Kategória: Akcie_2014

Akcia Kráľova hoľa 25.7.-27.7.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľ. a E. Kraicoví, J. a M. Golieroví, D.Surovčík, M.Babišík, V. Naď, J.Budoš a P. Herceg.

Ako hostia: P.Chnapko, P.Julíny, M. a G. Bučányoví a B.Polocik.

V piatok poobede sme ako prvá posádka auta dorazili do Telgártu na miestnu gréckokatolícku faru, kde nás vo svojom rodnom dome ubytovali pán farár aj s manželkou a 5 deťmi. Chvíľu po nás prišli na bicykloch z Dobšinej Babulo a Budoš. Tí tam boli pracovne v miestnej elektrárni.

Po hodine sme vyrazili s veľkým košom do blízkych kopcov na hríby a do večera sme ho do polovičky naplnili, Navečer sme sa všetci účastníci cykloakcie zrazili v neďalekej reštaurácii Horehronská kúria, kde sme povečerali, dali niekoľko pív, niečo okoštovali z domácich surovín a išli spať.

Ráno som s Babulom pripravil z nazbieraných hríbov a 20 vajec chutnú praženicu, po ktorej sa len tak zaprášilo a o 8:30 sme vyrazili cyklochodníkom cez kopec do Šumiacu. Museli sme prejsť cez osadu tmavších spoluobčanov. Ale bolo to všetko v poriadku, bez incidentu.

V Šumiaci sme urobili krátku prestávku, čakalo nás 12 km stáleho 10 percentného stúpania k vysielaču na Kráľovej holi -1948 m- po šotoline, neskôr po vypadanom asfalte. V dobrom počasí, trošku pod mrakom sme za takmer 3 hodiny vyškriabali na vrchol, bolo tam veľa peších turistov, ale aj cyklistov. Keďže tam pes skapal (nebol tam ani maličký bufet na občerstvenie, ani lavička na sedenie), tak sme sa pustili v 3 skupinkách naspäť do Šumiacu.

Tam sme ešte navštívili na súkromí Múzeu zvoncov, bol to zážitok, domáci pán nám urobil hodinovú prednášku aj s hraním na všetky možné nástroje. Večer Vlado navaril dobrú hríbovicu a unavení sme zaliezli do postelí spať.

V nedeľu jedna partia bicyklovala v okolí Muránskej planiny, ja s Vladom sme vyrazili na hríby. Nazbierali sme dubáky, kremenáče, kuriatka.

Navečer ďalšia posádka odišla domov. Štyria sme ešte zostali do pondelka. Ráno sme sa ešte zastavili v Šumiaci, nakúpili ovčie výrobky a čučoriedky a uháňali domov.

Palo Herceg

Akcia Slovenský raj 18.7-24.7.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Miroslav Šuga a Vladimír Oravec.

Ako hostia: Ivan Poláček, Agnesa Antalová, Rastislav Mocko, Eva Corticelli a Drahoslava Repčíková.

V dňoch 18.7.-24.7.2014 sa uskutočnila plánovaná turistická akcia Rokliny Slovenského raja s nasledovným programom:
1. deň Dobšinská ľadová jaskyňa, vodná nádrž Palcmanská Maša, Dedinky, Mlynky

V deň presunu autom do oblasti Slovenského raja sme využili nejaký čas k dobru na tzv. autoturistiku a obišli Slovenského raja z juhu, čo pôvodne nebolo našim cieľom. A bol to dobrý nápad, lebo v Dobšinskej ľadovej jaskyni sme sa po celkom svižnom výstupe k nej príjemne schladili a aj Palcmanská Maša, Dedinky, či Mlynky stáli za zhliadnutie.

V ďalších dňoch s výnimkou 5. dňa, kedy sme pre nepriazeň počasia zvolili viac menej plánovaný výlet autom, sme sa už potom venovali plánovanej turistike a objavovaniu skrytých zákutí Slovenského raja.

Trasy, ktoré uvádzam v ďalšom texte sú trasy, ktoré prešiel cyklistickou terminológiou povedané hlavný peletón, pričom niektorí účastníci so slabšou kondičkou zvolili niekedy ich ľahšie alternatívy. Uvádzané vzdialenosti a výšky sú prevzaté z máp Garminu a časy z turistického značenia (v skutočnosti boli samozrejme dlhšie o prestávky na doplnenie živín v tekutej i pevnej forme a tiež fotenie).

2. deň ATC Podlesok – Píla – Veľký Sokol, ústie – Veľký Sokol a Rothova roklina – Glacká cesta – Glac – Malá Poľana – Suchá Belá, záver – Pod Vtáčim hrbom – Nad Podleskom – ATC Podlesok

Dĺžka / Čas: 21,6 km / 6:40 hod.

Výška – min / max / stúpanie / klesanie: 545 / 1 025 / 738 / 738 m

3. deň Čingov – Ďurkovec – Tomášovský výhľad – Pod Tomášovským výhľadom – Kláštorisko, Horná lúka – Kláštorisko – Nad Kyseľom – Kyseľ, rázcestie – Veľký Kyseľ – Biskupské chyžky – Sokolia dolina, záver – Pod Bykárkou – Klauzy – Sokolia dolina, ústie – Kyseľ, ústie – Biely potok, rázcestie – Lesnica, ústie – Čingov

Dĺžka / Čas: 20,2 km / 8:20 hod.

Výška – min / max / stúpanie / klesanie: 506 / 1 013 / 1 053 / 1 053 m

4. deň ATC Podlesok – Hrdlo Hornádu – Kláštorská roklina, ústie – Kláštorská roklina – Kláštorisko – Nad Kyseľom – Kyseľ – Kyseľ, rázcestie – Malý Kyseľ – Suchá Belá, záver a zrýchlený presun bicyklom za dažďa po asfaltke do ATC Podlesok (zmokli sme do nitky ale vzhľadom na teplé počasie a blízkosť strechy nad hlavou to bolo celkom v pohode)

Dĺžka / Čas: 9,7 km / 3:40 hod.

Výška – min / max / stúpanie / klesanie: 536 / 955 / 698 / 288 m

5. deň Zámok v Markušovciach, Spišská Nová Ves, Kežmarok

6. deň ATC Podlesok – Suchá Belá – Suchá Belá, záver – Glac, Malá Poľana – Palc, rázcestie – Píla – Biela dolina a Stredné piecky – ATC Podlesok (po asfaltke, žiaľ bicykle tento deň pre asi slabší záujem zapríčinený horším počasím nepožičiavali)

Nedá sa inak ale musím tu spomenúť perfektné načasovanie túry, ktoré sa zadarilo mne a Vladovi Oravcovi – cca 5 min. pred Pílou (jediná možnosť flákoty na trase) začalo jemne mrholiť a krátko po príchode do krčmy sa spustil lejak, ktorý sme pekne pod strechou aj prečkali. Ostatní, ktorí sa zmotávali a dorazili o cca 1:15 hod neskôr také šťastie nemali a celkom kvalitne zmokli, našťastie bez následkov.

Dĺžka / Čas: 20,5 km / 7:55 hod.

Výška – min / max / stúpanie / klesanie: 545 / 989 / 954 / 954 m

7. deň ATC Podlesok – Nad Podleskom – Pod Kláštoriskom – Kláštorisko – Kláštorisko, Horná lúka – Kyseľ, ústie – Sokolia dolina, ústie – Sokolia dolina – Sokolia dolina, záver – Biskupské chyžky – Glac, Malá Poľana – Suchá Belá, záver a zrýchlený presun bicyklom po asfaltke (tento krát za sucha) do ATC Podlesok

Tak toto bol rozhodne zlatý klinec programu, ktorý pôvodne ani nebol v pláne. Pôvodne plánovaný Prielom Hornádu nevyzeral totiž po búrkach pre kalnú vodu príliš atraktívne a tak som zvolil náhradný program. Kto to nepozná, tak Sokoliu dolinu robí zaujímavou sústava štyroch vodopádov, z ktorých najvyšší je Závojový vodopád, a ten má výšku 70 m, ktorú treba zdolať po sústave rebríkov, stúpačiek a lávok. Úžasné a celkom hodnotný športový výkon, aby som sa vyjadril slovom klasika: „I já jsem měl co dělat“. Škoda len, že túto túru som absolvoval sám, ostatným účastníkom už akosi nezostali sily a zvolili preto pobyt v bezpečí základného tábora a jeho okolí.

Dĺžka / Čas: 12,7 km / 5:15 hod.

Výška – min / max / stúpanie / klesanie: 545 / 1008 / 869 / 459 m

Napriek počasiu, ktoré toto leto nie je práve najlepšie (viď. pohroma vo Vrátnej doline práve počas našej akcie), nám sa akosi podarilo dažďu sa vyhnúť a zmokli sme v podstate len raz. O niečo horšie to bolo s vysokou, pravdepodobne 100%-nou vlhkosťou vzduchu v hlbokých roklinách, čo spolu s vysokými teplotami vytvorilo ideálne podmienky pre vyznávačov sauny, zatiaľ čo my ostatní sme sa potili ako snáď ešte nikdy predtým. Tieto podmienky navyše vytvorili ideálne prostredie pre rôzny kúsavý či bodavý hmyz, v dôsledku čoho som ja osobne ešte asi nikdy v živote nebol taký doštípaný. Napriek týmto drobným lapáliám môžem konštatovať, že to stálo za to. Rokliny Slovenského raja sú úžasné, každá iná, niečím iným zaujímavá. Hojnosť zrážok navyše spravila ich prechod dobrodružnejším ako za suchého počasia, takže pevná a hlavne nepremokavá obuv bola rozhodne na mieste. Je pravda, že miestami to nebolo pre slabé povahy a gaučových povaľačov, čo my teda určite nie sme a tak sme si to mohli naplno vychutnať.

