Kategória: Akcie_2013

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Ľuboš Kraic, Peter Hovorka, Igor Naništa a Miroslav Šuga

Ako hostia: Marián Modrovský, Kornel Ninis, Peter Chnapko a Ivan Kubiš

Akciu na štarte podporili: Vladimír Oravec a Stanislav Studený v obci Bošáca sa vybrali na vlastnú trasu cestou ľahšieho odporu smerom na Lopeník

V nedeľu 18.8.2013 sa uskutočnila ďalšia z plánovaných cykloakcií MKCK. Tentokrát trasa viedla cez Biele Karpaty a Považie medzi Novým Mestom nad Váhom a Trenčínom nasledovne:
Nové Mesto nad Váhom – Bošáca – Zabudišová Kopanica – Malinné – Melčice-Lieskové – Chocholná-Velčice – Drietoma – Horná Súča – Dolná Súča – Hrabovka – Trenčín – Trenčianske Stankovce – Beckov – Nové Mesto nad Váhom

Po príchode účastníkov na miesto zrazu na parkovisku Lídl v Novom Meste nad Váhom (autom, vlakom, Piešťanci bicyklom) a tradičnej štartovej fotografii náš tento krát čisto pánsky peletón vyrazil smerom na Dolné Srnie a Bošácu, kde sa od nás odpojili už spomínaní Vladimír Oravec a Stanislav Studený. Takto oslabený peletón pokračoval prudkým stúpaním na Zabudišovu Kopanicu, ktoré zodpovedne preverilo kondíciu zúčastnených. Odmenou za vynaložené úsilie bola pohodová jazda po vrstevnici cez samotnú Zabudišovu Kopanicu s nádhernými výhľadmi a čerešničkou na torte na jej konci, ktorou bola návšteva Mariánovho spolužiaka a jeho brata, kde okrem zaujímavej debaty treba priznať prišlo aj na koštovku povestnej Bošáckej slivovice. Slivky sa v tomto regióne vyskytujú doslova na každom rohu, a tak samozrejme vyskúšali aj ich pevnú formu (pred skvapalnením).

Trasa ďalej pokračovala cca 1000 m krosovou vložkou v prudkom klesaní do doliny Melčice-Lieskové, čo si vychutnal najmä Peter Hovorka, majiteľ jediného cestného bicykla v peletóne. Treba však konštatovať, že náladu mu to rozhodne nepokazilo a horší úsek cesty bol kompenzovaný príjemným klesaním peknou dolinou, našim cykloklubom doteraz nepreskúmanou. V Chocholnej-Velčice sme už tradične doplnili chýbajúce tekutiny a v očakávaní veľkej prestávky pokračovali ďalej. Tá sa podľa plánu uskutočnila v Motoreste Eden v Dietome, kde sme doplnili potrebné živiny v tekutej i pevnej forme, čo bol dôležitý predpoklad na úspešné zdolanie zvyšku plánovanej trasy.

Nasledovalo vcelku pohodové stúpanie v tieni vegetácie do Dúbravy, na konci ktorého bolo už menej pohodové ale našťastie o to kratšie finále so sklonom 12%. To bolo po krátkom vydýchnutí vystriedané 14%-ným padákom, takže sme nakoniec boli radi, že sme trasu nešliapali opačným smerom. Nasledovalo mierne stúpanie do obce Závrská nasledované klesaním do Hornej a Dolnej Súče. Poslednou (horskou) prémiou bola skratka cez Hrabovku do Trenčína, na ktorej sme zdolali krátke ale o to výdatnejšie 12%-né stúpanie, ako aj doplnenie tekutín v miestnej krčme. Z najvyššieho bodu tejto skratky je celkom slušný výhľad na Trenčín a jeho okolie, takže zase raz prišlo aj na cvakanie fotoaparátom. Celý tento úsek trasy cez Dúbravu, … a Hrabovku bol pre MKCK (prvovýstup), ktorý rozhodne nesklamal.

Cez Trenčín, resp. jeho centrum, sme v rámci kultúrneho vyžitia prešli pešibusom, pofotili sa pri fontáne na námestí a po zlízaní zmrzliny pokračovali na posledný úsek trasy cez Trenčiansku Turnú, Trenčianske Stankovce, Krivosúd-Bodovku a Beckov späť do Nového Mesta nad Váhom. Piešťanci Nové Mesto nad Váhom vynechali a potiahli cez Hrádok a Lúku až do Piešťan.

Parametre trasy:
– Piešťanci: 123,4 km, prevýšenie 900 m

– ostatní účastníci: 90,7 km, prevýšenie 875 m.

Záverom sa chcem poďakovať všetkým účastníkom za účasť a športový výkon v takmer tropickom počasí jednu chvíľu mi teplomer ukázal 38°C na rozpálenej ceste. O to je hodnotnejší je výkon Piešťancov, ktorí si trasu predĺžili jazdou do aj z Nového Mesta nad Váhom po svojich.

Juraj Poláček

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Kraic, Kraicová, Nováková, Ilavská, Gurinová, Hergottová, Oravec, Budoš, Poláček, Gieci a Herceg.

Ako hostia: Modrovský, Chnapko, Koprna a Ninis.

27.7 Cesta do kúpeľov Libverda

Zo Zelenča, Bíňoviec, Piešťan a Topoľčian vyrazili autá, aby pozbierali účastníkov akcie aj s bicyklami a doviezli ich do Jablonice. No a odtiaľto spoločne, my motorizovaní, sme nabrali smer na západ k našim susedom. Cestou smerom na Libverdu sme sa zastavili v Havlíčkovom Brode a Mladej Boleslavy, kde sme utíšili nielen náš hlad a smäd, ale aj potešili naše vizuálne zmysly pohľadom na krásne námestia a budovy. Do cieľa sme prišli bez zablúdenia a čakali sme na našich troch parťákov, ktorí si vybrali na dopravu do kúpeľov kombináciu vlak a bicykel. Večer nás ešte okrem ubytovania čakala nočná prechádzka po kúpeľoch Libverda a degustácia miestnej kyselky.

