Vyhne na viac spôsobov – 1. časť
- Stanove Vyhne na niekoľko spôsobov. Základný pohľad tvorí Stanov zápis o akcii v roku 2000. Miestami ho dopĺňam mojimi spomienkami a pocitmi, ktoré vo mne zostali aj po dlhých rokoch. Drobné pripomienky pridali aj Paľo a Ľuboš. Jednotliví prispievatelia sú odlíšení typom odseku. Potom sme sa do Vyhní vrátili až po rokoch v rámci cyklozrazu KST. Dojmy z tejto akcie budú tvoriť pokračovanie textu. Premiešané to možno pôsobí trochu chaoticky, ale snažím sa takto autenticky zachytiť atmosféru. Tak začnime.
Na akciu sme vyštartovali autom s Vladom Puterom o dva dni skôr s plánom, že si tréningovo pobicyklujeme, zapinkáme tenis a vymočíme sa v termálnej vode. Plán to bol dobrý, no Vladovi sa podarilo hneď prvý deň na kúpalisku zakopnúť palcom o dlaždicu tak kvalitne, že nasledovala cesta na chirurgickú pohotovosť a potom každý deň na preväz. Keď potom prišiel do Vyhní peletón, prvá otázka bola koľko kilometrov sme už najazdili. A my že dvesto. Čože? No áno, tri razy Žiar nad Hronom tam a späť, ale žiaľ autom.
Ostatní účastníci akcie si v sobotu 26.8.2000 trasu Piešťany – Havran – Veľké Ripňany – Partizánske – Veľké Pole – Žarnovica – Bzenica – Vyhne poctivo odšľapali, pričom v Žarnovici museli prečkať cca hodinovú silnú búrku. Ubytovanie bolo u mňa na chate a v turistickej ubytovni Strojár.
- Ti ostatní boli podelení na skupiny. Z Piešťan sme išli Božka, Ondro, Juro a ja. Dobrá skupinka. Čakalo nás niečo vyše stovky kilometrov, čo v tom čase nepredstavovalo zásadný problém. Naše cesťáky sme naložili batožinou na pár dní a vyrazili smer Havran. O čo pomalšie to išlo hore, o to rýchlejšie naše zaťažené bicykle zbehli do Radošiny. A potom už normálnym tempom pokračovali až do Oslian, kde sme odbočili na Žarnovicu. Čakalo nás Veľké Pole. Uff. Toho som sa dlho vopred obával. Našťastie sa na konci Hornej Vsi objavil motorest Hájnikova žena. Myslím, že bol otvorený len krátko, ešte voňal novotou, ale oddych padol veľmi vhod. A na huspeninu si pamätám doteraz. Ako to už býva, moje obavy z Veľkého Poľa zostali z Veľkej časti našťastie nenaplnené. Celkom to išlo, tuším som ani netlačil. Zošup do Žarnovice bol našťastie rýchly, stihli sme to ešte pred dažďom. A potom sme mali aspoň príležitosť si opäť oddýchnuť. Do Vyhní to už bol len kúsok, Stanovu chatu sme podľa jeho popisu našli a tak sa mohol zahájiť náš pobyt.
- Janči prišiel večer s Milanom a Ľubošom z iného smeru – išli z juhu cez Kopanice. Vtedy mu tie kopce vôbec nesadli a vytrápil sa v nich. Večer sme ho za to dosť podpichovali a preradili sme ho z vrchárskeho A-čka do B-čka, padli dokonca návrhy aj na C-čko. To bola pre neho tiež silná motivácia, aby ako jediný na druhý deň zdolal Sitno. Vrátili sme ho potom podmienečne do A-čka. Už v ňom zostal.
Prvá etapa viedla najskôr cez Žarnovicu, kde prezúval zodraté plášte Ondro Stríž. Mám z tej opravy jedinú fotku z celej akcie. Ja s Ondrom na nej plášte prehadzujeme a Juro „kontroluje“ technologický postup. Potom nasledovalo stúpanie cez Hodrušu-Hámre na Červenú Studňu (prevýšenie 561 m). Tam všetci pochybovači uverili, že Štiavnické kopce sú pre dobrých vrchárov. Trasa pokračovala do Banskej Štiavnice, ďalej cez Sklené Teplice (tu sme sa okúpali na miestnom kúpalisku), Hliník nad Hronom a Bzenicu do Vyhní.
