Vyhne

Vyhne na viac spôsobov – 1. časť

  • Stanove Vyhne na niekoľko spôsobov. Základný pohľad tvorí Stanov zápis o akcii v roku 2000. Miestami ho dopĺňam mojimi spomienkami a pocitmi, ktoré vo mne zostali aj po dlhých rokoch. Drobné pripomienky pridali aj Paľo a Ľuboš. Jednotliví prispievatelia sú odlíšení typom odseku. Potom sme sa do Vyhní vrátili až po rokoch v rámci cyklozrazu KST. Dojmy z tejto akcie budú tvoriť pokračovanie textu. Premiešané to možno pôsobí trochu chaoticky, ale snažím sa takto autenticky zachytiť atmosféru. Tak začnime.

Na akciu sme vyštartovali autom s Vladom Puterom o dva dni skôr s plánom, že si tréningovo pobicyklujeme, zapinkáme tenis a vymočíme sa v termálnej vode. Plán to bol dobrý, no Vladovi sa podarilo hneď prvý deň na kúpalisku zakopnúť palcom o dlaždicu tak kvalitne, že nasledovala cesta na chirurgickú pohotovosť a potom každý deň na preväz. Keď potom prišiel do Vyhní peletón, prvá otázka bola koľko kilometrov sme už najazdili. A my že dvesto. Čože? No áno, tri razy Žiar nad Hronom tam a späť, ale žiaľ autom.

Ostatní účastníci akcie si v sobotu 26.8.2000 trasu Piešťany – Havran – Veľké Ripňany – Partizánske – Veľké Pole – Žarnovica – Bzenica – Vyhne poctivo odšľapali, pričom v Žarnovici museli prečkať cca hodinovú silnú búrku. Ubytovanie bolo u mňa na chate a v turistickej ubytovni Strojár.

  • Ti ostatní boli podelení na skupiny. Z Piešťan sme išli Božka, Ondro, Juro a ja. Dobrá skupinka. Čakalo nás niečo vyše stovky kilometrov, čo v tom čase nepredstavovalo zásadný problém. Naše cesťáky sme naložili batožinou na pár dní a vyrazili smer Havran. O čo pomalšie to išlo hore, o to rýchlejšie naše zaťažené bicykle zbehli do Radošiny. A potom už normálnym tempom pokračovali až do Oslian, kde sme odbočili na Žarnovicu. Čakalo nás Veľké Pole. Uff. Toho som sa dlho vopred obával. Našťastie sa na konci Hornej Vsi objavil motorest Hájnikova žena. Myslím, že bol otvorený len krátko, ešte voňal novotou, ale oddych padol veľmi vhod. A na huspeninu si pamätám doteraz. Ako to už býva, moje obavy z Veľkého Poľa zostali z Veľkej časti našťastie nenaplnené. Celkom to išlo, tuším som ani netlačil. Zošup do Žarnovice bol našťastie rýchly, stihli sme to ešte pred dažďom. A potom sme mali aspoň príležitosť si opäť oddýchnuť. Do Vyhní to už bol len kúsok, Stanovu chatu sme podľa jeho popisu našli a tak sa mohol zahájiť náš pobyt.
  • Janči prišiel večer s Milanom a Ľubošom z iného smeru – išli z juhu cez Kopanice. Vtedy mu tie kopce vôbec nesadli a vytrápil sa v nich. Večer sme ho za to dosť podpichovali a preradili sme ho z vrchárskeho A-čka do B-čka, padli dokonca návrhy aj na C-čko. To bola pre neho tiež silná motivácia, aby ako jediný na druhý deň zdolal Sitno. Vrátili sme ho potom podmienečne do A-čka. Už v ňom zostal.

Prvá etapa viedla najskôr cez Žarnovicu, kde prezúval zodraté plášte Ondro Stríž. Mám z tej opravy jedinú fotku z celej akcie. Ja s Ondrom na nej plášte prehadzujeme a Juro „kontroluje“ technologický postup. Potom nasledovalo stúpanie cez Hodrušu-Hámre na Červenú Studňu (prevýšenie 561 m). Tam všetci pochybovači uverili, že Štiavnické kopce sú pre dobrých vrchárov. Trasa pokračovala do Banskej Štiavnice, ďalej cez Sklené Teplice (tu sme sa okúpali na miestnom kúpalisku), Hliník nad Hronom a Bzenicu do Vyhní.

  1. Ja (Paľo) s Naďom sme tam nonstop prišli v nedeľu (povinnosti pri stavbe domu). Večer, ako Stano spomenul bola parádna zábava pod hotelom Sitno a na druhý deň ráno som aj s Kraicom šliapal nonstop späť (Vlada, ktorý sľúbil, že pôjde so mnou, sa mi nepodarilo zobudiť).

Etapa na druhý deň začala výšľapom Vyhnianskou dolinou (prevýšenie „už len“ nejakých 450 m), kde si niektorí cestári vyskúšali metódu zdolávania prevýšenia štrikovaním. Cestou sme sa zastavili pri tajchu Rozgrund (najvyššia sypaná hrádza v 18. storočí v Európe 23.2 m). Tam som prehovoril Jana Budoša na výšľap Svätý Anton – Sitno, čo bez problémov zvládol a dobehol nás ešte pred Počúvadlom. Trasa ďalej pokračovala Červená Studňa – Banská Štiavnica (tu sme boli na exkurzii v banskom múzeu, bývalej šachte Bartolomej) – Svätý Anton – Prenčov – Badaň – Počúvadlo, tajch Klinger, vrstevnicou ponad Banskú Štiavnicu do sedla Červená Studňa a do Vyhní. Vrstevnicu si pochvaľoval najmä Juro Golier (nemuseli sme padnúť do Banskej Štiavnice a následne sa štverať ťažkým stúpaním do sedla. V kopcoch exceloval najmä Tóno Gieci, ktorý sa práve sa vrátil z rakúskych Álp a tak bol rozjazdený (a asi aj osmelený, lebo večer sme sa na jeho popud „prikmotrili“ k opekačke pre hostí z hotela Sitno, ktorí mali špekačiek a piva habadej).

  • Červená studňa. Toto sedlo sa stalo pre mňa pojmom, vyštverať sa hore bol problém z ktorejkoľvek strany – od Hodruše aj z Vyhní. Vždy som si potlačíl. Ale tajch Rozgrund pod vrcholom bol odmenou. Zaujímavá technická pamiatka, obdivuhodná stavba múra a hlavne neskutočný pokoj na jeho brehoch. Naozaj oddych a pohladenie na duši. A potom ešte kúsok hore do sedla a zjazd okolo “vybývaných” bytoviek. Bolo treba dávať pozor, aby sa po nás nerozbehli miestne psiská. Nemohli sme ani obdivovať kalváriu, výhľad na ktorú je odtiaľto najkrajší.
  • Banská Štiavnica má svoje neuchopiteľné čaro. Ťažko sa popisuje, treba sa len túlať uličkami a nechať ho pôsobiť. Samozrejme sú tu tradičné pamiatky – Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Banské múzeum, záhrada lesníckej školy s jej sekvoje, námestie. Všetky zaujímavé, dalo by sa o nich písať dlho, ale najviac na mňa zapôsobilo MESTO.
  • Tiež aj bližšie či vzdialenejšie okolie. Hodruša, Štiavnické Bane, Počúvadlo, Paradajz, Sitno (hoci hore som nebol), Sklené Teplice. Dalo by sa dlho pokračovať ďalej. Proste nádherný kút Slovenska, určite sam sem treba občas vrátiť.
  • Určite ale nemôžem vynechať Stanovu vrstevnicu. Ono sa na ňu najskôr treba dostať. Vedie vysoko nad Banskou Štiavnicou a človek sa po nej dostane až do sedla Červená studňa. Takže tak. Matematika nepustí. Ale musím uznať, že je to krásny kus cesty. Nádherné výhľady dole na mesto a božský kľud narúšaný len spevom vtákov. Paráda a odmena za celodenné lopotenie v kopcoch. Dom na samote vysoko nad mestom. A samozrejme Klinger. Jeden z najkrajších tajchov, predbieha ho snáď iba Ottergrund. Ale o tom potom.
  • Neviem prečo, ale v spomienkach mi nesedia len spomínané dva dni výletov. Myslím, že ich bolo viac. Pamätám si potulky po Štiavnici a návštevu jej pamiatok, cestu hore Hodrušskou dolinou, okruh okolo Sitna a tiež prejazd cez Sklené Teplice, kde sme obdivovali jaskynný kúpeľ a závideli kúpajúcim sa. My sme museli pokračovať. Nezabudnuteľné boli naše presuny po hlavnej ceste v okolí Bzenice. O R1-ke vtedy ešte nikto ani nechyroval, doprava bola skutočne hustá, miestami až nebezpečná (spomínate si na toho magora, ktorý dostal hodiny potom ako nás obehol?) Toľko atrakcií a kilometrov v takých kopcoch sme nemohli stihnúť za dva dni. Ale možno sa mýlim.

Posledný deň akcie v utorok 29.8.2000 pri odchode peletónu domov sa stala ešte zaujímavá príhoda. Božka je známa tým, že zvyčajne je medzi poslednými na štarte (kávička, cigaretka), tentoraz však vyrazila ako prvá, a to sa jej stalo osudným. Telesná potreba ju prinútila zastaviť, pričom sa veľmi dôkladne schovala aj s bicyklom za autobusovú zastávku v Bzenici. Peletón nevidiac ani Božku ani jej bicykel okolo zastávky prefrčal a Božka tak zostala na veľkú časť cesty beznádejne stratená za peletónom, ktorý nie a nie ju dobehnúť. Ja s maródom Vladom sme ju autom dobehli pod Veľkým Poľom, kde ju chcel srandista Vlado odlomenou paličkou „na poháňanie peletónu“ popohnať k lepšiemu výkonu, veľmi špatný pohľad ho však od takejto činnosti rýchlo odradil. Šťastné stretnutie peletónu s Božkou sa následne uskutočnilo v kolibe Hájnikova žena v Hornej Vsi, kde chalani mali okrem klasickej polievky aj poriadnu hubovú. Trasa pokračovala ďalej už bez incidentov do Piešťan, resp. cez Hlohovec do Trnavy.

S potešením konštatujem, že túto ťažkú akciu sme zvládli bez problémov, teda okrem mňa a maróda Vlada. Piešťanci prešli 358 km, Trnavčania a špeciálne Jano Budoš ešte o niečo viac, čo je za 4 dni vzhľadom na kopcovitý terén s náročnými stúpaniami na amatérov celkom slušný výkon. Je však viac ako isté, že táto akcia sa zapíše do histórie cykloklubu najmä vďaka príhode so stratenou Božkou, pričom dôvod tohto stratenia bude ešte dlho vyvolávať úsmev na tvári.

Vyhne na viac spôsobov – 2. časť

Stanove Vyhne na niekoľko spôsobov. Trvalo naozaj dlho, kým sme si ich zopakovali. Z prvej akcie sme zostali štyria účastníci, ostatní boli nováčikovia. Ešte krátke vysvetlenie, prečo Stanove Vyhne. Stano je spolumajiteľom malej útulnej chatky povyše hotela Sitno. A počas obidvoch návštev nám poskytol svoje neoceniteľné znalosti miestneho prostredia a okolia. Preto sú pre mňa Vyhne Stanove.

Za tú dobu sa toho veľa zmenilo. Do Vyhní sme už necestovali na bicykloch, ale autami. Pomestili sme sa do dvoch. Krajinu po novom križuje rýchlostná cesta R1. Cesta z Piešťan tak trvala len niečo vyše hodiny a pol. Čistého času sme išli o chvíľu viac, zastavili sme sa totiž na obed vo Furmanskej kúrii pred Bzenicou. Ich špeciality z baraniny musia mať vo verejnosti dobré meno, reštaurácia bola takmer zaplnená. Jedlo bolo naozaj dobré, kofola a káva tiež. Steiger musel ešte chvíľu počkať.

Ďalšie zmeny sme registrovali vo Vyhniach. Cesta už nevedie, tak ako pred rokmi, priamo cez dvor pivovaru, obchádza ho zhora. Kúpalisko sa zmenilo na Vodný raj. Ako sme neskôr zistili, názov neklamal. Piešťanci len ticho závideli.

Nezmenilo sa našťastie Kamenné more a Stanova chata. Zostala stále rovnako útulná. Práve tu sme rozložili svoj hlavný stan. Príliš sme sa však nezdržiavali, mali sme toho dnes na pláne ešte dosť. Stano a Peťo zostali kosiť trávu, ostatní sme vyrazili navštíviť Kamenné more. Napriek tomu, že nám Stano popísal cestu a výhľad na neho sme mali stále pred očami, prešli sme si stred Vyhní dvakrát obomi smermi. Nakoniec sme ale našli správnu cestu. Čas ale pokročil a tak miesto toho, aby sme vyšli až na vrchol, prebrodili sme more suchou nohou v jeho strede. Po fotografickom zdokumentovaní výstupu sme sa museli ponáhľať dole. Stano nám objednal exkurziu v pivovare.

Opäť sa raz prejavil môj sklon prijímať predčasné rozhodnutia. Pivovar Vyhne som historicky radil k takým velikánom ako boli Bytča a Poprad. Súkromne sme ich volali samo…er. Písmenko si doplňte radšej každý sám. Ale teraz som musel uznať svoj omyl. Technologická časť pivovaru je zmodernizovaná, vonkajší dojem klame. A musím uznať, že pivo mi počas pobytu veľmi chutilo. Tmavý radler mám dokonca odvtedy vždy doma. Prehliadka bola zaujímavá, Paľo dokonca na nej stretol Bíňovčanov. Najviac chutilo nefiltrované pivo zo zrecích sudov. Záverečná degustácia bola tiež fajn, ale nemohli sme sa príliš zdržiavať a ani rozšupovať. Čakal nás ďalší program.

Návšteva Vodného raja. Boli sme síce iba vo vonkajšom plaveckom bazéne, ale tá hodinka bola veľmi príjemná. Horšie bolo, keď sme museli vyliezť z vody a obliecť sa. Už sa schladzovalo. A potom už len večera v reštaurácii a posedenie na terase a schodoch chaty. Steiger, kalíšok a niečo drobné pod zub tvorili vhodný doplnok k debate. Príliš sme sa ale nemohli zdržiavať, ráno nás čakal náročný program.

Budíček, rýchla hygiena, rozhodnutie čo si zobrať na seba. A potom rýchlo do reštaurácie na raňajky. Dnes nás čakalo veľa kilometrov a metrov. Návšteva Hronského Beňadiku a Banskej Štiavnice. Stano sa nás síce snažil rozdeliť na dve výkonnostné skupiny, ale my sme odolali a naša sedemčlenná skupina jazdila celý deň pohromade. Z Vyhní do Žarnovice to bola klasika. Na rozdiel od minulosti ale autá svišťali po R1-ke a okreska bola poloprázdna. A keď sme v Žarnovici prešli na ľavý breh Hrona, bola to už totálna pohoda. Cesta takmer bez áut, pekné prostredie, drobné hupáčiky okamžite vyvážené zjazdom. Paráda. Vo Voznici sme preto definitívne zlomili Stanove plány a všetci spolu sme pokračovali smerom na Hronský Beňadik. Ani nie po hodine sme parkovali naše stroje na parkovisku pod kláštorom.

Spoločná prehliadka areálu kláštora bola zaujímavá. Nohy mohli robiť iné pohyby ako doteraz, kostol a sprístupnené priestory kláštora museli zapôsobiť na každého. Z celého areálu dýchala história a silná atmosféra. Škoda len, že zrekonštruované ubytovacie priestory zívajú prázdnotou a nie sú využívané. Prehliadka skončila a bolo sa treba pobrať ďalej. Mali sme pred sebou ešte dlhú cestu.

Pôvodne plánovaná krátka pitná prestávka v Tekovskej kúrii sa pretiahla. Bolo tu plno, stretli sme aj Bíňovčanov. Museli sme sa pohnúť ďalej. Janke ale začal jej bicykel vydávať divné zvuky. Vlado to skúsene detekoval ako nevýznamný problém stredového zloženia. Pomohli nám chlapi, ktorí v Orovnici opravovali pred domom auto. Motorový olej naliaty cez sedlovú trubku do rámu okamžite zabral. A tak sme mohli bez zastávky potiahnuť až do Voznice, kde sme si chvíľu posedeli pri kávičke. Tu sme odbočovali z raňajšej trasy.

To čo nasledovalo potom, je sen každého cyklistu. Novo zrekonštruovaná lesná cesta, bez áut, kvalitný asfalt, celkom príjemné stúpanie, krásne prostredie, pri ceste mädokýš Gabrielka … treba tam ísť a zažiť to na vlastnej koži. Jeden z najkrajších zážitkov. Krátku fotografickú prestávku sme si dali na poľane pri horárni Slavkov, kde sme obdivovali mohutný sekvojovec. Takto sme pokračovali ešte zopár kilometrov. Potom lesná požiarna cesta skončila a my sme sa vynorili pár kilometrov pod Kopanicami (pamätáte z minulej časti?). Ako keby uťal. To nebola cesta, to bol tankodróm. A do kopca. Takto sme pokračovali pár kilometrov. Kvalita povrchu sa potom síce zlepšila, ale slušný kopec pokračoval až k Richnavskému jazeru. Za Štiavnickými Baňami sme sa rozhodli nepadať až dole do Banskej Štiavnice, ale využiť Stanovu vstevnicu. Kým sme sa ale na ňu dostali, tak sme úplne zbytočne vybehli až na Hornú Roveň (netrafili sme odbočku). Výhľady na Štiavnice a jej okolie boli opäť našou odmenou. A preto ani nevadilo, že sme po vrstevnici do sedla Červená studňa nastúpali 50 výškových metrov. Už nás čakal len zjazd do Vyhní. Z brzdenia ma rozboleli ruky. Tadiaľto pôjdeme zajtra hore. Začal som sa tešiť.