28.7. Trasa Josefuv Dvur – Smědava

Prvá trasa viedla cez pútnické mestečko Hejnice s nádhernou Bazilikou Navštívenia Panny Márie, kde veriaci posilňujú svoju vieru. Odtiaľto smerujeme cez dedinku Ferdinandov a za ňou nás čaká pre začiatok dosť kruté, strmé stúpanie do prvej stanice občerstvenia, s názvom Hřebínek. Tu sme sa po zásluhe občerstvili a odtiaľto sa pre nás začalo skutočné cyklistické nebo s prekrásnymi cyklistickými trasami a hlavne dolu brehom cez miesta Nová Louka, Bedřichov, Josefuv Dul. Po ukojení orgánov zraku bolo treba ukojiť aj iné zmysly a keďže čas bol už pokročilý, prišla nám vhod prestávka na obed. Z poobednej letargie nás prebralo ďalšie ťažké stúpanie smerujúce k pozostatkom bývalej pretrhnutej priehrady na Bílej Desnej. Tu sa dozvedáme o hroznej katastrofe, ktorá sa tu stala 18. septembra 1916 keď pravdepodobne po nekvalitne vykonanej práci sa pretrhla ešte nie naplno napustená priehrada a vykonala dielo nesmiernej skazy: mimo iného 370 občanov stratilo všetok majetok, 29 domov zmizlo vo vlnách a čo bolo najhoršie, 59 ľudí prišlo o život. So zmiešanými pocitmi pokračujeme ďalej. Odtiaľto smerujeme do údolia riečky Čiernej Desnej a krásna asfaltová cesta Soušská silnice – nás za mierneho stúpania dovedie k chate Smědava. Tu po občerstvení nás už čakal len zjazd cez Bílý Potok po hlavnej ceste do nášho prechodného domova, penzión Lučina v kúpeľoch Libverda.

Namerané parametre trasy: 51 km, prevýšenie 1089 m.

29.7. Trasa Bogatynia – Hrádek nad Nisou

Po dosť náročnej prvej trase ženská časť nášho kolektívu zvolila na druhý deň odpočinkové kultúrno-relaxačné vyžitie v miestnych kúpeľoch. My chlapi sme sa vybrali smer Frýdlant. Tu sme mohli obdivovať miestny zámok (ale len zvonku, lebo v pondelok bol zatvárací deň) a krásne námestie T.G. Masaryka v centre mesta s majestátnou radnicou a sochou vojvodu Albrechta z Valdštejna. Odtiaľto je to už len na skok na hranice, tak sa pozvoľne prehupneme do Poľska. Poľské mesto Bogatynia nás moc neuchvátilo. Táto časť Poľska predsa len zaujala mužskú osádku svojimi povrchovými baňami a hlavne technickým gigantickým rýpadlom, ktoré malo výšku ako niekoľko poschodová budova. Cez časom poznačenými usadlosťami sme sa dosť vyhladovaní dopracovali do prvej a hlavne dobrej reštiky v Hrádku nad Nisou. Tu sme si konečne odpočinuli a hlavne sa najedli, lebo hlad nie je práve najlepším priateľom cykloturistu. Cestou smerom domov sme poniektorí navštívili ešte hrad Grabštejn (taktiež v pondelok zatvorený) a začali stúpať na sedlo nad Oldřichov v Hájích, kde nás prekvapila zatvorená reštaurácia Beseda. Krásna cyklocesta, ktorá viedla vrstevnicami až do Ferdinandova a Hejníc, nám urobila príjemný zážitok zo zjazdu. Z Hejníc sme vystúpali už len malý kopec a boli sme doma, kde sme sa mohli venovať po očiste aj iným príjemným záľubám ako len cyklistike. Večer nás prekvapil poriadny lejak, ktorý urobil na niektorých miestach severných Čiech hotovú pohromu.

Namerané parametre trasy: 83 km, prevýšenie 936 m.

30.7. Trasa Ostritz

Tretí deň už v kompletnej zostave sme otestovali cestu severo-západným smerom. Skoro v každej dedinke, cez ktorú sme prechádzali, zostali stopy po silnej búrke. Pred Jindřichovicami sme navštívili statok s veterným mlynom, kde nám pózovali pri fotení kozy domáce. Odtiaľ sme sa priblížili po ceste až ku hranici s Poľskom. Celkom kvalitná cesta sa kľukatila smrekovým lesom pokrytým neskutočne zelenou trávou a machom. Hlad nás zastavil v dedinke Pertoltice, kde sme si skoro dve hodiny počkali na XXL jedlo, ale stálo to za to. Po obede sme museli trasu trochu upraviť, lebo sme mali málo nakrútených kilometrov a času nebolo už práve nazvyš. Cestou cez Višňovú a Andělku sme sa dopracovali do Poľska a zakrátko do Nemecka. Nemecko na nás pôsobilo svojimi vyľudnenými a kockami vydláždenými uličkami dosť depresívne. Sterilná čistota a žiadny živočíšno-cyklistický ruch. Jediný pozitívny dojem bol pre niektorých návšteva pekného kláštora Marienthal a pre iných dobre orosené (aj cenovo) nemecké pivo. Naspäť sme sa vrátili rovnakou cestou do Poľska. Cestou do Česka sme zvolili inú variantu, nie moc vhodnú, kde sme zopár krát zablúdili a vyskúšali sme si aj crossovú vložku po rozbahnenom a zarastenom chodníku. Všetci s radosťou uvítali, že sme konečne opäť v Čechách, vo Višňovej. Odtiaľto sa náš pelotón roztrhal, aby sme sa opäť stretli v Libverde.

Namerané parametre trasy: 87 km, prevýšenie 974 m.

31.7 Trasa Krásná Máří

Ďalší deň väčšina z nás nechcela počuť o trasách do Poľska, tá včerajšia zanechala v nás „hlboký“ dojem. Vystúpali sme ľahučko po vrstevnici do sedla, k reštike Beseda. Tu nám načapovali pivo a sľúbili, keď sa budeme podvečer vracať cez ich boudu, budú mať opečené maškrty. Padli sme do Mníšeka. Tu sme sa popri tunajšej priehrade a dedinke Fojtka pustili do zase riadneho stúpania na sedlo pod Javorový vrchom. Cez ďalšie sedlo Závory sme pokračovali a trochu sa aj ponáhľali do boudy na Novej Louke, ktorú sme si už v nedeľu raz obzreli. „V hodine dvanástej“ a to sme nevedeli, sme zaparkovali naše tátoše. Totiž pri objednávaní jedla a pitia sa spustila poriadna kuca-paca, čiže lejak. Po dvoch pivách a dokonalom trávení sme sa pustili po skoro vysušených cestách opäť do kopca. Na Rozmezí sme prekonali výšku 1000 m a potom nás čakali malebné rašeliniská na Číhadle a dych nám vyrazil nádherný pohľad z vyhliadky Krásná Máří. Potom sme sa občerstvili na už pre nás známom Hřebínku. Nádhernou cyklocestou, ale za mierneho dažďa, sme pokračovali padákom do Oldřichova v Hájích a krátkym stúpaním prichádzame k reštike Beseda. Tu sme sa, ako bolo sľúbené, najedli a popili, aby sme zvládli mierny zjazd do Ferdinandova a Hejnic a hlavne krátky stupák do Libverdy.

(Pozn. Budoš išiel hlavnou cestou cez vodou zničenú Raspenavu do Frýdlantu za svojím strýkom.)

Večer pokračoval v zábavnom duchu pri Ľubovej novej gitare so spevom až do nočných hodín.

