Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Golier, P. Herceg, V Putera a Ľ. Kraic.
Ako hostia: M. Modrovský dvaja Braňovia (Golierovi kolegovia z práce).
V sobotu 2.4. 2016 sa krátko po siedmej hodine rannej stretávame na Trenčianskej stanici všetci siedmi turisti odhodlaní popasovať sa s dnešnou pomerne náročnou túrou po hrebeni tohto považského masívu. Ešte sa nechávame kúsok odviesť autobusom do Mníchovej Lehoty k motorestu Radar, odkiaľ začíname ukrajovať už prvé kilometre našej túry.
Začíname pomerne z ostra, lebo z východzej výšky 350 m potrebujeme vystúpať do výšky 1041 m na vrchol Inovca. V trištvrte cesty sa na chvíľu zastavíme na chate (je 9 hodín – už je otvorená), kde si doprajeme malé občerstvenie. Záverečné metre k vrcholu sú poriadne ostré, ale zdolávame to.
Na vrchole je postavená rozhľadňa s voľným vstupom. Sú z nej pomerne krásne výhľady, dnes hlavne na východnú stranu.
Pokračujeme ďalej po hrebeni. Je krásne počasie. Cestička nám pekne ubieha. Zalesnené časti sa striedajú s výhľadovými, dolinky s kopčekmi a nám sa na chrbát pomaly lepia prejdené kilometre. Cesta je však nádherná, takže malá únava nám až tak veľa nevadí. Ani sa nenazdáme a blíži sa Bezovec – cieľ našej cesty. Máme časovú rezervu. Autobus a následný vlak v Piešťanoch stíhame v pohode.
Domov prichádzame mierne unavení, ale spokojní s krásne prežitým dňom v lone inoveckej prírody.
Dali sme si takú malú pomyslenú bodku za turistikou a môžeme sa odteraz venovať hlavne cyklistike.
49. ročník Slovenského zimného zrazu turistov v B.Štiavnici 28.-31.1 2016
Akcie sa za MKCK zúčastnili: Naď, Šuga, Gieci, Oravec, Putera, Čavojová,a Herceg.
Ako hostia: Modrovský, Mocko a Hronský
Tak táto zima je na šľak trafenie, nadávalo takmer 1250 účastníkov zrazu, z ktorých väčšina (optimisti) brala zo sebou aj bežky.
Ja s Vladom sme ich nebrali (a Tónovi sme to tiež neodporučili), darmo, skúsenosť sa nedá kúpiť.
Bežkárske trasy – bolo ich naplánovaných 5 – boli zrušené pre nedostatok snehu a nahradené ďalšími pridanými pešími trasami v blízkom okolí aj do Štiavnických vrchov.
Na piatok sme si na prezentácii zjednali pešiu trasu na Sitno, o ktorú bol veľký záujem. Šesť autobusov nás vyvážalo na Počúvadlo(640 m.n.m.),odkiaľ sme o 9:30 v dvoch skupinách šliapali najskôr v blate a potom v snehu a ľade na Sitno (1009 m.n.m).
Na vrchole Sitna sa ukázalo slnko, aj Perinbaba niečo nasypala. Koliba bola otvorená a plná vysmädnutých a hladných turistov.
Po občerstvení sme sa vydali dobiť neďaleký Sitniansky hrad, žiaľ, prišli sme o 400 rokov neskôr, Turci nás predbehli. Späť sme po zvážniciach prišli na Krížnu a dlhším zostupom aj po ľadových úsekoch do Štiavnice a autom do Vyhní, kde sme boli ubytovaní vo vilke Sokáč. Tam nás čakal Tóno. Po obligátnom privítaní nasledoval opäť horúci wellness, potom dobré pivko a spánok.
Druhý deň nás čakala túra zo Štiavnice na Červenú studňu. Tam sme sa stretli s Julom H. Ten si robil len ľahké prechádzky, ďalej sme pokračovali cez Paradajs, Tanád (pekné stupáky), Klinger do Štiavnice.
Večer bola znovu klasika – wellness, pivko a spánok. Na ukončenie zrazu a papučový bál sa nám do Štiavnice už nechcelo.
