Kategória: Akcie_2014

Sviatočná turistika na Inovec 27.12.2014

alebo Od Vendelínka po Vendelínka

Akcie sa za MKCK zúčastnili:
Igor Naništa, Paľo Škoda, Danka Fáziková, Jožo Antal, Kamil Lavol, Paľo Herceg, Milka a Ľubo Kraicoví, Dušan Surovčík, Juro Poláček, Hela Gurinová, Stano Studený, Vlado Oravec, Vlado Putera, Jano Budoš, Milan Babišík, Vlado Naď, Jožo Michalec a Juro Golier.
Ako hostia:
Viera Gubiová, Veronika a Miloš Miklošovičovci so synom, Edita Antalová, Jana a Daniel Štefánikovci, Maroš Modrovský, Helena Ondrejičková, Ján Košina, Mária a Vladimír Černí, Alexandra Silberhorn, Igor Málik, Anka Kučerová, Rasťo Mocko a Božka Golierová.

Teda spolu 36 účastníkov, z toho 19 členov MKCK a 17 hostí, 24 mužov a 12 žien.

Tak ako každoročne, aj tento rok koncom decembra prišiel čas Vianoc. Členky a členovia MKCK sa zavreli do svojich domovov, piekli plné skrine zákuskov, zasadli k vianočnému stolu, rozbaľovali darčeky, zasadli k televízorom a zopár dní nič nerobili. Okolitá krajina sa ticho zahalila do snehovej prikrývky.

Takto by sa mohla začínať vianočná rozprávka Malokarpatského cykloklubu. Okrem tej zasneženej krajiny by asi bola celkom pravdivá. Ale pretože okrem sedenia a maškrtenia si aj radi vybehneme von, tak na sobotu 27. decembra sme naplánovali menšiu turistickú prechádzku do blízkeho okolia Piešťan. Najskôr vznikla krátka diskusia o vhodnosti termínu (sobota spočiatku nevyhovovala všetkým), ale väčšina potvrdila pôvodný termín. A tak sme sa v sobotu ráno krátko pred 9-tou hodinou za krásneho slnečného a mrazivého rána začali schádzať pred železničnou stanicou v Piešťanoch. Rýchlik od Trnavy našu skupinu výrazne posilnil a tak sa zvítame a posilníme aj my. Na úvod sme trnavskú skupinku trochu povodili po bočných uličkách Piešťan, cestou cez park sme stihli obdivovať našu pýchu (ruinu hotela Slovan), na Sklenom moste sme sa stretli so Stanom, prebehli cez Kúpeľný ostrov okolo rybičiek na Banku, kde sme našu dnešnú skupinu definitívne skompletizovali.

Tu, v tesnom susedstve Považského Inovca, pri soche sv. Vendelína, robíme štartové foto a vyrážame. Pôvodná trasa je mierne upravená (okrem Zlatého vrchu kompletne zmenená) a tak Janči a Milan idú po pôvodnej trase navštíviť kamaráta a my ostatní šliapeme hore Bankou na Ahoj. Na konci dediny sa rozdelíme na dve skupiny, aby sme si potvrdili, že všetky cesty vedú na Ahoj. Menšia skupinka ešte môže v ohrade pri Kolibe pod Ahojom obdivovať skupinku danielov. Hore sa naozaj stretneme a spoločne obdivujeme panorámu podhoria Považského Inovca Banku, Piešťany, jazero Sĺňava, v pozadí Vrbové, Malé Karpaty a všadeprítomnú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach. Krása. Chvíľu si krátime krátkym občerstvením (prvýkrát v živote som vďaka Ľubovi skúsil oskorušovicu).

Ale musíme ďalej. Nebudú nás už síce čakať takéto krásne výhľady, ale výškové metre sme už nabrali a tak sa v pohode presúvame ďalej. Nálada je výborná, stretnutie s Milanom a Jančim je takmer načasované, pri rozhovoroch cesta ubieha príjemne a rýchlo. Ani sa nenazdáme a čaká nás posledných pár výškových metrov na najvyšší bod dnešného dňa Zlatý vŕšok (480 m. n.m). Na vrchole sa nachádza vysoký stožiar, pod ktorým je pekný veľký stôl a vďaka opadanému lístiu aj výhľad smerom na Malé Karpaty (trochu obmedzený). Tu sa odohráva spoločenský vrchol dnešného dňa. Vo výbornej nálade ochutnávame majsterštiky našich domácich cukrárok, popíjame čaj a iné nápoje a príde aj na sľubované šampanské. Je tu fajn, veselo, predseda prednesie príhovor, ale predsa len pokračujeme ďalej.

Ráz cesty sa nemení príjemná cesta lesom, vďaka nočnému mrazu je blato stvrdnuté, slnečno, bezveterno – takmer ideálne podmienky na zimnú turistiku. Na križovatke na Striebornici zavrhujeme myšlienku pokračovať cez Gajdu do Nitrianskej Blatnice (dnes to bude len do pohody) a spúšťame sa k jazeru Striebornica, ktoré obchádzame po poľnej ceste a na konci Moravian na Vendelínkovej ulici pri soche sv. Vendelína robíme záverečné foto. Úplný záver akcie sa uskutočnil v reštaurácii Gazdovský dvor v Moravanoch. Flákotu a baštu bohužiaľ nerobia, ale dá sa tu fajn posedieť, veľké priestory sú schopné prijať aj takú veľkú skupinu ako je naša.

Tu sa naša akcia definitívne končí, lúčime sa a v skupinkách sa presúvame k autám, na vlak alebo domov. Dovidenia o rok na koncoročnej turistike. A medzitým sa hádam ešte niekoľkokrát uvidíme na ostatných akciách Malokarpatského cykloklubu.

Zapísal pozývateľ Juro Golier

Okrem všetkých účastníkov patrí špeciálne poďakovanie Vladovi Oravcovi, ktorý pôvodne plánovanú trasu upravil (pekný výhľad z Ahoja by sme obišli), pár dní pred akciou celú prešiel aby zistil jej skutočnú priechodnosť a zabezpečil perfektnú fotodokumentáciu.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: V.Naď, Ľ.Kraic, E.Kraicová, J.Poláček, H.Gurínová, J.Budoš, M.Babišík, P.Herceg, D.Polák, I.Naništa, L.Slaný, J. a M.Golier, J.Nádaský, P.Vrábel, J.Benedikovič, A.Nováková, M.Nižnanský a M.Šuga.

Ako hostia: M.a R. Ďuga, A.Kučerová, H.Molnár, J.Hronský, M.Valovičová a E.Nižnanská.

