórie. Príliš sa ale nezdržujeme, čas pokročil, obloha je tmavá, nech teda prídeme čo najďalej suchí. Pokračujeme po ľavej strane okolo Čerenca smerom na Prašník, Boorovcov, Pagáčov, okolo penziónu Adam, Beňovov a Mosnákov prvým prudším stúpaním na Košariská. Čelo šliape veľmi svižne, snažíme sa držať čo najviac vpredu a vždy jeden zostávame na križovatkách ukazovať smer. Ja končím ako posledný na Košariskách, ďalej je plánovaná zastávka na Holotéch víške, kde sa podáva miestna špecialita – fazuľovica.
Pelotón je poriadne roztrhaný a rozťahaný, na križovatke stojím asi hodinu. Keď prídem na zastávku, práve odchádza prvá skupina, ktorá chce navštíviť mohylu na Bradle. Postupne sa k ním pridávajú ďalší, ako sprievodcovia s nimi idú Jano, Paľo, Andrej, Martin a Ľuboš Škumát. My ostatní ideme so zvyškom po cykloceste na Brezovú. Tu začína jemne popŕchať, ale nie je to nič kritické nemusíme ani vytiahnuť pláštenky. Zabezpečíme ešte križovatky a tak už nám nezostáva čas navštíviť dohodnutú atrakciu výstup na vežu kostola. Tak aspoň navštívime Jarmok sváka Ragana, dáme si dva deci burčiaku, cigánsku a zemiakové lupienky a zvítame sa s Mirom Šugom, ktorý si tu v civile vychutnáva jarmočnú atmosféru.
Času na oddych nie je veľa, o 14:00 je naplánovaný odchod a tak sa zase ponáhľame dopredu zabezpečiť križovatky. Chvíľu postojíme v Polianke, kde sa zo sprievodného vozidla podáva „chleba so šmalcom a cibuľou“, ale nie je čas motať sa neprší, ale cesty sú mokré a pred nami sú aj ďalšie križovatky s možnosťou zablúdenia. Cesta ubieha rýchlo cez Matejovec a Krajné, svižný postup spomalí ale stúpanie na Ošmek účastníci môžu spoznať, že ani na dolniakoch to nie je vždy len po rovine. Nevadí, je to posledná prekážka, do Piešťan je to potom cez Podolie, Pobedim a Hornú Stredu okolo kanále len po rovine.
Po prechode najväčšej časti pelotónu roztrhaného do menších skupiniek si ešte urobíme krátku prestávku v Pobedime a potom nám nezabudnuteľný záver pripraví u seba doma v Hornej Strede Dušan ĎAKUJEME !
Po návrate do Piešťan nás čaká ešte večera v Magnólii a prevažná časť zostáva na slávnostné ukončenie zrazu. Mňa tu ešte čaká jedna povinnosť Malokarpatský cykloklub je oficiálnym spoluorganizátorom zrazu, preto musím vystúpiť na pódium a v rámci ceremoniálu povedať zopár slov.
Potom sa už rozprúdi živá zábava, hudba a tanečky. Ja ešte chvíľu posedím s organizačným štábom a pozvanými hosťami v salóniku a potom sa pripojím ku zvyšku našej partie, ktorá sa lúči so zrazom v začínajúcich minútach nového dňa.
Myslím, že zraz sa prevažnej väčšine účastníkov páčil či už prostredím, peknými trasami ale aj dobrou organizáciou. K tomu sme hádam svojim malým dielom prispeli aj my, členovia a sympatizanti Malokarpatského cykloklubu. Preto ešte raz menovite chcem poďakovať tým, ktorí svojou aktívnou účasťou na zraze napomohli tomu, že každý účastník našiel cestu domov :
Milka a Ľubo Kraicovci, Dušan Surovčík, Stano Studený, Hela Gurinová, Jano Budoš, Igor Naništa, Vlado Naď, Juro Poláček, Marek Novák, Ľubo Rosa, Paľo a Denis Vráblovci, Mirka Valovičová, Peťo Julíny, Braňo Polocík, Maroš Modrovský, Martin a Andrej Golierovci
Za tých niekoľko dní sme videli, že organizovaná cykloturistika a turistika v KST žijú a účastníci z celého Slovenska, ale aj Čiech a Poľska vytvorili v Piešťanoch výbornú atmosféru. Ako všetci vieme, vekový priemer takýchto akcií sa pohybuje relatívne vysoko, ale aj medzi nami máme zopár členov a kandidátov, ktorí ho úspešne znižujú a sú prísľubom pokračovania tradície do budúcnosti. Veď tento cyklozraz KST bol v poradí 35. a turistické a zimné zrazy píšu ešte staršiu históriu.
Takže v roku 2014 dovidenia v Prešove čo Vy na to?
P.S.
Väčšinu fotografií dodal Igor, zvyšok Martin. Ostatné, výborne dokresľujúce atmosféru zrazu som si dovolil prevziať zo stránky www.pnky.sk.