V nedeľu doobeda sme sa okúpali v horúcom bazéne v Sklených Tepliciach a potom šup domov oddýchnutí a plní zážitkov zo zimného zrazu.
Pohľad von oknom spôsoboval pochybnosti, ale pohľad do kalendára ich definitívne zahnal. V sobotu 30.1. sa koná 9. ročník zimného výstupu na Klenovú.
Žiadneho z predchádzajúcich ročníkov som sa nezúčastnil, ale fotografie rozprávkovo zasnežených Karpát a vzdialenosť od domu rozhodli tento rok idem aj ja. Vzhľadom na termínovú kolíziu so zimným zrazom bude síce účasť z nášho klubu menšia, ale nakoniec sa nás zopár dohodlo.
V sobotu krátko pred 9-tou vystupujem z autobusu v Dolnom Lopašove spolu s Andrejom a jeho tromi kamarátmi a čakáme štvrťhodinku na autobus z Chtelnice, z ktorého sa k nám pripoja Igor, Janči, Milan a Vlado. Sme kompletní. Skôr ako vyrazíme sa ešte narýchlo potúžime a ideme. Prvé stovky metrov vedú pomedzi domy, neskôr sa dostávame okolo pieskovne a chát na začiatok lesa. Červená značka odbočuje vľavo pod Holý vrch, ale mi pokračujeme po ceste, aby sme sa so značkou opäť stretli po necelých 2 kilometroch pri horárni Černík. Po ceste obiehame skupinku piatich turistov, s ktorými stíhame prehodiť pár slov. Ďalej pokračujme už po značke a okolo lančárskej Jégerovne sa dostaneme na Malú Klenovú. Tu dobiehame skupinku mladých z Lopašova a chvíľu oddychu využijeme na občerstvenie. Zatiaľ sa ide veľmi dobre, je síce hmlisto a relatívne teplo, ale cesta nie je zatiaľ rozbahnená, miestami na nej leží dokonca snehovo-ľadová pokrývka. Metre naberáme len pozvoľne, nebyť ročného obdobia použili by sme asi bicykle.
Ďalej sa cesta začína trošku viac zdvíhať, ale nie je to nič vážne. Na krátkom úseku najskôr stretneme Vojta, ktorý sa už vracia z vrchu a prehodíme s ním pár viet a o pár sto metrov aj kamarátku Ruženku, ktorá sa s partiou už tiež vracajú na kávičku na Dobrej Vode. Nás ešte čaká pár metrov, rozbahnenú cestu obchádzame cez les a už sme na lúčke pri posede.
Napriek nie práve exportnému počasiu je tu odhadom vyše 200 ľudí, ktorí sem prišli z rôznych smerov. Stretneme sa Vladom z KST Atóm, urobíme spoločnú fotku a po jeho odporúčaní sa rozhodneme pokračovať asi 700 metrov ďalej po červenej značke, aby sme navštívili síce nesprístupnenú, ale dostupnú jaskyňu. Keď odložíme bokom vstupné dvere vidíme, že takto vybavení dovnútra príliš vstupovať nemôžeme. Jaskyňa sa hneď od vstupu zvažuje a po pár metroch padá to tmavej jamy. Takže dovnútra vstúpime len Janči, Milan a ja a pol metra od vchodu sa opatrne pokúšam odfotiť netopierov, ktorých visí zo stropu niekoľko desiatok. Bez istenia je to ale nebezpečné a tak radšej hneď vyliezame a dávame dvere na svoje miesto.
Cestou späť ešte skúsime vybehnúť na vrchol Klenovej, je to ale neznačené a v hustej hmle sa radšej vrátime, aby sme sa neroztratili. Vrcholové partie sú ale veľmi pekné, kamenisté a v hmle pôsobia až tajomne. Mimo termínu tohto výstupu, keď sa tu nepohybuje toľko ľudí, to musí byť veľmi zaujímavé miesto.