Skoro už tradične sa v novembri stretávame na záver roka na chate a hodnotíme činnosť klubu. Tohtoročná cyklosezóna 2014 bola pre MKCK pestrá a činorodá. Okrem tradičných „povinných“ jázd ako je Jašter, Dobrá Voda, Okolo Tatier, Karpaty Tour, sa v pláne objavili aj výnimočné destinácie napr: cyklozájazd Port Grimaud, vodné mlyny M.Dunaja, rokliny Sl. Raja, Kráľova hoľa, Haná, Visegrád, púť do Santiago de Compostella, Oskoruše pri Skalici, Hodonín…,

Cieľom stretnutia na chate je v priateľskej atmosfére a pri dobrom guláši si pripomenúť akcie, ktoré sme absolvovali počas roka a prípadne začali plánovať tie budúcoročné. Program akcie začal už okolo 12 h prevzatím chaty, prípravou dreva do krbu a prípravou gulášu. Do týchto činností sa aktívne zapojili: M.Šuga, J.Budoš, I.Naništa, P.Herceg, V.Naď, A.Kučerová za čo im patrí veľká vďaka. Nemenej dôležitou súčasťou programu boli pripravené prezentácie z akcií v podaní: J.Poláčka, M.Nižnanského, P.Hercega, Ľ.Kraica, A.Novákovej, za čo im tiež patrí vďaka. Medzi premietaním sme stihli „koštovať“ fajne vínka ako i domáce klobásky, či pagáčiky. Po premietaní nasledovala večera s výborným gulášom z „varešky“ od V.Naďa a A.Kučerovej – ktorý všetkým chutil tiež ďakujeme. Po večeri nasledovala hudobná produkcia v podaní 4 gitár ( M.Ďuga, Ľ.Kraic, J.Budoš, V.Naď) a spevu prítomných. Tiež to nemalo chybu – tlieskame Vám za nevšedný umelecký zážitok.

Aj keď počasie nebolo vonku veľmi prívetivé (drobné mrholenie a zamračené) nemohla v programe chýbať už tradičná nočná túra k zrúcanine kláštora na Katarínke. Za svetla čeloviek a lámp sme vyrazili v početnej skupine na toto tajomné a charizmatické miesto v lesoch nad Dechticami. Tu sme si pospomínali a zapálili sviečku za nášho kamaráta O.Stríža, nedávno zosnulého člena klubu. Česť jeho pamiatke.

Po návrate na chatu ešte zaspievame zopár piesní a debatujeme do neskorej noci (či rána). Niektorí sa musia pre povinnosti rozlúčiť a odchádzajú domov skôr. Pár vytrvalcov ešte trénuje biliard a zvyšok zalieza do postelí aspoň na chvíľu si pospať do rána. Drevo v krbe dohorieva a začína sa nový deň. Po raňajkách ešte debatujeme a okolo 10 h začíname s upratovaním chaty. Za výdatnej pomoci M.Babišíka, D.Poláka, H.Molnára, J.Poláčka, H.Gurínovej dávame priestory do poriadku aby sme pred 12 h mali hotovo.

Lúčime sa. Spoločne si zaželáme šťastný Nový rok 2015 a vyslovíme prianie stretnúť sa tu znova o rok.

Dovidenia.

I.Naništa.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Igor Matkovčík, Pavol Vrábel, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Helena Gurínová a Jozef Michalec

Ako hostia: Henryk Molnár a Mirka Valovičová

Napriek tomu, že sa podľa kalendára cykloakcií MKCK posledná akcia mala konať už minulý týždeň, nepriaznivé počasie zapríčinilo, že skutočne posledná cykloakcia, preložená spred troch týždňov, sa uskutočnila až túto nedeľu. Na železničnej stanici v Piešťanoch zišlo 8 cyklistov odhodlaných zdolať nástrahy náročnej kopcovitej trasy:
Piešťany Veľké Orvište Ostrov Krakovany Vrbové Prašník Košariská Brezová pod Bradlom Žriedlová dolina Belanskovci Bašnárovci Branč Podbranč Sobotište Vodná nádrž Kunov Kunov Brestové Prietrž Dolný Deberník Bukovec Brezová pod Bradlom Košariská Prašník Vrbové Krakovany Ostrov Veľké Orvište Piešťany

Preloženie akcie bol aj tentokrát dobrý nápad, nakoľko v nedeľu sa konečne dostavilo túžobne očakávané babie leto s príjemnou teplotou a takmer bezvetrím.

Po ľahkom úvode po rovine do Vrbového sme mali krátku foto prestávku pri vodnej nádrži Čerenec. Ďalej nasledovalo pomerne nenáročné ale o to dlhšie stúpanie z Prašníka do Košarísk, kde sme využili ponuku miestnej reštaurácia a doplnili tekutiny. Tu nás zastihol aj telefonát Jožka Michalca, že nás čaká v Brezovej pod Bradlom a tak sme dohodli miesto stretnutia a nasadli na „kone“.

Z Brezovej pod Bradlom, kde počet členov nášho peletónu dosiahol konečné číslo 9, sme vyrazili mimoriadne pohodovou Žriedlovou dolinou a ďalej cez osady Belanskovci a Bašnárovci na kultúrno-historický cieľ tejto akcie, zrúcaninu hradu Branč. Ten sa posledné roky intenzívne konzervuje tak, aby sa zachoval aj pre ďalšie generácie. Ako príspevok na túto rekonštrukciu sa platí veľmi symbolické vstupné a v pokladni je možné vyfasovať letáčik s históriou hradu a obrázkom ako kedysi vyzeral.

Po krátkej prehliadke hradu, z ktorého je mimochodom nádherný výhľad na všetky strany, sme cez Podbranč pokračovali do druhého hlavného cieľa, ktorým bolo Sobotište. To bolo jednak bodom obratu ale čo je ešte významnejšie miestom obednej prestávky (na lačno sa šlape len veľmi ťažko). Reštaurácia Matulúv dvúr sa ukázala byť celkom solídnou oázou pre hladných pútnikov a miestnu špecialitu Matulák môžem osobne vrelo doporučiť.

Po „veľkej prestávke“ sme sa vydali na spiatočnú cestu okolo vodnej nádrže Kunov a ďalej cez Kunov, Brestové a Prietrž. Tu sa od nás odpojil Jožko Michalec a ženská časť peletónu, ktorí si vybrali síce o niečo dlhšiu ale menej náročné trasu po rovine cez Osuské a Hradište pod Vrátnom do Brezovej pod Bradlom. My ostatní sme sa vydali do Brezovej pod Bradlom podľa plánu po najnáročnejšej časti trasy cez Dolný Deberník a Bukovec s celkom slušným stúpaním a prevýšením.

Z Brezovej pod Bradlom sme pokračovali už zase spoločne cez Košariská, Prašník, Vrbové, Krakovany, Ostrov a Veľké Orvište do Piešťan, kam sme dorazili už za tmy, takže bolo potrebné nasadiť aj osvetľovaciu techniku.