Dole vo Vyhniach sme si dali jedno rýchle pivo, mali sme nárok, a ponáhľali sme sa odložiť bicykle. Čakalo nás ešte kúpanie v Raji. Dnes doslova. Využili sme vnútorný wellnes bazén, ktorý má masážne výrivky. To bola odmena za dnešný deň pre cyklistov. Skoro 100 km a 1000 m. Tak akurát.

Na večeru sme chvíľu meškali, museli nám ju zohrievať. Ale chutila. Potom chvíľu nazrieť na štadión, kde bol v plnom prúde country koncert, stretnutie s Tónom, ktorý práve dorazil (dnes spal na hoteli) a potom osvedčený model – terasa, Steiger, kalíšok, niečo pod zub. Úspešný deň bol za nami. Stihli sme toho dosť.

U Stana na chate sa spalo naozaj dobre. Ale keďže sme chceli aj niečo stihnúť, nemohli sme vylihovanie v posteliach príliš predlžovať. A tak sa opäť opakoval rituál zo včerajšieho rána. Ešte som zabudol popísať cestu na raňajky. Najskôr sa bolo treba dostať z chaty na spodnú cestu. Tí menej odvážni dole kopcom svoje bicykle tlačili. Hneď potom bolo treba nastúpať takmer na úroveň hotela Sitno. Tí menej odvážni hore kopcom svoje bicykle tlačili. Také sú Štiavnické vrchy.

Dnes nás čakal výlet do Banskej Štiavnice. Stano sa nás opäť pokúšal rozdeliť na dve výkonnostné skupiny. Pokiaľ včera sa snažil presvedčiť prvú časť na skrátenie trasy, dnes pokúšal druhú časť s ponukou na predĺženie výletu. Opäť neuspel. Zase sme chodili všetci pekne spolu. Hneď zrána nás preverilo stúpanie na Červenú studňu. Pri spomienkach na minulý pobyt a zážitkoch zo včerajšieho zjazdu som nič dobré nečakal. Ale na počudovanie nebolo to až také hrozné. Cesta síce stále dosť stúpala, ale to pravé orechové nás čakalo až na posledných stovkách metrov pod tajchom Rozgrund. Na rozdiel od minulosti som mal o 17 rokov a asi 17 kilogramov viac. Nie dobrý základ. Ale ja som to dal! Predsa je len moja treková Dema lepšie sprevodovaná ako cestný Favorit. Alebo zavážili skúsenosti?

Na breh tajchu sme sa tentoraz nedostali. Z dôvodu ochrany pitného zdroja sa už nedalo ísť za rampu. Škoda. Tak sme sa aspoň chvíľu osviežili. Čakala nás ešte chvíľa stúpania hore do sedla. Tu sme mali dosiahnuť najvyšší bod dnešného dňa. Stano ale pre dnešok naplánoval cestu vrchnou vrstevnicou a tak sme najvyšší bod dosiahli až o 2,5 kilometra ďalej a 70 metrov vyššie. Štiavnické vrstevnice. Ale stálo to za to. Cesta nás priviedla k tajchu Ottergrund, asi vôbec najkrajšiemu zo všetkých tajchov v Štiavnických vrchoch. Čo nám bolo odopreté zažiť pol hodinu predtým, to sme si vrchovate užili na tomto mieste. Božský kľud, krásne výhľady, pohoda, oddych. Toto sú okamžiky, pre ktoré sadáme na bicykle. Postoj chvíľa, si krásna!

Bolo však treba pokračovať. Cesta ďalej bola vhodná pre turistov alebo horské bicykle. My sme väčšinou tlačili. Až záver sme mohli absolvovať v sedle našich bicyklov. Horná Roveň. Tu sme boli nedopatrením už včera. Ale aspoň sme vedeli, že teraz nás čaká len zjazd.

Konečne Banská Štiavnica. Najskôr sme sa zastavili na Klopačke. Je v nej čajovňa a jej ponuka je skutočne široká. Najbližšiu takmer hodinu sme strávili na slnečnej terase, vychutnávali čaj a užívali si pohodu. Potom sme sa pomaly presunuli na námestie. Išli sme peši, obdivovali krásu mesta a nasávali jeho atmosféru. Popri tom nás niekto filmoval. Kamera vyzerala profesionálne, možno budeme v nejakom miestnom reklamnom dokumente. Počas prestávky pri Sv. Trojici za nami prišla redaktorka. Čo tu robíme a či nepovieme pár slov na kameru. TV Markíza. A tak sme sa naaranžovali na schodoch pod morovým stĺpom, Stano predniesol dlhšie zamyslenie, Paľo pridal zo dve vety a všetci sme na pokyn zamávali a pozdravili na kameru. Celé to trvalo niekoľko minút. Šot sa vysielal o týždeň v Dobrom ráne s Markízou a trval asi 8 sekúnd. Ale dostali sme sa do televízie. Potom sme ešte našli vhodné miesto na obed, vyfotili sa s Náckom a museli sme už naozaj ísť ďalej. V meste sme strávili viac ako 3 hodiny.

Opäť hore do kopca. Zo Štiavnice sa ani inak nedá. A potom dole a opäť hore. Našťastie iba kúsok. A pekný asi sedemkilometrový zjazd do Sklených Teplíc. To si zaslúžilo odmenu. Preto sme sa zastavili na kávičku a zákusok v kúpeľnej kaviarni. Pohodové posedenie v parku, relax. Dnes už niekoľký krát. Dali sme sa do reči so skupinkou pri vedľajšom stole – Vrbovani. Človek neunikne. Boli tam na víkendovom wellness pobyte. To som bol vlastne aj ja.

Ubehla skoro hodina a bolo sa treba pohnúť ďalej. Ešte sme si boli nabrať do fliaš vodu z miestneho minerálneho prameňa. Vraj je dobrá, keď to niekto preženie pri zábave. Neviem, nemali sme možnosť to overiť. Ale už skutočne bolo treba pokračovať. Čakalo nás posledných asi 15 kilometrov. Brnkačka. Len do Vyhní to za Bzenicou mierne stúpalo, taká pohoda na záver. Veď nás opäť čakala návšteva Raja. Na to sme sa všetci tešili, hydromasáž uľavila našim unaveným svalom. Dnes to bolo skoro 50 kilometrov a 800 metrov stúpania. Tiež slušné, ale väčšinu dňa sme si užívali.

Po večeri bolo potrebné splniť ešte spoločenské povinnosti. Dnes bol na zraze rozlúčkový bál. Niektorí sa vytancovali, niektorí zbabelo ušli na chatu. K tomu sa neskôr pridal slušný lejak, ale nakoniec sme všetci ukončili večer už tradičnou štvorkombináciou na terase chaty. Zajtra bohužiaľ končíme náš pobyt.

Ráno sme si mohli dovoliť o niečo neskorší budíček, veď bicykle už budú odpočívať. A po krátkom upratovaní sme išli odpočívať aj my. Do Raja. Skutočne sa nám tam zapáčilo. Tak sme si dali rozlúčkovú hodinku. A potom ešte rozlúčkový obed na kolibe v Bzenici. Aj tam sa nám páčilo. Nakoniec cesta domov. Stanove Vyhne II. boli opäť veľmi vydarená akcia.

Varín

Odvtedy sme najazdili tisíce kilometrov, v sedle našich dvojkolesových tátošov presedeli stovky hodín, zažili stretnutia s desiatkami priateľov. Potili sa pod žeravými slnečnými lúčmi, triasli v mrazivých strieborných ránach, krčili pred zradnými poryvmi vetra, únavu zmývali v kvapkách dažďa. Predierali sa hustou premávkou aj vychutnávali samotu poľných ciest. Ráno pospevovali s vtákmi na oblohe aj večer pri spoločnom posedení s kamarátmi. V ušiach nám znelo svišťanie vetra v zjazde aj búšenie srdca v dlhom stúpaní. Pribudla nám vytrvalosť, ubudla rýchlosť. Vtedy sme ale ešte boli mladí…

Bola to jedna z prvých veľkých spoločných akcií novovzniknutého klubu. Jazdiť v pelotóne som sa učil už rok predtým v Tatrách. Dodržiavať tesný odstup od suseda. Mať ruky na brzdách, oči na stopkách.  Zistiť, že ukázanie rukou na cestu neznamená odporúčanie smeru jazdy (po štvrtom vhupnutí do jamy). Presedieť celý deň v sedle bicykla. Bojovať s kopcami dlhšími ako týždeň pred  výplatou. Avšak aj vďaka tejto akcii som získal veľa ďalších nových skúseností, ktoré mi umožnili dobicyklovať až do dnešných dní.

Vážnejšie bicyklovať som začal až koncom 80-tych rokov. Boli to však len kratšie výjazdy do okolia vo dvojici s Jančim, občas sa pridal aj Milan, prípadne zopár ďalších nadšencov. Moja prvá vážnejšia skúsenosť s bicyklom bola skutočne až na Okolo Tatier. Pohyb v balíku a mávajúce deti okolo cesty boli pre mňa absolútne novým zážitkom. Prežil som a zapáčilo sa mi to. Cyklistika si našla novú obeť. Zakladáme klub a s novými priateľmi sa začíname stretávať na spoločných jednodňových turistických a cykloturistických akciách. Účasť na 2. národnom cyklozraze vo Varíne bude vhodnou príležitosťou na utuženie kolektívu v rámci viacdňového spoločného pobytu.

Do Varína ideme samozrejme na bicykloch. Výbavu na tých pár dní je treba odviezť vlastnými silami. Ja ako absolútny zelenáč si všetko balím do veľkého ruksaku, nakladám ho na chrbát a vyrážam z domu na miesto zrazu v Piešťanoch. Je krásne skoré, už teplé ráno. Máme pred sebou viac ako 120 kilometrov a tak hneď po stretnutí vyrážame hore Považím. Už kúsok za Moravanmi chcem batoh zahodiť do priekopy. Nielen, že sa mi pod ním potí chrbát (mám pekné nové bavlnené tričko!), ale o slovo sa začínajú hlásiť aj kríže a partie tela, ktoré majú priamy kontakt so sedlom (riť ma bolí už po pár kilometroch). Už viem, prečo horolezci volajú batohy sviňa… To bude ešte zaujímavá cesta.

Spočiatku ideme po rovine. Po ľavej strane Váhu to pekne odsýpa. Lúka, Hrádok, Beckov, potiaľto to už s Jančim dobre poznáme. Krivosúd-Bodovka, pekné meno pre dedinku. Nasleduje nezabudnuteľná prestávka na načerpanie síl v záhrade Hostinca pod orechom v Trenčianskych Stankovciach. Posedenie v tieni stromov v začínajúcej spare letného dňa dodáva síl. V Trenčíne prechádzame na pravú stranu Váhu. Premávka ešte v tej dobe nie je príliš hustá a tak pekne v jednom šíku prechádzame cez Zamarovce, Skalku nad Váhom, Nemšovú, Pruské a Ilavu do Košece. Trasu plánoval Janči, preto už asi začínate tušiť jej ďalšie pokračovanie. V tomto bode opúšťame príjemné Považie (prečo chodiť po rovine) a smerujeme krížom cez Strážovské vrchy. Stúpanie na Zliechov nemá konca. Protestuje nielen moje telo, ale protestné zvuky vydáva aj reťaz a rám môjho bicykla. Občas preto volím peší postup. Aj tlačenie bicykla (so sviňou na chrbte) dáva zabrať. Konečne sa cesta láme. Nasleduje pekný zjazd dole do Čičmian. Unavené telá potrebujú aspoň krátky oddych. Staviame sa k tomu kultúrne a navštevujeme tradičnú maľovanú drevenicu.

Pokračujeme na Fačkov s odbočkou do Rajeckej Lesnej. Chceme si pozrieť novo sprístupnený Slovenský betlehem (vtedy dosahuje ešte len malú časť dnešnej veľkosti). Potom dávame na radu domácich a ideme sa ešte kúsok prejsť po frivaldskej kalvárii k lurdskej kaplnke a naberáme do fliaš dobrú vodu. Oddýchnutí pokračujeme po príjemnej ceste cez Rajec a Rajecké Teplice do Porúbky. Už takmer vidíme okraj Žiliny, stačí len natiahnuť ruku a dotkneme sa jej. Nebol by to však Janči, keby nenaplánoval ďalšiu skratku. Prejdeme cez Turie, Višňové a Rosinu a Váh prekonáme po lávke do Varína.

Tušíme zradu, protestujeme, odhovárame ho. Zbytočne. Vyhneme sa vraj hlavnej ceste a budeme hneď na mieste. Samozrejme sa nevyhneme peknému kopcu. Šliapaním do pedálov a chôdzou vedľa bicykla ho nakoniec zdolávame (ešte že je Janči v kopcoch taký dobrý, asi by som ho v tej chvíli dorazil a stratil tak najlepšieho kamaráta!) a spúšťame sa dole. Stojíme na brehu veľkej priehrady, lávka nikde, pohltili ju vlny Vodného diela Žilina (tá by musela byť riadne dlhá!). Od poslednej Jančiho návštevy sa Váh trošku rozšíril, rozlial na veľkú plochu. Vydávame sa preto severozápadným smerom po hlavnej ceste pomedzi autá. A opäť vidíme okraj Žiliny…

Prechádzame cez rieku a pokračujeme juhovýchodným smerom na Tepličku a Gbeľany do Varína. Cesta pod Dubňom sa vlní, kilometre pribúdajú, sily ubúdajú… Začína príjemný večer a my konečne prekračujeme brány autokempingu pri Varíne. Tu budeme bývať najbližších pár dní. Konečne si môžem zložiť ten batoh (tú sviňu) z chrbta.

Bývam samozrejme s Jančim (už sa na neho nehnevám, veď to sa ani nedá). Chatky sú štvormiestne, máme tam už spolubývajúceho. Je to Paľo, priezviskom menovec nášho kamaráta Vlada. Kto ho poznal, chápe moje prvé pocity. Úľak. Paľo má výrazné fyzické črty tváre a veľmi svojrázny spôsob obliekania. Na bicykli chodí zásadne v tesilových nohaviciach, flanelovej košeli a robotníckych bagančiach. Takto vyparádený dokáže dať za jediný deň trasu Topoľčany – Bardejov. Vykľuje sa z neho ale veľmi fajn chlap, dá sa s ním zaujímavo rozprávať, vedieme spolu veľa dlhých nočných rozhovorov. Občas sa ešte príležitostne stretneme na rôznych akciách po celom Slovensku, potom sa mi donesú nejaké kusé správy o jeho nie príliš veselom ďalšom osude, neskôr sa bohužiaľ úplne vytráca…

Po tak dlhej dobe si samozrejme nepamätám všetky detaily nášho pobytu, denník som si nikdy neviedol a tak moja pamäť uvoľňuje len kusé útržky spomienok. A ani sa radšej príliš nesnažím, nebudem Vás predsa trápiť ďalšími dlhými popismi. Aj tak ich je ale na počudovanie dosť. Až sa divím, koľko sme toho za tých pár dní stihli (a vládali) pobehať.

Priehrada pri Novej Bystrici a fotenie sa na jej hrádzi. Cesta na Oravskú Lesnú ešte nebola dokončená, jej vody dočasne od seba odrezali Kysuce a Oravu. Krátko spomínam na starú cestu, chodievali sme tadiaľ zo Žiliny na jesenné zemiakové brigády, tam bývalo dobre, veselo…

Stúpanie na Kubíkovú, premenoval som si ho na Budíkov – to by muselo prebrať aj mŕtveho. Samozrejme, bicykel tlačím.

Návšteva múzea drotárstva vo Veľkom Rovnom, stúpanie na Semeteš, ďalšie výživné kopce, veď tu je rovina len popri riekach a potokoch, aj tá je ale naklonená (školská fyzika v praxi).

Kamenné gule vypadávajúce zo skál v Megonkách, ležiace len tak v lese ale aj ako ozdoba na plotoch v neďalekej obci. Sú to naozaj vajcia dinosaurov alebo dielo mimozemšťanov? Alebo len geologická vzácnosť (vraj sú najväčšie v Európe)?

Ropný prameň v Korni, fotografia odtiaľ bola uverejnená aj v časopise Cykloturistika, na chvíľu sme mediálne hviezdy (vo vlastných očiach, v tom čase ešte FB, IG, G+, YT neexistujú).

Poniektorí stíhajú aj turistiku, odľahčia cyklistickým svalom, vyberajú sa na prechádzku, vystupujú na Fatranský Kriváň (ale veď ja sa tiež každý deň prejdem – vedľa bicykla).

A nezabudnuteľná večerná hygiena v ľadovom potoku Varínka na okraji kempu, ešte teraz ma striaslo pri spomienke. Voda v sprchách je len o pár stupňov teplejšia, tvoria sa tam rady, v prírode je to veselšie…

Predsa len mi nedá, aby som bližšie nespomenul dva zážitky. Ich hlavní aktéri mi to určite prepáčia, v zmysle GDPR sa budem snažiť čo najviac zahmlievať a anonymizovať.

Skanzen vo Vychylovke

Cykloputovanie po Kysuciach nás dovádza až k lesnej úvraťovej železničke a skanzenu vo Vychylovke. Ich prehliadka je naozaj zaujímavá. Bicykle odkladáme pri vstupe (už bolo načase!), sadáme do vagónov a vláčikom úvraťovej lesnej železničky sa presúvame po rozsiahlom priestore, na ktorom sú rozmiestnené jednotlivé hospodárske usadlosti skanzenu. Na záver sa ponárame do chladu kysuckého lesa a prevážame úvraťami v lese, na ktorých v minulosti pracovala táto hospodárska železnica.