Čo dodať na záver? Kto ešte nebol, hopsa, hejsa do Slovenského raja.

Juraj Poláček

Dunajská cyklocesta 14. – 17.7.

Dunajská cyklocesta Passau Bratislava 14.7. 17.7.2014

Zúčastnení: Milka a Ľuboš Kraicoví

Dunajská cyklocesta tento cyklistický fenomén kto by ho nechcel absolvovať? Nám sa to podarilo asi po 10 rokoch plánovania a neustáleho odsúvania vraj na vhodnejšiu dobu. Ale tento rok sme si povedali: Tak dosť. IDEME! Termín – polovička júla, ideme klasickým smerom: z Passau do Bratislavy. Problém s cestovaním do Passau sme vyriešili nasledovne: do Viedne sa necháme priviesť na aute aj s bicyklami a odtiaľ (Franz-Josef Bahnhof) pôjdeme priamym cyklovlakom až do Passau. No a z Passau už po svojich. Ubytovanie sme vždy riešili priamo na mieste, kde nás zastihne večer a to v nejakých gasthofoch alebo v rodinných domoch (Zimmer frei).

V pondelok 14.7. ráno o 4:30 nasadáme v Zelenči do auta a putujeme smer Viedeň. Nechávame si dostatočnú časovú rezervu čo keby… Vlak z Franz-Josef Bahnhof nám ide až o 7:28, my sme tu však už o 6:15. Nastáva prvý problém: lístky sa predávajú až priamo vo vlaku (keďže lístky sa dajú objednať aj cez internet), tak nás chytá nervozita, či to nebude už plné. Ale máme aj záložný plán (z Westbahnhof idú ďalšie vlaky do Passau, ale už z prestupmi). Šoféra posielame domov na Slovensko a my čakáme. Všetko však dopadne dobre, miesta je dosť, nastúpime do vlaku, kúpime si lístky a necháme sa unášať smer Passau.

Do Passau prichádzame podľa plánu krátko pred obedom. Počasie je ukážkové polojasno 25 °C. Prezeráme si staré centrum. Prvou zastávkou je dóm sv. Štefana, v ktorom sa nachádza najväčší orgán na svete s 17388 píšťalami. Interiér je jednoducho unikátny a prepracovaný do posledných detailov. Pred dómom sa nachádza socha Maximiliána Josepha I. Ako absolútny začiatok trasy volíme klasický bod sútok troch riek: Dunaj, Inn a Ilz, odkiaľ cca o 13:45 vyrážame na cestu. Cez most prechádzame na severný breh Dunaja a začíname ukrajovať prvé kilometre nášho putovania. Ide sa nám v pohode. Po krásnej asfaltovej cestičke popri samom Dunaji zanechávame za sebou krásne dedinky Erlau, Obernzell a zastavujeme sa v nádhernom gasthofe pri Kohlbach Mūlle na jedno „orosené“. V dedinke Niederranna prechádzame na južný breh, aby sme o chvíľu prišli ku Schlögenu – mestečku, kde sa Dunaj dvakrát točí a vytvára až profil písmena „S“. Hneď pri Dunaji je hotel Donauschlinge, kde nechávame bicykle aj s batožinou a vyberáme sa pešo na vyhliadku Schlögene blick, asi 40 minút peši do kopca. Stúpanie je riadne, ale výhľad stojí za to. Naskytá sa nám jedna zo scenérií, na ktoré sa nezabúda. Chvíľku si ju užívame, ale potom zbehneme rýchlo dolu, bicykle sú v poriadku, nasadáme a ideme snáď po najkrajšom úseku celej cyklotrasy. Cesta ide tesne popri Dunaji, presne kopíruje kľukaté brehy po absolútnej rovine. Prechádzame cez Inzell. Všade je tu veľa „Zimmer frei-ov“ a pekné kvetinami vyzdobené gasthofy. Zdá sa nám to priskoro na zastavenie kvôli nocľahu, tak putujeme ďalej po tejto nádhere až do Aschachu, mestečka s krásnou promenádou priamo pri Dunaji, plnou všakovakých reštaurácií, bufetov, cukrární atď. Tak tu to zakotvíme pre dnešok. Ubytovanie si poľahky nájdeme v centre mestečka v súkromí u pani Maryšky (pôvodom z Poľska). Po už potrebnej očiste sa vydáme na spomenutú promenádu niečo pojesť a vychutnať si čaro letného večera krátkou prechádzkou. Stav tachometra 72 km, s priemerom 18 km/h, prevýšenie 181 m.

Na druhý deň po raňajkách od pani Maryšky sa krátko po ôsmej hodine vydávame na trasu. Pri priehrade (vodnom diele) Wilhering prechádzame znova na severný breh Dunaja, lebo po južnom už cyklocesta nevedie. Na krátko sa zastavíme v Ottensheime, je tu pekné malebné centrum. Musíme odolať aj útulnej kaviarničke, lebo kávu si chceme dať až v Linzi. Pri príchode do mesta Linz zase prekračujeme Dunaj naspäť na juh. Prichádzame do centra, je tu celkom rušno, lebo po centre je povolená aj premávka vozidiel. Zastavujeme sa na malom námestí na už vcelku potrebnú kávičku a ďalej po centre prechádzame radšej pešo. Zastavujeme sa pri obrovskom dóme zasvätenom Panne Márii. Je postavený v novogotickom štýle, ale je pomerne nový. Dal ho postaviť biskup Franz Joseph Rudiger v r. 1862, dostavený bol v r. 1924 za J. M. Gföllnera. Plán k výstavbe vypracoval Vincenz Statz, ktorý riadil i dostavbu dómu v Kolíne nad Rýnom. Projektant mal však jednu povinnosť: veža dómu nesmela byť vyššia ako veža Štefansdómu vo Viedni.

Je pomerne teplo, preto sa vydávame rýchlo preč z mesta, prekračujeme zase Dunaj a po jeho severnom brehu pokračujeme smerom na Mauthausen. K samotnému pamätníku koncentračného tábora treba vyšliapať 14 %-tné stúpanie. Areál je vlastne pevnosť. Tá sa stala svojho času jedným z najväčších komplexov pracovných táborov nacistického Nemecka. Mauthausen patril medzi najprísnejšie tábory pre „nenapraviteľných politických protivníkov ríše“.

Schádzame späť k Dunaju a pokračujeme smer Metterkirchen. Tu v okolí je vybudovaných veľa nových protipovodňových hrádzí, lebo Dunaj tu v poslednej dobe vyčíňal veľmi kruto, čo svedčia aj nápisy na fasádach domov o výške hladiny vody v rôznych rokoch. Slnko pripeká a my sa na chvíľu zastavujeme v supermarkete občerstviť sa a posedieť v tieni. Cesta našťastie pokračuje takmer stále po rovine a sem tam ideme aj cez malý lesík.

Prichádzame do mesta Grein. Tu sa zastavujeme prezrieť si jeho krásne malé uličky a peknú, malú riečnu promenádu. Dobre nám padne aj kávička v útulnej kaviarničke priamo na promenáde. Za Greinom cyklocesta na chvíľu splynie s hlavnou cestou a za St. Nikola začíname pomaly rozmýšľať, kde dnes „zložíme kosti“. Ešte je pomerne dosť času, tak to potiahneme až do Ybbsu. Je to presne to, čo naše duše na večer potrebujú. Malebné mestečko s pekným centrom ako stvoreným pre večernú prechádzku. Ubytujeme sa v miestnom penzióne Mang patriacom už vyše polstoročia rodine Höllerových. Ubytovanie je na úrovni a tak po telesnej očiste a po večeri odchádzame spoznávať zákutia starého centra. Je tu múzeum z čias Rímskej ríše a múzeum starých bicyklov. Bohužiaľ obe sú už zavreté. Po ešte večernom zahasení smädu sa vydávame do ríše snov v našom penzióne. Stav tachometra: 128 km, s priemerom 18,9 km/h, prevýšenie 355 m.

Tretí deň smerujeme (opäť po raňajkách) na Pöchlarn. Tu sa dlho nezdržíme a pokračujeme až do Melku. Ten stojí za zastavenie. Ale bez štartovacej kávy to nejde. Tú si dáme hneď pri vstupe do mesta. Pri vjazde do starého centra musíme dávať pozor, lebo sa to tu prestavuje, všade sú zátarasy a obchádzky. Centrum je pomerne rušné, tak musíme ísť pešo a pomaly sa predierať davom ľudí. Vytlačíme bicykle do kopca a prichádzame k samotnému kláštoru. Bicykle odstavíme na parkovisku. Kláštor Melk je známy ako jeden z najväčších klenotov barokovej architektúry na svete. Kláštor je od svojho založenia v roku 1089 nepretržite obývaný benediktínskymi mníchmi. Do dnešnej podoby vznikal v rokoch 1702 až 1736 podľa plánov Jakoba Prandtauera. Je tu veľa turistov a je tu teda na čo pozerať. Na vysokých podstavcoch stoja sochy sv. Leopolda a sv. Kolomana. Východná fasáda v štýle paláca je prevýšená dodatočnou napodobneninou melkského kríža. Mierime ku kláštorným záhradám. Kláštorný park bol založený v roku 1750 ako baroková záhrada, v roku 1822 bol z väčšej časti preformovaný do anglického parku. V roku 1995 bola zahájená jeho rozsiahla revitalizácia. Okrem stoviek rôznych kvetov tu môžeme vidieť veľa altánkov, fontán a veľa rôznych cestičiek cez celý park. Dalo by sa tu zdržať veľmi dlho, ale treba pokračovať ďalej.