Záverom sa chcem poďakovať všetkým za účasť a dúfam, že sa na budúci rok znova stretneme na ďalších pekných akciách. Tento rok nás dosť potrápilo počasie, ktoré často cyklistike moc neprialo, a tak treba veriť, že budúci rok bude lepší.

Nakoniec ešte parametre:
dĺžka trasy: 112 km

celkové prevýšenie: 1 162 m

Juraj Poláček

Kúty – Hodonín – nedeľa 28.9.2014

V nedeľu 28.9.2014 bola plánovaná naša posledná akcia na bicykloch z Kútov do Hodonína, na ktorej sa zúčastnilo 10 členov: I. Naništa, Ľ. Kraic, E. Kraicová, J. Michalec, M. Šuga, J. Golier, P. Herceg, P. Vrábel, I. Matkovčík a V. Naď.

Ako hostia: A. Kučerová, M. Valovičová, M. Líška a D. Janus.

Ráno cestou na miesto stretnutia nám počasie nič dobrého neveštilo, skoro celou cestou bola poriadna hmla a teplota pod 10 stupňov. Tí, ktorí cestovali vlakom nás už na stanici čakali. Po zvítaní a občerstvení sme nabrali smer Lanžhot. Za riekou Moravou sa napájame na Moravskú cyklostezku č.44 a po spevnenej hrádzi smerujeme na Hodonín.

O 11.00h sa konečne slnko predralo cez hmlu a mohli sme sa kochať krásnou prírodou. Na malej kozej farme, kde sme sa chceli trochu občerstviť, nebolo nikoho a tak sme nemali možnosť ochutnať kozí syr.

Ďalšia zastávka bola na Hradišti pri Mikulčiciach, kde nám skupinka nadšencov historického šermu porozprávala o živote, bojoch a výrobkoch z čias Veľkej Moravy.

Po opravení defektu, ktorý mal náš predseda (musí mať všetko), sa presúvame bližšie k Hodoninu. Tu mala Milka problém so zadným prehadzovačom (únava materiálu), ten sa musel odstrániť a pre spojazdnenie bicykla bolo treba skrátiť reťaz pre jeden fungujúci prevod.

Konečne prichádzame do Hodonína, kde si dáme 1h prestávku. Niektorí ju využili na prehliadku mesta, alebo neskorého obeda.

Cesta naspäť viedla po Slovenskej cyklomagistrále č.004, kde sme sa kochali krásnou prírodou, ktorú sme ráno nemohli vidieť kvôli hmle. Po príchode do Kútov sme nahodili bicykle na autá, počkali na odchod vlaku (ktorí boli vlakom) a nabrali smer domov.

Týmto sa chcem poďakovať všetkým, ktorí sa akcie zúčastnili a dúfam, že boli spokojní.

Vlado Naď

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľuboš Kraic, Igor Naništa a Paľo Škoda.

Ako hostia (kamaráti z partie trnavských sršňov): Milan Líška a Ivan Šikula

Cieľom tejto akcie, okrem pohody z bicyklovania, bolo spoznať trochu bližšie krajinu v okolí mesta Strážnice na Morave, krajinu malých pahorkov obsiatu nespočetnými radmi vinnej révy no a hlavne aj krajinu, v ktorej sa v hojnom počte vyskytujú najväčšie ovocné stromy v Európe s malými plodmi hruštičiek – zvané Oskoruše.

Tieto sú tu povysádzané pomerne všade a vo vinohradoch v okolí Radějova a Tvarožnej Lhoty rastú priam Matuzalemovia tejto ovocnej ríše. Zo všetkých týchto deduškov vyniká najmä Adamcova oskoruša s obvodom kmeňa cez 460 cm a vek sa jej odhaduje cez 500 rokov.

Oskoruša hlboko zasiahla aj do života tunajších ľudí a preto ju vyhlásili za strom Slovácka. Z jej plodov sa vyrábajú sirupy, marmelády a samozrejme aj vychýrená pálenka oskorušovica – známa svojimi priaznivými účinkami na trávenie. Na jej počesť sa každoročne usporadúvajú rôzne oslavy, oskorušobrania, na ktoré sme teraz mali šťastie aj my a na jednom, v salaši Travičná, sme sa zúčastnili.

Na mieste stretnutia, pri miestnom Tescu v Skalici, sa stretávame dve posádky áut. Po vybalení tátošov a obligátnom fotení sa vydávame na cestu. Najprv sa musíme prekľučkovať centrom mesta, kde sa všetko pripravuje na tzv. Skalický jarmok, takže je tu už teraz riadna trma-vrma. O chvíľu sme však už za mestom a užívame si pokojnú cestu. Prekročíme pomyslené hranice a v Sudoměřiciach odbočujeme doprava už do Strážnických vinohradov na rovnomennú cyklocestu. Sledujeme brigádnikov vo vinohradoch pri zbere hrozna. Hoci je nedeľa, je tu pomerne živo. Je čas zberu, úroda nepočká. Cestička nás dovedie až tzv. Hotařskej búde. Táto bola postavená v roku 1896, aby slúžila hotařúm (strážcom) ako zázemie pri strážení vinohradov. Konal sa tu aj akt zarážania hory, čo bol v histórii dôležitý úkon. Teraz, po jej oprave, slúži na rôzne kultúrno-spoločenské akcie. Dnes však máme smolu je zavretá. Pokračujeme ďalej. O chvíľu sa po ľavej ruke objavuje statný strom oskoruša. Zastavujeme sa. Obzeráme a koštujeme jej malé plody. Chutia vynikajúco. Malé hruštičky sú aj na strome aj na zemi. Prišli sme včas sú akurát zrelé.

Naša ďalšia ceste nás okolo vrchu Žerotín dovedie do dedinky Radějov. Tu odbočujeme na tzv. Oskorušovú šumárnickú náučnú cestu. Je tu sem tam vidieť povysádzané mladé stromky oskoruší. Táto nás dovedie Tvarožnej Lhoty. Tu to oskorušovo naozaj žije. Je tu múzeum oskoruší, tu sa môžete dozvedieť, čo je dřínka, moruše, mišpule a ako šmakuje Karpatský verbuň, na jar sa tu konajú Slávnosti oskoruší, no a v septembri v neďalekom salaši Travičná oskorušobraní.

Z Tvarožnej Lhoty nás čaká krátky, ale zato výdatný 12%-tný stupák. Na vrchu odbočíme ešte k jednej pamätnej tzv. Špirudovej oskoruši. Tento takmer 300-ročný deduško má síce už poškodený kmeň, ale má sa ešte stále k svetu.