Je to pohodička. Len sedíme, vychutnávame si pekný teplý deň v otvorenom vagóne, prejdeme kúsok peši k usadlosti a tam si vypočujeme zaujímavý výklad o živote na kysuckom hospodárstve v časoch možno ani nie tak dávno minulých. To je v skratke popis vtedajšej návštevy, na toto by sme ale po rokoch toľko nespomínali. Udialo sa toho však viac…

Jeden z našich kamarátov ráno podľahol davovému šialenstvu a pri návšteve potravín si tiež kúpil liter mlieka. A čo horšie, aj ho celý vypil. Neuvedomil si, že mlieko a metabolizmus jeho organizmu nie sú spravidla v úplnej zhode. Jeho návšteva skanzenu potom vyzerá nasledovne:

  • vláčik sa rozbieha, v jeho očiach vidieť vzrastajúcu nervozitu
  • vláčik zastavuje pri usadlosti
  • celé osadenstvo sa pohýna na prehliadku expozície
  • on sa zrýchleným krokom poberá opačným smerom hľadať kúsok súkromia
  • opätovné stretnutie jeho a celej skupiny pri vláčiku, presun na ďalšie stanovisko, v očiach sa mu opäť objavuje neistý výraz
  • zastávka, situácia sa opakuje
  • niekoľkokrát

Z tejto návštevy Vychylovky nemá vôbec nič. (To má za tie skratky!)

Pokúsaná

Večer sa vraciame z výletu. Jeden z dvorov rodinných domov v Budatíne je označený tabuľkou CYKLOSERVIS. Naša kamarátka si potrebuje dokúpiť nejakú drobnosť a hrdinsky vchádza dnu. My medzitým čakáme na ulici. Za chvíľu vychádza bledá von. Servis je zavretý a vo dvore ju pohrýzol pes. Malý miestny podvraťák. Domáci sa samozrejme ku psovi nehlásia, oni vraj žiadneho nemajú. Psa už nikde niet. Vybehol, sekol a ušiel. Čo máme teda robiť? Vraciame sa do Žiliny do nemocnice, nasleduje ošetrenie rany (tam sa dozvedáme, že pes je známa firma, je už jeho niekoľkou obeťou) a cesta naspäť do kempu. Treba povedať, že na jej ďalší pobyt zranenie nemalo vplyv, hrdinsky celú akciu bez prerušenia dobicykluje. Ako pamiatku si odnáša stopu na nohe, niekoľko následných návštev nemocnice na preočkovanie proti besnote a oficiálne ocenenie na záver akcie. Božka sa stala najpokúsanejšou účastníčkou 2. národného cyklozrazu.

Návrat

Nastáva nedeľné ráno, posledné chvíle nášho pobytu. Čaká nás cesta domov. Samozrejme na bicykloch a samozrejme so sviňou na chrbte. Tentokrát už nepočúvame Jančiho odporúčania, vynechávame akékoľvek horské prémie a volíme priamu cestu dole Považím. Aby bolo postarané o zábavu, Dano dostane do batohu na pamiatku taký akurátny kameň. Nech má čo nosiť, chalanisko, je mladý, vyzerá po tých pár dňoch príliš čerstvo, treba ho spomaliť. A tak nosí.

Väčšiu časť trasy ideme bočnými cestami po pravom brehu Váhu. Najkrajší úsek vedie okolo priehrady Nosice. Nedeľné dopoludnie, riedka premávka, po ľavej ruke priehrada, sprava hustý les. Pohoda, klídek, tabáček. Príde aj na ten – počas našej zastávky v kúpeľoch Nimnica. Okrem toho tu dopĺňame vodu z miestneho minerálneho prameňa. V pitnom pavilóne ho stráži miestny ujo dôchodca a vyberá drobný poplatok. Od nás ale nezoberie ani korunu so slovami „Vy to na tých bicykloch potrebujete!“. Takéto uznanie ťažkej driny nám padlo veľmi dobre. Odpúšťame mu, že na stolíku má rozložené noviny Slovenská republika, z obálky ktorých sa na nás usmieva Vlado. Nie ten náš, ale ten z Elektry.

Kilometre ubiehajú, každým šliapnutím do pedálov sa približujeme k domovu. Poslednú rozlúčkovú prestávku si robíme opäť v Hostinci pod orechom. Tentokrát ale v Beckove. Dano až tu zisťuje, čo so sebou ťahá v batohu celú dlhú cestu z Varína. A tak aby sa aspoň trochu revanšoval, záťaž presúva do Paľovej batožiny. Aspoň tak doniesol niečo domov, do základov domu, ktorý práve stavia.

Po pár ďalších kilometroch sa lúčime. Trnaváci pokračujú ešte kus cesty ďalej, my z Piešťan a okolia sme už doma. Počas týchto pár dní sme toho zažili spolu naozaj dosť. Základy klubu boli upevnené. A ja som si hneď išiel kúpiť nosič na bicykel a cyklotašky. Veľký batoh som už na bicykli nikdy nenosil.

Vtedy sme boli ešte mladí… Boli sme rýchli, niekedy menej vytrvalí. Ale pri jednom sme predsa len zostali. Pri bicykloch. Pri spoločných výletoch do prírody. Pri kamarátoch. Začínalo nás len pár. Postupne sa pridávali ďalší. Niektorí sa vytratili, niektorí úplne, niektorí na chvíľku, jeden z nás bohužiaľ navždy… Zažili sme toho spolu naozaj dosť. Krásne miesta na Slovensku, Morave, Čechách ale aj inde v Európe. Kopu srandy (na to sa dobre spomína) aj chvíle, keď nám nebolo do úsmevu (ale o to viac sme sa na nich nasmiali neskôr). Kľudné rána, krásne dni, veselé večery. Priateľstvo.

A o tom to všetko je.

Juro Golier

Trnava – Rysy

Tatry – Rysy, 1. časť

Hneď na úvod musím všetkých upozorniť, že sa nechystám opisovať obľúbenú diaľkovú jazdu, nemohli by to byť moje zážitky. Koho zaujíma táto akcia, môže ušetriť čas, ďalej čítať nemusí.

V našom klube sme v minulosti v termíne diaľkovej jazdy zvykli organizovať dvojdňový cykloturistický výlet, dojazd do Tatranskej Lomnice a ubytovanie sme mali dohodnuté spolu s účastníkmi dlhej trasy, veď viacerí spoluorganizátori boli (a sú) naši kamaráti. Niektorí z nás však chodili a stále chodia aj na hlavnú akciu. Na jeden deň je to mimoriadna zaberačka, zvládnuť tých vyše 300 kilometrov chce nielen kondíciu a tréning, ale aj veľkú odvahu a psychickú odolnosť. Ja som na to samozrejme nikdy ani len nepomyslel (aby som neklamal – pomyslel, ale myšlienka našťastie nikdy neopustila mozgové zákutia a neskĺzla nižšie, do jazyka). V roku 1997 som konečne nabral odvahu a jediný krát som sa zúčastnil na dvojdňovke, aj tá mi dala riadne zabrať. Vytvoril som si osobák v počte najazdených kilometrov za deň, už nikdy sa mi ho nepodarilo prekonať, ani sa k nemu priblížiť. Akcia to bola skutočne pamätná, bohatá na zážitky, veď nakoniec, posúďte sami…

Streda

Porcia kilometrov, ktorá nás čaká prvý deň naháňa hrôzu (hádajte kto pripravoval trasu? jasné, Janči), v Hlohovci sa máme stretnúť veľmi skoro ráno. Z domu preto vyrážam pár minút pred štvrtou. Napriek tomu, že leto je už v plnej sile, ráno je ešte čerstvé. Svitalo len pred pár okamihmi, noc sa zatiaľ úplne nerozlúčila. Premávka je riedka, na cestu do práce je ešte priskoro, uprostred týždňa sa z krčmy tak neskoro nechodieva. V tej dobe jazdím na cesťáku (pozri nižšie), pred rôčikom, či dvoma som oslávil Kristove roky, som ešte plný odhodlania (a síl). Tých zhruba tridsať kilometrov zlupnem ako malinu. Stretnutie prebieha podľa plánu, sme kompletní, môžeme vyraziť. Ďaleko však nezájdeme. Už po pár metroch prvýkrát lepíme, Čierneho Petra si vytiahol Paľov syn Juro. Prišlo to priskoro, máme však aspoň dôvod na krátku zastávku na pumpe pri Slovakofarme, na prvú cigaretku a pivko (áno, to boli časy…).

Na pár slov odbočím, skúsim priblížiť zopár dobových súvislostí týkajúcich sa našej vtedajšej techniky. Z dnešného pohľadu je to už (takmer) prehistória. Jazdím (tak ako všetci) na cesťáku, zeleno-bielej skladačke. Kdeže horáky (o tých sme už niečo počuli a prvé vzorky aj zazreli), kdeže treky/krosy (tie hádam ešte ani neexistujú). Kostru som zohnal od kamaráta, vpredu mám dvojšajbu, vzadu šesťkoliesko (už vtedy!). Radenie je na ráme, s indexovaním (prehadzovač je Shimano!!!). To znamená, že prevodový stupeň nemusím „loviť“, ale (teoreticky) ho vďaka aretácii „nacvaknem“ na prvú šupu. Sladká teória! No Je to pokrok – pokiaľ je neindexovaný prehadzovač nastavený zle, povoľuje sa a radenie preskakuje, alebo „rapká“, páčku treba neustále dolaďovať. Na nosiči veziem naloženú kompletnú batožinu na pár dní, celková hmotnosť zostavy vysoko prevyšuje hmotnosť elektrobicykla, len ten motor chýba, všetko to musí byť v nohách a pajšloch. Boli sme však mladí (a krásni)…

Nezdržiavame sa pridlho, povinnosť volá, nič neoklameme (len seba), čosi po šiestej sa hýbeme ďalej, smerom na Nitru. V skupinke to už väčšine celkom ide, no problémy tentoraz hlási Vlado. Na akciu sa svedomito pripravoval, vymenil aj reťaz, zadné koliesko však nechal pôvodné. A to spolu príliš neladí. Reťaz pri šliapaní preskakuje, už ho to pomaly prestáva baviť. Definitívne sa s tým rozhodne skoncovať vo Vrábľoch. Nás posiela dopredu, cíti prebytok síl, vraj nás za chvíľu dobehne. Nedobehol. Tak naňho čakáme v Leviciach – nebaví nás jesť, nebaví nás (ani) piť, nervozita stúpa každú minútu. Kde toľko je? Nestalo sa mu niečo?

Ďalšia historická odbočka. V tej dobe sú mobily ešte luxusným tovarom, šperkom, rodinným klenotom. Pokiaľ ho aj niekto (náhodou) vlastní, necháva ten vzácny poklad radšej doma a na takú neistú aktivitu, ako sú  bicyklové potulky ho neťahá.

Nemáme sa preto ako spojiť, sme nervózni, rozmýšľame nad vyslaním záchrannej skupiny, čakáme. Vlado dorazí takmer po dvoch hodinách. Padá nám kameň zo srdca, hádam je ešte stále zarytý niekde v dlažbe na námestí (odvtedy som v Leviciach nebol). So zháňaním a výmenou správneho kolieska mal problémy, pobehal celé Vráble. No čo už, hlavne, že sme opäť kompletní a môžeme sa pohnúť.

Počasie nám zatiaľ našťastie praje, ale aj tak sa príliš ďaleko nedostaneme. My sme oddýchnutí až príliš, ale Vladovi akosi chýba šťava a tak si radšej doprajeme krátky oddych v Sebechleboch. Rozkladáme sa na tráve pred potravinami, posilňujeme sa, slníme. Keď sa nám konečne podarí nabrať dostatok síl i kalórií, môžeme pokračovať. Ďalšia zastávka Senohrad, krčmu nemôžeme obísť, slnko pripaľuje, už sme toho vypotili dosť. Pôvodne sme plánovali (Janči) ísť cez Slatinské lazy, ale domáci nám pri pive dávajú tip. Máme to skúsiť priamo cez Orem laz.

Je rozhodnuté, za pokus to stojí. Našťastie práve neprebieha žiadne cvičenie a na rampe slúži vojačik z Trnavy. Máme vyhraté. Popisuje nám cestu, zakazuje z nej kdekoľvek odbočovať a naše dobrodružstvo vo vojenskom priestore tak môže začať…

Nikto z nás neslúžil cez vojnu na Slovensku a tak je to naša prvá osobná skúsenosť s výcvikovým priestorom Lešť. A musím povedať, že takto v civile veľmi príjemná. Husté lesy (ktovie, čo všetko sa v nich skrýva), dobrá cesta (ktovie, čo všetko po nej kedy chodilo) a hlavne absolútne žiadne autá, len ticho a kľud (ktovie, čo všetko sa v týchto priestoroch odohrávalo). Dobre si to tu tí Rusi vybudovali! Len my, bicykle a božský pokoj. Neviem ako ostatní, ale ja si tú cestu vyslovene užívam, ešte dnes mi v mysli občas zavanie svieža vôňa spomienok (aj po takom čase!). Vychutnávam si každé šliapnutie do pedálov, každú kvapku slaného potu na končeku nosa, každý hlboký nádych, zaškrípanie reťaze, každé slovo prehodené s kamarátom (Jančimu samozrejme vidím len chrbát). Hlboko v duši stále zostávajú ukryté drobné drahokamy toho dňa, ich hrany sú dnes už trochu obrúsené, ale o to viac sa ich plôšky lesknú v zrkadle spomienok. Moje srdce pochovajte pri Zranenom kolene (Wounded knee, pamätáte, čítal to niekto?)… nie koleno som si nezranil (ani ja ani nikto iný), ale aj v tejto časti krajiny som odložil kúsok srdca. A všetci si uvedomujeme, že tadiaľ ideme pravdepodobne prvý aj posledný raz v živote…

Do civilizácie sa opäť vynárame pri Podkriváni, odkiaľ ťaháme do Hriňovej. Kým sa tam dostaneme, je skoro sedem hodín. Začíname tušiť, že je zle. „Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia. / V poslednom lúči…“ . Poznáte? Tak ako má Paľo Krvavé sonety, toto je moja nočná mora a zároveň dielko, ktoré do môjho vnútra kedysi veľmi dávno zasialo prvé semienko poézie. Viem ho stále (takmer) celé naspamäť – naozaj, skúšal som – po štyridsiatich rokoch! Pán autor pochádzal z Lukovíšť, dlhé roky býval v Piešťanoch, vo vilke na nábreží Váhu, tam, kde neskôr bývali starí rodičia môjho kamaráta…

Pred nami je však ešte veľa kilometrov, poriadny kopčisko a síl na rozdávanie už priveľmi nemáme…

Sme dohodnutí. Janči a Milan vyrážajú dopredu, sú to naši najlepší vrchári, len oni majú šancu doraziť na ubytovanie v normálnom čase. My ostatní už hádam nejako prídeme.

Po dlhšom oddychu, ktorý sme skutočne potrebovali ako soľ, vyrážame. Šero hustne, postupne sa mení na tmu, tá zahaľuje krajinu, pohlcuje siluety cyklistov.

Kopec skupinu úplne potrhá. Kým sa dostaneme na vrchol stúpania nad Látkami, bude úplná tma.

Nasledujúce dlhé desiatky minút sa len útržkovite vynárajú z hlbín pamäte. Čo je pravda? Čo výplod unavenej mysle? Je to skutočne pamätný úsek cesty. Čo cesty, celej histórie klubu! Sme pri tom, keď sa píšu dejiny…

Opatrne pokračujeme v čierno-čiernej tme (v inej reči tma tmoucí, po trnavsky tma jak v rici). Takú som si doteraz nevedel ani predstaviť. Úplne nás pohlcuje, pomaly ovíja chápadlami, požiera. Niet úniku, niet pomoci…

Látky, konečne náznak civilizácie, svetielko v tme. Obec je však ľudoprázdna, do krajiny sliepňavo žiaria svetlá okien a lampa pri požiarnej zbrojnici. Stojíme. Nevieme čo ďalej. Naberáme sily. Už niet z čoho. Myseľ je otupená. Nohy nevládzu. Je nám všetko jedno. Nech to už skončí. Akokoľvek.

Treba však pokračovať. Cesta vedie lesom, autá (takmer) vôbec nechodia, predné svetlo vysvieti len maličký kúsok priestoru pred predným kolesom. Čo je pred ním, čo je vedľa – nevedno. Len sa udržať na ceste, nezísť do priekopy. Ideme roztratení, každý za seba, už niet síl sa čakať, pomáhať kamarátovi. Osamelosť cezpoľného bežca. Chvíle romantické i dramatické. Tie druhé výrazne prevažujú. Zážitok na celý život.

Pomaly, meter za metrom, po centimetroch  sa posúvame nocou a hľadáme spôsob, ako sa dostať do postele. Už prestávame veriť… Zrazu sa objavuje tabuľa. Kokava nad Rimavicou – 11 km. Dokelu, máme problém, veľký problém, niekde v tej tme sme museli minúť odbočku. Veď naše ubytovanie v Kokave-Háj má byť od Kokavy 12 kilometrov. Čo teraz? Musíme sa vrátiť. Do kopca. To už asi nedáme. Pocit beznádeje, pocit konca…

Cestu odrazu osvetľujú reflektory, prvé po veľmi dlhej dobe. Musíme ho zastaviť, požiadať o pomoc. Nemusíme. Auto zastavuje samo, šofér sa široko usmieva: “Vy ste tí cyklisti z Trnavy? Nakladajte!” Až teraz vidíme prívesný vozík. Je to náš chatár. Milan s Jančim dorazili tiež už skoro po tme, ale ešte sa stihli cestou orientovať. Smerovka ich nezmiatla, žiadna odbočka neexistuje a tak pokračovali. Odbočka bola o čosi ďalej. A kus po vedľajšej ceste chata. Jednoduché riešenie matematickej záhady.

Keďže sme dlho nechodili, chatár sa nás vybral hľadať. Ešte dnes som mu za to vďačný.