Namerané parametre trasy: 65 km, prevýšenie 1083 m.

1.8. Trasa Na Smrk

Táto trasa patrila medzi najnáročnejšie svojím výškovým stúpaním, ale vzdialenosťou bola najkratšia. Z Libverdy sme začali stúpať až po chatu Hubertka. (Toto miesto malo byť naším pôvodným domovom namiesto penziónu Lučina, čo všetci vtedy odmietli hlavne podľa zariadenia chaty. No nikto vtedy netušil na akom brutálnom kopci sa Hubertka nachádza. Takže sme sa uistili, že sme si penzión Lučina zvolili veľmi dobre.) Po krátkom občerstvení pokračujeme pozvoľným stúpaním na križovatku Tišina. Tu síce úž v riadnej výške nad 800 m pokračujeme pozvoľne strmou šotolinovou cestičkou s odvodňovacími kanálmi (občas brutálna šotolina) až na najvyššiu horu Jizerok na Smrk 1124 m. Na Smrku náš čakal nádherný výhľad z rozhľadne a občerstvenie, s ktorým sme ani nerátali. Potom sme prekročili poľskú hranicu a po chodníku s veľkými skalami sme si vyskúšali aj pochod vedľa bicykla, až sme sa dostali spevnenou cestou do Drwale. Od Górzystówa sa začala veľmi krásna scenéria s riekou Jizerou. Po prekročení hraničného mostu sme absolvovali na mape označený terén výkričníkmi, čiže sme tlačili bicykle, ale čo sme videli na poľskej strane Jizery stálo za to. Technicko náročný terén nás doviedol do najkrajšej časti Jizerok do osady Jizerka. Tu v prostredí krásnych chalúpok, premenených na penzióny, ležiacich pod ochranou majestátnej hory Bukovec sme zvolili obedňajšiu prestávku. Obed sme spojili aj s duševným relaxom. Cestou domov sme míňali opäť Smědavu. Tu sme sa rozdelili. Jedna skupina išla klasicky cez Bílý Potok a druhá cez Hubertku priamo do Libverdy.

Namerané parametre trasy: 47 km, prevýšenie 1046 m

2.8. Trasa Okolo Tanvaldu

Posledný deň pobytu sme prežili rozdielne. Paľova skupina sa vybrala na hríby, ďalší zostali v Libverde, aby sa okúpali a vyskúšali Singltrack. Jozefova skupina cyklistov sa vybrala do Liberca a na Ještěd. My, čo sme zostali, sme sa autami dopravili do Tanvaldu. Táto trasa, to som si neuvedomoval, bola najnáročnejšia. Hneď na začiatku nás otestovalo stúpanie na Tanvaldský Špičák. Bolo to od križovatky dlhé len 1,5 km, ale to infarktové stúpanie, maximálne 21% nás všetkých, okrem Ľuba, presvedčilo, aby sme si chôdzou po svojich trochu oddýchli. Ale ten výhľad z rozhľadne stál za všetko. V Sky regióne Albrechtice si Vlado vymenil poškodený plášť za dobrý a hurá za poslednou rozhľadňou. Najprv sme sa cez Smržovku dostali do Tanvaldu, kde sme sa posilnili v miestnej reštaurácii. No a potom poďho samozrejme do dobrého kopca. Cez dedinky Příchovice a chatu Hvězda prichádzame do najvyššieho bodu tejto etapy, do 959 m, k rozhľadni Štěpánka. Táto patrí medzi najstaršie a najkrajšie rozhľadne v okolí. Po občerstvení sme brutálne stratili výšku o cca 250m. Niektorý, nemenovaný z našej partie mal strach z ďalšieho stúpania a reštaurácia so šnicľou nebola široko ďaleko. Prešli sme krásnu Jizersko – pod Krkonošskú magistrálu. Našťastie tá viedla presne po vrstevnici až do Dolného Kořenova. Tu po krátkom stúpaní na začiatku Kořenova sme ukľudnili svoje ľudské potreby v miestnej reštaurácii Šnyclovna. Pre časový deficit sme po vystúpaní do Kořenova skrátili trasu a zamierili priamo do Tanvaldu k autu.

Namerané parametre trasy: 48 km, prevýšenie 1158 m.

3.8. Cesta do našich domovov

V sobotu plní dojmov z Jizerských Hôr sme sa autami vybrali do Liberca. Chceli sme ešte vidieť Ještěd. Na dobrú radu miestneho občana, čo vidí len svoj biznis, sme sa dali vyviesť lanovkou, aby sme 2 km mohli šliapať peši s prevýšením 100m na Ještěd. Výhľad stál za to, i keď bolo horúce počasie a plno ľudí.

Nasadáme do áut a poberáme sa na poslednú cestu, teraz už domov. Za sebou nechávame Jizerky.

V pamäti nám zostanú smrekové lesy s priezračno zelenými kobercami (kde chýbali hádam len hríby), meandrové riečky, potoky s hnedou, železitou vodou a tajomné rašeliniská, Dlho sa nám bude zdať o krásnych cyklocestách s množstvom občerstvovacích staníc, kde pri dobrom „orosenom“ človek môže sledovať ako to tu cyklisticky žije.

Dalo by sa povedať, že toto všetko je vrchol, čo si duša cykloturistu môže priať. Také malé „All Inclusive“ pre lačné srdce cyklopútnika.

Budoš & Kraic

Akcie sa za MKCK zúčastnili: S. Studený, J. Poláček, P. Vrábel, J. Nádaský, Ľ. Kraic, E. Kraicová a I. Matkovčík.

Ako hosť: D. Vrábel.

Bicyklovať sa v okolí Luhačovíc znamená zažiť popri malebnej prírode Vizovických kopčekov aj pokojnú atmosféru kúpeľného prostredia. Sledovať ľudí prechádzajúcich sa po parku, prípadne posedávajúcich niekde v tieni po pravici s oroseným darom priateľa Bernarda patrí k neoddeliteľnej súčasti takejto cykloakcie.

Nasať túto pokojnú atmosféru sa v sobotu 20. júla vybralo osem cyklistov z Malokarpatského cykloklubu. Začíname po vystúpení z vlaku na železničnej stanici v Trenčianskej Teplej. Po ochutnaní žltého moku nevalnej kvality a po obligátnom fotení sa vydávame na trasu. Tento krát sme na presun do Nemšovej zvolili cestičku cez osadu Príles, čo sa ukázalo ako veľmi dobrý ťah. Bolo to bez áut a aj bez blata. Z Nemšovej sme pokračovali už po klasickej ceste cez Horné Srnie a cez Vlársky priesmyk sme sa prehupli na Moravu.

V mestečku Brumov-Bylnice sme odbočili smerom na Slavičín. Odtiaľto sa cesta už začala vlniť, stúpania striedali klesania, čo síce bolo pekné na pohľad, ale uberajúce na sile. Preto sa zastavujeme v Slavičíne na malé občerstvenie a oddych.