- Ja (Paľo) s Naďom sme tam nonstop prišli v nedeľu (povinnosti pri stavbe domu). Večer, ako Stano spomenul bola parádna zábava pod hotelom Sitno a na druhý deň ráno som aj s Kraicom šliapal nonstop späť (Vlada, ktorý sľúbil, že pôjde so mnou, sa mi nepodarilo zobudiť).
Etapa na druhý deň začala výšľapom Vyhnianskou dolinou (prevýšenie „už len“ nejakých 450 m), kde si niektorí cestári vyskúšali metódu zdolávania prevýšenia štrikovaním. Cestou sme sa zastavili pri tajchu Rozgrund (najvyššia sypaná hrádza v 18. storočí v Európe 23.2 m). Tam som prehovoril Jana Budoša na výšľap Svätý Anton – Sitno, čo bez problémov zvládol a dobehol nás ešte pred Počúvadlom. Trasa ďalej pokračovala Červená Studňa – Banská Štiavnica (tu sme boli na exkurzii v banskom múzeu, bývalej šachte Bartolomej) – Svätý Anton – Prenčov – Badaň – Počúvadlo, tajch Klinger, vrstevnicou ponad Banskú Štiavnicu do sedla Červená Studňa a do Vyhní. Vrstevnicu si pochvaľoval najmä Juro Golier (nemuseli sme padnúť do Banskej Štiavnice a následne sa štverať ťažkým stúpaním do sedla. V kopcoch exceloval najmä Tóno Gieci, ktorý sa práve sa vrátil z rakúskych Álp a tak bol rozjazdený (a asi aj osmelený, lebo večer sme sa na jeho popud „prikmotrili“ k opekačke pre hostí z hotela Sitno, ktorí mali špekačiek a piva habadej).
- Červená studňa. Toto sedlo sa stalo pre mňa pojmom, vyštverať sa hore bol problém z ktorejkoľvek strany – od Hodruše aj z Vyhní. Vždy som si potlačíl. Ale tajch Rozgrund pod vrcholom bol odmenou. Zaujímavá technická pamiatka, obdivuhodná stavba múra a hlavne neskutočný pokoj na jeho brehoch. Naozaj oddych a pohladenie na duši. A potom ešte kúsok hore do sedla a zjazd okolo “vybývaných” bytoviek. Bolo treba dávať pozor, aby sa po nás nerozbehli miestne psiská. Nemohli sme ani obdivovať kalváriu, výhľad na ktorú je odtiaľto najkrajší.
- Banská Štiavnica má svoje neuchopiteľné čaro. Ťažko sa popisuje, treba sa len túlať uličkami a nechať ho pôsobiť. Samozrejme sú tu tradičné pamiatky – Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Banské múzeum, záhrada lesníckej školy s jej sekvoje, námestie. Všetky zaujímavé, dalo by sa o nich písať dlho, ale najviac na mňa zapôsobilo MESTO.
- Tiež aj bližšie či vzdialenejšie okolie. Hodruša, Štiavnické Bane, Počúvadlo, Paradajz, Sitno (hoci hore som nebol), Sklené Teplice. Dalo by sa dlho pokračovať ďalej. Proste nádherný kút Slovenska, určite sam sem treba občas vrátiť.
- Určite ale nemôžem vynechať Stanovu vrstevnicu. Ono sa na ňu najskôr treba dostať. Vedie vysoko nad Banskou Štiavnicou a človek sa po nej dostane až do sedla Červená studňa. Takže tak. Matematika nepustí. Ale musím uznať, že je to krásny kus cesty. Nádherné výhľady dole na mesto a božský kľud narúšaný len spevom vtákov. Paráda a odmena za celodenné lopotenie v kopcoch. Dom na samote vysoko nad mestom. A samozrejme Klinger. Jeden z najkrajších tajchov, predbieha ho snáď iba Ottergrund. Ale o tom potom.