O chvíľu prichádzame k rozhľadni Travičná. Sme na kopci vo výške 380 m. Je treba vystúpať ešte 177 schodov, čo je ďalších 34 výškových metrov. Výhľad by to bol určite impozantný, keby… keby nebola zavretá. Otvárajú až poobede. Nám sa ale nechce toľko čakať, tak mierime do salaša Travičná, kde už oskorušobraní je v plnom prúde. Tu sa zastavujeme na dlhšiu dobu. Čas využijeme na prehliadku ponuky miestnej produkcie. Koštujeme rôzne druhy oskorušovíc, burčiak z moravského muškátu. Kupujeme si oskorušové a morušové marmelády a sirupy. Je čas aj dať si niečo pod zub, tak ochutnáme niečo aj z miestnej gastronómie. Chystá sa tu aj Country zábava, ale čas neúprosne beží a my musíme pokračovať ďalej.

Smerujeme k priehradnej nádrži Lučina. Div sa svete: ešte sa tu dnes niektorí aj kúpu. Je tu pekne, ale my pokračujeme smerom na Radějov. Tu sa pokúšame obísť vrch Žerotín z druhej strany. Cesta je síce značená, ale ťažko priechodná, no nakoniec predsa len prichádzame k Hotařskej búde z druhej strany. Odtiaľto smerujeme okolo chatovej oblasti Mlýnky už späť na Slovensko. Krátka terénna vložka nás dovedie na cestu pri Zlatníckej doline. Keďže obloha sa riadne zatiahla, upúšťame od úmyslu prejsť Zlatnícku dolinu cez Kamennú búdu a smerujeme radšej priamo ku Skalickej kolibe.

Toto sa ukázalo ako správne rozhodnutie, lebo sa spustil riadny lejak, ktorý sme prečkali v suchu všetci až na jedného „nemenovaného“, ale ten si to bude musieť prebrať so svojou kondičkou. Potom už po daždi všetci spoločne prichádzame do Skalice k našim autám.

Sme spokojní. Zase sme prežili pekný deň v sedle bicykla a popri tom sa kdečo dozvedeli o nevšedných ovocných stromoch, ktoré sme podľa názvu síce poznali, ale akosi vo víre života na ne pozabudli. Ani sme sa nenazdali, že len kúsok za našimi hranicami je malé územie, kde miestnym ľudom okrem iného prinášajú radosť aj stromy zvané oskoruše.

Ľubo Kraic

Akcia Svätojakubská púť (15 dní) do Compostelly 28.8.2014

Účastníci: Dodo Benedikovič a Paľo Herceg

Bueno Camino,

tento pozdrav pútnikov nás sprevádzal celú dlhú cestu, ktorá sa volá Camino navarro a vychádza z francúzskeho mesta Saint-Jean-Pied-de Port, odkiaľ sme 28.8. 2014 začali našu cyklopúť a končí v Španielskom meste Santiago de Compostella. Toto svetoznáme pútnické mesto, ktoré navštívil v máji 1989 aj poľský pápež Ján Pavol II a je tam pochovaný sv. Jakub, je cieľom všetkých pútnikov a teda bolo aj našim hlavným a prvým cieľom. Má dĺžku 800 km, vedie hlavne po vedľajších, zväčša kamenistých cestách a je veľmi členitá. Prechádza 3 regiónmi, veľkými aj malými mestami a množstvom malých, útulných, kamenných dediniek.

Túto cestu sme prešli za 10 dní, využívali sme hlavne cyklocesty, ale tiež cesty pre množstvo pútnikov, ktorí v skupinkách i jednotlivo hádam z celého sveta trpezlivo zdolávali túto diaľku za 40-50 dní.

Prvé dni boli dosť náročné, cez Pyreneje do Španielska regiónom Baskicko. Slnko nemilosrdne pražilo a kopce boli niekedy zúfalo strmé a dlhé. Po troch dňoch sme už jazdili v regióne Kastília, kopce a slnko zostali, ale krajina sa javila veľmi pekná, samé vinohrady, takže sme si hrozna dopriali. Pútnici to vraj majú dovolené. Ďalšie dni sa krajina opäť zmenila. Vinohrady a zeleň zmizli, krajina nám pripomínala Chorvátsko, skalnatá príroda, vyprahnutá zem bez zelene, taký bol región León. Aj cesty sa trochu narovnali, dokonca sa vyskytli aj dlhšie rovinky Ale to trvalo iba tri dni, potom sa ráz krajiny zmenil. Opäť hupáky, ale veľa zelene, vres a iné voňavé rastlinstvo a hlavne samé eukalyptové lesy.

Konečne sme dorazili do Santiaga, tam nás privítal prvý dážď, ale trval iba krátko. Vyzdvihli sme si diplomy za cestu. Navštívili sme obedňajšiu svätú omšu pre pútnikov v Katedrále sv. Jakuba, tá býva každý deň pre pútnikov. To bol vskutku silný zážitok. Po omši sme šliapali ďalej do druhého nášho cieľa – k Atlantiku. Čo bolo ešte 100 km. Do Fisterre, na konci sveta sme dorazili o dva dni. Hoci som si koniec sveta predstavoval trochu inak- nebol tam žiadny plot. Mestečko bolo celkom pekné. Atlantik bol už trochu studený, takže kúpanie bolo iba po trenírky. V meste sme prespali a potom na dve etapy sme sa vrátili späť do Santiaga de Compostella. Opäť sa konala omša pre pútnikov.

Večer sme sa autobusom aj s bicyklami za 13 hod prepravili k francúzskym hraniciam a ďalej vlakom tam, kde sme pred 15 dňami začínali -do Saint-Jean- Pied-de Port.

Auto sme si našli tam, kde sme ho s malou dušičkou zanechali. Všetko si zbalili do a na auto, prespali v tej istej – nocľahárni pre pútnikov, v Albergue, kde aj prvú noc a ráno sme vyrazili smer Slovensko.

Čo na záver – je to krásny a trvalý zážitok. Spoznali sme veľa zaujímavých ľudí z radov stoviek a stoviek peších pútnikov hádam z celého sveta, ktorých sme denne predbiehali na bicykloch a spávali s nimi na ubytovniach.

Autom sme prešli 4600 km ,bicyklom najazdili 1100 km bez defektov a iných nepríjemností.

Ďakujem za priateľskú spoločnosť na ceste môjmu spolupútnikovi Dodovi Benedikovičovi. Ľ.Kraicovi za súbor máp, ktoré nám pomáhali sa orientovať na cestách a M.Nižňanskému tiež za mapy a za cenné rady pred a počas našej cyklopúte.

On ju totiž pred 2 rokmi spolu so synom a s manželkou-(klobúk dolu)- tiež prešli na bicykloch.