Nadobudnuté sily o chvíľu strácame pri tiahlom stúpaní na Petrúvku. Nasledujúci úsek za neustáleho prudkého klesania nás dovedie k Luhačovickej priehrade. Táto priehrada, nazývaná tiež Pozlovická, tu bola vybudovaná v 20-tich rokoch minulého storočia, aby zadržiavala vody rieky Šťavnice, ktoré pri záplavách pustošili kúpele Luhačovice. Časom však priehrada prevzala aj rekreačnú funkciu a teraz slúži hlavne rybárom. Po krátkom okruhu okolo nej sme sa tu rozhodli aj naobedovať. Trvalo nám to trochu dlhšie, než sme predpokladali, lebo personál pracoval v obmedzenom režime. Ale náladu nám to nepokazilo a onedlho sa už prechádzame po kúpeľnom parku a pozorujeme stavebné výtvory architekta Dušana Jurkoviča, ktorý v rokoch 1902-1914 zásadne ovplyvnil vzhľad jednotlivých budov i celý urbanizmus Luhačovických kúpeľov.

Naša ďalšia cesta viedla centrom mesta a o chvíľu nás čaká prudké stúpanie smerom na Kladnú-Žilín. Stúpanie nám spríjemňuje krásny výhľad na mesto a kúpele v doline. Okolitý miešaný les nám ponúka sem-tam aj prepotrebný chládok. Stúpanie vystrieda vytúžený padák až takmer pred Bojkovice.

Za Bojkovicami sa po krátkom stúpaní zastavujeme pri zámku Nový Světlov. Ten vybudoval v roku 1480 rod Landštejnovcom pre svoje potreby. Dnes je to regionálne kultúrne centrum, je tu koncertná a divadelná sála, spoločenské miestnosti na rôzne oslavy. Práve dnes sa tu koná nejaká oslava zrejme svadba, tak moc nezavadziame a po krátkom fotení pokračujeme v našej ceste ďalej. Krátku prestávku si doprajeme na motoreste Rasová. Stúpania a klesania nemajú konca-kraja a sprevádzajú nás až po Troják. Odtiaľto nás čaká konečne už len vytúžený, ale aj zaslúžený padák až do Nového mesta nad Váhom ku vlaku. V ľahkom pedálovaní nám pomáha aj vietor vanúci do chrbta. Takže sa len „vezieme“ a sledujeme dedinky Lopeník, Březová, Bošáca… nádherná odmena na koniec etapy.

Do Nového Mesta prichádzame v predstihu, na vlak máme ešte dosť času. Piešťanci pokračujú domov po svojich, my ostatní zasadneme do záhradnej reštaurácie a patrične zhodnocujeme dnešnú etapu. Dala nám riadne zabrať (110km, prevýšenie 1350m). Ale ako sa hovorí: všetko pekné aj niečo stojí. Myslím, že dnešná naša investícia sa nám oplatila a ako to už pri cyklistike býva: na útrapy sa hneď zabudne a zostane nám len to pekné, ktoré sme pri dnešnej etape nazbierali neúrekom. Potvrdili to aj slová jedinej účastníčky nežného pohlavia Milky, ktorá sa bravúrne popasovala s celou trasou.

Ľ. Kraic

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Herceg, Naništa, Šuga, Vrábel, Ješko, Nižňanský, Gurínová, Ilavská, Poláček, Surovčík a Studený

Ako hostia: Valovičová, Kalina, Nižňanská, Černá, Černý a Silberhorn.

Pekné, slnečné, sobotňajšie ráno na veľkom parkovisku pri Dunaji na Petržalskej strane sa tak trochu zaplnilo 17 cyklistami, ktorí sa tam dopravili autami alebo vlakom, aby si užili nenáročnú a pohodovú cyklojazdu po Dunajskej hrádzi.

Ešte spoločná fotka na štarte, je 9 hodín a pred nami ešte takmer prázdna kvalitná cyklocesta. Po niekoľkých kilometroch míňame po pravej strane pekné jazierko, známe svojou nudaplážou, ale nudistky ešte zrejme vyspávajú niekde doma, tak sme prišli o estetický zážitok. Ten sme si vynahradili o pár kilometrov ďalej oroseným pivkom v bufete, ktorých je na hrádzi viac ako dosť. Dlhšiu prestávku sme si urobili v Čunove vodácky areál, kde sme obdivovali mladých vodákov na divokej vode a boli radi, že sme si zvolili bicykle miesto lodí.

Ďalej pokračujeme hrádzou už vedľa Vodného diela Gabčíkovo, úchvatná vodná plocha, široký kanál umelo vytvorený prehradením Dunaja, ukončený až v Gabčíkove priehradou s plavebnými komorami.

Ale to už odbočujeme z hrádze do peknej dedinky Dobrohošť, kde sa dnes konajú hody. Tam si dáme rozchod a voľnú 2-hod. prestávku na ochutnávku rôznych kulinárskych špecialít.

Potom sme sa rozdelili do niekoľkých skupín podľa záujmu časť sa preplavila kompou vo Vojke na druhú stranu Dunaja a vrátila sa k autu alebo na vlak v BA, ďalší išli bicyklom až domov, partia z Piešťan si to namierila do Devína, novým cyklomostom cez Rakúsko späť na parkovisko k autu.

Paľo Herceg

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Helena Gurínová, Vladimír Oravec, Emília Kraicová, Ľuboš Kraic, Božena Ilavská a Dušan Surovčík

Ako hostia: Marián Modrovský, Kornel Ninis, Peter Chnapko a Ivan Kubiš

Po zvítaní účastníkov pred železničnou stanicou Veľké Uherce a tradičnej štartovej fotografii sa náš peletón vydal na trasu smerom na Veľké Uherce. Tu sme krátko poobdivovali miestny kaštieľ (žiaľ len spoza zamknutej vstupnej brány – na SK je to tak) a nakoľko nás čakal dosť dlhý úsek so stúpaním „mimo civilizáciu“, aj doplnili tekutiny. Tu treba konštatovať, že počasie k nám bolo vzhľadom na leto veľmi zhovievavé – celý deň bolo vcelku znesiteľných cca 30°C, miestami pod mrakom a fúkal mierny osviežujúci vietor, skrátka ideálne cyklistické počasie. Celkom fajn tiež bolo, že veľká časť trasy, a to hlavne okolo poludnia viedla miestami v tieni stromov, kde bol príjemný chládok.

Od priehrady vo Veľkých Uherciach sme pokračovali po starej asfaltovej ceste, ktorá už má teda, čo sa týka kvality, svoju najväčšiu slávu dávno za sebou smerom na Drahožickú hutu na hrebeň, kde pribudlo do albumu ďalšie foto, tentokrát s výhľadom na Veľkú Ostrú. Odmenou za predchádzajúce náročné stúpanie po nekvalitnej ceste bol nádherný zjazd po panenskom asfalte cez Nestašovskú dolinu, okolo horárne Kolobrno a Skýcovský mlyn do obce Hostie a ďalej do Topoľčianok.