- Neviem prečo, ale v spomienkach mi nesedia len spomínané dva dni výletov. Myslím, že ich bolo viac. Pamätám si potulky po Štiavnici a návštevu jej pamiatok, cestu hore Hodrušskou dolinou, okruh okolo Sitna a tiež prejazd cez Sklené Teplice, kde sme obdivovali jaskynný kúpeľ a závideli kúpajúcim sa. My sme museli pokračovať. Nezabudnuteľné boli naše presuny po hlavnej ceste v okolí Bzenice. O R1-ke vtedy ešte nikto ani nechyroval, doprava bola skutočne hustá, miestami až nebezpečná (spomínate si na toho magora, ktorý dostal hodiny potom ako nás obehol?) Toľko atrakcií a kilometrov v takých kopcoch sme nemohli stihnúť za dva dni. Ale možno sa mýlim.
Posledný deň akcie v utorok 29.8.2000 pri odchode peletónu domov sa stala ešte zaujímavá príhoda. Božka je známa tým, že zvyčajne je medzi poslednými na štarte (kávička, cigaretka), tentoraz však vyrazila ako prvá, a to sa jej stalo osudným. Telesná potreba ju prinútila zastaviť, pričom sa veľmi dôkladne schovala aj s bicyklom za autobusovú zastávku v Bzenici. Peletón nevidiac ani Božku ani jej bicykel okolo zastávky prefrčal a Božka tak zostala na veľkú časť cesty beznádejne stratená za peletónom, ktorý nie a nie ju dobehnúť. Ja s maródom Vladom sme ju autom dobehli pod Veľkým Poľom, kde ju chcel srandista Vlado odlomenou paličkou „na poháňanie peletónu“ popohnať k lepšiemu výkonu, veľmi špatný pohľad ho však od takejto činnosti rýchlo odradil. Šťastné stretnutie peletónu s Božkou sa následne uskutočnilo v kolibe Hájnikova žena v Hornej Vsi, kde chalani mali okrem klasickej polievky aj poriadnu hubovú. Trasa pokračovala ďalej už bez incidentov do Piešťan, resp. cez Hlohovec do Trnavy.
S potešením konštatujem, že túto ťažkú akciu sme zvládli bez problémov, teda okrem mňa a maróda Vlada. Piešťanci prešli 358 km, Trnavčania a špeciálne Jano Budoš ešte o niečo viac, čo je za 4 dni vzhľadom na kopcovitý terén s náročnými stúpaniami na amatérov celkom slušný výkon. Je však viac ako isté, že táto akcia sa zapíše do histórie cykloklubu najmä vďaka príhode so stratenou Božkou, pričom dôvod tohto stratenia bude ešte dlho vyvolávať úsmev na tvári.
Vyhne na viac spôsobov – 2. časť
Stanove Vyhne na niekoľko spôsobov. Trvalo naozaj dlho, kým sme si ich zopakovali. Z prvej akcie sme zostali štyria účastníci, ostatní boli nováčikovia. Ešte krátke vysvetlenie, prečo Stanove Vyhne. Stano je spolumajiteľom malej útulnej chatky povyše hotela Sitno. A počas obidvoch návštev nám poskytol svoje neoceniteľné znalosti miestneho prostredia a okolia. Preto sú pre mňa Vyhne Stanove.
Za tú dobu sa toho veľa zmenilo. Do Vyhní sme už necestovali na bicykloch, ale autami. Pomestili sme sa do dvoch. Krajinu po novom križuje rýchlostná cesta R1. Cesta z Piešťan tak trvala len niečo vyše hodiny a pol. Čistého času sme išli o chvíľu viac, zastavili sme sa totiž na obed vo Furmanskej kúrii pred Bzenicou. Ich špeciality z baraniny musia mať vo verejnosti dobré meno, reštaurácia bola takmer zaplnená. Jedlo bolo naozaj dobré, kofola a káva tiež. Steiger musel ešte chvíľu počkať.
Ďalšie zmeny sme registrovali vo Vyhniach. Cesta už nevedie, tak ako pred rokmi, priamo cez dvor pivovaru, obchádza ho zhora. Kúpalisko sa zmenilo na Vodný raj. Ako sme neskôr zistili, názov neklamal. Piešťanci len ticho závideli.