Palo Herceg

Maďarské cyklovrcholy Pilišské vrchy 24.8.2014

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Milka a Ľuboš Kraicovci, Danka Fáziková, Vlado Naď, Miro Šuga, Igor Matkovčík, Martin a Juro Golierovci a Paľo Vrábel.

Ako hostia: Denis Vrábel, Peter Chnapko a Kornel Ninis.

Ďalšia trasa našich cyklistických potuliek po Slovensku a priľahlom okolí bola naplánovaná na nedeľu 24. augusta k našim južným susedom. Počasie tohto leta je dosť premenlivé a tak som pri pohľade na vývoj počasia zažíval neistotu, či sa akcia v nedeľu bude môcť uskutočniť. Plánovali sme vyraziť zo Štúrova, čo je také 2-3 hodinky cesty autom a ak by na nás malo potom pršať … , lepšie byť v suchu. V sobotu navečer sa „pekne“ rozpršalo a tak idem do postele s tým, že ráno bude múdrejšie večera.

Mám skorý budíček okolo piatej púšťam počítač a pozerám na radarové snímky našej oblasti. Paráda, v okolí Ostrihomu je čisto, zrážky už postupujú na východ. Ideme. Rýchle píšem info na Facebook a dúfam, že ostatní, s ktorými som bol posledné dni v kontakte tiež prídu. Ešte niečo zjesť, rozobrať bicykle a hodiť ich kufra auta (toto je náš netradičný rodinný spôsob prepravy bicyklov) a vyrážame. Pre potvrdenie mi volá Vlado fajn, už je nás 5. Po ceste v Hlohovci naložíme Danku a stretneme sa podľa dohody s Kornelom partia sa rozrastá nás 10. No a po ceste mám ďalší telefonát ide aj Milka s Ľubom už je nás 12, o jedného viac ako mali Lasica a Satinský.

V Štúrove ešte korigujeme miesto zrazu, lebo parkovisko pri Bille je platené a presúvame sa o 400 metrov vedľa k Lidlu (my to zoberieme okľukou okolo celého Štúrova). Tu sa už len zvítame, vybalíme, urobíme foto do prezenčky a cez most Márie Valérie prechádzame do Ostrihomu. Prehliadku dominanty miestnej baziliky si nechávame na cestu späť, prvýkrát blbo odbočíme a zistíme, že nám chýba Vlado a Peter. Vyrieši to telefonát a návrat našej skupinky, ktorú Ľubo s pomocou GPS navedie na správny smer. Po spojení pelotónu pokračujeme už po naplánovanej trase na kraj Ostrihomu, kde máme v miestnom Tescu kratšiu technickú prestávku (ešteže toalety majú označené aj piktogramami, ináč by sme museli čakať vonku, kým prídu prví návštevníci) a výmenu miestnej meny. Chvíľu sa cítime dôležitejšie máme u seba niekoľko tisíc forintov a ani nás to moc nestálo.

Definitívne vyrážame. Prechádzame Dunajsko ipeľským národným parkom (Duna Ipoly Nemzeti Park), okolo nás sú pekné lúčky, míňame ohradu s koňmi a blížime sa do kopcov. Pohoda trvá asi 5 km, keď sa cesta začína pomaličky dvíhať a začíname naberať metre. Stúpanie nie je príliš strmé, podľa prepočtov asi 5-ka, ale nemá konca. Stretávame relatívne veľa dobre vybavených cyklistov hobíkov, ktorí sa svižne pohybujú oboma smermi. Míňame dedinku Pilisszentélek (Huty), na ktorú sa nám otvára krásny výhľad, keď na chvíľu opustíme les. Stále do kopca pokračujeme až na odbočku k turistickému centru Dobogókö, ktoré je našim hlavným cieľom. Je veterno a chladno a tak pokračujeme ešte asi 3 km ako ináč, do kopca. Ak niekto neveril, že dnešný deň bude o kopcoch, už musel uveriť.

Dobogókö je známe turistické miesto, ktoré má vraj veľmi silné energetické účinky. Podľa budhistov práve tu prechádza srdcová čakra Zeme, miesto navštívil v roku 2006 dalajláma, je tu aj pamätná tabuľa Dr. Téryho (kto pozná Vysoké Tatry spozornie), lyžiarske vleky, penzióny, reštaurácie … stojí teda za návštevu. Neviem, čo z vyššie uvedeného je pravda, určite ale viem potvrdiť, že z vyhliadky na vrchole je nádherný výhľad na Dunaj a priľahlé okolie (za ideálnych podmienok je možné vraj vidieť až Vysoké Tatry, neviem my sme mali podmienky len dobré a tak mi to nikto neveril) a dá sa tu výborne najesť (kotlíkový guláš, halászlé …) za astronomické ceny (už sme sa necítili takí bohatí, boli sme tu ako doma).

Po dobrom občerstvení nastáva čas rozhodovania, ktorou z plánovaných trás sa budeme vracať. Rozhodli sme sa pre zlatú strednú cestu cez Dömös. Nasadáme na našich tátošov a rútime sa zjazdom dole až na okraj dedinky Pilisszentkereszt, po slovensky Mlynky, centra slovenskej menšiny v Maďarsku. Menšinu sme nestretli, zato sme zistili, že v opojení z rýchlosti sme minuli odbočku. To znamená návrat asi kilometer hore kopcom. No čo už, trasa bola plánovaná ako vrchárska. Od odbočky sme konečne na lesnej asfaltovej cykloceste, kde už nestretáme autá. Stúpame plynule až do sedla Király-kúti, kde krátku pauzu niektorí využijú na občerstvenie sa lesnými plodmi. Tu odbočíme vľavo smerom na Dömös. Cesta stráca parametre asfaltky, po asi 200 metroch sa to stále zhoršuje a tak sa rozhodneme pokračovať najdlhšou variantou. Vrátime sa do sedla a opäť sa spúšťame dole kopcom až k odbočke doľava na Pilisszentlászló (Svätý Václav), kde nás čaká už posledné, dnes najkratšie stúpanie. Potom sa napájame na hlavnú cestu a dlhým zjazdom sa dostávame k brehu Dunaja na okraji Visegrádu. Odtiaľto je to už len po rovine (ale v slušnom protivetre) skoro 20 km do Ostrihomu. Ešte si dáme malú prestávku na skupinovú fotografiu na brehu Dunaja v Dömösi, kde si pripomenieme rodné Piešťany (že by tu bola inšpirácia pre názov známej predajne?) a už to nejako dotiahneme do konca.