Tu sme pred nutným doplnením tekutín v miestnom Gazdovskom dvore mali možnosť ako bonus zhliadnuť časť Majstrovstiev SR v drezúre s medzinárodnou účasťou – škoda, že sme sa nemohli zdržať dlhšie.

Z Topoľčianok sme občerstvení vyrazili smerom na Machulince a Obyce, kde sme cca 2 km za odbočkou na Jedľové Kostoľany preskúmali ruiny Živánskej veže, ktorá bola svojho času významným kontrolným bodom obchodnej cesty.

Nasledovalo mierne stúpanie na križovatku Malá – Veľká Lehota, odkiaľ sme sa po krátkej pitnej pauze v tieni miestnej BUS zástavky vydali na druhé náročné stúpanie dňa cez obec Veľká Lehota. Nastúpanú výšku sme však ako vždy neudržali a nasledovalo prudké klesanie po dosť rozbitej ceste do obce Stará Huta. Tu tí, čo boli ešte pri sile a chuti, absolvovali pešiu prehliadku Starohutského vodopádu s výškou padajúcej vody cca 5 m, čo myslím stálo za to.

Prudké klesanie ďalej pokračovalo až do Novej Bane, pričom sme celkom „stratili“ 400 výškových metrov, čo je na slovenské pomery celkom dosť. A ako tu už býva, po klesaní okamžite nasledovalo stúpanie smerom na Tajch – rekreačnú oblasť Novej Bane. Tu nás po odbočení z hlavnej cesty zaskočilo síce krátke ale o to brutálnejšie stúpanie, ktoré spôsobilo roztrhanie nášho peletónu s následným zablúdením jeho zadnej časti, za čo si garant akcie vyslúžil zopár nie celkom pochvalných vyjadrení a stratu bodov. Našťasie pomocou mobilov sme sa našli a úspešne dorazili do penziónu Tajch, kde nás čakalo vytúžené občerstvenie v pevnom aj kvapalnom skupenstve.

Po tejto „veľkej“ prestávke sme opäť vyrazili na trasu, ktorá pokračovala pomerne krátkym stúpaním k horárni Kailovka s následným zjazdom do doliny Pilanského potoka. Z križovatky s hlavnou cestou nám zostávalo posledné cca 300 m stúpanie cez Pílu a Veľké Pole do sedla Penhýbeľ, ktoré dôkladne preverilo, kto na tom, ako čo sa kondičky týka, je a viacerí členovia peletónu boli nadšení, že už žiadne ďalšie stúpanie na trase nie je.

Po oddychu sme spravili „vrcholovú“ fotografiu pred tabuľou informujúcou o výskyte medveďa hnedého, na ktorej sú všetci akýsi „vyrehotaní“ – asi preto, že už to mali v podstate za sebou a medveď tiež nehrozil. Do cieľa zostávalo už len dlhé klesanie okolo známeho motorestu Hájnikova žena a cez obec Horná Ves na železničnú stanicu Veľké Uherce.

Parametre trasy: cca 103 km, celkové prevýšenie 1 450 m

Záverom sa chcem poďakovať všetkým účastníkom za účasť a vyzdvihnúť statočný výkon hlavne nežnejšej časti nášho peletónu, a to najmä Milky Kraicovej, ktorá celú trasu absolvovala dva týždne po bolestivej operácii prstov na nohe. Trasa bola zaujímavá, počasie ideálne a som presvedčený, že ten kto prišiel, neľutoval.

Juraj Poláček

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J.Budoš, S.Studený, I.Matkovčík, P.Hovorka, Ľ.Kraic, M.Babišík, J. Hergottová, D. Surovčík, Ľ. Rosa, V. Oravec, J. Antal a J. Nádaský.

Ako hostia: J. Kalina, J. Behúl, Z. Selecký a M. Babišík.

Cieľom našej etapy boli Myjavské kopanice, krásny a malebný kraj v prostredí Malých Karpát. Tu po svahoch sú roztrúsené malé osady využívané zväčša na chalupárčenie. Sem ľudia chodia na víkendy relaxovať a domáci obyvatelia si tu žijú svoj pokojný život. Celé územie je popretkávané množstvom pokojných cestičiek, na bicyklovanie ako stvorených. Bicyklovať po týchto cestičkách znamená sledovať neustále krásne panoramatické výhľady po okolitej krajine.

Sem teda mierili kolesá našich tátošov a naším cieľom bolo nasať do seba trochu tej pokojnej atmosféry, ktorú tento kraj neustále vyžaruje.

Počasie bolo priam ukážkové: 24°C, jemný západný vietor.

Ráno z Trnavy vyrážame smer Trebatice – skupinka šiestich cyklistov. Farby žien hájila dnes naša členka Jitka, ktorá ako jediná zástupkyňa nežného pohlavia sa popasovala s trasou až z Trnavy. V Trebaticiach sa stretávame s Piešťanskou skupinou a krátko po desiatej hodine smerujeme cez Krakovany na Podolské Kopanice. Tu sa k nám pridáva Dušan Surovčík. Následné prvé stúpanie preverí naše kondičky, ale aj stroje. Čo spôsobí vyradenie z trasy hneď dvoch účastníkov. Technická závada na bicykli Mateja Babišíka zamedzí jeho ďalšiemu pokračovaniu a tak sa aj s otcom Milanom vracajú späť. My ostatní pokračujeme až na Ošmek, kde stretávame cyklistu z Myjavy, bývalého spolupracovníka niektorých našich členov z predošlej práce. Ten sa pridáva k nám. Pokračujeme opatrne, lebo nastáva prudký zjazd do Krajného. V miestnej Pizzérii doplníme stratené tekutiny a ďalej pokračujeme smer Žadovica.

Pred dedinou nás čaká náš člen a kolega Jozef Antal. Prijímame pozvanie na jeho chalupu. Dobre nám padne vhod krátke posedenie vonku pred chatou a malé pohostenie od gazdinej. Tento duševný relax by sa dal užívať donekonečna, lebo okolité prostredie nás k tomu priam navádza, ale treba ísť ďalej. Pridáva sa k nám aj pán domáci, Jožo a putujeme cez rýdzo kopaničiarske dedinky Žadovica, Luskovica až na Babulicov Vrch. Tu odbočujeme doľava a pokračujeme cestou, ktorú lemujú práve zrelé čerešne. Nádhernú panorámu vpravo ukončuje pohorie majestátnej Veľkej Javoriny a vľavo sa ukazujú malebné pahorky a na nich dedinky a samoty ako z rozprávky.