Nezmenilo sa našťastie Kamenné more a Stanova chata. Zostala stále rovnako útulná. Práve tu sme rozložili svoj hlavný stan. Príliš sme sa však nezdržiavali, mali sme toho dnes na pláne ešte dosť. Stano a Peťo zostali kosiť trávu, ostatní sme vyrazili navštíviť Kamenné more. Napriek tomu, že nám Stano popísal cestu a výhľad na neho sme mali stále pred očami, prešli sme si stred Vyhní dvakrát obomi smermi. Nakoniec sme ale našli správnu cestu. Čas ale pokročil a tak miesto toho, aby sme vyšli až na vrchol, prebrodili sme more suchou nohou v jeho strede. Po fotografickom zdokumentovaní výstupu sme sa museli ponáhľať dole. Stano nám objednal exkurziu v pivovare.
Opäť sa raz prejavil môj sklon prijímať predčasné rozhodnutia. Pivovar Vyhne som historicky radil k takým velikánom ako boli Bytča a Poprad. Súkromne sme ich volali samo…er. Písmenko si doplňte radšej každý sám. Ale teraz som musel uznať svoj omyl. Technologická časť pivovaru je zmodernizovaná, vonkajší dojem klame. A musím uznať, že pivo mi počas pobytu veľmi chutilo. Tmavý radler mám dokonca odvtedy vždy doma. Prehliadka bola zaujímavá, Paľo dokonca na nej stretol Bíňovčanov. Najviac chutilo nefiltrované pivo zo zrecích sudov. Záverečná degustácia bola tiež fajn, ale nemohli sme sa príliš zdržiavať a ani rozšupovať. Čakal nás ďalší program.
Návšteva Vodného raja. Boli sme síce iba vo vonkajšom plaveckom bazéne, ale tá hodinka bola veľmi príjemná. Horšie bolo, keď sme museli vyliezť z vody a obliecť sa. Už sa schladzovalo. A potom už len večera v reštaurácii a posedenie na terase a schodoch chaty. Steiger, kalíšok a niečo drobné pod zub tvorili vhodný doplnok k debate. Príliš sme sa ale nemohli zdržiavať, ráno nás čakal náročný program.
Budíček, rýchla hygiena, rozhodnutie čo si zobrať na seba. A potom rýchlo do reštaurácie na raňajky. Dnes nás čakalo veľa kilometrov a metrov. Návšteva Hronského Beňadiku a Banskej Štiavnice. Stano sa nás síce snažil rozdeliť na dve výkonnostné skupiny, ale my sme odolali a naša sedemčlenná skupina jazdila celý deň pohromade. Z Vyhní do Žarnovice to bola klasika. Na rozdiel od minulosti ale autá svišťali po R1-ke a okreska bola poloprázdna. A keď sme v Žarnovici prešli na ľavý breh Hrona, bola to už totálna pohoda. Cesta takmer bez áut, pekné prostredie, drobné hupáčiky okamžite vyvážené zjazdom. Paráda. Vo Voznici sme preto definitívne zlomili Stanove plány a všetci spolu sme pokračovali smerom na Hronský Beňadik. Ani nie po hodine sme parkovali naše stroje na parkovisku pod kláštorom.
Spoločná prehliadka areálu kláštora bola zaujímavá. Nohy mohli robiť iné pohyby ako doteraz, kostol a sprístupnené priestory kláštora museli zapôsobiť na každého. Z celého areálu dýchala história a silná atmosféra. Škoda len, že zrekonštruované ubytovacie priestory zívajú prázdnotou a nie sú využívané. Prehliadka skončila a bolo sa treba pobrať ďalej. Mali sme pred sebou ešte dlhú cestu.
Pôvodne plánovaná krátka pitná prestávka v Tekovskej kúrii sa pretiahla. Bolo tu plno, stretli sme aj Bíňovčanov. Museli sme sa pohnúť ďalej. Janke ale začal jej bicykel vydávať divné zvuky. Vlado to skúsene detekoval ako nevýznamný problém stredového zloženia. Pomohli nám chlapi, ktorí v Orovnici opravovali pred domom auto. Motorový olej naliaty cez sedlovú trubku do rámu okamžite zabral. A tak sme mohli bez zastávky potiahnuť až do Voznice, kde sme si chvíľu posedeli pri kávičke. Tu sme odbočovali z raňajšej trasy.