Prechádzame cez most na severný breh Dunaja a smerujeme do údolia Wachau. Pri ceste sa začínajú objavovať nespočetné marhuľové sady a na okolitých kopcoch preslávené vinice, na ktorých sa rodí víno európskeho významu. Prechádzame malebnými dedinkami St. Michael, Wösendorf. Cesta cez ne pripomína prechod po stredovekých uličkách. Cestu lemujú staré kamenné kostolíky, vínne pivnice a bočné úzke uličky vedúce k tajomným (určite pivničným) cieľom. Trasu nám križujú veľké skupiny cyklistických seniorov, ktorí pri kochaní zabúdajú, že nie sú na ceste len oni sami. Zastavujeme sa pri dedinke Jöching na ochutnávku vínka v krásnom štýlovom kvetinovom átriu. Víno nebolo najlacnejšie, ale Wachau je Wachau… Tu prečkáme aj malú dažďovú prehánku, ktorá orosila aj naše bicykle. Pokračujeme ďalej smerom na Dürnstein. Mestečko je trochu do kopca, ale opäť je veľmi malebné s tichými, úzkymi uličkami. Nad Dürsteinom je rovnomenný hrad, z ktorého je pekný výhľad na celé údolie Wachau. Cestu k nemu nám prekazila opäť krátka prehánka, ktorú sme museli prečkať v závetrí.

Onedlho prichádzame do Kremsu. Je tu pekné a hlavne pokojné, historické centrum. Zastavujeme sa aj pri múzeu karikatúr. Je to pomerne veľké mesto a dá nám zabrať dostať sa z neho von, ale cykloznačenie je vzorové a kontroluje ho ešte navigácia, tak všetko ide ako po masle. Smerujeme na Traismauer. Je tu aj útulná cykloobčerstvovňa, ale pre veľké množstvo cyklistov sa tu moc nezdržujeme. Hlavou nám víri myšlienka potiahnuť to dnes až do Tullnu. Vcelku sa nám to aj darí. Do mesta prichádzame krátko po pol siedmej. Mesto spĺňa všetky naše atribúty pre prenocovanie: pekné živé centrum, promenáda pri rieke, skrátka všetko pre náš už vcelku zabehnutý predvečerný život. Len nájsť ubytovanie. Podarí sa nám to až na tretí pokus, ale ubytovanie v Albrechtsstuben vyhovuje po všetkých stránkach, je blízko aj centra, aj nábrežia Dunaja. Takže po hygiene ideme spoznať centrum, kde sa práve konajú trhy talianskych špecialít, všade hrá podmanivá talianska hudba, na promenáde je patrične živo. Spokojní odchádzame na nočný odpočinok. Stav tachometra: 120 km s priemerom 18,4 km/h, prevýšenie 337 m.

Ráno, krátko po ôsmej hodine opúšťame Tulln. Je už patrične vidieť, ako sa krajina od začiatku nášho putovania zmenila a tento krát už pomaly cítiť aj blízkosť Viedne. No my máme v pláne si ešte prezrieť mestečko Klosterneuburg. Centrum nás moc nenadchlo, lebo tam bola zase premávka áut v plnom prúde. Reputáciu zachránil starý augustiánsky kláštor so svojimi sakrálnymi umeleckými pokladmi, predovšetkým „Verdunským oltárom“ a za pozornosť určite stojí aj nádherná baroková Sala Terena a jej osem mytologických Atlantov v nadživotnej veľkosti rozmiestnených po jej obvode. Celkovo sa tu zdržíme skoro dve hodiny. Takže je čas pomaly uberať sa ďalej. Ale to sa už nefalšovane blíži Viedeň. Čomu nasvedčuje zvýšený ruch nielen cyklistov, ale aj áut. Stratégia je jasná: preštrikovať sa po spleti cestičiek na dunajský ostrov, ktorý je dlhý ako slíž a cez neho v pokoji prejsť na druhý koniec mesta. Našťastie pomocou značenia a hlavne navigácie sa nám to hravo podarí a užívame si bicyklovanie po pokojných cestičkách ostrova. Je práve čas obeda, tak sa zastavujeme v miestnej reštaurácii a objednáme si za odmenu „Wienerschnitzel und Bier. Veď cieľ našej cesty je už na dosah. Po dobrom obede pokračujeme ďalej. Na konci ostrova prejdeme na severný breh a pokračujeme ďalej po dunajskej cykloceste. Je pomerne horúco a to vyhnalo do prírody aj nudistov (hlavne geriatrického veku), ktorí sa nám tu motali popri chodníku. Našťastie trasa odbočovala okolo nejakého chemického podniku, tak sme sa ich zbavili. Ďalšia cesta bola od horúčavy úmorná, ale hlavne nudná, Rovná ako čiara vľavo a vpravo lesy, vpredu hrádza, vzadu hrádza a sem tam odbočka ku nejakým dedinkám a to až po dedinu Stopfenreuth. Tu je v chládku útulný gasthof už so slovenskou obsluhou, tak neváhame a občerstvíme sa. Ďalšia cesta nám už bola známa z našich minulých cykloakcií. Pred Hainburgom prejdeme posledný krát cez Dunaj, obídeme centrum a smerujem ku hraniciam. Nedá nám to a urobíme si ešte za Hainburgom malú odbočku popri golfovom ihrisku ku Devínu. Ten pohľad na neho z rakúskej strany je úchvatný.

Po obligátnom fotografovaní sa vraciame späť na cyklocestu. Prekračujeme pomyslené hranice pri Bergu a to už sa nezadržateľne blíži most SNP, oficiálny cieľ nášho dunajského putovania. Spomienkové foto s našimi zdvihnutými palcami definitívne ukončí našu cestu. Zostáva nám už len prejsť na hlavnú železničnú stanicu. Po preštrikovaní sa bratislavskými uličkami k nej prichádzame o 17:50. O 18:00 nám ide vlak do Trnavy, ktorý hravo stíhame. Stav tachometra: 123 km s priemerom 19 km/h, prevýšenie 348 m.

Sedíme vo vlaku a neveríme vlastným očiam. My sme to dokázali! Je nám aj trochu ľúto, lebo to bola fantastická cesta, ktorá prekročila naše očakávania. A už sa to všetko končí. Prešli sme vlastne celým Rakúskom, jeho krásnou krajinou a viedol nás po celý čas náš sprievodca DUNAJ. Veríme, že sa k nemu ešte vrátime i keď len na nejaký krátky úsek.

Takže Dunaj, zase niekedy dovidenia!

Ľ. Kraic

Veľká Javorina 13.7.

Javorina, chlapci, Javorina

Chcem ísť na Kráľovu hoľu – vyššie na Slovensku sa legálne bicyklom ísť nedá, dĺžka a prevýšenie budia rešpekt. Pokiaľ nechcem viac bicykel tlačiť ako šliapať, musím s tým niečo urobiť. A tak som sa rozhodol. Jediný kopec široko-ďaleko, ktorý má aspoň trochu porovnateľné parametre je Veľká Javorina. V pláne ju tento rok nemáme, už som tam dlho nebol, tak dám vedieť aj ostatným a možno sa niekto pridá. Nechce sa mi šliapať až do Piešťan, preto volím trochu netradičné miesto stretnutia Veľké Orvište. Ak by niekto prišiel autom, dá sa tu v pohode parkovať, Piešťanci to nemajú ďaleko a pretože ako predkrm chcem urobiť Ošmek, je to na ceste. Čas stretnutia je určený na 8:00, vlaky z Trnavy idú blbo a keď sa nechceme trápiť v najhoršom kopci v najväčšej teplote, musíme vyraziť skôr.

Nedeľné ráno 13.7. nám sľubuje celkom príjemné podmienky nie je príliš teplo, vietor takmer žiadny a napriek tomu, že akcia sa koná „mimo“ klubového plánu sa nás stretáva až 16. Postupne sa vítame, robíme pár fotečiek a príliš sa nezdržujeme. Vyrážame smer Bašovce a Pobedim do Podolia. Tu prekrížime cestu do Nového Mesta a nastáva prvé dočasné delenie peletónu. Niektorí sa rozhodnú obísť Ošmek cez Čachtice a Višňové. Je to krásny smer, ale väčšina sa vyberá hore kopcom. Cesta začína stúpať, ale to pravé nás čaká až pri Ošmeku. Krátka, ale o to prudšia stojka nás privedie na vrchol stúpania. Vrcholové časti sú dosť rozbité a tak ani prudký zjazd nedovoľuje príliš sa rozbehnúť. To sa ukáže ako dobré riešenie, lebo pri osade na konci klesania je krížom cez cestu postavený traktor, obísť sa dá len natesno zľava. Keby to mal niekto rozfofrované … radšej nemyslieť. Po pár metroch sme na križovatke na kraji Krajného, kde sa čakáme. Voľný čas poniektorí vypĺňajú opravou defektu, ktorá sa na prvý pokus úplne nepodarí a tak sa opäť delíme na menšie skupinky.