Prichádzame do dedinky Jablonka. Tu máme v pláne dať si niečo pod zub, ale dve oslavy v miestnej reštaurácii a slabá ústretovosť personálu nám dovolia dať si len prihriatu polievku. Náladu nám našťastie znovu zlepší ďalšie bicyklovanie po ceste Matejovec Jeruzalem Dolina Vydarených, ktorá znova potvrdila, že kopanice sú naozaj malebné.

Prichádzame do Krajného, tu sa od nás odtrhnú traja účastníci pokračujúci smerom na Višňové. My ostatní pokračujeme cez Podkylavu a farmu Charolais. Za okolitými ohradami sledujeme pokojné stáda pasúceho sa dobytka. Zastavujeme sa v Agropenzióne Adam na kávičku a trochu zrekapitulovať práve nadobudnuté dojmy. Všetci sme za jedno bolo to nádherné, veď na kopaniciach to ani inak nejde.

Zostáva nám už len prejsť cez Prašník a Vrbové do Trebatíc. Tu sa s nami lúči Ľubo Rosa a Jitka, ktorí ďalej pokračujú autom. My zostávajúci šiesti cyklisti sa popasujeme ešte s poslednými kilometrami do Trnavy.

V Trnave sa zastavujeme sa ešte na jedno „kapurkové“. Máme toho v nohách už dosť, ale sme spokojní. Prežili sme okúzľujúci deň, nasali sme do seba tak prepotrebnú, pokojnú, kopaničiarsku atmosféru a ako tu už bolo raz povedané: bicyklovanie je úžasné a na kopaniciach to nemôže byť inak.

Ľuboš Kraic

V sobotu 22.6.2013 sa uskutočnil už 16.ročník „našej“ klubovej cykloakcie organizovanej aj pre širokú cykloturistickú verejnosť.

Akcie Karpaty Tour 2013 sa za MKCK zúčastnili:
J.Poláček, J.Budoš, J.Golier, M.Ševčík, S.Studený, P.Herceg, A.Gieci, I.Matkovčík, P.Hovorka, M.Šuga, M.Unger, Ľ.Kraic, I.Naništa, M.BabišíkJ.Benedikovič a J.Michalec.

Pomerne slušnú účasť možno pripísať dostatočnej e-mailovej PROPAGÁCII akcie ako aj zaradenie KT13 do kalendára akcií KST Malé Karpaty a okolie 2013. Trocha osobne ma zarazil nezáujem niektorých „tiež“ našich členov o akciu. Predpoveď počasia hlásila pravé letné teploty cca 33 st. C, čo sa aj naplnilo. Organizačne bola akcia inak zvládnutá na tradične slušnej úrovni.

Ráno na štarte o 8:30 h pred rešt. Relax v Trnave bolo síce „pekelné teplo“ ale pre cykloturistov to bolo priaznivé počasie. Slnko pieklo na hlavy a tak každý hľadal podvedome tieň aby nehrozil úpal. Trasa akcie viedla cez obce Suchá n/Parnou – Častú – Č. Kameň – Pílu – Modru Kráľovú Zochovu chatu- Hubalovú- Vývrat – trasa pokračovala po „Záhoráckej časti“ cez- Rohožník – Sološnicu- (v miestnom pohostinstve mali v ponuke dokonca 1 polievku) – ďalej cez Bukovú – Trstín -do cieľa akcie KT 2013 – rešt. Relax v TT. Tu už bol pre účastníkov pripravený tradičný kotlíkový guláš pivko príp. nealko. Nasledovala potom tiež tradičná tombola s losovaním štartových čísiel o športové vecné ceny. Ceny do tomboly venovali: EH- Elektro HAL veľkoobchod s elektromateriálom p. Šibíková, LOJ MAR elektro Trnava p. Jozef Loj, Drogéria OD Jednota p.Kabátová, MKCK cyklomateriál. O kultúrne „vyžitie“ účastníkov sa postaral aj M. Ďuga s gitarou a B.Ďugová s trampskými pesničkami. Pod strechou Relaxu sme ešte v úzkom kruhu „7 statočných“ zaspievali aj pieseň „Rosa na kolejích“ od Wabiho Daněka veľa ďalších…

A so želaním „o rok sa stretneme zas“ sme sa pomaly pobrali domov k rodinám.

Na záver ešte POĎAKOVANIE! Patrí všetkým účastníkom akcie za disciplínu na trati, dodržanie zastávok aj pitného režimu, ako aj rešpektovanie ostatných účastníkov cestnej premávky. Trocha štatistiky: najstarší účastník- Stanislav Studený z Piešťan r.1946, najmladší účastník- Matej Babišík r.1999, najvzdialenejší účastník- Jozef Ďurjak z Vrábľov. Potešila aj účasť 4 člennej partie od Levíc. ( len škoda že sme zabudli v prezenčke dať riadok kontakt e-mail, adresa, pre pozvanie do budúcich ročníkov akcie)

Igor Naništa

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Surovčík, H. Gurínová, B. Ilavská, J. Poláček, P. Vrábel, V. Oravec, D. Fáziková, A. Nováková, Ľ. Kraic a R. Machová.

Ako hostia: J. Kalina, M. Modrovský, M. Valovičová, D. Vrábel, P. Áč a J. DeMott.

Zámerom tejto akcie bolo spoznať ďalší pozoruhodný prírodný útvar Bielych Karpát – Krivoklátsku tiesňavu, ako aj pre nás ešte neprebádaný kút Slovensko-Moravského pomedzia – osadu Sidónie.

Krivoklátska tiesňava patrí od roku 1989 medzi chránené prírodné útvary. Nachádza sa hneď za obcou Krivoklát. Je dlhá len necelých sto metrov ale pôsobí pútavo, akoby chcela povedať, že aj ona stojí za obdiv a nie len jej famózny sused – Vršatecké bralá.

Na samom pohraničí, v údolí rieky Vlárky, stojí osada Sidónie. Pôvodne súčasť slovenskej obce Horné Srnie, od roku 1993 pričlenená k moravskému mestu Brumov-Bylnice. Bývalá sklárska osada teraz poskytuje pre prichádzajúcich turistov pokojné miesto pre zastavenie a kochanie sa okolitým krásnym krajom.

Presvedčiť sa o tom na vlastné oči prišlo 16 cykloturistov. Stretávame sa na železničnej stanici v Trenčianskej Teplej. Po obligátnom fotení sa vydávame na trasu. Do Nemšovej smerujeme mimo hlavné cesty po miestnych poľných komunikáciách, ktoré nás sem-tam preverili, či vieme jazdiť aj po vode a blate. Našťastie cesta za Nemšovou už viedla po asfaltkách.