V Ostrihome sme si od rána nechali bonbónik prehliadku baziliky. Kto tam ešte nebol, nech tam určite ide. Už pohľad od Štúrova je impozantný a rozľahlé vnútorné priestory stoja za návštevu. Trochu nás ale začína tlačiť čas a preto si výhľad z kupoly nechávame na ďalšie návštevy a presúvame sa cez most opäť na Slovensko. Ešte urobíme poslednú spoločnú fotku z bazilikou a Pilišskými vrchmi v pozadí, v kaviarničke na námestí si dáme dobrú kávu a fľaškové pivo (malé) a už nás čaká iba rozlúčka, nakladanie bicyklov a cesta domov. O 21:30 parkujeme auto doma na dvore. Ďalší super výlet je za nami.

Účastníci výletu: Milka a Ľuboš Kraicovci, Danka Fáziková, Vlado Naď, Miro Šuga, Igor Matkovčík, Paľo a Denis Vráblovci, Peter Chnapko, Kornel Ninis, Martin a Juro Golierovci.

Na trase sme podľa GPS prešli 79 km, celkové prevýšenie bolo 1064 m.

Ak by sa niekto vydal v našich stopách, forinty si meniť nemusí všade sa dalo platiť eurami. V reštauráciách v Dobogókö mali jedálne lístky aj v slovenčine, naša čašníčka ale vedela len po maďarsky.

Juraj Golier

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Peter Hovorka, Pavol Vrábel, Ľuboš Kraic, Dušan Surovčík, Helena Gurínová a Božena Ilavská

Ako hostia: Marián Modrovský, Henryk Molnár, Ivan Kubiš, Denis Vrábel, Mirka Valovičová a

Anka Surovčíková (prišla nás len odprevadiť)

V nedeľu, dňa 17.8.2014 sa uskutočnila ďalšia z plánovaných cykloturistických akcií Malokarpatského cykloklubu, tento krát s trasou:
Nové Mesto nad Váhom – Rakoľuby – Beckov – Trenčianske Stankovce – Trenčianska Turná – Mníchova Lehota – Trenčianske Mitice – Horné Motešice – Trenčianske Teplice – Trenčianska Teplá – Trenčín – Kostolná-Záriečie – Chocholná-Velčice – Adamovské Kochanovce – Velčice-Lieskové – Ivanovce – Štvrtok – Haluzice – Bošáca – Dolné Srnie – Nové Mesto nad Váhom

Štart, cieľ: Nové Mesto nad Váhom, OD Lídl

Dĺžka: 96 km

Prevýšenie: 720 m

Z tradičného miesta zrazu v Novom Meste nad Váhom (parkovisko OD Lídl), kam niektorí prišli autom, niektorí vlakom a niektorí bicyklom, sme za takmer ideálneho cyklistického počasia (o jeden dva stupne mohlo byť teplejšie) vyrazili po rovine smerom na Beckov a Trenčianske Stankovce. Tu sme v známom hostinci Pod orechom doplnili pred blížiacim sa stúpaním tekutiny a následne vyrazili cez Trenčiansku Turnú a Mníchovu Lehotu do Trenčianskych Mitíc, čo je už pre nás známa a overená trasa so vcelku prijateľným stúpaním.

V Trenčianskych Miticiach sme doplnili cyklofľašky kvalitnou Mitickou minerálkou (tečie im to tam bez prestávky v centre dediny a zadarmo), čo bolo veľmi prezieravé, lebo na nasledujúcom úseku trasy do Trenčianskych Teplíc sa striedali miestami až 14%-né stúpania s prudkými klesaniami. Tento terén okamžité preveril kondičnú pripravenosť jednotlivých účastníkov, ktorá bola rôzna a peletón sa nám dosť roztrhal. Zo zaujímavej a pre mnohých neznámej trasy spomeniem Horné Motešice, ktoré sú známe veľkým chovom koní a kde nám dokonca v miestnej obore zapózoval aj párik jeleňov.

Kopcovitý terén do Trenčianskych Teplíc napokon zvládli všetci, akurát že niektorí mali flákotu a orosené v miestnej reštaurácii na stole skôr a niektorí neskôr. Po obede sa s nami rozlúčil Ľubo Kraic, ktorý mal neodkladné rodinné povinnosti. Takto oslabení sme absolvovali skrátenú prehliadku kúpeľov s obligátnym fotografovaním pred novou fontánou (čo len ten autor tým myslel), striekajúcou žabou (chlapci sa tešili ako malé deti) a mostom slávy (celkom ochotne s nami zapózovala aj miestna čašníčka).

Z Trenčianskych Teplíc naša cesta ďalej smerovala cez Trenčiansku Teplú do Trenčína, pred ktorým sa od nás odpútal náš pretekár Peťo Hovorka, pre ktorého bolo naše tempo skrátka brutálne pomalé. V Trenčíne sme sa krátko zastavili miestnej atrakcii, takmer štyri roky dokončenom novom letnom kúpalisku, ktoré však akosi zabudli napojiť na vodu, kanalizáciu a plyn, preto odvtedy pomaly ale isto chátra (sme to my ale bohatý národ). Poobdivovali sme tiež výstavbu dvoch nových mostov v Trenčíne – železničného a cestného (my piešťanci tak trochu s tichou závisťou, nakoľko u nás sa lepí len ten starý, ktorý časom aj tak spadne).

Za Trenčínom utrpel náš peletón poslednú stratu, keď sa od nás odpojili Hela Gurínová, Božka Ilavská a Maroš Modrovský, ktorý zvolili skrátenú variantu trasy po hlavnej ceste. My ostatní sme sa vydali podľa plánu cez Kostolnú-Záriečie, Chocholnú-Velčice, Adamovské Kochanovce, Velčice-Lieskové, Ivanovce a Štvrtok do Haluzíc, kde sme mimo plánu vystúpali, presnejšie vytlačili bicykle na novovybudovanú rozhľadňu Hájnica, z ktorej je pekný výhľad na celé Považie od Trenčína po Nové Mesto nad Váhom, ako aj na Javorinu, okolité dediny a kopce.

Posledná časť cesty viedla cez Bošácu, Dolné Srnie do Nového Mesta nad Váhom, kde prekvapujúco nikto nevyužil služby ŽSR, a tak sme spoločne pokračovali do Považian a ďalej popri kanáli do Piešťan. Po príjazde do Piešťan sme ešte stihli krátko navštíviť miestne hody (nič moc, päť stánkov a jedna kapela) a následne sme v reštaurácii na nábreží Váhu akciu patrične vyhodnotili a následne ukončili.

Ako už z textu vyplynulo, viacerí účastníci si trasu dobrovoľne predĺžili o úsek do Nového Mesta nad Váhom a späť. Mne osobne doma na tachometri svietilo číslo 140,53 – tento rok zatiaľ najviac, ale boli aj lepší. Rekordérom je určite náš budúci člen Ivan Kubiš, ktorý to potiahol až z Hlohovca a späť. Ďalšími rekordérmi sú určite Mirka Valovičová a Denis Vrábel, ktorí prekonali svoje osobné denné maximum o vyše 30 km. Len tak ďalej.