To čo nasledovalo potom, je sen každého cyklistu. Novo zrekonštruovaná lesná cesta, bez áut, kvalitný asfalt, celkom príjemné stúpanie, krásne prostredie, pri ceste mädokýš Gabrielka … treba tam ísť a zažiť to na vlastnej koži. Jeden z najkrajších zážitkov. Krátku fotografickú prestávku sme si dali na poľane pri horárni Slavkov, kde sme obdivovali mohutný sekvojovec. Takto sme pokračovali ešte zopár kilometrov. Potom lesná požiarna cesta skončila a my sme sa vynorili pár kilometrov pod Kopanicami (pamätáte z minulej časti?). Ako keby uťal. To nebola cesta, to bol tankodróm. A do kopca. Takto sme pokračovali pár kilometrov. Kvalita povrchu sa potom síce zlepšila, ale slušný kopec pokračoval až k Richnavskému jazeru. Za Štiavnickými Baňami sme sa rozhodli nepadať až dole do Banskej Štiavnice, ale využiť Stanovu vstevnicu. Kým sme sa ale na ňu dostali, tak sme úplne zbytočne vybehli až na Hornú Roveň (netrafili sme odbočku). Výhľady na Štiavnice a jej okolie boli opäť našou odmenou. A preto ani nevadilo, že sme po vrstevnici do sedla Červená studňa nastúpali 50 výškových metrov. Už nás čakal len zjazd do Vyhní. Z brzdenia ma rozboleli ruky. Tadiaľto pôjdeme zajtra hore. Začal som sa tešiť.
Dole vo Vyhniach sme si dali jedno rýchle pivo, mali sme nárok, a ponáhľali sme sa odložiť bicykle. Čakalo nás ešte kúpanie v Raji. Dnes doslova. Využili sme vnútorný wellnes bazén, ktorý má masážne výrivky. To bola odmena za dnešný deň pre cyklistov. Skoro 100 km a 1000 m. Tak akurát.
Na večeru sme chvíľu meškali, museli nám ju zohrievať. Ale chutila. Potom chvíľu nazrieť na štadión, kde bol v plnom prúde country koncert, stretnutie s Tónom, ktorý práve dorazil (dnes spal na hoteli) a potom osvedčený model – terasa, Steiger, kalíšok, niečo pod zub. Úspešný deň bol za nami. Stihli sme toho dosť.
U Stana na chate sa spalo naozaj dobre. Ale keďže sme chceli aj niečo stihnúť, nemohli sme vylihovanie v posteliach príliš predlžovať. A tak sa opäť opakoval rituál zo včerajšieho rána. Ešte som zabudol popísať cestu na raňajky. Najskôr sa bolo treba dostať z chaty na spodnú cestu. Tí menej odvážni dole kopcom svoje bicykle tlačili. Hneď potom bolo treba nastúpať takmer na úroveň hotela Sitno. Tí menej odvážni hore kopcom svoje bicykle tlačili. Také sú Štiavnické vrchy.
Dnes nás čakal výlet do Banskej Štiavnice. Stano sa nás opäť pokúšal rozdeliť na dve výkonnostné skupiny. Pokiaľ včera sa snažil presvedčiť prvú časť na skrátenie trasy, dnes pokúšal druhú časť s ponukou na predĺženie výletu. Opäť neuspel. Zase sme chodili všetci pekne spolu. Hneď zrána nás preverilo stúpanie na Červenú studňu. Pri spomienkach na minulý pobyt a zážitkoch zo včerajšieho zjazdu som nič dobré nečakal. Ale na počudovanie nebolo to až také hrozné. Cesta síce stále dosť stúpala, ale to pravé orechové nás čakalo až na posledných stovkách metrov pod tajchom Rozgrund. Na rozdiel od minulosti som mal o 17 rokov a asi 17 kilogramov viac. Nie dobrý základ. Ale ja som to dal! Predsa je len moja treková Dema lepšie sprevodovaná ako cestný Favorit. Alebo zavážili skúsenosti?
Na breh tajchu sme sa tentoraz nedostali. Z dôvodu ochrany pitného zdroja sa už nedalo ísť za rampu. Škoda. Tak sme sa aspoň chvíľu osviežili. Čakala nás ešte chvíľa stúpania hore do sedla. Tu sme mali dosiahnuť najvyšší bod dnešného dňa. Stano ale pre dnešok naplánoval cestu vrchnou vrstevnicou a tak sme najvyšší bod dosiahli až o 2,5 kilometra ďalej a 70 metrov vyššie. Štiavnické vrstevnice. Ale stálo to za to. Cesta nás priviedla k tajchu Ottergrund, asi vôbec najkrajšiemu zo všetkých tajchov v Štiavnických vrchoch. Čo nám bolo odopreté zažiť pol hodinu predtým, to sme si vrchovate užili na tomto mieste. Božský kľud, krásne výhľady, pohoda, oddych. Toto sú okamžiky, pre ktoré sadáme na bicykle. Postoj chvíľa, si krásna!