Nakladáme a posledných pár kilometrov sa vezieme. V aute je teplúčko, cesta nás natriasa, prívesný vozík za autom tancuje, chcelo by to oprieť hlavu, zdriemnuť… Našťastie však nejdeme dlho, nezaspíme a vystupujeme. Janči a Milan nás už netrpezlivo čakajú, ani pivo im bez nás tuším nechutí.

Čaká nás najlepšia polnočná večera v živote. A neopísateľný, intenzívny pocit úľavy.

V prvý deň sme prešli 220 kilometrov za 18 hodín. Môj celoživotný rekord. Pred nami je ešte jeden deň cyklistiky, potom pobyt v Tatrách a výstup na Rysy. Ešte sa je na čo tešiť.

 

 

Tatry – Rysy, 2. časť

Štvrtok

Budíček nasleduje len pár hodín po príchode, ale aj krátky spánok osvieži a dodá síl. Bude ich treba, máme pred sebou ešte kopu kilometrov v sedle bicykla. Po emocionálne silných zážitkoch musí byť nasledujúci deň nevyhnutne všednejší. Naozaj?

Vyrážame hneď po raňajkách. Lúčime sa s chatárom, našim záchrancom. Kúsok poniže sa popri ceste povaľujú rozhádzané veci. „Aha, košeľa. Aj ja mám takú.“, komentuje Paľo, „A uterák, úplne ako môj.“ Keď vidí fotoaparát, ktorý akoby z oka vypadol tomu jeho, zastavuje. Košeľa, uterák a fotoaparát v nezapnutej cyklotaške samozrejme nie sú. Doteraz vôbec netušil, že mu chýbajú. Aspoň sa spokojne vyspal. Ešteže sme na konci sveta, ešteže od noci po ceste nik nešiel (veď ani nemal dôvod) a medvede také veci nepotrebujú. Hic sunt leones!

Po chvíli nás opúšťa Martin. Zdá sa mu, že včera bolo toho bicykla tak akurát a do Popradu sa rozhodne presunúť vlakom (cez Košice). Ostatní volíme kratšiu cestu.

Čaká nás presun cez Hnúšťu a Tisovec. Spočiatku príjemný oddych. Po krátkom úvodnom stúpaní sa cesta ospalo kľukatí okolo riečky Rimavy. Veľmi pekný kraj, škoda že odvtedy som tu už nebol. Že by námet na predĺžený víkend (Ale kedy? Rok je tak krátky!)?

Čas plynie, kilometre pribúdajú. Príliš sa to nemení ani do Muráňa. To pravé orechové prichádza až potom. Cestu na Muránsku Hutu absolvujem formou indiánskeho behu. No, behom by som to úplne nenazval, už ste niekedy skúšali tlačiť plne naložený bicykel do 12% stúpania? Striedam krátke kúsočky v sedle s dlhými krásnymi pešími úsekmi do nikdy sa nekončiaceho kopca. Ale všetko sa raz skončí, ako hovorieval Ondro: „Neexistuje kopec, ktorý by sme nedokázali vytlačiť.“ Sme vo výške 942 m. n. m, v sedle Javorinka. Ostatní tu na nás oneskorencov (na mňa) poctivo čakajú (nikdy som nebol vrchár). Nasleduje chvíľka zaslúženého oddychu. Keby účastníci ozdravovacích pobytov z neďalekej Prednej Hory toto stúpanie povinne absolvovali každý deň… pliaga menom alkohol by bola z povrchu zemského naveky vymetená.

Ale zjazd stojí za to, tu sa zas (moja) tiaž prejavuje pozitívne. Pomaly ma však začínajú mátať čierne myšlienky. Čaká nás ešte prejazd cez Vernár, ktorý mal byť podľa mojich predpokladov vrcholom nielen dnešného dňa. V takýchto očakávaniach prechádzame popri meandroch Hrona a cez Telgárt, míňame prameň Hrona a sme tam. Pustvopol, Pusté Pole. Začiatok kopca.

Je treba nahodiť najľahší prevod, zaprieť sa do pedálov, vypnúť mozog a ťahať, ťahať, ťahať. Zákruta strieda zákrutu, profil stúpania je takmer konštantný a zrazu… nič, koniec. Veľké očakávania ikonického stúpania a následne sklamanie. Našťastie.

Musím povedať, že z tejto strany je výšľap cez Vernár vcelku príjemný. Dokonca som ani netlačil! Z druhej strany by to bolo iné kafe, ale tým smerom zjazdujeme. Paráda!!! (vietor vo vlasoch, mušky v zuboch) Ďalej to už je v podstate rutina. Hranovnica, Kvetnica, Poprad, Veľká Lomnica, Tatranská Lomnica. A Eurocamp. Koniec. Bicykel môžem odložiť. Nechcem ho ani vidieť. Nikdy! Teda najbližšie dva dni. Teraz nás čaká len turistika a oddych.

Je večer a sme konečne na mieste. Musíme doplniť stratenú energiu (doplna), tekutiny (doplna), postaviť stany (úspešne) a prihlásiť sa na piatkový výstup na Rysy (úspešne). Ide to asi v tomto poradí a s popísaným výsledkom, len to dopĺňanie (tekutín) je priebežné. Veď sme si aj zaslúžili.

Kým sa zotmie je stan pevne ukotvený. Vtedy ešte netušíme, akú dôležitý skutok sme práve vykonali.

Ideme sa nahlásiť na výstup do vedľajšieho stanu organizátorov a už tam aj zostávame na celý zvyšok večera a časť noci. Nie však pridlho, kyvadlovka odchádza už o štvrtej. Ráno.

 

 

Tatry – Rysy, 3. časť

Piatok

Budíček je teda skorý. Brutálne. A keď počujem ako na steny stranu bubnujú kvapky dažďa, je vstávanie ešte ťažšie. Pôvodne sa chcem pretočiť na druhý bok, kašľať na celý svet (a turistiku) a pokračovať v oddychu. Dal som sa ale na boj a „toho bohdá nebude, aby náš turista z boje utíkal“. Navyše v spacáku na holej zemi to nie je extra pohodlné, aj umŕtvovač únavy už prestáva účinkovať. Je tma, mokro, aj autobus je vlhký, plný nevyspatých postáv. Tí čo sedia sa snažia dospať zameškané, ostatní s obavami hľadíme do tmy. Prší stále viac.

Vystupujeme na parkovisku pri zastávke Popradské Pleso. Čakajú nás prvé asfaltové kilometre lesom. To, že po chvíli začíname v protismere stretávať prvých turistov, neveští nič dobrého. Ja s Jančim ale neohrozene pokračujeme ďalej. Na Popradskom plese ale aj môj spoločník zahlási, že bol hore minulý rok a počká ma na Štrbskom plese. Ja som bol vždy nejaký divný, nevšímam si očividné signály, som odhodlaný pokračovať. Pripájam sa k Jozefovi z Bánoviec a spolu bojujeme v hmle a daždi ďalej. Ide to len pomaly. Wachterka, Žabie plesá, reťaze a posledný výšľap na chatu. Tieto miesta poznám len vďaka dlhoročným návštevám Tatier, dnes nevidno nič. Len súvislý prúd vody rinúci sa zo sivej oblohy, kapuca pršiplášťa viac neodkrýva. Občas sa v protismere z hmly vynárajú zababušené postavy. Pozdravíme sa len kývnutím hlavy, nikto nemá chuť sa pristavovať. Ktovie, čo si myslí o tých druhých, psa by dnes nevyhnal (a keby sa aj náhodou snažil, ten ho určite pohryzie).

Konečne chata. Teplo, príležitosť zohriať sa a osušiť. Je to síce zbabelé, ale veľmi ľahké rozhodnutie. Vyššie už dnes nejdem (ani Jožo). Čaj s rumom hádam nikdy tak dobre nechutil (a to rum už viac ako desať rokov nemôžem ani cítiť). Sedí sa nám dobre, nechce sa nám odísť, zostaneme tu (navždy)? Vždy som chcel robiť v Tatrách na chate. Naložiť na chrbát vysokú ťažkú krosnu, pomaly sa vybrať tam hore, pod Medenú vežu, do panstva kamzíkov, orlov a tvrdých horalov. Nikdy som na to nenabral odvahu, nikdy som na to nemal gule…

Zdržiavame sa tu tak dlho aj preto, lebo Bene, ako správny dlhoročný účastník sa rozhodol zachrániť česť Trnavy a vystupuje až hore. Takto po rokoch a v teple príbytku to možno až tak nevyznieva, ale v daných podmienkach to bol obdivuhodný, skutočne vysokohorský výkon.

Keď sa konečne vráti, lejeme neho horúci čaj s rumom. Spočiatku to je problém, drgľuje ho zima, ruky sa mu trasú, že v nich ani nevie udržať šálku. Ale časom sa aklimatizuje, roztápa a je schopný prvých slov, rozpráva, ako bolo hore. V ten deň bol (takmer) určite posledný (a možno zároveň prvý), ktorý sa na vrchol pozrel.

Cestu dole nejako zvládame a tak sa okolo obeda stretávam na Štrbskom Plese s Jančim. V tom daždi sa ani príliš neponáhľame do kempu. Mokrý stan nie je príliš príjemné miesto na sedenie.

Večer po návrate zisťujeme, že stanové mestečko sa preriedilo. Počasie urobilo svoje. Našťastie my už máme svoje miesto v stane organizátorov a tak zvyšok večera prežijeme v suchu. Do vlhkého, ale zatiaľ pevne stojaceho stanu sa ideme len vyspať.

Sobota

Ráno je ešte smutnejšie. Okolo nás sa rozkladajú opustené vytopené stany, obloha je oceľovosivá, prší. Ako vyplniť ďalší deň? Ja a Janči volíme osvedčený model, Tour de Horec. Ostatní vzhľadom na očakávané ustávanie zrážok čakajú v kempe, chcú ísť na huby.

My sa vozíme po Tatrách, hodnotíme kvalitu reštauračných prevádzok, oni sa plahočia lesom a zbierajú pre nás večeru. Ešte teraz, keď to píšem sa hanbím, ale pre nás to bol príjemný výlet. Večer opäť trávime u organizátorov, konzumujeme hríbový guláš, suroviny na ktorý dodali naši kamaráti a tiež tekutiny rôzneho druhu  CHARAKTERU. Veď zajtra nás už čaká len cesta domov. Autobusom.

K tomuto dňu niet viac čo dodať.

Nedeľa

Večer príjemne uplynul, aj sme si stihli pospať  (chvíľu) a ráno sa budíme do krásneho slnečného dňa. Konečne sa nám v plnej nádhere ukazujú Tatry. Bolo načase. Aj nám je ľúto, že sa musíme baliť domov. Nám to balenie ešte ide, ale hlavný hríbar zažíva akýsi ťažký deň. Kombinácia zážitkov posledného večera mu nejako nezapasovala a on musí podchvíľou odbiehať do ústrania. Toto niekoľkokrát opakuje aj po ceste autobusom. Najhoršie sú ale myšlienky, či nezlyhal ako expert na hríby a neotrávil všetkých naokolo. Veď včera mu aj niektorí vraveli, že také huby oni neberú, že sú bláznivé – on ale že ich pozná…

Je to našťastie ale len individuálne zlyhanie spôsobené smrtiacim mixom hríbov a… veď viete, čo sa k nim neodporúča. Povesť odborníka na hríby tak našťastie nebola spochybnená. Ešte veľakrát sme ochutnali a stále ochutnávame jeho hríbové špeciality.

Tak skončila jedna úspešná akcia. Spomienky na ňu však aj po dlhých rokoch zostávajú. Opäť mám tridsať (a pár navrch), pripevňujem na nosič batožinu, spúšťam sa dole ulicou, prvýkrát šliapem do pedálov. Dnes večer budem spať pár kilometrov od Kokavy. Čo všetko ma čaká na tejto ceste?

Súľov

Stano mi hádam prepáči, že zverejňujem jeho mailovú komunikáciu, ale pekne v nej zachytáva svoj výlet. A pripája krásne fotky. Na pokračovanie.

Ahoj Juraj.

Posielam Ti fotky z Havranej skaly (835 m) – Súľovské vrchy.

Čo k túre dodať? Veľmi pekná so skalnými útvarmi, náročná. Najhoršie bola vrstva lístia,ktorá sa “tvárila” ako 30 cm snehu a tak pri traverze veľkých skál mi nebolo do smiechu. Musel som si robiť stupy, normálne zimný prechod. Pri zostupe som to podcenil a tak ma šuchlo zo 50 metrov po chrbte. Už sa zotmelo, takže jednu paličku som ani nenašiel. Ešte šťastie, že som mal baterku, asi by som tam blúdil pekne dlho. A navyše mi v Kostolci o minútu ušiel autobus do Považskej. Ešteže ma dobrá duša odviezla stopom na stanicu. Či sa tam ešte vrátim? Asi áno, je to pekný zážitok, oči stále na stopkách, žiadna nuda, k tomu krásne skalné útvary, pekné výhľady, ale pre istotu zoberiem aj mačky. Na jeseň, neni to hovadina? Pre mňa nie. Zdraví Ťa v tomto momente priaznivec mačiek.

Stano Studený

Strážov – inverzia

Časť prvá – v hmle…

Týždeň po týždni čítam zápisy z peknej turistiky, až Vám závidím a obdivujem ako ste rozbehli zimnú turistiku. Zaslúžite medailu, lebo zimná turistika je často krajšia ako letná, hlavne keď je inverzia. Ako dôkaz Ti ako člen inverzistov (Vlado, Vlado, Rasťo, Stano) posielam fotky zo zimného výstupu (december 2016) na Strážov (1213m). Zo Zliechova prevýšenie “iba” asi 600m, ale našťastie chodník v snehu je obstojne prešliapaný. Ale od začiatku.

V Zliechove ma víta hmla a tak mám nádej, že dnes sa to podarí. A keď vystúpam na lúky, je to tam ako v rozprávke. Už len fotiť. Prekvapila ma v tej belobe modrá farba v pozadí. Pri fotení potoka som vytratil krytku z objektívu, rýchlo sa však našla, čierna na bielom. Pohoda pri fotení sa mi  skončila, za lúkami začína ten správny výstup. Asi v polovici výstupu do sedla sa oproti rúti mladík a pýta sa ma či je už v Zliechove otvorený obchod. Hovorím mu, že keď som vystupoval z autobusu už čakali pred obchodom na otvorenie. A už ho nebolo. V sedle som pozdravil studničku, je to prameň Strážovského potoka, ktorý má poniže pekné vodopády. Išiel som cez ne aj s Mariánom v jeseni, rád by som sa na ne išiel pozrieť v zime na bežkách.

Najťažší výstup mám už za sebou, zo sedla už začínajú serpentíny až pod vrcholové lúky. Keď som bol už v polovici lúky, dobehol ma mladík s nákupom. Vraj či už zostupujem. Srandista, však počkaj, budeš mať moje roky a foťák na krku. Na lúke už začínajú vďaka inverzii krásne výhľady. A Kľak je ani čoby kameňom dohodil. A na vrchole ešte väčšia paráda. Z “mora” vytŕčali ostrovčeky Považský Inovec, Javorina, Vápeč. Nádhera. Dole hmla, nevľúdne a tu na kopci teplo, slnečno a úžasné výhľady. Je to pre mňa najväčší turistický zážitok. Po chvíli dobehli na kopec mladíkovi kumpáni. Skontrolovali čas, prezliekli spotené tričká a všetci traja utekali na ďalší kopec. S tými do partie ani vôbec. To keď prišiel turista asi v mojom veku, to bol pre mňa ten správny parťák. Pekne sme skritizovali mládež ako sa v našom veku patrí, no a navyše ma prehovoril na zostup cez Čičmany. S radosťou som prikývol, bude veselšie, fotiť už aj tak nebudem, svetla už ubúdalo. No neskôr som tento nápad oľutoval.

Ale pekne po poriadku. Zostup do Čičmian je miernejší, ale o to zdĺhavejší. Cesta nám v pohode ubiehala. Rozlúčili sme sa pred dedinou, kde mal parťák zaparkované auto, a ja som sa vydal po ceste smer Zliechov, po ktorej zvykneme jazdiť na bicykli. Už sa zotmelo, ale však sa mi podarí chytiť nejakého stopa. No máš ho vidieť. Keď aj išlo raz za čas nejaké auto, tak iba v protismere. Cesta bola ľadová, neposypaná. Nohy sa mi šmýkali ako kozľaťu, keď je prvý raz na ľade. Až som po jednom takom šmyku išiel k zemi a pristál som až na nose. Už som prežil všelijaké pády, ale takýto ešte nie. Čo som ja nešiel po peknom mäkkom snehu rovno zo Strážova do Zliechova po trase čo som vystupoval, už som mohol dávno sedieť v krčme pekne v teple a popíjať rum s čajom. Komu však neni rady, tomu neni ani pomoci. A tak som sa s trasľavými nohami šuchtal po kraji cesty až po križovatku nad Zliechovom, kde už bola cesta posypaná. Krčma bola našťastie otvorená, a tak som sa pri rume s čajom roztopil a osušil. Pre popíjajúcich chalupárov som bol za blázna, ja som mal z tej túry aj z ohľadom na jej záver veľmi dobrý pocit. No čo už, blázon.

Takže na koniec. Dávam tento zimný výstup ako typ na zimnú turistiku, keď sa vydarí počasie, je to paráda. Veď sú to Strážovské vrchy!

Časť druhá – na slnku…

Neusiedler See – spomienka

Teraz s odstupom času človeku dobre padne si zaspomínať na svoje cyklistické začiatky, na dobu, keď som ešte nevedel, že to bicyklovanie ma tak zaujme, že mu venujem veľkú časť svojho života, že do toho zlanárim aj svoju rodinu.