Juraj Poláček

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, J. Budoš, Ľ. a E. Kraicoví, A. Gieci, D. Ješko, J. Poláček a V. Oravec.

Ako hostia: P. Chnapko, J. Koprna, K. Ninis a M. Modrovský.

Pre tento rok si členovia MKCK a ich hostia vybrali k týždennému relaxu na bicykli oblasť moravskej Hanej. Kraj považovaný za úrodnú rovinu však oplýval aj nespočetným množstvom pahorkov a na nich učupených hradov a zámkov a to robilo kraj zaujímavý pre naše už nedočkavé, cyklistikou podkuté zmysly. Naším domovom na nastávajúcich sedem dní sa stal kemp v Mohelnici, odkiaľ budeme vychádzať na jednotlivé etapy.

Sobota 2.8.

Na štart sa vydávame až štyri osádky áut a jedna skupina tzv. non-stopárov. Prechádzame Moravou z juhu na sever, Je toho veľa na pozeranie, ale to by nám zobralo veľa času, tak si musíme vybrať. Zastavujeme sa v Olomouci. Tu je toho na pozeranie taktiež požehnane: dominanta hlavného námestia Stĺp najsvätejšej trojice, na stene renesančnej radnice je umiestnená rarita socialistického realizmu orloj, ktorý v čase budovania socializmu dostal nové figúrky robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie, ktoré sa dávajú do pohybu každý deň o 12.-tej hodine. No a samozrejme Olomoucký hrad situovaný na Václavskom návrší, kde bol v roku 1306 zavraždený posledný Přemyslovec kráľ Václav III. Obdivovať tu môžeme aj katedrálu sv. Václava a biskupský palác – sídlo Olomouckého arcibiskupa.

Ďalšou našou zastávkou je púťové miesto Svatý Kopeček. Jeho dominantou je chrám Navštívenia Panny Márie zo 17. storočia, ktorú pápež Ján Pavol II povýšil na baziliku minor. Okrem pútí je to ideálny cieľ aj pre turistov.

Dnešný cieľ kemping v Mohelnici nie je už ďaleko, tak onedlho sa tu všetci stretávame, rozprávame práve nadobudnuté dojmy a ubytovávame sa na našich chatkách.

Nedeľa 3.8.

Cca o 9. hodine sa vydávame na našu prvú cykloetapu. Opúšťame Mohelnicu a smerujeme do mestečka presláveného výrobou olomouckých tvarúžkov do Loštíc. Za dedinou Jeřmaň sa nachádza prvý cieľ dnešnej etapy hrad Bouzov. Tento romantický hrad, založený na prelome 13. a 14. storočia bol do roku 1696 v striedavom vlastníctve rôznych českých a moravských rodov. Potom kúpil hrad rád nemeckých rytierov. Od roku 1945 je majetkom štátu a od roku 1999 národnou kultúrnou pamiatkou. Hrad je plne zariadený a tak prehliadka so sprievodcom je unikátnym zážitkom. Pred hradom je tiež pomerne živo sú tu rôzne stánky s tradičnou remeselnou výrobou a nechýbajú aj rytierske súboje. Zdržíme sa tu vyše dve hodiny, tak je načase putovať ďalej. Krásna cyklocesta cez lesy nás dovedie do Javoříčka, dedinky vypálenej za II. svet. vojny. Sú tu dve reštaurácie, tak volíme čas na občerstvenie.

Ďalej putujeme okolo Javoříčskych jaskýň a chaty Jeskyňka do dediny Kadeřín. Nasledujúca cesta sa vyznačuje neustálym striedaním našich výškových polôh po kopcovitom, ale krásnom kraji. Prechádzame cez Blažov do Kozova. Pretože sa obloha riadne zatiahne, rozhodneme sa radšej zastaviť v reštaurácii vo Valáškovom Grunte na pomerne predčasnú večeru, lebo o chvíľu sa strhne búrka a lejavica, ktorú v pohode prečkáme v suchu reštaurácie. Keďže ani po daždi sa situácia nezdá príliš ružová, rozhodneme sa cez Loštice putovať priamo do kempu v Mohelnici.

Dĺžka 54 km, prevýšenie 740 m.

Pondelok 4.8.

Najprv smerujeme na mesto Úsov. Tu odbočujeme doprava na horáreň Kluče a cyklocesta 6026 nás pekne po rovinke prevedie po lužných lesoch chránenej krajinnej oblasti Litovelského Pomoravia až do samotného mesta Litovel. Na chvíľu sa zastavujeme na jedno orosené na námestí, ale toto je práve v prestavbe, tak onedlho pokračujeme – ešte po Pomoraví – až do obce Hynkov. Tu opúšťame toto jedinečné územie a smerujeme cez obce Příkazy a Senica do Náměšti na Hané preslávenej krásnym zámkom. Pretože je pondelok, tak je zavretý nielen samotný zámok, ale aj miestne reštaurácie. Zasýtiť naše už pomerne prázdne žalúdky sme museli až vo vedľajšej dedine Loučany. Naša ďalšia cesta sa nesie v znamení unikania pred dažďom. Ten nás doženie v dedinke Haňkovce. Máme zase šťastie, lebo je na blízku krčma, kde krátku prehánku v pohode prečkáme.

Ďalej putujeme cez dedinku Mladeč do Nových Zámkov. A sme zase v Pomoraví. Zastavujeme sa v Nových Mlynoch, kde v miestnej reštaurácii dáme niečo pod zub. Odtiaľ je to do Mohelnice je to už na skok.

Dĺžka 92 km, prevýšenie 506 m.

Utorok 5.8.

Smerujeme zase na Úsov. Ale teraz sa tu zastavujeme v miestnom zámočku, kde si prezrieme nádvorie, labyrint a malú výstavku stredovekého práva. Ďalej pokračujeme len po mierne zvlnenom teréne cez dedinky Medlov, Troubělice, Nová Hradečná a zastavujeme sa v Dolnej Libine, kde neodoláme v miestnej krčme 60-korunovému obedňajšiemu menu.

Ďalšia cesta cez Oskavu a Bedřichov sa nesie už v znamení podjeseníckeho malebného kraja. Za Bedřichovom začína cca 6 kilometrové stúpanie na chatu Rabštejn, ktoré preverí naše kondičky. Tu sa zaslúžene občerstvíme, doprajeme si odpočinok a niektorí sa vyberieme na neďalekú zrúcaninu rovnomenného hradu. Ďalšia cesta cez les je po technickom teréne trochu náročná, ale čaká nás aj zaslúžený zjazd do Mladoňova. Keďže teplota stúpa, stúpa aj vyčerpanosť. Okolitý kraj je síce pekný, ale neustále stúpanie a klesanie dá poriadne zabrať. Ešte že sa nám do cesty postavili aj krčmy, ktoré túto únavu dokonale eliminovali. Cesta cez dedinky Obědné, Rohle a Třeština nás dovedie do kempu v Mohelnici.