Defekt je definitívne opravený a tak aj posledná časť vyráža cez Hrachovište, kde odbočí vľavo na Vaďovce do Starej Turej. V krčme pri kruhovom objazde už čakajú prvé dve skupinky, čierne pivo veľmi pení a tak poniektorí sú dosť smädní. Ale nakoniec sa všetci dočkajú a postupne sa vydávame smer Miškech Dedinka, Hrnčiarové a Barina. Cez takto romanticky pomenované obce podjavorinského kraja cesta začína celkom realisticky stúpať. No čo už, Veľká Javorina (970 m. n. m.) je najvyšší vrchol Bielych Karpát. Počul som, že cesta hore je opravená, ale tak kvalitný asfalt som nečakal. Spolu s krásnym krajom a super počasím je to cyklistika ako má byť. Každým šliapnutím sa pomaly blížim hore, skupinka sa v kopci roztratila, ale mne to príliš nevadí. Aspoň si môžem ísť svoje tempo. Dokonca sa mi podarí dobehnúť Božku s Peťom, ale hneď potom mi povolené sedlo znemožní vytiahnuť Javorinu prvýkrát v živote na jeden záťah. Škoda, dnes mi to šliapalo celkom v pohode. Nevadí, nie je koniec všetkým dňom, zosadám, priťahujem povolené imbusy a znova hopsa, hejsa do Brandejsa na Javorinu. A za chvíľu už vidím Holubyho chatu. Od posledného razu sa trochu zmenila. Je pristavená nová veľká terasa (super), ktorá je v dnešné pekné nedeľné poludnie obsypaná ľuďmi, veľkú časť tvoria cyklisti. Nás je tiež dosť obsadzujeme dva stoly. Za dnešný výkon si zaslúžim odmenu a tak si dám jedno orosené. Sedíme, čakáme zvyšok našej skupiny a vychutnávame si pohodu. Odtiaľto to už bude viac-menej dole kopcom (za tieto slová ma chválili už Okolo Tatier).

Ešte si vybehneme na bicykloch pár výškových metrov k vysielaču pre vrcholovú fotografiu, rozlúčime sa s Vladom, ktorý ide pozrieť bylinky smerom na Strání a potom nás čaká bonbónik zjazd dole Javorinou. Čo bývalo v minulosti nočnou morou, keď hore kopcom nás boleli nohy a dole kopcom ruky, je dnes skúškou odvahy. Bŕzd sa chytám len pred zákrutami a opájam sa rýchlosťou. Takto nejako si to užívajú cyklisti na Tour de France (keď idú po rovine). To čo nám hore trvalo hodinu, máme za pár minút zbehnuté. Roztrhnutá skupinka sa počká a na krátko spojí pri odbočke pred Barinou, aby sa definitívne spojila v Cetune, kde si doprajeme skutočný nedeľný obed. Na terase sa sedí výborne, jedlo je super, ani sa nám nechce odchádzať. Ale musíme. Nasadáme na bicykle a dnes sa takto pokope vidíme naposledy. Cesta do Nového Mesta klesá, postraší nás drobné mrholenie a to všetko spôsobí, že sa náš malý peletón trhá na malé skupinky, ktoré sa vracajú každá svojou vlastnou cestou. Večer sme ale všetci unavení, ale zdraví doma. Ďalší pekný cyklistický deň je za nami.

Akcie sa zúčastnili (zapisujem z fotografií, prezenčka sa nerobila, ak som niekoho preskočil, prepáčte a ozvite sa dodatočne opravím): Hela Gurinová, Božka Ilavská, Anka Nováková, Mirka Valovičová, Vlado Oravec, Peter Hovorka, Janči Budoš, Milan Babišík, Juro Poláček, Paľo a Denis Vrábel, Heňo Molnár, Peter a Filip Julíny, Braňo Polocík a Juro Golier.

Juro Golier

Akcia Vodné mlyny 6.7.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš, Ľ. a E. Kraicoví, V. Oravec, J. Poláček, M. Šuga, Milan Babišík, J. Benedikovič, I. Matkovčík, J. Antal a V. Naď.

Ako hostia: M. Modrovský, V. Galbavý, N. Oravcová, P. Chnapko, Matej Babišík, J. Šimončič, G. a M. Bučányoví, K. Ninis, I. Kubiš, J. Koprna, M. Černá, A. Silberhorn a E. Antalová.

Atraktivita vodných mlynov na Malom Dunaji prilákala na túto akciu až 25 cyklistov (z toho 6 cyklistiek). Takže v Sládkovičove na parkovisku pri miestnom Tescu krátko pred deviatou hodinou je riadne „cyklisticky živo“. Po prichystaní bicyklov na cestu a obligátnom fotení sa v počte 23 vydávame smer Košúty. Tu sa k nám pridávajú ešte dve cyklistky (M. Černá a A. Silberhorn), ktoré prichádzajú od Galanty z vlaku.

Pokračujeme smer Čierny Brod. V dedine schádzame z hlavnej cesty a ďalej pokračujeme pozdĺž pokojne tečúcej riečky Čierna Voda, kde nám spoločnosť robia len ticho sediaci rybári pokojne čakajúci na svoj „záber“. Opúšťame riečku a smerujeme po poľnej ceste lemovanej starými stromami. Včerajší výdatný dážď cesta vďaka zatieneniu stromami ešte nestačila dokonale „stroviť“ a tak lavírujeme okolo malých vodných mlák. O chvíľu už pokračujeme po ceste lemovanej kvitnúcimi slnečnicami. Táto už pomerne obschla, tak príchod k prvému, tzv. Maticovmu mlynu pri Tomášikove je pomerne v pohode.

Príjemným prekvapením je, že oproti mlynu je otvorený bufet s osviežením. Krásne prostredie sa priam núka k zastaveniu, oddýchnutiu a nabratiu nových fyzických a duševných síl. Krátky čas venujeme aj návšteve samotného mlyna, kde nám sprievodca povysvetľuje históriu a aj samotnú súčasnosť tohto zariadenia.

Pokračujeme ďalej popri Malom Dunaji smerom k zádrži v Starom Háji. Cesta opäť vedie v tieni stromov, čo spôsobuje blatovú záťaž na naše kolesá a komplikuje samotnú techniku jazdy. Ale zvládame to a cez zádrž prejdeme na druhú stranu Dunaja. Naša ďalšia cesta vedie krásnym prostredím popri rieke. Sem-tam sa nám po pravej strane odhaľuje spoza stromov samotný vodný tok so svojim neopakovateľným šarmom. K pohode nám prispievajú aj malebné chatové osady: Orechová Potôň – Lúky a Horná Potôň – Lúky. Tu si urobíme malú odbočku k areálu Slovakia ringu pri Orechovej Potôni. Máme šťastie, lebo sa tu konajú práve preteky motocyklov a vstup je voľný.

No ale po chvíli už pokračujeme ďalej. Smerujeme k malebnému prostrediu čárdy Madarasz. Keďže ponuka jedál v tomto zariadení nie je bohvieako pestrá, rozhodneme sa v ceste pokračovať až do Jelky k druhému vodnému, tzv. Némethovmu mlynu. Je tu aj reštaurácia, ale veľmi veľa návštevníkov, čo nám spôsobuje vyše dvojhodinové zdržanie pri objednávaní jedla. Bohužiaľ bola to daň za to, že bol prekrásny deň a veľa ľudí sa rozhodlo stráviť ho v prekrásnom prostredí tohto miesta. Okrem cyklistov a bežných návštevníkov, tu pristávali aj vodáci na svojich člnoch, takže masa ľudí. Konečne po dvoch hodinách nasadáme na naše bicykle a rozhodneme sa navštíviť ešte posledný cieľ nášho putovania: Oázu sibírskeho tigra pri Kostolnej pri Dunaji. Dostaneme sa k nej po poľných (už asfaltových) cestách cez osady Oraľa a Maholánka.

Toto zariadenie vybudovali nadšenci (hlavne z radov študentov) na záchranu tigra ussurijského, ktorý je celosvetovo evidovaný v zozname ohrozených druhov. Momentálne ich tam mali tridsať zdravých jedincov, väčšinou už tu narodených.

Naše záverečné kilometre viedli už cez dediny Hrubá Borša, Jánovce a Veľké Úľany do cieľa našej etapy, do Sládkovičova. Prešli sme okruh dlhý 76 km, s prevýšením okolo 100m. Bolo krásne počasie, bezvetrie. Pohodu, ktorú nám vytvárala neopakovateľná príroda prostredia Malého Dunaja nám trochu komplikovalo až priveľké teplo a sem-tam mokré a blatisté poľné cesty. Ale myslím si, že hlavný účel: spoznať a užiť si túto krajinu to nijako zvlášť neovplyvnilo, takže každý odchádzal domov spokojný s pocitom príjemne prežitého dňa v sedle bicykla.

Ľ. Kraic

Akcia Karpaty Tour 21.6.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: M.Šuga, J.Budoš, B.Ilavská, J. a M.Golier, H.Gurínová, J.Poláček, P.Herceg, J.Nádaský, J.Benedikovič, I.Matkovčík, Ľ.Rosa, A.Nováková, V.Naď, M.Ševčík, E.Kraicová, Ľ.Kraic, J.Hergottová, M.Novák, M.Babišík, I.Naništa a J.Michalec.