Na chvíľu sa ponoriť do doby, keď cyklistika u mňa bola ešte len v začiatkoch, keď sme jazdili na starých favoritoch s dvoj-pílou 52-46 zubov a s päť-pastorkom vzadu 14-22 zubov, čo v kopcoch veľa nepomáhalo. Keď pedálové páky boli s oskou pripevnené cez tzv. kajlíky. No a v prvých cykloobchodoch tovar – ešte nič-moc. Začali sme jazdiť s tým, čo sme mali k dispozícii a začali sme objavovať dosial nepoznané. S bicyklom sa dalo prejsť relatívne za krátky čas veľké územie a človek to prežíval rovnako intenzívne ako pešo. Po spoznaní nášho najbližšieho okolia, človek dostal chuť spoznávať ďalej a ďalej…

Hranice boli už otvorenejšie a kto zažil aj starý režim, ihneď spoznal ten rozdiel. Veď sa v pohode dá dostať aj do Rakúska. Na tú dobu veľká výzva. Začali sme sa (ja, manželka a syn Danko) pripravovať a vyberať destináciu v Rakúsku. Hneď kúsok za hranicami bolo vidieť veľké jazero – Neusiedler See. Čo sme mohli na tú dobu pripraviť (mapa, spacáky, stan…), sme si pripravili a poďho za dobrodružstvom. Pamätám si, že poslednú noc pred odchodom som ani nespal. Ako sa nám to podarilo a čo sme tam prežívali, sme napísali ja a môj syn ešte v roku 1998 v našom prvom príbehu o našej prvej, „veľkej“ cykloceste:

Cyklovýlet okolo Neusiedler See 2.-5.7.1998

 Mám jedenásť rokov a som veľký priateľ bicyklovania a cyklturistiky. Hoci pravidelne trénujem s naším cyklo-klubom v Zelenči, takže pretekárskeho bicyklovania mám až po krk, predsa som chcel zažiť niečo nevšedné, čo by sa vynímalo z denného stereotypu, čo by spestrilo môj cyklistický život.

Keď som si podrobnejšie prezeral mapu strednej Európy, upútalo ma obrovské jazero, kúsok južnejšie od Bratislavy, v Rakúsku. Bolo to jazero Neusiedler See, bolo celkom blízko a keď som zistil, že ide okolo neho aj slušná cyklocesta, bolo rozhodnuté. Sám som ísť nemohol, tak sme sa s otcom dohodli, že si spravíme chlapský cyklovýlet so spacákmi stanom a bicyklami. Mamine sa to tiež zapáčilo, tak sme boli už traja. Zohnali sme si podrobnú cyklomapu jazera, určili sme si plán cesty a zahájili sme prípravu na akciu, ktorú sme mali uskutočniť v dňoch 2. – 5. 7. 1998.

Pripravovali sme sa aj teoreticky, aby sme mali akú-takú predstavu, na čo sa kde zamerať. Lebo to mal byť výlet aj spoznávací.

Neusiedlerské jazero je stepné jezero v strednej Európe. Je dlhé 35 km, široké 7-15km a hlboké len 1 – 2m, je obohnané širokým pásom šachoriny, cez ktorú vedú úzke cesty až k samotnému jazeru. Je tu vidieť veľa druhov vtákov, ktoré sa inde nenachádzajú. Výška jeho hladiny závisí od výdatnosti potoka Wulka, ktorý ho napája, ale aj od množstva zrážok, ktoré v daný rok napadajú. V niektoré roky bola hladina ešte vyššia a ako hovoria záznamy, v niektorých rokoch bolo úplne vyschnuté.

Jazero tvorí akúsi hranicu medzi maďarskou stepou na východe a pohorím Leithagebirge na západe. Okolo neho sú učupené malebné dedinky a mestečká, cez ktoré sme mali práve prechádzať.

Takže je 2. júl 1998.

Ráno o 6.59 nám odchádza osobný vlak do Bratislavy. Na stanicu do Trnavy prichádzame na svojich bicykloch o 6.30hod. Pri pokladnici na lístky je strašne veľa ľudí, ledva stihneme vybaliť veci a nastúpiť do vlaku.

O 8.00 prechádzame Bratislavou cez Nový most a po Viedenskej ceste prichádzame až k colnici. Je 9.00hod. Na rakúsku stranu prejdeme bez problémov. Je 9.10. Začína drobno pršať. O 9.30hod. sme v Kittsee, prší už intenzívnejšie, balíme seba aj náklad do nepremokavého a pokračujeme ďalej. Hrmí. Blížime sa k dedine Gattendorf. Zastavíme sa v bistre. Dáme si kávu, malinovku a čaj. Platíme 89 ATS. Ideme ďalej, ešte drobno mrholí. O chvíľu sa napájame na cyklocestu k mestu Neusiedl am See.

Je 12.05, obedujeme pod dialničným mostom. Prestáva pršať, celí natešení pokračujeme ďalej. Za chvíľu sme pri mestečku Neusiedl am See, odbočujeme doprava na dedinu Jois. Je tu dosť hrbolatá cesta. Na jednom hrbe mi vypadne fľaša s pitnou vodou – roztrhne sa. Za dedinou sa napájame na cyklocestu okolo jazera. Po ľavej ruke máme šachorinu, po pravej vinohrady. Vodnú plochu ešte nevidíme. Pokračujeme cez Winden am See do Breitenbrunu. Tu odbočíme doľava a po brehu kanála prichádzame až celkom k vodnej ploche.

Je tu vybudovaný pekný prístav, reštaurácia, pláž na kúpanie, surfovanie, kemping. No proste celé je to tu veľmi krásne. Platí sa aj vstupné, ale keďže je zlé počasie, ľudí málo, nevyberá sa nič. Voda je teplá, ale šedá. Ani z toho mála sa nik nekúpe. Poberáme sa späť do Breitenbrunu, kúpime si 6 rožkov za 30 ATS. Odtiaľ ideme už po hornej, tzv. Kirschblutenweg, cez nespočetné množstvo viníc po úpätí Leithagebirge. Máme krásne výhľady na jazero a krajinu pri ňom. Prechádzame dedinami Purbach, Donnerskirchen. Obdivujeme domy, predzáhradky a hlavne muškáty. Všetko je to krásne. Prejdeme Schutzen am Gebirge a už sme v Eisenstadte.

Ideme do Sparmarktu (diskont). Nakupujeme ¾ l vína 11.90 ATS, malinovku, čokoládu, žemle, dohromady platíme 53 ATS. Potom zájdeme aj do pešej zóny. Už je jasno. Obdivujeme krásne obchodíky a rôzne druhy kvetov v oknách a terasách. Dáme si dve kávy a zmrzlinu (73 ATS). Na druhý pokus si nájdeme miesto na stanovanie v nejakej vinici. Navečeriame sa v spoločnosti komárov (teplá polievka, buchty z domu, víno a malinovka. Prvý deň končí, stav tachometra je 117 km.

Ráno vstaneme o 5.30, je zamračené. Balíme stan a rýchlo opúšťame vinicu (stratili sme jeden kolík od stanu). Je zase zamračené, na pumpe pri Schutzen am Gebirge naberieme vodu a na konci dediny (stôl a lavičky) raňajkujeme (čaj, rožky, paprika a paštéta). O 8.00 odchádzame, je stále pod mrakom. Prechádzame cyklistickou cestou cez vinice až do Oggau. Tu kupujeme chlieb a fotíme bocianie hniezdo. Odtiaľ zase bicyklujeme cez vinice (s krásnymi výhľadmi na jazero) do Rustu. Tam odbočujeme k jazeru k See Restaurantu. Zase sa nikto nekúpe, len malé labute. Dáme si kávu, malinovku a odfotíme sa. Celé si to ešte prezrieme a odchádzame znovu do Rustu. Akejsi babky na námestí sa opýtame na cestu k rímskemu kameňolomu (Römer-steinbruch). Dostaneme sa k nemu cez dva veľké stupáky, ale stálo to zato, bol prekrásny.

Vraciame sa späť do Rustu. Odbočujeme doprava smerom na Mörbisch am See. V dedine trochu zablúdime ale čoskoro sa blížime už k hraniciam. Prechod je pekný, malebný. Je určený len pre chodcov, cyklistov a kone. Prechádzame bez problémov. Okolo poludnia sme už v Maďarsku, začína pršať. Cesty a krajina sa začínajú meniť. Už to nie je také malebné. Vo Fertörákosi si vymeníme za 250 ATS 4050 forintov. Tu odbočujeme znova k jazeru ku Kikötö. Pani na vrátnici chce od nás 400 Ft len za vstup k jazeru. Obraciame sa a odchádzame späť do Fertörákosu. Začína husto pršať, ideme do reštaurácie. Dáme si hranolky s tatarkou, ryžu s hríbmi, kávu a pivo. Platíme 1400 Ft. Za stáleho dažďa ideme už cez horšie cesty až do dediny Balf. Opravujú tu cestu a všade je plno blata. Ďalej vo Fertöbózi odbočujeme do Nagycenku ku aleji asi päťstoročných líp, ale všetko je to po poľných cestách. Ešte nás aj zlé psisko naháňalo pri akomsi majeri.

Sme zablatení, ideme do Vedešinu. Pred Vedešinom sa naobedujeme, už je 16.30 (guláš). Okolo 17.00 prichádzame do Hegykö do kempingu. Tu rozbalíme stan a urobíme už potrebnú hygienickú očistu. Navečeriame sa (salám so syrom a chlebom). Večer máme nehodu: mamina odtrhne na stane zips. Na noc sme sa zašili v stane ihlou a niťou (proti komárom). Druhý deň končí, stav tachometra je 176 km.

Ráno v potravinách kúpime jogurty a vianočku (koláčoš). Najeme sa, vystriekame špinavé bicykle, zaplatíme 1400 Ft. a odchádzame ďalej. Vo Fertöszeplacku minieme posledné forinty (kúpime zatváracie špendlíky nanuk a pivo). Vo Fertöde sa nachvíľu zastavíme, je tu malé turistické centrum v štýle slamených striech atď. Odbočujeme doľava ku hraniciam. Začína pršať, ale len na chvíľu. Colník nám nejako nedôveruje ale nakoniec nás pustí. Rakúšanov púšťa normálne rýchlo, cítime sa urazení. Kúsok za hranicami začne otcovi haprovať bicykel (stredová hlava). Na vhodnom mieste ju rozoberie a premastí. Potom to už ide dobre. V tom momente je pri nás pohraničná stráž. Keď vidia, čo sa stalo, idú preč.

Pokračujeme smerom na Apetlon. Fúka silný protivietor, zastavujeme sa v závetrí veľkého lopúcha, varíme na našom liehovom variči obed (zemiaková kaša, brav. mäso v konzerve a polievka). Kvôli vetru nám to trvá dlhšie. Prichádzame do Apetlonu a urobíme si okruh “Lange Lacke” po štrkovej ceste. Krajina je ako maďarská rovina: samé močiare, mokriny jazerá, jazierka a step.

Je tu vidieť veľa druhov vtákov (kačky, husi, volavky, čajky atď.). Voda v jazerách ja tiež šedá. Vraciame sa späť do Apetlonu, ideme do kaviarne na kávu a kupujeme chlieb.

Ďalej pokračujeme do Ilmitzu. Tu je nejaký jarmok alebo oslava. Všade veľa stánkov, ale ľudí málo. Ešte stále fúka silný západný vietor. Kúpime si “Šniclové žemle” sú výborné aj sme už poriadne hladní.

Naberieme si vodu z Bartolomejského prameňa, je priamo v centre mesta. Pokračujeme ďalej smerom k jazeru cez šachorinovú cestu. O chvíľu sa nám ukáže jazero v búrlivej podobe, vlny majú okolo metra. Teraz vidíme, aké je jazero obrovské. Ale voda je špinavá – šedá. Z tohto prístavu odchádza trajekt do Mörbisch am See. Prístav je pekný. Potom pokračujeme na sever smerom do Podersdorfu cez znova veľkú kopu viníc. Ideme kúsok po štrkovej ceste. Po ľavej ruke sem-tam vykukne Neusiedlerské jazero, po pravej ruke míňame kopu menších jazier. Všade sú samé rozhľadne – ako poľovnícke. Je to tu pekné.

Pred Podersdorfom chceme rozložiť stan, ale nás vyruší chlap na koni a odporučí nám ísť ďalej. Tak sa znovu zbalíme a ideme. Prechádzame Podersdorfom, je podvečer, je to tu snáď najkrajšie, čo sme doteraz videli. Samé kvety, proste paráda a mestečko leží na samom brehu jazera, čo dodáva zvlášť romantickú atmosféru. Kúsok za ním nachádzame malý lesík a malú lúku, tu sa rozložíme, navečeriame a keďže je už skoro tma, ideme spať. Tretí deň sa končí, stav tachometra je 254 km.

Ráno vstaneme o 6.00, balíme stan a veci a odchádzame sa ku Podersdorfu najesť. Potom si prezrieme Podersdorf (pláž s majákom mesto a veterný mlyn). Znova sa uisťujeme v tvrdení, že je to veľmi krásne mesto. Tu sa chystá tiež nejaká slávnosť. Radi by sme zostali, ale musíme ísť ďalej na sever. Ideme cez Weinden am See až do Neusiedl am See. Cestou oproti stretávame stále nejakých cyklistov (asi idú do Podersdorfu na tú slávnosť). Ešte máme kúsok štrkovú cestu, ale znova nabiehame na asfalt. V Neusiedl am See sa stavíme na kávu, kúpime nejaké suveníry a u súkromníka 2 fľaše vína. Potom odbočujeme smerom doprava, ku hraniciam. Obedujeme pod diaľničným mostom (naším známym z cesty sem), trvá nám to dlho, lebo nemôžeme zohriať vodu kvôli silnému vetru.

Cesta ďalej nám už ubieha veľmi rýchlo, lebo ten vietor nám fúka do chrbta. Ideme už po štátnych cestách. Stavíme sa ešte v Gattendorfe na kávu a v Kittsee na pumpe míňame posledné šilingy na sladkosti. Hranice prejdeme celkom hladko o 14.35. Znova začína mrholiť. Na hlavnú stanicu prídeme o 15.10. O 16.10 nám ide osobný vlak do Trnavy. O 17.05 už vystupujeme na trnavskej stanici. Nasadneme na našich tátošov a vydáme sa na našu poslednú etapu do Zelenča.

Domov prichádzame o 17.30. Je nedeľa, 5. 7. 1998. Stav tachometra je 320 km. Sme unavení, spotení, ale šťastní, že sme všetko zdolali a v zdraví sa vrátili domov.

Prešli sme teda 320 km s čistým časom 21 hod. 45 min. v pedáloch s priemernou rýchlosťou 15km/hod. Nikto nemal žiaden defekt, ani žiadnu väčšiu závadu (malú poruchu v stredovej hlave nerátame. Takže celkovo sa nám výlet vydaril, až na ten dážď. Videli sme kus nového sveta a máme veľa nových zážitkov a skúseností pre ďalšie takéto jazdy.

Za pomoci otca napísal Daniel Kraic

Od tých čias uplynulo už vyše dvadsať rokov. Cyklistike sme zostali verní. Za tú dobu sme toho veľa prebicyklovali. Cykloturistika sa stala podstatnou časťou našej športovej aktivity.

Za tú dobu sme aj čosi zostarli. Syn Danko dospel, má svoju rodinu, ja s manželkou sa momentálne už tešíme zo šiestich vnúčikov. Popri starorodičovských povinnostiach však zostávame verní našej cyklistike. Spolu s kamarátmi z Malokarpatského cykloklubu sa túlame po cestičkách nielen Slovenska a Česka ale aj teraz už celej Európy.

Na záver chcem vzdať hold tej chvíli, keď v roku 1994 môj sused (vtedy pracujúci ako murár v Nemecku) doniesol domov jeden vyradený bicykel. A keďže ho nevedel dať dokopy, ponúkol ho mne. Podarilo sa mi ho spojazdniť a tak sa začala písať jedna veľká časť môjho života…

Liptov

Veľké, moderné priemyselné mesto vtesnané pod svahmi troch pohorí. Jeho blízke i vzdialenejšie okolie láka na krátke prechádzky aj dlhšie výšľapy, ktoré takmer všade ponúkajú skvostné výhľady. Chočské vrchy, Veľká Fatra, Nízke Tatry, v diaľke aj Vysoké či vrchy Malej Fatry, všetko ako na dlani, len… V blízkom okolí ťažko nájsť také miesto, aby sa v zornom poli neobjavili biele plochy panelákových sídlisk, vysoké priemyselné komíny. Ružomberok.

Dlhé roky som ním len prechádzal, nikdy som sa tu nezastavil, nikdy nevystúpil z vlaku či auta, nepoznal jeho ulice a námestia, ale ani malebné okolie. Až teraz, pár rokov dozadu. Odvtedy som pravidelným občasným návštevníkom tohto kraja, Dolného Liptova. A vraciam sa sem rád. V mojich žilách predsa prúdi aj liptovská krv.

Ako vtedy, v to skoré ráno neskorej jesene roku 2013. Je ešte tma, keď doma sadáme do auta. Nám spolujazdcom je hej, po chvíľke už dospávame krátku noc, ale šofér Braňo (nie, nie je to ten, ktorého myslíte) musí byť v strehu. Prvé slnečné lúče len začínajú presvetľovať oblohu, keď parkujeme v centre kúpeľnej obce Lúčky. Naše prvé kroky vedú popri vodopáde a cez kúpele, pomaly preťahujeme svaly stuhnuté dvojhodinovým sedením v aute. Dnešný cieľ, Veľký Choč, je vraj jedným z najkrajších výhľadových vrcholov na Slovensku.