Dĺžka 83 km, prevýšenie 1006 m.

Streda 6.8.

Ráno sa s nami lúči Paľo Herceg, ktorý odchádza domov za rodinou. My smerujeme na severozápad. Prechádzame dedinkami: Křemačov, Krchleby do Lupěného, kde navštívime železničný mini skanzen. Prekrásna náučná cyklocesta vybudovaná na telese starej železničnej trate nás dovedie do prvého dnešného cieľa do dedinky Hoštejn. Tu by mal byť rovnomenný hrad, ale zostalo z neho len (ako sa hovorí pri Trnave) len za dvoje táčky (fúriky). Čiže nič-moc.

Po malej občerstvujúcej prestávke pokračujeme ďalej. Pokojná cyklocesta vedie údolím popri riečke Březnej. Je tu vidieť veľa skautských táborov a mladých skautov pri taktických cvičeniach. Pohoda nám končí pri dedinke Crhov. Začíname stúpať. No a vydriapať sa po 12-percentnom stúpaní do dedinky Cotkytle nám dá poriadne zabrať. Nie je tu však žiadne občerstvujúce zariadenie, čo nám na pohode rozhodne nepridá. Skúsime odbočiť asi pol kilometra mimo trasu k reštike Gansberg na hornej stanici lyžiarskeho vleku. Našťastie je otvorené a mladá čašníčka bravúrne zvláda nasýtiť a napojiť desať vyčerpaných cyklistov.

Pokračujeme ďalej. V pohode si vychutnávame zjazd cez dedinky Strážná, Tatenice do Krasíkova. Tu si pozrieme zrúcaninu starého kláštora. Trochu sa potrháme, takže jedna skupinka zle odbočí, čo nám spôsobí malé zdržanie, ale nakoniec všetci spoločne putujeme po pomerne ťažkom teréne a stúpanie popri Ospitskom potoku po značne poškodenej ceste nás riadne vyčerpá. Takže jedno orosené v Maletíne príde nesmierne vhod. Čaká nás ešte jedno malé zablúdenie v Javoří, pretože mapa nesedela so skutočnosťou. O chvíľu sme v dedinke Mírov. Na miestnom zámku je preslávená väznica, ale je to do kopca a hodín je veľa tak pokračujeme cez Křemačov do Mohelnice. Dnešná trasa nám dala poriadne zabrať: okrem vyčerpania a ťažkostí s občerstvením nebol ani poriadny hrad, len malá kopa sutín. A čo najhoršie: Kraicoví mali len jednu kávu…

Dĺžka 86 km, prevýšenie 1241 m.

Štvrtok 7.8.

Dnes sa s nami lúči aj Dalibor Ješko, ktorý odchádza domov do práce. Putujeme zase smerom na Úsov. V pohode prechádzame dedinkami Troubělice, Šumvald do Dlouhej Loučky. Za dedinou začína stúpanie. Prechádzame popri arboréte Makču Pikču. Tu si možno prezrieť rôzne druhy skalničiek a iných všakovakých kvetín a okrasných stromčekov. Blížime sa k hradu Sovinec. Ten je už pekný, malebný a hlavne fotogenický, čo využívajú hlavne naši hlavní fotografi. Po krátkej prehliadke a občerstvení pokračujeme v stúpaní až do dedinky Jiříkov. Tu sa zastavíme na prehliadku tzv. Pradedovej galérie. Je tu obrovské množstvo z dreva vyrezávaných sôch, ktoré zobrazujú výjavy z rozprávok, dejín Čiech a cirkvi. Je teda na čo pozerať, takže zdržíme sa trochu dlhšie.

Odtiaľto smerujeme na Šternberk. Najprv sa kopŕcame po nie celkom kvalitnej cykloceste do Huzovej, ale všetko napraví prekrásny jemný zjazd po lesnom údolí, popri riečke Sitke až do Šternberku. Prehliadneme si len nádvorie, na prehliadku celého hradu nemáme už toľko času. Pofotíme si ešte námestie a smerujeme na Uničov. Keďže je to takmer po rovine, o chvíľu sme tam. Je tu pekné námestie, a múzeum väzenstva. Niektorí sa rozhodnú tu aj navečerať a niektorí pokračujeme na večeru až do Úsova. Do Mohelnice prichádzame krátko po siedmej hodine večernej.

Dĺžka 93 km, prevýšenie 803 m.

Piatok 8.8.

Dnes sa vyvážame autami až do Jeseníkov k motorestu Hvězda. Tu zaparkujeme, nasadneme na bicykle a vydávame sa v ústrety najvyššej hory na Morave Praděd, ktorú sa chystáme pokoriť. Cesta je pomerne rezká (stúpanie cca 8%), ale je kvalitná, takže o chvíľu sme pri hoteli Ovčárna. Tu sa na chvíľu zastavujeme na malé občerstvenie. Konečnú tu majú autobusy, vyvážajúce peších turistov. V ich spoločnosti sa prepletáme hore k vrcholu. Miestami to vypadá ako na nejakej slávnosti plnej ľudí. Prichádzame na vrchol Pradědu. Dávame si ako bonus štamperlík rovnomennej pálenky a po chvíli pokračujeme smer chata Švýcarna. Tu je bohatý výber jedál, takže neváhame a naobedujeme sa. Ďalšia cesta na Červenohorské sedlo je veľmi hrboľatá a sme veľmi radi keď sa konečne objaví asfaltka, čo signalizuje, že sedlo je na dohľad. Tu prečkáme krátku prehánku a v miestnej reštike si dáme dobrú kávu a borůvkovou buchtu. Zjazd dolu do Bělej je parádny, za to dvojnásobne stúpanie na dve sedlá: Videlské a nad Karlovou Studánkou nám dá riadne zabrať. Náležite unavení prichádzame k autám, ale čo sa budeme sťažovať: Praděd je Praděd.

Dĺžka 51 km, prevýšenie 1340 m.

Sobota 9.8.

Nastáva čas nášho odchodu. Pobalíme sa a okolo 9. hodiny navzájom sa rozlúčime, lebo každý má svoj plán návratu. Zase to utieklo ako voda, zase sme sa uistili, že spoznávať svet zo sedla bicykla je úžasné. Nesieme si domov pekné spomienky na úžasný kraj prevoňaný nielen tvarúžkami, ale aj históriou a krásnou prírodou.

Ľ. Kraic