Bolo však treba pokračovať. Cesta ďalej bola vhodná pre turistov alebo horské bicykle. My sme väčšinou tlačili. Až záver sme mohli absolvovať v sedle našich bicyklov. Horná Roveň. Tu sme boli nedopatrením už včera. Ale aspoň sme vedeli, že teraz nás čaká len zjazd.
Konečne Banská Štiavnica. Najskôr sme sa zastavili na Klopačke. Je v nej čajovňa a jej ponuka je skutočne široká. Najbližšiu takmer hodinu sme strávili na slnečnej terase, vychutnávali čaj a užívali si pohodu. Potom sme sa pomaly presunuli na námestie. Išli sme peši, obdivovali krásu mesta a nasávali jeho atmosféru. Popri tom nás niekto filmoval. Kamera vyzerala profesionálne, možno budeme v nejakom miestnom reklamnom dokumente. Počas prestávky pri Sv. Trojici za nami prišla redaktorka. Čo tu robíme a či nepovieme pár slov na kameru. TV Markíza. A tak sme sa naaranžovali na schodoch pod morovým stĺpom, Stano predniesol dlhšie zamyslenie, Paľo pridal zo dve vety a všetci sme na pokyn zamávali a pozdravili na kameru. Celé to trvalo niekoľko minút. Šot sa vysielal o týždeň v Dobrom ráne s Markízou a trval asi 8 sekúnd. Ale dostali sme sa do televízie. Potom sme ešte našli vhodné miesto na obed, vyfotili sa s Náckom a museli sme už naozaj ísť ďalej. V meste sme strávili viac ako 3 hodiny.
Opäť hore do kopca. Zo Štiavnice sa ani inak nedá. A potom dole a opäť hore. Našťastie iba kúsok. A pekný asi sedemkilometrový zjazd do Sklených Teplíc. To si zaslúžilo odmenu. Preto sme sa zastavili na kávičku a zákusok v kúpeľnej kaviarni. Pohodové posedenie v parku, relax. Dnes už niekoľký krát. Dali sme sa do reči so skupinkou pri vedľajšom stole – Vrbovani. Človek neunikne. Boli tam na víkendovom wellness pobyte. To som bol vlastne aj ja.
Ubehla skoro hodina a bolo sa treba pohnúť ďalej. Ešte sme si boli nabrať do fliaš vodu z miestneho minerálneho prameňa. Vraj je dobrá, keď to niekto preženie pri zábave. Neviem, nemali sme možnosť to overiť. Ale už skutočne bolo treba pokračovať. Čakalo nás posledných asi 15 kilometrov. Brnkačka. Len do Vyhní to za Bzenicou mierne stúpalo, taká pohoda na záver. Veď nás opäť čakala návšteva Raja. Na to sme sa všetci tešili, hydromasáž uľavila našim unaveným svalom. Dnes to bolo skoro 50 kilometrov a 800 metrov stúpania. Tiež slušné, ale väčšinu dňa sme si užívali.
Po večeri bolo potrebné splniť ešte spoločenské povinnosti. Dnes bol na zraze rozlúčkový bál. Niektorí sa vytancovali, niektorí zbabelo ušli na chatu. K tomu sa neskôr pridal slušný lejak, ale nakoniec sme všetci ukončili večer už tradičnou štvorkombináciou na terase chaty. Zajtra bohužiaľ končíme náš pobyt.
Ráno sme si mohli dovoliť o niečo neskorší budíček, veď bicykle už budú odpočívať. A po krátkom upratovaní sme išli odpočívať aj my. Do Raja. Skutočne sa nám tam zapáčilo. Tak sme si dali rozlúčkovú hodinku. A potom ešte rozlúčkový obed na kolibe v Bzenici. Aj tam sa nám páčilo. Nakoniec cesta domov. Stanove Vyhne II. boli opäť veľmi vydarená akcia.