Spočiatku chodník stúpa krásne sfarbeným jesenným lesom, v ovzduší sa mieša vôňa ihličia, chladného rána aj náhleho pocitu uvoľnenia. Mám veľmi rád tento pocit slobody, ktorý opantá moju myseľ už pár minút po tom, ako nechám za chrbtom civilizáciu a ponorím sa do ticha prírody (ktorá môže byť niekedy dosť hlučná. Ten kto zažil jeleniu ruju na hrebeni Západných Tatier mi dá za pravdu). Je to taká moja droga, bezpečná, čistá, vyjasní myseľ, osvieži dušu.

Vychádzame na lúčku, stromy sa rozostupujú, nad nami zo slnečného jasu vystupuje biele bralo predvrcholu. Už vyzerá blízko, takmer sa ho dá dotknúť, len kúsok viac natiahnuť ruku. Chvíľku to však na vrchol ešte potrvá. Minúty bežia, obloha sa zaťahuje. Tesne pod vrcholom, pri reťazi v kosodrevine, vchádzame do hustého mraku. Ten je vytrvalý, sprevádza nás až na hore, tam dokonca hustne, nevidno nič, orientujeme sa len podľa hlasu. Navštívili sme vrchol s krásnymi výhľadmi, kovovú tabuľku, ružicu, ledva nachádzame, orientujeme sa viac hmatom ako zrakom.

Zostup je tiež nezabudnuteľným zážitkom. Vápencové skaly, zmáčané hmlou sú šmykľavé, klzké, musím dávať pozor na každý krok, som majstrom zostupov, ďaleko zaostávam. Za chrbtom hmla, pred sebou slnko. Keď prídeme na Poľanu, križovatku turistických ciest, je už vrchol krásny, čistý, týči sa dovysoka nad nami aj okolitou krajinou.

Nás čaká ešte  strmý zostup (zo sedla Spuštiak nikdy nevoľte zostup po modrej, je to takmer voľný pád), poblúdenie a strata značky, chvalabohu v roku 2013 už poznáme GPS a Martin už rutinne ovláda „šúchací“ telefón (my ostatní traja IT-čkári sa vtedy ešte len učíme – hanba!) a tak sa úplne nestratíme, ale dokážeme sa lokalizovať v priestore aj čase. Máme len asi hodinku do odchodu autobusu z Liskovej do Lúčok, šofér Braňo (nie, nie je to ten, ktorého myslíte) pobehne (vo wibramách), aby to stihol, my ostatní sa presúvame zrýchleným krokom. Nakoniec sa všetci stretávame sa autobusovej zastávke, stihli sme to aj my (a bez zbytočného behu). Akciu zakončujeme výbornou večerou v Kolibe u dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Halušky a pirohy mi už dlho tak nechutili.

Začiatok leta v roku 2016, o tri roky neskôr. Kamaráti zo Žiliny zas vymysleli spoločné stretnutie, ideme do Hrabova. A tak sa pohodlne prechádzame lesmi do Čutkovskej doliny, trepeme hore zjazdovkou na Malinô Brdo (pot sa z nás v páľave ostrých slnečných lúčov len leje, dobrý kopček) a potom popod Sidorovo, prudko klesáme do Vlkolínca, obdivujeme prvé drevenice. Už tu nemám ten pravý pocit autentickosti, chalúpky sú krásne, nádherne zasadené v krásnej prírode, pôvodné, ale je tu už priveľa návštevníkov, cítim umelosť. Nie priveľmi, len tak na pozadí, nekazí dojem z vydareného dňa.

A opäť posun o tri roky, koniec leta 2019, KST zraz cykloturistov bude priamo v Ružomberku, konečne hádam spoznám bližšie aj mesto. Áno, darí sa mi to, hlavne návštevy v rodnom dome Ľ. Fullu patria k pamätným. Nie, nie je to galéria, ako by možno niekto čakal, ale krčma. Avšak slušná, čapovaný Guiness nedostať len tak všade.

Zážitky z tých pár dní som už pomerne zoširoka opísal inde (dajú sa nájsť na našej domovskej webovej stránke), znova prišlo na Vlkolínec (bicyklom), aj výšľap až hore na Malinô (peši), krásne sme sa pobicyklovali v severnej časti Liptova, zašli až na Oravu (Malatiná, tam by som sa ešte rád niekedy pozrel, škoda, že je ten rok tak krátky), ale tento príspevok hlavne venujem Dolnému Liptovu, ktorým viedla časť sobotnej trasy.

Cesta nás najskôr vedie okolo kostolíka na okraji Ludrovej. No, na okraji… Ludrovú odtiaľ ani nevidno, je hodný kus cesty vedľa, kostol leží uprostred šírych polí. Ale jeho interiér je vraj krásny, historicky hodnotný  (hovorí internet), bohužiaľ som ho ešte nikdy nenavštívil, je to jeden z mojich veľkých restov a nesplnených snov. Ale stačí prejsť okolo, len pár metrov vedľa jeho opevnených múrov a človeka pocíti silný závan histórie, miesto na neho dýchne svojou atmosférou. Aj tajomstvami, vraj je v ňom pochovaný templársky majster, okolo neho sa zjavujú duše zomrelých, preháňa sa tajomný kočiar.

No dnes sme sa okolo prehnali len my, aj to (poniektorí) len sťažka, kondícia chýba… A ešte viac sa jej deficit prejavuje v stúpaniach medzi Liptovskou Štiavnicou a Liptovskými Sliačmi. Je tu však prenádherne.

Hronec – 17. zraz SCK

Spomienky na Hronec – 17. zraz SCK

Predohra

Jar – leto 2018

SCK cyklozrazy sa už dlhšie neorganizujú. KST cyklozrazy takmer nenavštevujeme. Patrilo by sa aj začať. A teraz budú obidva. V rovnakom termíne, na rôznom mieste. Dilema, kam ísť? Nakoniec do kalendára píšeme podujatie SCK.

Keď organizátori zverejnili propozície, bolo definitívne rozhodnuté. Preskočila iskra, tieto trasy musíme zažiť na vlastných kolesách. Ideme na Horehronie. Navyše tu bola možnosť zopakovať pamätný prejazd z Hriňovej na Kokavu-Háj z konca minulého tisícročia. A tak som začal zháňať ľudí. Najskôr to nebolo nič moc, hoci sedem ľudí bol dobrý základ. No určite sme mali na viac. Otravoval som pri každej príležitosti, mailom aj osobne, presviedčal. Niekoho úspešne, niekoho nie. A ľudia sa postupne hlásili, posledný len dva dni pred odchodom. Bolo nás nakoniec 15, slušná zostava, ktorá mohla dôstojne reprezentovať.

Partia bola teda kompletná, nikto sa dokonca neodhlásil! Korigujem trochu plány a pôvodne plánovanú „rozbehovú“ trasu cez Kokavu presúvam na nedeľu a tak si môžeme ráno prispať. Do Hronca stačí prísť okolo obeda.

Deň nultý – aj Hnusnô môže byť peknô

Štvrtok 30.8.

Odchádzame. Obsadenie áut sa menilo do poslednej chvíle a tak sa ráno v Trnave stretáva 9 cyklistov a 3 autá. Ostatní prídu inou trasou alebo neskôr. Krátke vítanie a kolóna vyráža. Všetko ide podľa plánu (aj zastávka na občerstvenie v Bzenici) a tak chvíľu po poludní parkujeme pri hoteli Drotár, asi kilometer za Hroncom. Je tu už rušno, zdravíme sa so známymi, väčšinu sme zopár rokov nevideli. Čakajú nás aj Tono a Heňo. Nasleduje rýchle ubytovanie (prezentáciu vybavíme neskôr) a prezliekanie – ideme sa trochu povoziť.

Prvých pár kilometrov je pohodlných – dole kopcom do Hronca a potom rovinka do Chvatimechu a po hlavnej ceste do Podbrezovej. Za železiarňami točíme doprava smerom na Hornú Lehotu. V obci sa narodil, pôsobil, zomrel a je pochovaný Samo Chalupka. Jej návštevu si ale nechávame na inokedy, obchádzame ju sprava dolinou okolo vodných nádrží Hnusno. Názov klame. Ich pokojnú hladinu, ktorá odráža siluetu brehov so stromami, pomaly križujú kačičky. Kľud a pohoda. Ticho doliny narúšame svojou prítomnosťou len my. Musíme. Hlavne v jej vyšších častiach les hustne, cesta sa zužuje. A v lese žije všeličo, aj … Ale nemáme šťastie, nezazrieme a nestretneme nič.

Dolinou pozvoľna stúpa stará asfaltka. Trochu polepená, ale krásne zjazdná. Kde-tu sa z nej odpája cesta. Vľavo do dediny, vpravo niekde do hôr. Ale odbočky dnes našťastie neskúmame, držíme si správny smer. Máme namierené do Krpáčova. Asi v polovici sa povrch mení na spevnenú cestu. Stále zjazdné. Za Prameňom Sama Chalupku z lesa vykúkajú prvé chaty a chalupy, vchádzame opäť do civilizácie. Pohodové stúpanie sa priostruje a tak do Krpáčova prichádzame poriadne zadýchaní. Krátka prestávka a občerstvenie padne vhod. Krpáčovo, turistické a lyžiarske stredisko ležiace na svahoch Nízkych Tatier je v tieni blízko ležiacich Tálov. Tále, mondénne sa tváriacu zastávku solventnej klientely sme navštívili minulú jeseň (ešte stále cítim v ústach pachuť z návštevy hotela Partizán). Krpáčovo je ľudovejšie, dnes volíme správne.

Dole k vodnej nádrži neschádzame. Aj zvrchu je pekný výhľad, netreba naháňať prevýšenie. Využívame pohostinnosť Garage Pubu v hoteli Polianka (kde na Slovensku na tie názvy chodíme?) a vonku na terase dopĺňame chýbajúce tekutiny. Bavíme sa pritom pri čítaní reklamnej tabule Požičovňa psov. Nuž, do Valaskej je kúsok 😉… Pár metrov ešte naberáme pri krátkom ostrom výbehu na hlavnú cestu. Opäť fučíme (len Janka nechce vychladnúť a točí kolieska hore-dole), ale sme na najvyššom bode etapy. Odtiaľto už opäť pôjdeme po verejných cestách, budeme musieť jazdiť opatrnejšie. Ale prvé kilometre je premávka riedka a tak si vychutnávame svižný zjazd. Ani sa to nezdalo, ale nastúpali sme si pekne, bez problémov prekračujeme päťdesiatku. Ešte sa krátko zastavíme pri pamätníku II. Československej paradesantnej brigády na lúke Črmné. Pamätník tvoria ležiace padáky, čo je ale zrejmé len pri pohľade zboku. Fotka do archívu samozrejme musí byť.

Pokračujeme, ešte stále dole kopcom (naozaj sme dosť nastúpali). V Dolnej Lehote brzdíme. Chalupu tu má náš kamarát Milan, ktorý ale bohužiaľ (pre neho našťastie) len pred pár hodinami odišiel naspäť do Trnavy. Tak sa len fotíme a posielam mu pozdrav mailom. A stále dole kopcom (aj keď kde-tu treba trochu prišliapnuť) do Lopeja. Stadiaľ ešte kúsok po hlavnej do Podbrezovej a Chvatimechu. Po krajnici to ide bez problémov a už nás čaká iba záverečný výšľap cez Hronec hore na hotel. Počas nasledujúcich dní si ho ešte párkrát zopakujeme. Je ale v pohode.

Ďalej telegraficky.

Prezentacia STOP Zvitanie sa s Mirom a Jozkom STOP Vecera v kolibe Gros STOP Slavnostné zahajenie zrazu a tanecnice flamenca STOP Privitanie Vierky a Mariana STOP

A záverečná krátka porada pred zajtrajším dňom (kalíšok na dobrú noc nezaškodí). Všetko v absolútnej pohode, super nálade a atmosfére. Paráda.

Tak začiatok máme za sebou. Dnes takmer 37 kilometrov a 400 metrov prevýšenia. Zajtra ostrý štart.

Deň prvý – okľukou na Zákľuky

Piatok 31.8.

Uvidíme, ako to dnes pôjde. Cez deň hlásia prehánky a búrky, ale ráno je ešte v pohode. Po raňajkách sa presúvame na štart. Igor pokúša elektrobicykel, obdivujeme ľahkosť, s akou sa pohybuje hore lúkou.

Spočiatku je trasa spoločná pre všetkých, aj pre cesťákov. Začíname známym zjazdom do Hronca. Na začiatku obce pri pamätníku odbočujeme vpravo smerom na Svätý Ján. Spojka nás najskôr vedie po spevnenej ceste, neskôr sa pripájame na asfaltku krútiacu sa popri Čiernom Hrone. Všade dookola je les. Krásny, tmavý, hustý. Vychutnávame si jazdu na čerstvom vzduchu. Opäť sa vracajú myšlienky na stretnutie… Márne, nevidieť ani myšku. Hoci sa to nezdá, civilizácia je všade okolo nás na dotyk ruky.

Sme v lokalite Svätý Ján. Odbočujeme vpravo na lesnú asfaltku, ktorá nás prevedie Kamenistou dolinou až do obce Sihla. Celou dolinou v minulosti viedla jedna z vetiev Čiernohorskej lesnej železnice, zrušená v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Jej zvyšky sú v teréne stále dobre rozpoznateľné. Cesta rovnomerne stúpa, ale nič nepríjemné, stíham vo dvojici Jančimu. V doline je zakázaný pohyb áut, takže okrem jediného nákladiaku v protismere patrí cesta iba nám. Šliapeme, debatujeme, pohoda, klídek, tabá… cyklistický sen. Potvrdzuje sa, že rozhodnutie ísť na cyklozraz do Hronca bolo správne.

Popri ceste sa kľukatí Kamenistý potok, v minulosti slúžil na splavovanie dreva. Po asi 10 kilometroch prichádzame k tajchu Hrončok. Krásne miesto. Čaká nás tu krátka prestávka. Vychutnávame si tichý pokoj vodnej nádrže, ktorá pomáhala splavovať drevo v dolnej časti doliny. Fotíme, občerstvujeme sa, Miro lepí defekt. Dokonale využitá chvíľa na oddych. Príliš sa ale nezdržiavame a púšťame sa do druhej polovice doliny. Po pár desiatkach metrov nás prekvapuje mokrá cesta. A je mokrá naozaj dosť. Kúsok od nás sa vyliala obloha a ani sme to netušili. Vyraziť o chvíľu skôr, sme mokrí ako myši. Šťastie je dnes ale zatiaľ na našej strane. Profil stúpania sa nemení, stále je príjemné. Dolina sa začína postupne rozširovať a v jej hornej časti Kamenistý potok meandruje. Je tu naozaj krásne. A organizátori sľubujú, že ďalej to bude ešte krajšie. No uvidíme. V takomto prostredí by sa dalo jazdiť donekonečna.

Sme v obci Sihla, vo výške 901 m. n. m., na rozhraní Horehronia, Gemera a Podpoľania. Obec je maličká, ale na prvý pohľad veľmi pekná. V strede je malá krčma s veľkou záhradou. Parádne miesto na prestávku a nabratie síl. Počas oddychu sa k nám pridáva na kus reči domáci týpek, z ktorého sa po chvíli ale vykľuje veľmi príjemný spoločník. Viac ako päťdesiat rokov žil, študoval a pracoval v Bratislave, potom radikálne zmenil svoj život a splnil si sen. Má koníka – hucula a dnes je z neho miestny usadlík. Dozvedáme sa od neho veľa zaujímavého o tomto mieste. Žije sa tu kľudne, je to jedna z posledných lokalít, kde sa ešte žije pôvodným spôsobom, ľudia nie sú príliš zasiahnutí civilizačnými „výhodami“ (aj on už v chalupe zrušil internet). Prvý pohľad teda naozaj neklamal. Toto Wikipedia nepovie.

Počas nášho rozhovoru spadne pár kvapiek. Nevadí, sme pod slnečníkom, ani ich necítime. Neradi, ale musíme náš rozhovor ukončiť, skupina sa začína hýbať. Cesťáci išli už pred chvíľou, čaká ich toho dnes ešte dosť. Aj my si ale ešte užijeme. Najskôr vystúpame po hlavnej ceste (premávka našťastie nie je hustá) k odbočke pri pamätníku SNP na Tlstom Javore. Slušný stupák slušne roztrhal náš pelotón, ďalej ideme po malých skupinkách. Opúšťame asfalt, nasleduje MTB terén. Našťastie nie príliš náročný, dokážeme sa v ňom pohybovať aj my na trekoch. Idem sám. Niekde za stromami počujem búrku, ale neohrozuje nás a navyše sa po chvíli stráca. Mixom lesných cestičiek a rozľahlých lúk sa po hrebeni dostávam na kótu Obrubovanec. Magické miesto, fotogenické. Drevená stavba bývalého salaša na krásnej poľane a Poľana na horizonte. A božský kľud. Dnešok je naozaj balzam na dušu, všetky starosti zostali tam niekde u nás na dolniakoch, len pocit pohody, slobody, voľnosti. Totálne vyčistenie hlavy. Už nie som schopný detailne vnímať všetku tú krásu naokolo, ale prostredie na mňa pôsobí veľmi silne. Genius loci, pozitívne vibrácie. Sem by som sa ešte rád niekedy vrátil.

Pri mojom rozjímaní prichádza Miro a ďalej pokračujeme spolu. Nie však dlho. Sme na vrchole Nižné Zákľuky. Tu na nás čaká čelo pelotónu. No, čaká – rozvaľujú sa na lúke a užívajú si. Hneď sa pridávame. Pohoda na pokračovanie. Organizátori neklamali. Kamenistá dolina bola skvelá, ale tieto vrcholové partie to ešte prekonali. A to je dnes zamračené, výhľady sú veľmi obmedzené. Ale aj tak vidíme Poľanu, Klenovský Vepor, Ľubietovský Vepor, Hrb a v diaľke skôr iba tušíme Kráľovu hoľu. V prípade dobrej viditeľnosti sú vraj viditeľné aj Vysoké Tatry. No dnes nám stačí aj toto. Dalo by sa tu vegetovať ešte dlho, ale ďalší program nás nepustí – do 16:00 musíme byť vo Vydrove, máme dohodnutý odvoz vláčikom. Po pár „hupákoch“ sa po lúkach dostávame k bodu, kde sa začína zjazd. Sem sme mohli vystúpať priamo od tajchu Hrončok. Ale vďakabohu za tú okľuku, naozaj stála za to.