V dedinke Bohunice sa zastavujeme na malé občerstvenie a tu odbočujeme už smerom na obec Krivoklát. Hneď za obcou sa zastavujeme a fotíme famózne dielo prírody. Krivoklátsky potok tu vyhĺbil síce krátku, ale efektnú sútesku. Prechádza ňou lesná asfaltová cestička, ktorá nás po plynulom stúpaní, popri krásnej prírodnej scenérii privádza k horárni Chrastková (tu niektoré mapy chybne uvádzajú krčmu). Bolo tu však pomerne turisticky živo, takže niečo občerstvujúce by sa tu určite zišlo. Teraz bolo treba dávať pozor, lebo sme mali odbočovať na neznačené lesné cesty, čo niektorí, rýchli cyklisti prehliadli a natočili si nejaké kilometre navyše. Ale za to mohli vidieť malé dielo prírody malý vejárikovo-pramienkový vodopád plný malých hrádzí, kaskád a nátokov, zvaný Dračia studňa.

Všetci pospolu sa teraz vydávame na dobrodružný prechod nehostinnou lesnou zvážnicou k inej asfaltovej ceste, ktorá nás má priviesť k osade Sidónie. Vďaka disciplíne účastníkov a GPS-ke sme o chvíľu už na dobrej ceste, ktorá nás, ako inak, popri prekrásnej prírode privedie do tejto malebnej osady. Pozorujeme ospalú dedinku, jej pokojných obyvateľov. Všetko nasvedčuje tomu, sme tu správne. Toto je to pravé miesto pre cyklopútnika, aby sa zastavil a občerstvil po dlhej ceste. Tu sme si dopriali aj my v miestnom hostinci trochu dlhší čas na odpočinok, kde sme doplnili stratené kalórie. Našej členke Romane, ktorá práve slávila svoje narodeniny, sme popriali veľa šťastia a cykloúspechov.

Putujeme ďalej. Kúsok za Sidóniou prichádzame na Vlársky priesmyk bývalý hraničný prechod. Odtiaľto je to už len odpočinková jazda do Nemšovej. Tu sa naše cesty rozchádzajú. Niektorí sa rozhodnú pre nonstop jazdu domov, iní si ešte idú prezrieť Trenčianske Teplice a ostaní už smerujú naspäť do Trenčianskej Teplej k autám a k vlaku.

Naša túra sa končí, nebola síce veľmi dlhá, ale za to nás opäť uistila, že pozorovať svet zo sedla bicykla je úžasné.

Ľuboš Kraic

Pred akciou

Opäť sa priblížil termín konania masového cykloturistického podujatia Okolo Tatier a tento rok početne redukovaná desaťčlenná skupinka cyklistov z okolia Trnavy a Piešťan začala sledovať predpovede počasia. Posledný májový víkend (v minulosti pravidelný termín konania akcie) počasie cyklistike nepraje a taktiež o týždeň neskôr. To nás upokojuje takto to nemôže vydržať. Ale predpovede hovoria iné. Na internete hľadám meterologickú službu, ktorá by dala aspoň trocha nádeje, ale Slováci, Poliaci, Rakúšania, Nóri aj Američania sa vzácne zhodujú v noci jasno, cez deň od 9 hodiny postupne prehánky a búrky. Aspoň nemá byť príliš zima.

A tak sa postupne pre rôzne zdravotné komplikácie redukujeme a vo štvrtok ráno sa na parkovisku pred Billou v Piešťanoch nakladá posledná skupina bicyklov, batožiny a účastníkov. Je nás sedem statočných : Kamil, Janči, dvaja Paľovia, Peťo a ja so synom Martinom. Cieľ dnešného dňa Orava, ubytovanie, prezentácia a keby náhodou moc nepršalo pôjdeme sa niekde previesť. Kamil zavezie auto na Liptov a „na ľahko“ to prebehne na Oravu.

Deň prvý

Je zhruba 11:00 a my v aute po ceste cez Oravskú Lesnú obiehame prvé skupinky cyklistov presúvajúcich sa v daždi do Nižne. Predpovede počasia začínajú vychádzať. V Tvrdošíne ale neprší a tak po ubytovaní na internáte sadáme na bicykle a vyrážame. Prvý cieľ obed. Zakotvíme v motoreste Ostražica na kraji Nižnej, kde si dobre posedíme a posilnení sa rozhodujeme neprší, ide sa na Roháče, cieľ Ťatliakova chata. Mierne do kopca ťaháme na Zuberec a za Zubercom sa vnoríme do lesa. Je chladnejšie, cesta je po daždi mokrá, ale vynikajúci vzduch zlepšuje dojem z rozbitej vozovky a pomaly dvíhajúceho sa profilu. Tento spôsobí, že sa naša malá skupinka delí na 2 časti. Tá naša si na chvíľu vybehne vľavo na Zverovku, kde urobíme povinné foto a potom sa stretávame s Jančim a Paľom pri zavretej chate Šindľovec. Tu lámeme odpor Jančiho, ktorý chce silou-mocou naplniť pôvodný cieľ výpravy na Ťatliačku a otáčame to naspäť. Chceme stihnúť prezentáciu, začína jemne popŕchať, nie je príliš teplo a tak obliekame bundy a púšťame sa dole kopcom. Po ceste sa v Zuberci zastavujeme na zohriatie na dobrý čaj a tam za nami dorazí Kamil. Na Hutách zmokol, ale náladu má dobrú a tak po krátkom posedení dupeme až do Nižnej. Po prezentácii Kamil s mladším Paľom nasadnú na cyklotrenažér s cieľom virtuálne si to rozdať s profesionálmi na trati 1 km časovky Tour de France. Obidvaja idú výborne, ale Paľo je fenomenálny – zo začiatku ukazuje chrbát aj profesionálom, škoda stvrdnutia v záverečnom stúpaní, ale aj tak končí ako skvelý porazený s časom tesne nad 1 minútu. Kamil to stíha tiež v kategórii extratriedy pod 2 minúty.

V dobrej nálade sa presúvame do Tvrdošína, kde v obľúbených supermarketoch nakupujeme niečo na zjedenie a zháňame veci, ktoré sme zabudli doma. Večer už nikam nejdeme a pri vlastných zásobách dumáme ako to poriešime zajtra. Jedno je jasné budíček 6:00, 6:30 raňajky a 7:15 odchod na štart.

Deň druhý

Prvé raňajšie potešujúce zistenie zatiaľ neprší a nám sa darí dodržiavať časový harmonogram. Takže v správny čas sa ocitáme na správnom mieste, odovzdávame batožinu a sledujeme tradičný predštartovný program, príhovory zakričíme trikrát „Hurá!“ a ide sa. Drobné kvapky, ktoré na nás kde tu spadnú zatiaľ neznervózňujú. Cestu Oravou netreba popisovať, kto tu už raz bol to pozná, kto nie musí zažiť na vlastnej koži.