Po návrate k ohňu zisťujeme, že sa osadenstvo značne preriedilo, zostalo len pár desiatok skalných, ale nálada pri ohníku je výborná. Niekto si opeká, niekto spieva s gitaristami, niekto si aj zatancuje. A spoznávame aj nových známych, s ktorými môže v kľude podebatovať. Čas sa ale kráti a tak musíme pamätať aj na návrat. Plánujeme ísť cez Výtek do Chtelnice, ale na križovatke nás naši noví známi presvedčia na pohodlnejšiu a kratšiu cestu a tak sa vraciame rovnakou trasou, ako sme ráno vystupovali. Pri horárni Černík odbočíme tentoraz na červenú značku a pod Holým vrchom po neznačenej odbočke sme po asi kilometri na kraji Chtelnice. Ušetrili sme si niekoľko kilometrov pochodu asfaltom bol to skutočne dobrý tip. O chvíľu sa lúčime s našimi novými známymi z Dechtíc, ktorí sa ešte zastavia v hornej krčme, ale mi vzhľadom na pokročilý čas a potrebu stihnúť autobusy domov pokračujeme do dolnej krčmy, kde nás čaká držková polievka a nápoj. Tu ešte pokračuje zábava a spev a tak si popri jedle môžeme aj zanôtiť, ale čas nepustí ani nás, ani hudobníkov. Ja odchádzam asi o 20 minút skôr ako chalani, ale nakoniec sa všetci v poriadku dostávame domov.
Napriek nie príliš zimnému a hmlistému počasiu to bola dnes skvelá akcia, prešli sme asi 23 kilometrov, vzhľadom na primerané stúpanie sme sa ani príliš nespotili a spoločenská časť akcie pri ohníku pod Klenovou bola super. Už sa tešíme na jubilejný 10. ročník.
Našu malú skupinku na akcii tvorili Igor Naništa, Jano Budoš, Milan Babišík, Juro Golier, Andrej Golier (všetci MKCK), Vlado Trajlinek a dvaja Andrejovi kamaráti a jedna kamarátka.
Akcie sa za MKCK zúčastnili: Milan Babišík, Ľuboš Kraic, Igor Naništa, Anna Kučerová, Vladimír Naď, Jozef Nádaský, Juraj Golier, Juraj Poláček, Hela Gurínová, Pavol Herceg, Miroslav Šuga, Jozef Antal, Dodo Benedikovič, Jozef Michalec, Čavojová Janka.
Ako hostia: Hela Strížová, Veronika Strížová, Peter Rosenberger, Marian Modrovský, Braňo Poloczik, Viera Gubiová, Jana Štefániková, Daniel Štefánik, Miloš Miklošovič, Veronika Miklošovičová, Vladimír Trajlinek, Ruženka Stachovičová, Anna Čičmanová, Mária Časná, Terka Jelínková.
Doprava do miesta štartu na Zochovej chate bola rôzna. Väčšina zvolila možnosť ísť autami, a pár ľudí prišlo BUSom. ( Jozef a pekné dievčatá z KST Spartak). Tu sa všetci stretávame na parkovisku krátko pred 9 hodinou. Po zvítaní sa a krátkom občerstvení vyrážame na trasu. Počasie je konečne zimné. Večer nasnežilo asi 3- 5 cm snehu a tak chodník je „pocukrovaný“ bielou perinou. Súčasťou tejto spomienkovej tury na Ondreja Stríža je aj osadenie pamätnej tabuľky na vrchole Vysokej, o výrobu ktorej sa zaslúžil J.Golier s kamarátmi. Cesta vedie okolo chatovej osady až k Huncokárskemu cintorínu.
Odtiaľ sa dostávame na hlavnú cestu (dosť zľadovatelú) a preto je treba šliapať dosť opatrne lebo snehový poprašok tento ľad maskuje. Po cca 1 hod šliapanie po modrej prídeme na „občerstvovačku“ na Hubalovej. Sú tu stolíky aj lavičky ktoré hneď obsadíme. Tuto časť trasy poznáme aj zo sedla bicykla, keď sme tadeto viedli 2 ročníky trasy Karpaty tour. C 2004 nás asi po kilometri privedie na rázcestie. Tu sa rozlúčime s J.Michalcom, J.Čavojovou a Helou Strížovou s rodinou. (Jozef ešte „šetrí“ sily po nedávnom „seknutí“ v krížoch). Pôjdu kratší okruh spať na Hubalovu – odtiaľ po červ. Značke na Čermákovu luku na Zošku. Ostatní pokračujeme vpravo lesnou cestou do kopca až ku trampskému zrubu ukrytému pod skalou. Je tu pekné okolie a dobré miesto na krátky oddych a občerstvenie. Medzi tým fotíme a debatujeme o všeličom možnom i nemožnom. ( čoskoro bude CS a tak príde čas aj na návrhy akcií v r.2016). Modrá značka a Milan Babišík nás bezpečne dovedú až pod záverečné stúpanie na vrchol Vysokej. Tu sa trocha zapotíme lebo chodník sa prudko dvíha hore k nebu.