Ako hostia: Ľ.Hečko, J.Behúl, J.Daniš, K.Ninis, J.Lančarič, J.Ferko, R.Kudláč, M.Kunovská, I.Kubiš, Ľ.Škumát st., M.Škumát, J.Fančovič, V.Vítek, M.Dobiš, P.Zán, J.Trokan, L.Duboš, B.Cagáň, V.Hlaváček, Š.Kasala, R.Figedy, I.Herco, L.Šulanová, J.Ďuriak, Ľ.Škumát ml., P.Duboš, Matej Babišík, P.Neštický, D.Kaščák, B.Ďugová, M.Ďuga a Ľ.Michalec.

Po roku sme sa v sobotu 21.6.2014 postavili na štart 17.ročníka KT 2014. Zhruba po 4 mesačnej príprave akcie a získaní príslušných povolení od úradov. Do prezenčnej listiny sa zapísalo 54 účastníkov „cykloturistického vítania leta“ z rôznych smerov z toho aj 8 žien. Trasu akcie sme t.r. upravili a orientovali ju na severnú časť MK od Trnavy. Prezentáciu a štart sme už tradične situovali do priestoru pred reštauráciou RELAX na Rybníkovej ulici. Okolo 8:30 h po prezentácii a poučení účastníkov o spôsobe jazdy (podľa Zák. č.8/2009) a trase sa za asistencie vozidla PZ SR vydávame smerom na D. a H. Krupú v ústrety cca 112 km dlhej trasy. Prestávky máme plánované na Bukovej, Jablonici, Košariskách, Podkylave.

Počasie sa od rána ukazuje priaznivé s trochou oblakov a teplotou vzduchu cca 21st. To cyklistom vyhovuje lepšie ako vysoké teploty z nedávnych dní. Po opustení mesta sa začína pelotón naťahovať a tvoria sa výkonnostné skupinky. Za asistencie 3 vlastných sprievodných vozidiel sa presúvame po 30 km do miesta 1 prestávky na Bukovej. Tu prichádzame cca o 9:45 hod a dopĺňame stratené kalórie a tekutiny na terase miestnej reštaurácie. Po krátkom oddychu smerujeme okolo priehrady na Bukovej ďalej na Prievaly- Jablonicu (2 prest.) Brezovú p/B- Košariská (3 obedová prest. Holotéch Víška) Podkylavu (penzion Adam) Vrbové- Dechtice- Kátlovce- Špačince- do Trnavy (prích. cca o 16h). Po dojazde padne vhod kotlíkový guláš a nápoj podľa vlastného výberu. Posedenie na terase kúpaliska spestrujeme losovaním štartových čísiel o sponzorské vecné dary.

Akciu KT2014 podporili:
Mesto Trnava, Vydavateľstvo TURISTA RNDr. Anna Hlatká Piešťany, rešt. RELAX Trnava, LOJ-MAR elektro Trnava (p.Jozef Loj), ELEKTRO-HAL p.Šibíková Trnava, Poisťovňa UNION p.Ilavská Piešťany, Farby-laky p.Griflík Trnava a Malokarpatský cykloklub.

Poďakovanie patrí všetkým účastníkom akcie KT2014 za ohľaduplnosť a dodržiavanie dohodnutých pravidiel počas akcie. Ďakujem všetkým členom i nečlenom MKCK za organizačné i technické zabezpečenie akcie. Spestrením akcie je aj tradičné posedenie po akcii pri gitare a pesničkách od Milana a Beatky Ďugových. Na záver akcie vyslovili cyklisti spokojnosť so zmenou trasy. Do budúcna možno uvažovať aj o kratších variantách trasy pre juniorov, príp. pre seniorov. ( 50 km až 75 km).

Igor Naništa

Akcia Okolo Tatier 12.6.-15.6.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Kamil Lavor, Igor Matkovčík, Jožo Benedikovič, Jožo Michalec, Paľo Vrábel, Dušan Surovčík, Juro Poláček, Andrej, Martin a Juro Golierovci.

Ako naši hostia: Denis Vrábel, Mirka Valovičová, , Peťo Julíny, Jožko Kováč a Kornel Ninis.

Deň 0 štvrtok 12. júna

Tento rok sa nás nazbieralo viac, ako bývalo zvykom posledné roky a tak sa v Piešťanoch pri Bille ráno stretávajú až 3 autá. Jedno už dopoly zaplnené trnavskou partiou, do ostatných nastupuje okolie Piešťan. Robíme rýchle štartovné foto a príliš sa nemotáme ďalšia zastávka bude v Žiline pri Tescu, cesta je dlhá a hlavne väčšina z nás plánuje ťahať z Liptova. Naše dve autá idú priamo do Liptovského Mikuláša, Kamil ide cez Habovku, kde vyloží časť posádky a všetku batožinu. Môžeme takto ťahať „na ľahko“.

V Mikuláši sa naobedujeme a šliapeme podľa plánu smerom na Huty cez Kvačiansku dolinu. Za Tatralandiou sa zdravíme v protismere s Kamilom, Paľom, Jožom a Igorom, ktorí idú zaparkovať auto do Mikuláša a plánujú zdolať Huty po ceste cez Matiášovce. V Kvačanoch neobídeme pivovar Brontvai a osviežime sa ich produktami (najbližšie chvíle strávime mimo ciest a tak si to môžeme dovoliť). Ďalej už stretáme len peších turistov a partiu východniarov, ktorí idú tiež na našu akciu, ale sú plne nabalení. Robíme krátku odbočku a prezeráme si zrekonštruované mlyny na Oblazoch, obdivujeme technické riešenie mlynu a píly, zasadených v nádhernom prostredí. No času nie je nazvyš, musíme pokračovať ďalej. Znova nasadáme na bicykle, aby sme z nich za chvíľu zosadli. Problém. Cesta ďalej je zavalená popadanými stromami. Najskôr skúšame bicykle prenášať, ale naša partia to vzdáva a otáča sa späť. Východniari skúšajú variantu prechodu cez potok, pri ktorej sa niektorí z nich aj okúpu. Vraciame sa na Oblazy a skúšame cestu na Veľké Borové. Je priechodná, okolie je nádherné a tak nám ani príliš nevadia tie dva kopčeky navyše, ktoré musíme prekonať ešte pred Hutami. Akurát všetci oceňujeme miestny informačný systém veď umiestniť pri vstupe do doliny tabuľu, ktorá by oznámila, že priama cesta na Huty je nepriechodná by až toľko nestálo. A pokiaľ tam aj takáto tabuľa náhodou niekde bola, my sme si ju nevšimli.

No nevadí, ešte sa musíme cez Huty vyškriabať hore na cestu a potom to už bude len zjazd. V dedine stretávame východniarov prešli cez potok a tak sa teraz sušia v krčme. My sa už nemusíme veľmi naháňať. Kamilova partia napriek oneskorenému štartu je rýchlejšia ako my a tak pôjdu vybaviť namiesto nás prezentáciu do Nižnej. Do penziónu Monika v Habovke, ktorý bude našim dnešným táborom, prichádzame len chvíľu pred nimi, napriek tomu, že batohy s výslužkou, ktorú dostali pri prezentácii sú skutočne ťažké. A tak sa len rýchlo zložíme do izieb a ideme na večeru, ktorú nám prichystali v penzióne. Čučoriedkový aperitív, vývar a pečené rebierka sú skvelé. Ešte chvíľu posedíme pri pive a rozchádzame sa na izby. Ráno musíme skoro vstávať a hneď po raňajkách vyraziť aj s batožinou do Nižnej. Ešte si na izbe pozrieme druhý polčas futbalu Brazília Chorvátsko a je definitívny koniec dnešného dňa.

Deň 1. piatok 13. júna

Vstávame skoro ráno, na 6:15 máme dohodnuté raňajky a potom odchod. Raňajky sú opäť skvelé, so šiškami na záver a potom sa už len rozlúčime s domácimi a nasadáme na bicykle smer Nižná. Cesta klesá, takže nám to pekne odsýpa a štart v pohode stíhame. Vypočujeme si tradičné príhovory, pozrieme kultúrny program, zakričíme 3-krát Hurá! a vyrážame.

Všetko prebieha podľa tradičného scenára slávnostný okruh po Nižnej, cesta zapchatá kilometrovým pelotónom cyklistov, deti v uliciach oravských miest a obcí, relatívna pohodička až do Vitanovej, potom dva kratšie ale o to strmšie stupáky na hranicu, v posledných rokoch tradičné sponzorské občerstvenie kúsok za hranicou (výborné), salaš so žinčicou a syrom, krátka zastávka v drevenom kostole na okraji Zakopaného a tradičné fotenie na jeho schodoch, posedenie v kaviarničke na pešej zóne Zakopaného. Píšem to len takto v skratke, ale je to skvelé, kvôli tomu sem chodíme každý rok, kto to zažil vie o čom hovorím, kto nie je srdečne vítaný v budúcnosti. Pre mňa osobne je to výborný oddych od každodenného zhonu.