Prvé dva stupáky pred hranicou natiahnu pelotón a tak dobre padne prvá občerstvovacia stanica za hranicou, kde si doprajeme sponzorské pekárenské výrobky, čaj a vodu z bidonov. Ďalšia zastávka salaš. Tu už začíname byť nervózni stále neprší ale naopak z oblohy presvitá slnko. A tak si dáme žinčicu a syr a sledujeme nervóznu situáciu na ceste, ktorá je úplne zablokovaná cyklistami a sprievodnými vozidlami. Ďalšiu prestávku a stretnutie skupinky plánujeme tradične v Zakopanom pri kostole.

Po krátkom zastavení pri kostole (tradičné foto) pokračujeme zjazdom na pešiu zónu, ktorú prejdeme v davoch návštevníkov a cyklistov vedľa bicyklov. Tradične posedíme pri káve a malom pive a vyzliekame sa. Je teplo, svieti slnko a nás čaká stúpanie nad Lysú Poľanu. O tejto časti trasy platí to isté čo o ceste hore Oravou – kto tu už raz bol to pozná, kto nie musí zažiť na vlastnej koži. Skupinka sa delí na podskupinky a jednotlivcov aby sa opäť spojila v prvej krčme sa slovenskom území v Lysej Poľane. Naša občerstvovacia zastávka nie je dlhá už o pár kilometrov nás čaká naša obľúbená krčma na Podspádoch. Zisťujeme, že toto príjemné miesto si rok od roka obľúbilo viac cyklistov a pretože počasie je skvelé zostávame sedieť vonku. Niekto si dá polievku, niekto doplní energiu iným druhom kalórií a už smerujeme na posledný vrchol dnešného dňa sedlo Príslop. Vzhľadom na to, že je to dnes posledné stúpanie sa nám ide dobre a hore sa v relatívne krátkom rozmedzí stretávame celá naša skupinka. Posledný zjazd sme prežili a tak si všetci vychutnávame privítanie pohárikom horca a guláš pri hoteli Magura v Ždiari. Na záver sa ešte odfotíme s Paľovým kamarátom z Námestova a s batožinou sa presúvame na tradičné ubytovanie na súkromí.

Navečerať a ukončiť úspešný deň ideme do penziónu Ždiaran, kde s nami posedí Milan z Bratislavy.

Zhrnutie dňa : žiadny dážď a teplo, zatiaľ je to super.

Deň tretí

Pohľad na azúrovo modrú oblohu určuje plán na dnešný deň. Kamil opravuje defekt a nasadá na bicykel. Jeho trasa na dnešný deň presne kopíruje trasu Okolo Tatier, ale tá jeho je na jeden záťah. V Tvrdošíne ešte stihne vybaviť vyzdvihnutie zabudnutých kľúčov, po ceste aj zmokne ale toto všetko sa dozvedáme až večer, lebo celý deň má vybitý telefón.

My ostatní volíme deň turistický. Autobusom sa presúvame do Tatranskej Kotliny a šliapeme na chatu Plesnivec. Svižné tempo nič nenaruší, Peťo po ceste stretá spolužiaka zo strednej školy a tak už pred obedom s prvými kvapkami krátkej dažďovej prehánky otvárame dvere na chate a sadáme si k občerstveniu. Z príjemnej chaty sa nám ani nechce odísť, ale čas a ciele nepustia Paľovci to spúšťajú z chaty do Tatranskej Kotliny a my ostatní pokračujeme cez dolinu Predné Meďodoly na Biele Pleso a Brnčálku (dnes oficiálne Chata pri Zelenom Plese). Po ceste sa kocháme neskutočnými výhľadmi na Vysoké a Belianske Tatry, príliš sa nezastavujeme na medveďom WC aby sme sa nakoniec zastavili a občerstvili na chate. Počasie zatiaľ skvelé slnečné, len dusno a občasné zadunenie v diaľke nás varujú, že dnes to možno ešte príde.

Podľa cestovného poriadku máme necelé 2 hodiny do odchodu autobusu z Bielej Vody a tak sa svižným krokom spúšťame dole dolinou. Povyše Šalviového prameňa to príde. Začína pršať a nie príliš ďaleko od nás aj dvakrát udrie blesk. Trochu adrenalínu nás ešte povzbudí a tak ešte pridávame do kroku a za zhruba 1,5 hodiny sme na parkovisku Biela Voda. Nečakáme ani 5 minút a je tu autobus.

V Tatranskej Kotline k nám pristúpi mladší Paľo, ktorý si bol pozrieť ešte Beliansku jaskyňu a o chvíľu spolu vystupujeme už po daždi v Ždiari. Po nevyhnutnej hygienickej očiste sa ideme opäť posilniť časť z nás do Ždiaranu, časť do susedného penziónu. Práve vtedy dorazí aj Kamil, ktorý práve ukončil nonstop Okolo Tatier. Ani to na ňom nie je vidieť, vyzerá čerstvejšie ako niektorí z nás.

Deň končíme pri televízore (celkom zábavná komédia Gulliver) a už sa myšlienkami chystáme na zajtra. Zatiaľ tie predpovede počasia nevyšli čo bude zajtra?

Deň štvrtý

Budíček o 6:00, potom raňajky a o 7:00 stojíme pred domom a fotíme sa. Ešte vyviezť batožinu na hotel na odvoz a potom naberáme smer Liptovský Mikuláš.

Je trochu chladnejšie ale slnečno a tak stúpa nielen teplota ale aj naša nálada. Snáď to takto vydrží. Za Tatranskou Kotlinou sa pod kopcom vyzliekame, lúčime sa s Kamilom, ktorý ide dopredu vyzdvihnúť batožinu. Ale naflákame sa ani my len krátka zastávka nabrať kyselku v Starom Smokovci, potvrdenie toho, že v Bistre sa stále dá slušne najesť (zastávka na desiatu) a plynule ideme ďalej. Tohto roku ani nejdeme na Štrbské Pleso (okrem mladšieho Paľa) len sa na križovatke dáme dohromady pred zjazdom cez Podbanské. Podľa dohody sa stretneme v Pribyline. Dole kopcom sa nám to občas vyštverá až cez 50km/hod a tak čo nevidieť brzdíme pred bufetom pri skanzene v Pribiline. Majú tu výbornú žinčicu, ktorá nám dodá toľko sily, že potom už všetci spolu šliapeme „vo vláčiku“ cez Liptovský Hrádok až do Liptovského Mikuláša. Okolo 12:30 začíname nakladať bicykle a končíme športovo-turistickú časť výletu. Už nás čakajú len krátke zastávky na obed na Dechtároch a kávu za Žilinou. Medzitým z okna auta sledujeme cestu cez Párnicu a Terchovú, ktorou sme kedysi v minulom storočí chodievali zo Žiliny na túto akciu.

Celkové zhrnutie akcie super, predpovede počasia nevyšli, tak teplo a slnečno sme na Okolo Tatier už dávno nezažili.

Juraj Golier