Po krátkom „výšvihu“ sme na hrebeni Vysokej. Chodník nás dovedie spoľahlivo až ku vrcholovému krížu ( 754 m.n.m.). Tu nastáva čas domácich majstrov aby sa realizovali. Za pomoci AKU-vŕtačky a partie šikovných majstrov osadzujeme ako spomienku na Ondreja pamätnú tabuľku. Krátka spomienka, minúta ticha a modlitba venovaná Ondrejovi nás na chvíľku stíšia. Atmosféra tejto chvíle nás donúti sa zamyslieť nad krátkosťou života a „istotou „smrteľnosti…Ondrej česť tvojej pamiatke.
Z vrchu Vysokej sú krásne panoramatické pohľady na malokarpatský reliéf ako aj na blízke či vzdialenejšie vrchy. Pohľad z vrchu stojí za TO úsilie a námahu sa sem „vyštverať“. Za zimných podmienok treba pri zostupe dole smerom na Vývrat po modrej značke dbať na dobru obuv(je dobre mat zo sebou „mačky“) a turistickú vystroj. Čo sme tento raz väčšina „podcenili“ okrem vzornej „mačkovej“ výstroje Vlada a Anky. Videli sme (na Jurajovom zostupe), že slabý poprašok snehu dokáže cestu dole poriadne skomplikovať. Ak sa nechce človek prizabiť, alebo si niečo zlomiť pomôže ceste dole už len „jazda“ po zadku. Po cca 20 min. zostupe „príšmykom vpred“ sme ale všetci úspešne dole na rázcestí pod hrebenom Vysokej. Ideme už peknou lesnou cestou spať na Hubalovu. Odtiaľ po červenej značke na Čermákovú luku. Ešte chcem spomenúť jeden poučný moment našej „Ondrejskej“ tury.
Cca po 10 min cesty od Hubalovej si Janči spomenie, že niekde na trase zabudol paličky. Otáča sa a vraví, že ich ide skúsiť pohľadať. „Možno budú na Hubalovej“ hovorí, keď ide SAM spať. !!! V tomto momente ešte netušíme (je cca 15 hod a slnko vysoko), že robíme všetci:
1. chybu, keď ho nechávame ísť samého hľadať paličky zimným lesom. (do cieľa je ešte 1,5 hod!)
2. chybu robíme následne asi v domnienke, že „nič sa nemôže stáť“ Janči je „makač“ on nás za chvíľu dobehne, keď ho ani nečakáme na mieste, pokiaľ nepríde spať. (5 min je málo…)
3. chybu – nastala vo vzájomnej komunikácii (Janči – skupina – skupina – Janči) neurčíme si MIESTO, kde sa počkáme, či akou cestou pôjde spať na Zošku (cesta/les)
4. chybu nevedomosť a nepreverenie si skutočnosti, že v mieste pohybu ( Hubalová- Čermáková – Zoška) NIE JE možne vždy chytiť 100 perc. signál na mobil!!! Čo je v kombinácii s vybitou baterkou v mobile a chýbajúcou čelovou v batohu – nepríjemná situácia.