Tento rok je tu ale jedna podstatná zmena cesta do Lysej Poľany je vraj v rekonštrukcii a tak musíme ísť cez Poronin a Bukovinu Tatrzaňsku. Aspoň si pripomenieme dávne časy, keď táto akcia mávala základný tábor v Červenom Kláštore (ozaj, vtedajší účastníci, spomínate si, ako sme boli v Červenom Kláštore voliť ?). Pamätám si, že cesta na Poronin je veľmi frekventovaná, potom je to pár kilometrov v pohode, nasleduje prudký kopec dlhý asi 2 3 kilometre ukončený kruhovou križovatkou na vrchole stúpania a potom je to už viac-menej po rovine a dole kopcom. Takto o tom informujem aj ostatných, ktorí idú dnes tento smer prvý krát. Buď je ľudská pamäť krátka, alebo Poliaci niečo porobili s kopcami, ale to viac-menej dole kopcom mi všetci vyčítajú. Od križovatky totiž cesta ešte vytrvalo, aj keď menej prudko stúpa v podstate až do miest, kde sa pripája pôvodná cesta od Zakopaného. Niektorí teda pomaly tlačia (Andreja bolí koleno a tak hore kopcom tlačí, po rovine trpí a dole kopcom sa nejako zvezie). Križovatka od Zakopaného je v rekonštrukcii, menia ju na kruhový objazd a dozvedáme sa, že toto je jediné rozkopané miesto na pôvodnej trase. Takže mohli sme ísť aj tadiaľto. Nevadí, niektorí sme si obnovili spomienky, ostatní spoznali novú trasu.

Na Slovensko je to už naozaj len dole kopcom, v Lysej Poľane sa dáme dohromady, aby sme sa opäť rozdrobili v kratšom stúpaní do Tatranskej Javoriny. A odtiaľ znova dole už sa tešíme na posedenie v Podspádoch. Dnes je pekne, teplo a tak sedíme vonku, dáme si pivko, kofolu, polievku alebo turecký guláš a zbierame posledné sily na výšľap do sedla Príslop. Vieme, že odtiaľ do cieľa to bude už len zjazd. Tu sa našťastie nič nemení a tak sa všetci šťastne dostávame do hotela Magura v Ždiari, kde si dáme zaslúžený guláš a pivko. Prvú časť trasy tohto ročníka sme zvládli. Už len zobrať batožinu a ubytovať sa. Večer ešte skočíme na ľahkú večeru a nejaké to pivko a deň je úspešne za nami.

Deň 2. sobota 14. júna

Sobota je tradičný oddychový deň. Niekto volí turistiku, niekto cyklistiku, niekto spoznávanie zaujímavostí a niekto spoznáva reštauračné zariadenia. Chalani ráno vybehnú na raňajky do Magury, pochvaľujú si bohatú ponuku švédskych stolov, ja si pochvaľujem, že som sa aspoň trocha vyspal. Ale musím o to rýchlejšie vyskočiť z postele autobus odchádza o pol hodinu (nakoniec ešte o 5 minút skôr). Dnes volíme opäť turistiku. Plesnivec a možno aj Brnčálka je trefa na istotu, podľa mňa je to jedna z najkrajších častí Tatier. Z autobusu vystúpime v Tatranskej Kotline a už aj niektorí vyťahujú pršiplášte. Nie je to ale kritické a jemnému mrholeniu unikáme. Cesta spočiatku stúpa pozvoľna, potom je to na kúsku strmé a neskôr lesom je to už v pohode. Asi 10 minút pred chatou začína vážnejšie mrholiť, jemne prší a trochu premokneme. Chata je preplnená, tak si horec a pivko dávame na stojáka v chodbičke. Aspoň je tu teplo. Ale uvoľňuje sa aj stôl a tak si môžeme dať aj polievku. Vonku sa vyjasňuje a tak sa púšťame ďalej. Po ceste cez Rakúske lúky obdivujeme výhľady na hrebeň Belianskych Tatier, neskôr sa otvárajú krásne pohľady na Kežmarský štít. Počasie je super, po medveďoch vidíme len jednu úhľadnú stopu priamo na chodníku a tak sa šťastne dostávame k Bielemu plesu. Fotografom sa trochu zaplnili pamäťové karty, ale ešte majú nejaké miesto na spoločné foto na brehu plesa. Ešte pol hodinku a sme na Brnčálke Chate pri Zelenom plese. Posledných 15 minút nás najskôr zachytí sneženie (zmrznuté krúpky), neskôr dážď. Aj sme trochu premokli a tak sa tešíme do chaty. Problém. Práve dnes sa totiž konal beh na chatu a tá praská vo švíkoch. Našťastie je otvorený aj spodný bar, ktorý je ešte prázdny a tak máme voľný jeden stôl, kde sa dá posedieť a osušiť.

Počasie sa umúdrilo a dovolilo nám už v suchu zísť dole a potom do Tatranskej Lomnice, kde si dáme večeru v Lavíne a kávičku v kaviarni oproti na vlakovej stanici. Po ceste autobusom ešte absolvujeme krátku vyhliadkovú jazdu po Lendaku a už sme doma. Vymeníme si dojmy s ostatnými, ktorí dnes bicyklovali do Starého Smokovca, alebo spoznávali Ždiar, Paľovi zagratulujeme k víťazstvu v jazde zručnosti a nakoniec skočíme ešte na jedno pivko do relatívne vzdialeného, ale príjemného penziónu Ždiar a jeho Goralskej karčmy. Zajtra už ideme domov.

Deň 3. nedeľa 15. júna

Opäť skorý budíček raňajky na Magure sú od 6:00. Vonku je chladno, zamračené, začína mrholiť. Takto sa s nami tento rok lúči Ždiar. Ale nepomôžeme si, dobre sme sa najedli a nebudeme dlhšie čakať, možno bude aj horšie. Po odbočku v Tatranskej Kotline to ide dole kopcom, ale chlad a voda striekajúca spod kolies spôsobujú, že si to vôbec neužívam. Už aby sme išli do kopca, aby som sa trochu zohrial. Túžbu mi splní stúpanie na Kežmarské žľaby, cesta je suchá a tak je to celkom fajn. Andrej koleno nerozchodil ani včera na turistike a tak z Tatranskej Lomnice na Štrbské pleso volí radšej električku. My ostatní to v skupinkách ťaháme ďalej. Ide sa dobre, občas aj niekoho obehneme, okolo nás lietajú „žiletkári“ a tak s krátkou zastávkou pri kyselke v Starom Smokovci pokračujeme plynule ďalej. Okolo Vyšných Hágov (a neskôr pri Podbanskom) vidíme dôsledky poslednej veternej kalamity zase sa otvorili pekné nové výhľady, ale je škoda zničeného lesa. Na odstavnom pruhu na ceste pod Štrbským Plesom je opäť sponzorské občerstvenie (opäť výborné koláčiky). Niektorí ešte idú hore na Štrbské Plesom, ostatní pokračujú dole. Ja sa ešte chcem aspoň na chvíľu zastaviť u kamaráta v Liptovskom Petri a tak pokračujem. Fúka protivietor a tak aj v zjazde musíme väčšinou šliapať. Ale ide to a neskôr cez Pribilinu a Vavrišovo je to napriek bočnému protivetru paráda. U Paľka posedím aj s Andrejom asi pol hodinku, keď dorazí partia zo Štrbského Plesa a musíme pokračovať. Kamil nám už medzitým bol zobrať batožinu, ktorá nás už čaká pri autách a tak sa tiež nakladáme a ideme. Kamila sa jeho posádkou stretneme ešte pri obede v Liptovskom Mikuláši, ale tu sa už všetky partie lúčime Kamil ide o niečo skôr, Dušan & spol. ešte budú stáť na Strečne a my pôjdeme priamo do Vrbového. Už len 250 300 km v autách a 47. ročník Okolo Tatier je minulosťou. Tých 365 dní vydržíme o rok sme (dúfam) opäť v Nižnej na štarte.

Epilóg

Akciu Okolo Tatier nie je potrebné zoširoka predstavovať. Pravdepodobne najmasovejšie cykloturistické podujatie na Slovensku navštevujeme pravidelne, tu sme položili základný kameň nášho klubu, skoro každý z nás tu už aspoň raz bol a viacerí sa sem vraciame podľa možností každoročne. Tento rok je potrebné špeciálne poďakovať Kamilovi vybavil obidve ubytovania (Habovka, Ždiar) aj parkovanie áut v Liptovskom Mikuláši, zariadil odvoz batožiny z cieľa a spolu s Igorom a Paľom v Nižnej vybavili prezentáciu a odvoz štartovných balíkov.

Juraj Golier

Akcia Po Považskom Inovci 8.6.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Jožo Benedikovič, Peťo Hovorka, Juro Poláček, Jožo Nádaský, Milan Ševčík, Ľubo a Milka Kraicovci, Dušan Surovčík, Hela Gurinová, Paľo Vrábel, Juro a Martin Golierovci a Peťo Hovorka.

Ako hostia: Ivan Kubiš, Kornel Ninis, Heňo Molnár, Denis Vrábel a Mirka Valovičová.

Začnem ako vždy zoširoka. Minulý rok sa na cyklozraze KST v Piešťanoch išla trasa nazvaná Horská, ktorá previedla pelotón cestičkami Považského Inovca. Pretože do tejto oblasti na bicykloch naše klubové akcie nebývajú príliš časté, napadlo ma trasu zopakovať. V pondelok pred akciou za mnou prišiel Vlado Oravec, ktorý ako dobrý znalec tejto oblasti trasu vyšperkoval. A tak sme mohli v nedeľu prejsť krížom krážom našu časť Považského Inovca.