Zjazd spočiatku vedie lesom po štrkovej ceste, na mojom treku musím ísť opatrne. Po chvíli sa ale napájame na lesnú asfaltku, kde sa to už dá čiastočne pustiť. Ideme opäť hlbokými lesmi, myšlienky na stretnutie sa opäť vracajú. Je to zaujímavé. Hore na lúkach ma nič podobné nenapadlo a to bol les len pár metrov vedľa (a na ceste ležali pekné veľké … stopy). Stromy sa priblížia, obloha sa schová, trochu sa zošerí a myšlienky sú späť.

Je čas, vysvetliť tieto moje neustále náznaky. Pred medveďom mám samozrejme veľký rešpekt, ale zbytočná hrôza ma pri pohybe v jeho teritóriu nechytá. Stále si myslím, že pokiaľ by o mne vedel, sám sa stretnutiu vyhne. A pokiaľ nie, mal by som smolu (ale takisto mi môže na hlavu padnúť meteor alebo ma zraziť auto – tá pravdepodobnosť stretnutia s ním je niekde uprostred). A rád by som to niekedy na bezpečnú vzdialenosť aj zažil. Ale možno zo mňa hovorí len neznalosť nepoučeného dolniaka.

Naspäť k téme. Sme na lesnej asfaltke, ktorá končí v časti Čierny Balog – Medveďov (a je to tu zas!). Ale kým sa tam dostaneme, čaká nás ešte pár kilometrov dole kopcom. Občas radšej brzdím, v okolí sa ťaží drevo a stav vozovky tomu zodpovedá. Kde-tu výtlk, hrb, kôra, piliny, štrk. Štyridsať a dosť , takto interne som si nastavil limit a snažím sa ho dodržiavať. Nerád by som sa tu niekde vyváľal. Idem úplne sám, nikoho nedobieham a nikto nedobieha mňa. Opäť si užívam božský pokoj, stačí len sledovať cestu pred sebou. Dnes to je naozaj parádna etapa. Objavujú sa prvé stavby, dolina sa rozširuje, stromy ustupujú. Som v Medveďove. Dobehol som Paľa. Odtiaľto je to už len na skok do Čierneho Balogu a Vydrova, kam vedie vedľajšia, málo frekventovaná cesta. Vo dvojici to navyše lepšie odsýpa.

Sme takmer v cieli dnešného bicyklovania. Kus cesty nás odvezie vláčik a potom absolvujeme už len dobre známy a obľúbený kúsok z Hronca. Ale to až neskôr. Teraz môžeme doplniť stratené tekutiny a kalórie. Pripravili pre nás vynikajúcu držkovú polievku a kotlíkový guláš. Niektorí si dali z obidvoch a nevedeli rozhodnúť, čo bolo lepšia. Paráda, tiež to pasuje do obrazu dnešného dňa. Hoci máme skoro 1,5 hodiny čas, ubieha to rýchlo, väčšina sa ani nepozrie do skanzenu. No a už je treba nakladať bicykle. Prišiel pre nás špeciálny vláčik, pán výpravca nás špeciálne víta a vypravuje. Ešte na chvíľu zastavujeme v Čiernom Balogu, kde sme si prezeráme malé, ale zaujímavé múzeum Čiernohorskej lesnej železnice a kupujeme drobnosti na pamiatku.

A potom už len cesta do Hronca. Ťahala nás parná mašinka, rýchlosť presunu zodpovedala unavenému chodcovi a tak len sledujeme okolie (pokiaľ nejdeme lesom), oddychujeme a driememe. Je to zážitok, treba absolvovať. Z Hronca to už poznáme, takže onedlho odkladáme našich unavených tátošov do garáže. Dnes to bolo naozaj pekné (a ani sme nakoniec nezmokli). Podľa údajov z GPS máme za sebou 58,5 kilometrov a 750 metrov. Stačilo. Dnes už len večera v kolibe Groš, spoločenský program (beseda VKÚ Harmanec a folklórny súbor Mostár Brezno) a tradičné krátke posedenie. Pokračovanie zajtra.

Deň druhý – čaká nás Peklo

Sobota 1.9.

Štátny sviatok, Deň ústavy. Dnes sú obchody zatvorené, ale my ich nepotrebujeme. Ideme bicyklovať! Čo je podľa odhadov počasia z posledných dní celkom prekvapujúce. Pred odchodom na zraz hlásili predpovede počasia na štvrtok ešte relatívne pekne, v piatok nič moc a v sobotu úplnú katastrofu. A dnes je sobota. A u nás dole od rána leje. A nám tu svieti slniečko. A vraj to tak má vydržať do večera.

Dnes je na programe kráľovská etapa. Pretože sa na krátku trasu nik neprihlásil, organizátori mierne korigovali plány a ideme všetci pokope (teda okrem cesťákov, tých dnes čaká Čertovica). Pre zmenu sa nespúšťame doľava dole kopcom, ale už od štartu začíname naberať metre cestou do Osrblia. Ale stúpanie je príjemné, po pár kilometroch odbočujeme doľava a opúšťame hlavnú cestu (aj keď nie frekventovanú). Na dlhú dobu nás budú čakať úseky úplne mimo premávky. Obchádzka obce vedie spevnenou cestou, neskôr pokračujeme lesnou asfaltkou. Počasie je ako naše okolie – veľmi pekné. Dnes je cesta „vzdušnejšia“, nie je natoľko zovretá lesmi, takže počas jazdy sa otvárajú výhľady do okolia. Je zaujímavé, ako si človek zvykne na opakované podnety (dobré aj zlé). Inokedy by som bol z takéhoto prostredia unesený, momentálne si síce vychutnávam každé šliapnutie do pedálov, ale okolitú krásu a pohodu už beriem ako samozrejmosť. Tieto úvahy sa mi naháňajú hlavou, keď sa posúvam hore po ceste. A zrazu stojíme. Tri vody. Ubehlo to naozaj rýchlo.

Podľa informačnej tabule sa nachádzame na mieste, kde stála prvá vysoká pec v Uhorsku. Zatiaľ to berme ako fakt, bližšie vysvetlím neskôr. Pec bola postavená v roku 1795, neskôr zmodernizovaná, v roku 1882 vyhorela a bola rozobraná. Zvyšky plášťa boli zrekonštruované do súčasnej podoby v roku 1974. Toľko zopár suchých informácií o mieste. Ale inak paráda. Fotíme, debatujeme, oddychujeme, vyhrievame sa na slniečku. Fajčiari majú čas na cigaretku. Treba, bude nás čakať náročnejšia časť etapy.

Na Chatu pod Hrbom je podľa značky 6 kilometrov. Vnárame sa hlbšie do doliny pod Ľubietovský Vepor, ale charakter cesty sa zatiaľ nemení. Prechádzame okolo pamätníka SNP, je ale kúsok od cesty na lúčke a tak sa nepristavujem. Z internetu sa neskôr dozvedám, že miesto sa volá Červená jama a počas SNP tu bola munička. Stúpanie sa mierne zdvíha, rýchlosť mi ale klesá len o kilometer – dva, zatiaľ pohoda. Stále sa mi ale hlavou preháňajú rovnaké myšlienky. Čo nás bude čakať ďalej? Osrblie bolo vo výške 580 m. n. m., Chata pod Hrbom má mať 1080 m. n. m. Organizátori sľubujú stupák a technicky náročný záver (tým, čo vyšliapu až hore, sľubujú odmenu). Metre ubiehajú a zatiaľ pohoda. Čo teda bude ďalej?

Je tu odbočka vľavo z asfaltky. Povrch sa mení na spevnený štrkový a stúpanie konečne naberá na zaujímavosti. Prehadzujem, za chvíľu už idem na najľahšom prevode. Prví ľudia začínajú tlačiť. Idem s jedným z organizátorov, ktorý ďalej nalamuje moje sebavedomie tvrdením, že tento rok to ešte hore nedal. Čo nás bude čakať za tou ľavotočivou zákrutou?

Zosadám asi 20 metrov pred ňou, šmyklo mi zadné koleso, ešte šťastie, že v teréne zvyknem vypínať SPD-čka, inak sa váľam na štrku. Sklon, štrková cesta, trek a hlavne kondícia sa podpisujú na tom, že sa pridávam do skupinky cykloturistov. Ľavotočivá zákruta a potom rovina. V jej strede stojí spomínaný kolega a oddychuje: „Mám tep 180.“ No čo už, nedá to ani dnes. A to som mu tak veril.

Rovinka je len kúsok, potom otočka vpravo a … a sedí tam vedúci trasy a zapisuje úspešných jazdcov. Zatiaľ to dali štrnásti. Takže už to nebude ďaleko. Za chvíľu sa cesta sklápa a tak nasadám na bicykel. A potom zas zosadám, keď za krátkym výšvihom cestu prehradzuje rampa. Načo sa trápiť, rampa je cez celú cestu, potlačím o pár metrov dlhšie.

Les končí a na lúčke dole je Chata pod Hrbom. Slniečko svieti, cyklisti oddychujú. Turisti sa vyberajú na prechádzku na vrchol Hrbu. Na najbližšiu hodinku sa pridávam cyklistom. V tretrách v pohode potlačím bicykel hore kopcom, ale na dlhšiu prechádzku to nie je. Nevadí, dám si kávičku, vyhrejem si kosti. Vychutnávame si pohodičku, debatujeme, oddychujeme. Vymedzený čas ubehne ako voda a turisti sú späť. Sadáme na našich tátošov a nemusíme ich ani poháňať, skôr im priťahovať uzdy – brzdy. Čaká nás rýchly zjazd. Pre niektorých rýchly, pre nás, čo to nevieme, pomalý. Cesta je štrková, bojím sa to pustiť, vyhováram sa na bicykel. Ale dôležitejšie je zísť dole zdravý ako tam prísť dobitý o minútu skôr. A tak brzdím, na jednom či dvoch miestach ledva stihnem zoskočiť, keď mi v štrku ustrelí predné koleso. Serpentínami sa konečne dostávame na asfaltku, les ustupuje, ukazujú sa nádherné výhľady na riedko osídlený kraj v okolí Strelníkov a Ľubietovej. Tak toto je paráda, škoda že zjazdujeme a musíme dávať pozor na cestu. Človek sa síce občas môže občas pristaviť a vychutnať výhľady, ale peši by to boli výhľadové orgie. No zas by sme neboli dole tak rýchlo. Niečo za niečo.

Na jednom mieste sa skoro vyváľam. Ideme po asfalte, SPD-čka mám už nacvaknuté, keď sa nám do cesty za zákrutou nečakane postaví prudký výšvih. Zmätkujem, prudko podraďujem a padá mi reťaz. Školácka chyba! Nohy pevne prichytené na pedáloch, zastavujem sa a nemám sa čoho zachytiť. Už sa vidím na tvrdom asfalte. V poslednej chvíli sa mi darí vytrhnúť ľavú nohu a po krátkom balansovaní aj na ľavú stranu zoskočiť. Som zachránený. Musím ešte zvážiť pokračovanie používania týchto pedálov. Väčšinou sú fajn, pomáhajú, ale v teréne a pri takýchto situáciách je to o hubu.

Klesanie pokračuje až do centra Ľubietovej. Tu nás čaká prestávka a návšteva miestneho múzea. Opäť pozitívne prekvapenie. Už som sa s tým stretol v Šumiaci. Maličké múzeum, od návštevy ktorého príliš neočakávam. A potom nadšenec, ktorý podáva zaujímavý výklad, až je človeku ľúto odísť. A na tomto mieste príde vyvrátenie faktu o prvej vysokej peci v Uhorsku. V Ľubietovej mali staršie (vraj) a aj tie nemuseli byť najstaršie. Čo som ale nevedel je fakt, že meď vyrábaná v stredoveku v Ľubietovej patrila k najkvalitnejším vo vtedajšom svete, bola vhodná na výrobu bronzu a nachádzala sa ja na lodiach Krištofa Kolumba. Obrazne povedané (slovami pána starostu) bez Ľubietovej by nebola objavená Amerika.

Múzeum je maličké, musíme do neho ísť rozdelení na skupiny a tak nám ešte zostáva dosť času na prechádzku po okolí a oddych. Pekné mestečko, oplatilo sa sem prísť. A aj sa niekedy prípadne vrátiť. Ale už nás čaká cesta ďalej. Organizátori navrhujú pre záujemcov alternatívnu trasu. Kto už má dosť kopcov, môže to obísť po hlavnej. Lákavé, ale nakoniec sa všetci vydávame na pôvodne plánovanú trasu cez Brusno. Ale čaká nás Peklo. Najskôr hore nekonečným posledným dnešným kopcom (ten z Chvatimechu už ani neuvažujem) a potom rovnomenná dolina dole do Brusna. Kopec sa síce zdá nekonečný, ale až tak dlhý zas nie je a našťastie ani extrémne strmý. Ale preverí a tak som nakoniec rád, že som hore. Následný zjazd, na ktorý som sa cestou hore tešil je ale ako cez kopírák. A tak na štrku viac brzdím, ako idem. Ale dolina je pekná a teším sa na kúpele Brusno.

Rýchlosť v zjazde bohužiaľ neukorigoval jeden z účastníkov a tak sa pri prameni v Brusne dostane k slovu aj náš lekár Heňo. Zranenia hlavy sú síce len povrchové, ale vďaka ďalším príznakom nakoniec zranený končí na vyšetrení a pozorovaní v nemocnici v Brezne. Na druhý deň volá Heňovi, vyzerá to s ním našťastie dobre a snáď sa z toho bez následkov dostal.

Kúpele Brusno nakoniec len rýchlo preletíme. Tlačí nás čas. Škoda, minulý rok sa mi tu veľmi páčilo, krásny kúpeľný park, chutné pramene. Škoda len, že historické kúpeľné budovy chátrajú, len aby tak neskončila aj tá nová. Kávička a zákusok minulý rok v kaviarni chutili.

Cez obec Brusno a popri Hrone sa presúvame k motorestu v Nemeckej. Po ceste zdravíme rafťákov splavujúcich Hron. Motorest je plný, miestečko sa však nájde. Len niekoľko metrov od miesta veľkej vojnovej tragédie sa dnes ľudia napchávajú a väčšina si možno ani neuvedomuje, kde sa nachádza. Držková mi ale nesadne, zaľahne v žalúdku, večer som potom chvíľu úplne nepoužiteľný.

No príliš nemôžeme vysedávať ani tu. V Lopeji nás čakajú policajti, ktorí nás má bezpečne prevedú po hlavnej ceste. Z Nemeckej do Lopeja ideme po vedľajších cestách, kúsok aj po poli a tak tento obávaný úsek prejdeme úplne mimo premávky. Jeden z bánoveckých Vikingov dostáva defekt, ostatní kamaráti ho vzorne čakajú. My ich potom čakáme v Lopeji a chvíľu si krátime zase opravou Jankinho defektu. To jednoducho patrí k cyklistike.

Úsek po hlavnej ceste je vďaka policajnému sprievodu paráda – obehne nás jediné auto (potom neskôr večer rozoberáme, ako sa tam dostal), chránia nám bezpečne chrbát. Organizátori si aj za tento detail zaslúžia pochvalu. A už len hop hore z Chvatimechu na Drotár. Už to poznáme naozaj dôverne. GPS som dnes na štarte zabudol zapnúť a v úseku za Tromi vodami bolo chvíľu trochu mimo, ale po korekcii odhadujem, že sme prešli 63 kilometrov a nastúpali 1050 metrov.

Nasleduje večera v kolibe Groš a v drobnej prehánke prebiehame na hotel. Konečne trochu mokneme. Slávnostné ukončenie zrazu a následná zábava sa pretiahne do skorých ranných hodín. Máme úspechy v tombole, ale aj na parkete. Tam sú niektorí naši kolegovia / kolegyne neprehliadnuteľní.

Deň tretí – a sme v Riti

Nedeľa 2.9.

Podľa pôvodných plánov som dnes chcel ísť spomienkovú etapu z Hriňovej cez Látky do Kokavy. Aj som ju skrátil a preplánoval, ale už nie je záujem. Veľkého bicyklovania stačilo. Ideme do Riti.

Niekto spí iba pár hodín, iní o pár minút viac. Hlavne šoféri sa museli včera kontrolovať. Po raňajkách balíme a dávame veci do áut. Izby musíme uvoľniť, prídu ďalší klienti. Niektoré skupinky už odchádzajú, naša ešte chvíľu zostáva. Z trojice cyklistov sa stávajú turisti a idú na huby, Jožko stráži hotel a ostatní ideme ešte zľahka pobicyklovať. A tak sa už po niekoľkýkrát spúšťame dole do Hronca a Chvatimechu. O trase už nie je čo nové povedať, máme ju najazdenú dostatočne obidvoma smermi. Snáď len toľko, že je pekne slnečno, aj keď nie úplné azúro. Ale to sme ani nečakali. Vo Chvatimechu prechádzame vľavo cez koľaje na betónku, po ktorej sa máme dostať k Jaskyni lásky. Cesta je v stave, akoby viedla do …, ale o tom potom. Je rozbitá, betónové panely sú poukladané nakrivo, začína ju prerastať žihľava, aj som sa popŕhlil. Vedie popri koľajach, neskôr sa vnára do tmavého lesa, na jej konci je cez celú šírku barina. Vôbec nevyzerá, že by mala končiť na takom romantickom mieste. A keď dorazíme na miesto, ani to tam príliš romanticky nevyzerá. Dve drevené lavice, skala pred ktorou je pripevnená mreža na vešanie zámkov lásky (visia asi štyri), ohnisko – tmavá diera. Ako v … .Nebudem predbiehať.