Do cieľa na Zošku prichádzame cca o 16:30 – je ešte svetlo, no za chvíľu sa zmráka a bude tma. Tu sa „všetci“ lúčime a časť ľudí ide autami domov. .. no Janči ešte nie je v „dosahu“ mobilu. Zvyšok ideme do koliby ukončiť túru rozhovormi pri pive alebo večeri. Po občerstvení cca o 17 h sa pokúšame viackrát dovolať Jančimu na mobil. (stále nie je v dosahu a vonku sa zotmelo…) . Tipujeme či palice našiel a akou cestou ide naspať, Juraj a Milan stále nemajú odpoveď na SMS- „Janči kde si? „. Nervozita a neistota narastajú s pribúdajúcimi minútami a tiež OBAVA kedy a či vôbec príde na Zošku, ci niekde neblúdi a pod…
O 17:30 h sa už nedá ďalej čakať- musíme konať! Vyplatíme účty za večeru a začíname organizovať „pátraciu akciu“ po stratenom kamarátovi. Rozdeľujeme sa na tri skupiny po troch ľuďoch. Prvá skupina zostáva v kolibe, druhá a tretia ide na parkovisko k autám a dohadujeme taktiku pátrania po „Džovanovi“. Ešte pár minút a sme rozhodnutí vyraziť spať po značke do lesa. V poslednej chvíli cca o 17:50 h ale nastáva príjemné prekvapenie. „Džovan“ sa vynorí z tmy spoza autobusovej zastávky- živý a zdravý – ale bez paličiek. Naša „eufória“ z toho, že je opäť s nami, bola neskutočná. Okrem vrúcneho prijatia sa mu hneď ujde aj oprávnená výčitka a kritika, že nás takto naťahoval a skutočne aj vystrašil, keď sa „trepal“ spať do lesa – SAM hľadať palice proti noci ďalej než bolo dohodnuté.
Na záver chcem poďakovať všetkým účastníkom akcie za to, že si „hojnou“ účasťou prišli uctiť pamiatku Ondreja Stríža.
Ondrej, budeme na teba v dobrom spomínať a dobru náladu na akciách udržiavať tak ako si sa aj Ty o to vždy snažil.
Počas silvestrovského výstupu na Geldek sme sa dohodli, že najbližšiu turistickú akciu zorganizujú Piešťanci na Považskom Inovci. Oprášil som teda Jančiho predvianočný nápad a turistickú akciu som naplánoval na trase Nitrianska Blatnica Jurko sedlo Gajda Visiace skaly Plešiny Obrázková hora Piešťany.
Zraz máme ráno pred ôsmou v Piešťanoch na stanici. Stretávame sa 4 Piešťanci, z trnavského smeru posádky 2 áut + 1 autobusový účastník (spolu 4) a ja z Vrbového. Zatiaľ pomer PN / TT nevychádza pre domácich príliš lichotivo, ale na Juhu nastupujú ďalšie 2 dievčence a pod mostom posledný účastník a tak nakoniec o 8:30 zo Šárfie vyrážame trinásti. Začiatok cesty nám spríjemňuje sprievodcovským výkladom Janči, ktorý spomína na svoje mladé roky, keď tu býval, chodil do školy a behal aj na Visiace skaly. Chvíľu sa pristavíme pri kaštieli v parku, ktorý už má najlepšie roky za sebou a chátra (kaštieľ, nie park). Okolo viníc pokračujeme smerom hore na Jurka, priberáme aj spoločníkov dvoch psíkov. Cesta zozačiatku vedie okolo viníc, neskôr sa dostávame do lesa. Je nízka oblačnosť, výhľady dnes nebudú, ale inak je príjemne tesne pod nulou, bezvetrie a jemný poprašok snehu dotvárajú dojem zimnej pohody. Krátku medzizastávku robíme pri poľovníckej chatke na Slopoch, odkiaľ cesta začína trošku stúpať. Nie je to ale nič vážne a tak sa v pohode dostávame na lúku pod Jurkom. Najskôr sa fotíme pri vstupnej bráne s nápisom Iskoni bě slovo (vysvetlenie pod textom) a potom robíme dlhšiu zastávku pri kostolíku sv. Juraja, ktorú využijeme na občerstvenie, fotenie a prehliadku areálu.
No musíme sa pohnúť ďalej. Psíci sa od nás už odpojili a nás čaká relatívne strmé, ale krátke stúpanie na Trhovičnú lúku sedlo Gajda. Aspoň sa trochu zohrejeme. Keďže sme sa dostali na hrebeň, opäť na chvíľku postojíme a po chvíli sa pohneme ďalej. Na Visiace skaly má podľa mapy viesť červená odbočka, tú ale nikde nevidíme a tak nás zachraňujú výdobytky modernej doby systém GPS nám pomáha nájsť odbočku doľava na chodník vedúci do lesa. Neskôr sa na stromoch objavujú aj staré značky a po asi 10 minútach sa vynoríme na peknej malej lúčke nad Visiacimi skalami, ktoré padajú kolmo pod našimi nohami do hĺbky asi 15 metrov. Škoda, že je dnes oblačno, výhľady na Radošinu a Blatnicu sa nám ale aspoň na chvíľku predsa otvoria.