Zraz bol určený v nedeľu 8.6. o 9:00 na železničnej stanici v Piešťanoch. Ja ako garant som samozrejme prišiel medzi poslednými, spolu s príchodom rýchlika od Trnavy. Z vlaku sa síce vyhrnulo viacero cyklistov, ale náš hlúčik už len doplnilo pár posledných cykloturistov, ktorí prišli autami a pred pol desiatou vyrážame spanilou jazdou okolo Auparku a cez kúpele do hôr. Ideme cez Moravany, okolo Striebornice smerom na Výtoky. Za mlynmi odbočujeme doľava smerom na Jelenie jamy. Sklon cesty stúpa a naša rýchlosť primerane klesá. Väčšine z nás dobre padne krátka zastávka na doplnenie vody a síl pri upravenom prameni. Ešte chvíľu stúpame a už sme na križovatke smerom na sedlo pod Kostolným vrchom. Tu robíme prvú fotografiu, ktorá slúži ako základ prezenčnej listiny. Objavujeme druhý nedostatok prípravy akcie zo strany garanta, ktorý si nezabezpečil fotoaparát na dokumentovanie. Našťastie to zachráni Ľubo, ktorý nás zveční na prvom dnešnom vrchole. Po krátkej pauze opúšťame asfalt a lesnou cestou sa okolo horárne pod Kostolným vrchom dostávame na Nový Majer nad Dominovou Kopanicou. Tu sa odpája Peťo, ktorého galusky nie sú vhodné na ďalšie pokračovanie. Pri klesaní na Dolinu sa na hrane ale pohybujeme viacerí s našimi trekovými bicyklami, dokonca sa nám nevyhnú ani drobné pády a prvé defekty. Všetci ale šťastne zídeme dole a môžeme pokračovať smerom na Ranč pod Babicou na okraji Bojnej, kde sa chceme posilniť pred ďalším výstupom.

Po ceste Jožo dostáva druhý a tretí defekt a tak spolu s Paľom trochu meškajú. Až tak to nevadí, lebo krásne nedeľné predpoludnie naplnilo Ranč a priľahlú zoologickú záhradu výletníkmi a tak dosť dlho čakáme na obsluhu. Nakoniec sa ale dočkáme, niektorí si ešte rýchlo pozrú ZOO (nám ostatným stačí audio ukážka revu leva) a s oneskorením vyrážame v horúčave na cestu späť. Slnko stojí priamo nad nami a aj keď ideme lesom, pripeká nám poctivo na hlavy. V stúpaní pod Mačacou skalou sa posledná skupinka opäť zdrží Ivanovi padá reťaz tak nešťastne, že sa nám nedarí nahodiť. Dokonca sa nám podarí zničiť šróbovák, ktorý nám požičia okoloidúci cyklista, ale reťaz je zaseknutá na fest. Ivan sa preto otáča dole kopcom, že na Ranči alebo v Bojnej to nejako dá dohromady a pôjde ďalej svojou trasou. My pokračujeme po peknej lesnej asfaltke, z ktorej sa na pár miestach otvárajú krásne pohľady na Považský Inovec až k bývalej horárni Janiš. Tá je síce opustená, pomaly sa začína rozpadať, ale je pri nej upravený zdroj dobrej studenej vody. V tej horúčave to nemôžeme vynechať. Po krátko občerstvení to už nejako dorazíme na Novú Lehotu. Záver do dediny je strmý, ale našťastie nie príliš dlhý. Tu nás opäť dobieha Ivan, ktorému sa nakoniec podarilo reťaz nahodiť. Čaká nás ešte posledné prudké stúpanie do sedla Bezovec. Tu sa nám naskytne ďalšia príležitosť na krátky odpočinok Jožo hlási defekt č. 4. Dobre nám to padlo, potom je to už naozaj len kúsok a sme na poslednom vrchole.

Sme radi, že už to dnes nepôjde hore kopcom, fotíme sa, Paľo predvádza svoje kúsky na zadnom kolese. A už len zošup dole po ceste cez Starú Lehotu, Nový Zéland, Modrovú, Modrovku do Ducového. Tu dáme krátku zastávku na vydýchanie a jedno pivo alebo kofolu. Do Piešťan je už skoro vidieť a my sa nemusíme naháňať. Moravany obídeme sprava cez polia a cez Kúpeľný ostrov a Sklenený most sa dostávame na druhú stranu Váhu. Tu nastáva čas rozlúčky niektorí už pokračujú domov a Piešťanci akciu zakončia posedením so Svijanmi na terase z paliet pod Skeletom.

Takže krátke zhrnutie, pre tých, ktorým sa nechceli čítať moje dlhé výlevy výborná akcia, myslím si, že Vladova úprava trasy bola super (škoda, že sa nakoniec nemohol zúčastniť) a počasie vyšlo až moc dobre (teplota sa mohla rozdeliť na 2 až 3 akcie). Časť účastníkov sa stretne už sa 4 dni v Tatrách, s ostatnými sa snáď stretneme na Karpaty Tour.

Juro Golier

Trnavská stovka 7.6.

Trnavská 100-ka 2014 na bicykli

7.6.2014 Bratislava 6 : 00 – Brezová 18 : 20

Zúčastnení : Budoš, Babišík

Začíname na Žabotovej o 6 hodine po registrácii sa vydávame aj s ďalšími cyklistami a hlavne pešími smerom na Kamzík, kde nás čaká prevýšenie asi 250 m. Na Kamzíku sme sa odpojili od peších a išli sme asfaltkou cez U Slivu na Červený Kríž. Tu sme opäť stretali turistov. Na bielom Kríži o 9:10 sme sa nezdržali štandardne ani na pivečko a šliapali sme ďalej.

Pokračujeme ďalej červenou značkou, pred Somárom sme chceli ísť traverzom, ale celkom sme to nenašli, zišli sme trochu nižšie. Čakal nás 0,8 km dĺžkových a neviem koľko výškových km na náš traverz. Za Somárom sme po červenej cez Tri kamenné kopce a Konské hlavy dostali až k Pezinskej Babe, kde sme si dali naše prvé pivo s palacinkou.

Po občerstvení nás čaká ďalší traverz okolo Čmeľka, tu sme skôr odbočili, kde som trochu zle odhadol svoje schopnosti a moje drapáky na kolese, skrátka som zletel na zem. Po zjazde zo sedla Javorina nás čakal zjazd na traverz okolo Čertov kopec a Skalnatú. Za Skalnatou sme sa pešo s bicyklami napojili okolo obory na červenú značku smerom na Čermákovú lúku, kde mal službu Vlado aj s dobrým občerstvením pre priateľov. Cieľ Čermákovej lúky sa nám začal rysovať o 10:35.Po štyroch keil-och sme sa pohli ďalej.

Od Čermáka sa vinula asi najkrajšia cestička cez les so strmým zrázom po pravej strane až k Hubalovej, kde sme prešli cez oboru. Na konci obory sme museli preniesť naše tátoše po labilných priečkach drevených schodov za druhú stranu obory. Boli sme na sedle Skalka.

Zo sedla Skalka náš čaká pre mňa asi najťažší úsek, lebo ak máte pripnuté nohy na pedále a šliapete úzky chodník vedľa obory a všade na vás číhajú voľne pohodené polienka, myslím si, že každý normálny človek by mal plné gate. Chvála Bohu sme dorazili na Sklenú hutu a začali sme stúpať na sedlo Uhliská. Záverečných päťsto metrov peši s bicyklami sme hrejivo pocítili silu poludňajšieho slnka. Na Mesačnú lúku sme vybehli bez bicyklov a pre razítko a nesmierne dobrú, myslím si asi najlepšiu vodu, čo som dosiaľ pil. Čas nám ukazoval 12:35.

Po návrate k bicyklom pokračujeme traverzom Klokoča na Amonovú lúku. Po obídení Mon Reposu som presvedčoval Milana, že máme ísť stále po zelenej značke dole, pri jaskyni som zistil, že aj ja som omylný, vrátili sme sa smerom na Mon Repos a pokračovali sme smerom Na Červenú horu.

Ďalej sme využili krátko cyklo cestu až po červenú značku, kde sme strmo zliezli až na Brezinky. Potom sme absolvovali cestu do šenku v Bukovej. Tu sme museli čakať na príchod kontroly a samozrejme nie nasucho. Vôňa guláša nás omámila, tak sme neodolali. Horúci a hlavne dosť štipľavý sme guláš na nás zanechal dosť zlé následky, asi sme sa sčemerili. Razítko na Bukovej sme dostali o 14:10.

Cez Bukovú sme sa rýchlo prehnali a hybáj na Sokolské chaty a tu začala opäť turistika s bicyklom. Po zjazde na železničnú stanicu Buková a odbočení vpravo a nie vľavo ako to urobili naši spolutrpitelia na horských bicykloch, ktorí museli absolvovať jazdu po čerstvo navozenej hliny, sme sa stretli na kontrole Raková o 15:46. Ďalej sme šli po asfaltke až sa červená značka odpojila, Milan navrhol skratku. Cyklocestou okolo Suchánky sme dorazili k predposlednému miestu našej trasy, krčma na Dobrej Vode o 16:32. Tu akoby sa zastavil čas, nikto sa naraz nikam veľmi nehnal. Ležérne sme vypili nejaké pivá, ale už ani tie pivá nám nejako nešli dolu krkom, ale sme sa premohli. Niekto zahlásil, mali by sme ísť, čiže čo už, tak poďme.