Opäť sa posilníme, pred ďalším postupom urobíme zopár fotografií a asi po polhodinke sa vrátime na odbočku a pokračujeme ďalej cez Krahulčie vrchy. Cesta nám v rozhovoroch pekne ubieha, nikam sa neponáhľame a pomaly sa dostaneme na rázcestie Striebornica, kde sa oddelia Mirka s Paľom, ktorý pokračujú dole na Moravany. My ostatní ideme ďalej až na Plešiny, kde zbiehame dole cez Obrázkovú horu do Banky. Tu stretneme môjho kolegu a nášho kamaráta Peťa Julínyho, ktorý sa vybral večer na posed do lesa. Prebehneme cez Kúpeľný ostrov, kde nás čakajú Mirka s Paľom a po ceste sa ešte zastavíme na krátke ukončenie akcie v Park Bodege.
Náladu sa nám snaží znepríjemniť pokazené pivo a pani prevádzkarka (?), ale nepodarí sa im to a tak sa vonku postupne lúčime s Piešťancami a na záver na stanici aj ja s Trnavčanmi. Podľa GPS sme prešli asi 26 km s prevýšením okolo 500 m. Bol to opäť pekne prežitý deň v prírode. Za 10 dní by sme sa mali opäť stretnúť na turistike čaká nás Ondrova túra v Malých Karpatoch.
Akcie sa zúčastnili : Milka a Ľubo Kraicovci, Anka Kučerová, Vlado Naď, Janči Budoš, Božka Ilavská, Hela Gurinová, Mirka Valovičová, Paľo Vrábel, Juro Poláček, Vlado Putera, Juro Golier a Paľov kamarát Martin.
Zapísal Juro Golier
Šárfia Nitrianska Blatnica, sár bahno (maď.)
Iskoni bě slovo – Na počiatku bolo Slovo (úvod sv. evanjelia podľa Jána. Boli to prvé slová, ktoré boli preložené do starého slovienskeho jazyka: Iskoni bě Slovo i Slovo bě u Boga i Bog bě Slovo
Rotunda svätého Juraja – rímskokatolícka kaplnka, pochádza z 9. storočia, z predveľkomoravského obdobia. Je to jedna z najstarších stavieb na Slovensku a najstaršia rotunda na Slovensku. Pokiaľ je tento kostol starší ako Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch, tak ide o najstarší stojaci kostol na Slovensku. Na lúke Púšť pod ostrohou s rotundou sa v 9.-10. storočí nachádzalo sídlisko dvorcového typu obohnané palisádou. Obyvateľstvo sa zameriavalo hlavne na dolovanie železnej rudy na svahoch Marhátu. O doplnkovom poľnohospodárstve svedčia brázdy na mnohých miestach v okolí. Obyvatelia sa pochovávali pri rotunde, kde bolo odkrytých do 130 hrobov. Osada svätého Juraja zanikla pred polovicou 13. storočia, jej obyvatelia sa postupne presunuli do nižších polôh. Rotunda sa menila na ruiny, avšak v roku 1530, majiteľka tunajších lesov Mária Turzová dala kostolík upraviť. V roku 1655 ho upravili prakticky do dnešnej barokovej podoby, na západnej strane k nemu pristavali vežu a z južnej takzvanú pustovňu. Bývali v nej pustovníci, pôsobiaci v skutočnosti až do prvej polovice 19. storočia ako školskí bratia v tunajšej škole. Stavba školy na svahu nad kostolíkom sa asi od polovice 19. storočia využívala ako poľovnícka stanica miestneho panstva, potom tu bola horáreň, asanovaná v roku 1962.
V Nitrianskej Nlatnici
Kalíštek na cestu neuškodí
Schátraný kaštieľ v Blatnici…
…a my pred ním
Na počiatku bolo slovo a my vstupujeme na pozoruhodné historické miesto…