Z Dobrej Vody po asfaltke nám guláš v žalúdku sa stále ozýval, čiže sme išli asi na pol plynu, ale predsa sme dorazili na Brezovú na ihrisko o 18:20.Nezdržali sme sa dlho, lebo vlak nás čakal v Jablonici a policajti nemajú radi veselých cyklistov. V Jablonici sme absolvovali ožívaciu kúru pre naše žalúdky, čistý slovenský viacstupňový nápoj nám navrátil opäť chuť do jedla. Vagóny z Jablonice do Trnavy boli okupované cyklistami, bicyklami a dojmami, až sme preplnili úplne celý vlak.

Akcia Riviéra – Port Grimaud 23.5. – 1.6.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, M. Šuga, A. Nováková, B. Ilavská, H. Gurínová, E. a Ľ. Kraicoví, J. Poláček a D. Surovčík.

Francúzska riviéra – Cote d’Azur je oblasť, ktorá je jedinečná svojou atmosférou a tým, že sa tu v ideálnej forme stretávajú slnko, more, lesk a elegancia “veľkého” sveta. Táto prímorská oblasť je preslávená hlavne trojicou miest Nice, Cannes a Saint Tropez. V blízkosti Saint Tropez, presnejšie v Port Grimaud sme mali stráviť náš týždňový pobyt a do jeho okolia mali smerovať kolesá našich bicyklov, aby sme podrobne spoznali zákutia tejto elegantnej prírodnej záhradky.

V piatok 23. mája v podvečerných hodinách po naložení posledných pasažierov v Bratislave smerujeme po diaľnici cez Rakúsko a Taliansko na francúzske pobrežie. Už za Janovom sa nám, aj takto cez sklo autobusu, predstavuje Riviéra v plnej paráde. Do miesta nášho ubytovania, Port Grimaud dorazíme na druhý deň krátko po obede a ubytujeme sa v kempe Prérie mora v tzv. mobilhomoch. Ešte v ten deň sa na našich tátošoch vyberieme spoznávať blízke okolie. Ako prvá nás poteší kempová pláž s množstvom paliem v takom malom štýle Karibiku. Hneď vedľa prechádzame cez vodné uličky mesta Port Grimaud, ktoré je umelo postavené v štýle Benátok. No a keďže Saint Tropez je čo by kameňom dohodil pokojná cyklocesta nás dovedie priamo do jeho prístavu. Kúsok odtiaľ je slávna žandárska stanica. Zastavíme sa tu a nostalgicky spomíname na výjavy zo slávnej série filmov o strážmajstrovi Cruchotovi a jeho kolegoch.

V nedeľu 25.5. sa vydávame v hojnom počte na našu prvú etapu spoznávať túto nevšednú krajinu. Prechádzame do mesta Grimaud, kde navštívime, lepšie povedané vyštveráme sa na rovnomenný hrad. Výhľad z neho však dokonale vykompenzoval vynaloženú námahu. Pri prechádzke po úzkych uličkách sa nechtiac rozdelíme na dve skupinky, ktoré stratia medzi sebou spojenie. Vďaka pohotovým GPS-kám sa však dáme hneď dokopy a tak smerujeme veselo do hôr po tzv. D14-tke, ktorá sa vyznačovala síce jemným stúpaním, ale neustálymi výhľadmi po pohorí Maures a na kartuziánsky kláštor De la Verne (božej milosti). Okolo obeda prichádzame do dediny Collobriéres, ktorá je vychýrená výrobou pasty z jedlých gaštanov. Je tu práve nejaký trh, tak okrem tradičnej kávy ochutnáme aj tunajšie miestne špeciality. Ďalej putujeme smerom na juh. Prehupneme sa cez sedlo Col de Babaou a pred sedlom Col du Canadel sa rozdelíme na skupinku idúcu ďalej po pobreží a skupinku smerujúcou po hrebeni. Trasa bola pomerne náročná na nastúpané metre, ale prekrásne výhľady stáli za to.

V pondelok 26.5. sa už od rána rysoval krásny slnečný deň (tie nás už neopustili do konca pobytu) tak sme sa rozhodli preskúmať polostrov Saint Tropez a jeho pláže. V mestečku Gassin postavenom na cca 200 metrovom kopci sa rozdeľujeme zase na dve skupinky. Po preskúmaní nádherného historického centra plného úchvatných úzkych uličiek a panoramatických výhľadov sa jedna skupinka vyberie preskúmať členité pobrežie mysov Lardier, Taillat, Cartaya, Camarat a druhá sa popri prieskume veterných mlynov v Paillas vyberie do čarokrásnej dedinky Ramatuelle, kde popri obdivovaní krásneho centra, navštívi aj miestny cintorín, kde je pochovaný miestny rodák, svetovo známy herec Gerard Philipe so svojou manželkou Anne. Obe skupinky nezávisle na sebe navštívia vychýrenú pláž Pampelonne, niektorí neodolajú a na časti Tahiti osviežia svoje unavené telá v cca 19 stupňovej vode. Ďalšia cesta popri sledovaní krásnych viliek nás dovedie ešte raz spoznávať uličky Saint Tropez.

V utorok 27.5. smerujeme po hlavnej ceste spoznávať mestečká popri pobreží smerom na severovýchod. Je to jednoliata spleť letovísk, rôznych rezidencií, mestečiek a ich pláží. Smerujeme cez mestečká Saint Maxime, Saint Aygulf, Frejus, Saint Raphaël a obdivujeme nefalšovanú atmosféru života na Riviére spestrenú krásnymi bulvármi s množstvom obchodíkov, paliem, námestí a fontán. Pri myse Pointe du Cap Roux odbočujeme do hôr. Do Massif de L Esteriel. Nie sú to hory hocaké, ale krásne, skalnaté vyznačujúce sa nevšednou hnedo červenou farbou. Úžasná scenéria nás dovedie až do mesta Frejus, odkiaľ pomocou GPS-ky a našich rýchlych kolies sme onedlho v kempe.

V stredu 28.5. nás autobus aj s bicyklami dovezie do cca sto kilometrov vzdialeného kaňonu Verdon, presnejšie ku priehrade Lac de Castillon. Tu z autobusu vystúpime a ten nás bude čakať na druhom konci kaňonu, pri jazere Lac de Sante Croix. Prejsť túto vzdialenosť už zostáva na nás a našich bicykloch. Rozdeľujeme sa do rôznych výkonnostných skupín a podľa toho volíme obtiažnosť našich trás. Za priehradou sa vyhupneme ešte o 300m vyššie a popri vyrovnávacej nádrži Retenue de Chaudanne prichádzame do mestečka Castellane. Po občerstvení a obligátnej kávičke putujeme ďalej popri riečke Verdon dnom kaňonu. Onedlho začínajú nádherné scenérie, ale aj 400m stúpanie na sedlo pred mestom La Palud-sur-Verdon. Jedna skupinka smeruje priamo k jazeru Sainte Croix a druhá sa púšťa zdolať výšku 1320m po ceste plnom belvederov (vyhliadok) do kaňonu. Následný zjazd po otvorenej ceste popri kaňone je niečo, na čo človek nezabudne do konca života. Cesta po okraji priepasti s neustálymi výhľadmi do obrovských hĺbok tohto veľkolepého prírodného diela vyvoláva pocity, ktoré nemožno ani opísať. Skrátka neskutočné prírodné predstavenie. S výnimkou krátkeho stúpania pri meste La Palud, veľkolepá scenéria pokračuje vyše dvadsať kilometrovým zjazdom k jazeru Saint Croix. To nie je snáď ani možné, – víri nám hlavou. To, čo sme teraz videli, to obrovské prírodné dielo nás úplne dostalo. Na strávenie tohto všetkého budeme potrebovať veľa času. Dojmy nám nepokazili ani zlomený stojan na prívese autobusu a ani neskorý (skoro polnočný) návrat do kempu.

Ďalšie dva dni sme boli porozdeľovaní na rôzne menšie skupinky. Tieto viac-menej putovali po okolitých plážach venujúc čas na kúpanie a opaľovanie. Iné skupinky smerovali popri pobreží na juhozápad navštíviac tamojšie letoviská: Le Lavandou, Cavaliére, Rayol a jeho úchvatnú botanickú záhradu. Chvíľka času sa našla ešte aj na návštevu blízkych podhorský dedín La Garde Freinet , Le Plan-de-la-Tour. No a každý si našiel aj čas sám pre seba, potúlal sa po miestnych obchodíkoch nakúpiť niečo pre seba a svojich blízkych.

Nastal čas rozlúčky. V tento posledný večer (tak, ako aj ostatné predchádzajúce) sedíme na našich terasách a preberáme naše dojmy. Konštatujeme, ako nám to rýchlo ubehlo, aká sme boli dobrá parta. Pobyt v tejto časti sveta priniesol každému niečo nové, niečo pekné, niečo fascinujúce. Staré priateľstvá sa utužili, nové sa započali.

Opúšťame naše letovisko. Ale každý si ten svoj kúsok Riviéry nesie vo svojom srdci domov.

Ľ. Kraic