Predsa len sa na pamiatku odfotíme, vidieť treba všetko. Betónka pokračuje ďalej strmo do kopca do hustého lesa. Nasadáme, skúsime ešte pár metrov prejsť. Ideme asi sto metrov, keď prví jazdci zoskakujú z bicyklov so slovami : „A sme v Riti“. Mali pravdu. Betónka končí, ďalej je cesta blatová, po nočnom daždi zle zjazdná. Dostali sme sa kúsok dovnútra dolinky zvanej Riť. Príznačný názov a vysvetlenie skorších náznakov.

Okrem tejto lingvisticko-geografickej zaujímavosti sme dnes zatiaľ nič zaujímavé nevideli. Obligátna fotka, otáčame sa a po rovnakej ceste sa vraciame do Chvatimechu. Máme ešte dosť času a tak sa rozhodujeme, že jazdu neukončíme pri hoteli, ale potiahneme to až do Osrblia. Pozrieme si biatlonový areál, včera sme to obišli.

A tak po ceste hore Hroncom zdravíme autá s novými známymi, ktorí už pomaly odchádzajú domov. My máme ešte čas. Deň je pekný, stúpanie ani nevnímame a tých pár kilometrov nám ubehne veľmi rýchlo. V Osrblí sa držíme vpravo a po chvíli vchádzame do areálu Národného biatlonového centra. Je nedeľa pred obedom, tréningy sú v plnom prúde. Na kraji mládež piluje streľbu, staršie dievčatá a chlapci krúžia po areáli na kolieskových lyžiach a kde – tu si aj vystrelia . Nikto si nás nevšíma, ale mi si musíme všímať športovcov, aby sme ich bicyklami neohrozili. Areál slúži na prípravu aj teraz v lete. Človek si uvedomí, aká drina sa skrýva za výsledkami vrcholových športovcov. To nie je vozenie sa pre zábavu.

Nebudeme už ďalej riskovať zbytočný kontakt a konflikt a tak sa presúvame na terasu vedľa ležiaceho hotela Zerrenpach. Je na prvý pohľad vyššej kategórie, ale posedenie je tu veľmi príjemné. Kávička dobrá, nešoféri si môžu dopriať pivko, ostatní kofolu. Fajné posledné spoločné posedenie. Janka na pamiatku získava štýlovú kávovú šálku. No a potom už len cesta dole k hotelu a autám. Netreba ani šliapať do pedálov, ide to samo.

Chvíľu po nás dorazí aj skupinka z hríbov, Paľo dokonca aj niečo našiel. A nastáva chvíľa definitívneho lúčenia. S kamarátmi, s Hroncom, s Horehroním. Akcia končí, bolo nám tu dobre. Bude na čo spomínať.

Po zraze

Sny môžu zostať aj nesplnené

Začínajúca zima. Teplota už zopár dní klesá k nule, je zamračené, mrholí. Stromy za oknom sa strácajú v hmle. Sedím pri klávesnici, snažím sa vrátiť v čase a vyvolať si pocity z prelomu augusta a septembra. A hlavne zachytiť ich do textu.

Ísť na Horehronie bola dobrá voľba. Organizátori z SCK Ďumbier Brezno odviedli skvelú prácu. Výber trás, ich zabezpečenie na mieste v teréne, reakcie na okamžité požiadavky účastníkov a vývoj situácie boli stopercentné. Vďaka, nastavili latku veľmi vysoko. Cítili sme sa tu veľmi dobre. Ale určite by sme sa rovnako dobre cítili u východniarov vo Vinnom. Škoda, nedá sa byť súčasne na dvoch miestach.

Páčila sa mi aj komorná atmosféra zrazu. Niekoľkokrát denne sme sa na trasách stretali a obiehali, prehodili slovko – dve a získali sme tak nových známych.

Veľmi som obdivoval skupinu mladých, asi 15-ročných (a mladších) chlapcov z cykloturistického oddielu Viking Bánovce nad Bebravou a hlavne ich vedúceho. To ako sa venuje deťom, dokáže ich pritiahnuť k voľnočasovej aktivite a motivovať k pohybu v prírode v sedle bicykla si zaslúži uznanie. Vďaka nemu a jeho chlapcom je nádej, že cykloturistika bude fungovať aj v budúcnosti.

Horehronie je krásny kraj, na staré kolená som si to tu zamiloval. Na a za pár týždňov sme tu boli znova. Tentokrát na turistike. Ale o tom možno niekedy inokedy.

A nesplnený sen o jazde na Kokavu? Nevadí, možno nabudúce. Je dobré mať sny, ciele, na niečo sa tešiť. A po ich splnení si vysnívať ďalšie.

Gemer – Slovenský kras – 2. návšteva

Bolo to tak už dávno… Ale stačí sa posadiť, zahľadieť na staré fotografie a svet okolo sa náhle zastaví, sled udalostí sa rozbehne opačným smerom… novoročný výlet na Dobrú Vodu, zraz vo Vyhniach, nočné čakanie na Ondra a Ľuba vo Veľkej Lomnici, prvá (a bohužiaľ moja posledná) budošovka v Jedovnici, Tatry po víchrici… Som opäť mladý, mám pekný, bielo-zelený cesťák, oranžovú prilbu, hodvábne tričko namiesto dresu. Andrej pôjde za pár dní prvýkrát do školy. A ja sa balím, chystám sa na Gemer…

Pokiaľ si dobre spomínam, do Gemerskej Hôrky sme prvýkrát zavítali niekedy v roku 1998, zápisky som si nerobil, naša webová stránka o tejto udalosti mlčí, presný dátum veru neviem (pokiaľ máte niekto evidenciu, doplňte, budem vďačný). Na cestu sme sa vyrazili, ako bývalo v tých rokoch zvykom, vlakom (odvtedy sme veru spohodlneli, spanšteli). V tomto prípade nočným rýchlikom z Piešťan do Spišskej Novej Vsi.

Je typické leto – v Piešťanoch o polnoci príjemne teplúčko, skoro ráno na Spiši len tesne nad nulou. Vo vlaku sme si zdriemli, nebudeme sa motať, sadáme na bicykle a hneď začerstva vyrážame. Chlad nás však rýchlo dostáva z bicyklov, po pár kilometroch šliapania na seba navliekame všetko čo sa dá. Janči dokonca volí úplne radikálny prístup. Zimu chce poraziť jej vlastnými zbraňami. Na kraji cesty sa najskôr vyzlieka do slipov a až potom na seba navlieka teplé doplnky. Ešte teraz mi pri spomienkach preskočí mráz po chrbte.

Cestu do Gemerskej Hôrky plánoval ako inak, práve on. Cítiť z nej jeho nezameniteľný rukopis – za východisko putovania na Gemer volí Spišskú Novú Ves, potom nás trasa vedie cez Hnilčík, Nálepkovo, Švedlár, Úhornianske sedlo, Krásnohorské podhradie, Rožňavu a Plešivec do cieľa v Gemerskej Hôrke. Po ceste nás čakajú (ako inak) dva poriadne kopce. Prvý hneď po štarte a potom Úhornianske sedlo. Ako som si kontroloval pomocou internetu, tachometer nám musel ukázať 95 kilometrov. Výškomer sme vtedy nemali, ale zaznamenal by takmer 1 200 nastúpaných metrov. To všetko absolvujeme na cestných bicykloch plne naložených batožinou. Dnes si to neviem ani predstaviť.

Ale kraj, ktorým prechádzame mi navždy utkvel v pamäti. Takmer ihneď po štarte začína prvé stúpanie cez Novoveskú hutu a Gretľu do Hničíka, tu dosahujeme prvý z vrcholov (ten nižší) dnešného dňa. Nasleduje nádherný zjazd, Hnilčík, Nálepkovo, Švedlár bohužiaľ len preletíme. Škoda, pohybujeme sa krásnym krajom so slávnou históriou dobývania medi, dnes už bohužiaľ začínajúcou hladovou dolinou, so všetkými negatívnymi znakmi… Je to nesmierna škoda, ide o skutočne malebné zákutie, takmer neznáme, málo navštevované. Tma získala vládu nad krajinou… Našťastie len obrazne, je pekné skoré letné doobedie, už sa aj oteplilo, môžeme vyzliekať.

V Mníšku nad Hnilcom sa naša trasa lomí na juh, pokračuje cez Smolnícku Hutu do Smolníka. Prišli sme do kraja, kde žijú Mantáci. Tí s veľkým M na začiatku, nie je to hanlivé označenie, ale názov etnika Spišských Nemcov, ktorých z tejto oblasti neodviala povojnová víchrica, zostali a dokázali si zachovať svoje špecifické nárečie. Spomínam si, ako sme sa v polovici osemdesiatych rokov pri turistickom prechode Slovenského  Rudohoria vynorili z lesov pri obchode v Medzeve. Slová dré brót (tri chleby), ktoré predniesla pani stojaca predo mnou si pamätám dodnes (chlieb sme nakoniec ani nekúpili, bol len na objednávku…).

Za Smolníkom končí sranda. Čaká nás druhý dnešný výjazd, čaká nás sedlo Úmorná (tak som si ho nazval na jeho vrchole, v skutočnosti je to Úhornianske sedlo). A ten stojí za to. V obci Úhorná si chvíľočku vydýchneme pri vodnej nádrži, krásnom lesnom tajchu, maličkej rekreačnej oblasti. Ďalej je to brutálne, naložený bicykel viac tlačím ako šliapem. Ale výhľad kúsok pod vrcholom, z lúčky pod lesom je nádherný. Venujeme posledné pohľady úhornianskej doline, Spišu. Pred sebou máme Gemer, Krásnohorské Podhradie.

Celý zjazd vedie lesom (poriadne sa ochladilo), je dlhý a rýchly a navyše prásk!, rupne mi špica na zadnom kolese. Samozrejme od päťkolečka. Celý týždeň jazdím s osminou, len mierne docentrovanou a čakám, kedy sa pridajú ďalšie. Špajdle našťastie vydržia.

Z lesa sa vynárame pri Krásnohorskom Podhradí, len narýchlo, zo sediel bicyklov obdivujeme hrad aj mauzóleum Nádassdyovcov, stavíme sa na večeru (vyprážaný syr na unavený žalúdok nie je nič moc) a okrajom Rožňavy to cez Plešivec už nejako dotiahneme do Gemerskej Hôrky. Večer zosadáme pred penziónom Skalná ruža, ktorý sa stáva našim domovom na nasledujúcich niekoľko dní.

Čaká nás týždeň skvelej cyklistiky v oblasti, ktorú vôbec nepoznáme. Prípravu programu si zobral na starosti Janči, takže máme postarané o pravidelný prísun výškových metrov. Ale musím objektívne priznať, že v tejto oblasti to ani inak nešlo vymyslieť.

Ako ide deň za dňom, pribúdajú najazdené kilometre a nové zážitky. Očaruje nás jemná krása aragonitu Ochtínskej jaskyne, vychutnávame si plavbu po podzemnej riečke Styx v Domici, obdivujeme brčká v Gombaseckej jaskyni. Prechádzame sa po parku v zámku Betliar, obdivujeme hradby Krásnej Hôrky a tichú krásu neďalekého mauzólea. Rád by som popísal všetky dni, každučkú minútu, každé šliapnutie do pedála, každú cigaretku na vrchole (áno, aj ja som si vtedy občas zapálil). Výšľap nad Gombaseckou jaskyňou (tu sa jazdili preteky áut do vrchu) a prejazd Silickej planiny. Gočaltovo, Slavošovce (kto z Vás pamätníkov si spomína na výborne pripravenú marketingovú akciu miestnych papierní zo začiatku deväťdesiatych rokov? Ešte stále mám v pivnici nepoužité školské písanky…). Písať (a spomínať) by sa dalo dlho, kto by ale čítal dlhé memoáre (a ani pamäť už toľko neslúži)?

O našich skorých výjazdoch, máme toho na pláne naozaj veľa (veď programový vedúci bol Janči). O našich dňoch vyplnených bohatými zážitkami. O našich návratoch v neskorých večerných hodinách.

Párkrát zažívame nočnú jazdu v zákryte po hlavnej ceste z Rožňavy do Plešivca, len jedna blikačka vpredu, druhá na konci, ešteže chodilo menej áut. Sme mlad(š)í, sme bezstarostn(ejš)í. V penzióne si vždy chvíľku posedíme a vychutnávame večernú pohodu. Starosti sú náhle vzdialené mnoho kilometrov, v duši sa rozhostí pocit slobody a voľnosti. A ďalší deň nás čaká ďalšia porcia kilometrov a zážitkov na našich potulkách po Gemeri.

Ako vtedy, keď sme sa vybrali navštíviť Zádielsku tiesňavu.

Cesta nás najskôr vedie cez Silickú planinu. Niekedy pred obedom konečne vstupujeme do tiesňavy. Úzka cesta kopíruje potôčik, ktorý sa kľukatí pod mohutnými bralami. Len tiesňava a my. Ticho, pohoda a pomaly stúpajúca hradská. Keď sa tiesňava roztvára, zbadáme pred sebou výletnú reštauráciu s terasou. Práve včas. Keďže celú cestu nad nami presvitá len úzky prúžok oblohy, nevidíme, čo na nás príroda chystá. V momente, keď vstupujeme pod strechu terasy za našimi chrbtami sa vylieva obloha. Nie neleje ako z krhly, z nebies padajú vedrá plné studenej vody. Oneskoriť sa čo i len o pár sekúnd by znamenalo úplne premočenie, až na kožu, až do morku kostí. Takto si ale vychutnávame pohodové posedenie a občerstvenie.

Za hodinku je po daždi, obloha je opäť krásna modrá. Ešte chvíľka a obsychá aj cesta. A potom nás čaká jeden z vôbec najkrajších cyklistických zážitkov všetkých čias. Dvadsať kilometrov absolútneho zjazdu. Cesta klesá len mierne, nie je treba takmer vôbec šliapať do pedálov, nie je treba brzdiť, rýchlosť sa konštantne drží kúsok nad tridsiatkou. Bôrka, Lúčka, Kováčová, Drnava, Lipovník. Cyklistická nirvána.

Ako sa blížime ku hlavnej ceste, obloha sa opäť zaťahuje, za chrbtom zahrmí. Idem vtedy na čele a tento zvuk vo mne prebúdza reflexy a nepoznanú silu. Aj keď cesta stúpa, vyvíjam najvyššiu možnú rýchlosť a snažím sa uniknúť do bezpečia. Nepozerám naľavo ani napravo, neobzerám sa, či ide niekto za mnou. Po pár kilometroch s prvými kvapkami dažďa parkujem bicykel pod strechou motorestu pred Krásnohorským Podhradím. V tesnom závese za mnou aj Božka a Stano. Milan a Janči chýbajú.

Vonku sa rozpútalo peklo, silná búrka. Leje ako z krhly, blesky ožarujú okolie, ochladilo sa. Nemôžeme robiť nič, len sa schovať do reštaurácie, dať si večeru a čakať. Dúfame, že chalanom sa tiež podarilo niekde schovať.

Za hodinku je po búrke. Chalani však stále nechodia a tak sa vraciame naspäť. Kde sú? Nestalo sa niečo? Neodbytné myšlienky víria hlavou. Stretávame sa až dolu na križovatke, tam kde prvýkrát zahrmelo. Premeškali správny moment a môj nástup vyhodnotili ako akt zúfalstva. Zvolili konzervatívny prístup a úkryt v malej plechovej autobusovej zastávke. Tu prežili celú búrku, všade dokola udierali blesky, zozimilo sa. Niekedy holt človek nezvolí správne.

Vymedzený čas rýchle plynie, nastáva deň rozlúčky. So Skalnou ružou, Gemerskou Hôrkou, Gemerom. Bicykle už odkladáme, domov sa vraciame vlakom. Čaká nás ešte krátka zastávka v Košiciach a rýchla návšteva námestia a chrámu sv. Alžbety. V Gemerskej Hôrke, a na Gemeri vôbec, sa nám veľmi páčilo. Dôkazom toho je, že hneď nasledujúci rok sa akcia v rozšírenej zostave zopakovala. Ja som pri tom ale bohužiaľ už nebol.

Odovzdávam preto pero Anke a uverejňujem tu výber z jej zážitkov:

Slovenský kras 27. 8. – 1. 9. 1999

  1. augusta 1999 sme sa vydali za krásami Slovenska do jeho juhovýchodnej časti.

Išli sme na polnočný rýchlik a ráno o 6:00 sme vystupovali v Spišskej Novej Vsi. Tu sme nabalili batožinu na bicykle s vyštartovali. Kúsok od Spišskej nás čakalo prvé horské sedlo Gretla, čo bolo asi 7-8 kilometrov stúpania – statočného. Tu sme sa počkali a skúsenejší poradili nám neskúseným, aby sme sa obliekli do suchého alebo aspoň teplejšieho. Dobrá rada nad zlato. Išli sme smerom na Nálepkovo asi 17 km stále z kopca a cez nejakú strašne studenú dolinu, kde bolo hádam 0°C. Tak ma oziabali ruky, že som nevedela či brzdím alebo nie. Prišli sme do nejakej dediny, dali sme si fľaškové pivo, najedli sme sa a pokračovali ďalej. Nasledujúca zastávka bola v Smolníku. Tu sme sa rozdelili na dve skupiny. V Moldave sme nasadli na osobáčik, ktorý nás priviezol do Plešivca a odtiaľ sme to mali ešte asi 2 km do Gemerskej hôrky, kde sme bývali.

V nedeľu sme sa vybrali navštíviť Aggtelek, jaskyňu Barna v Maďarsku, ktorá je pokračovaním jaskyne Domica, ktorá je na Slovensku. Pri Domici sme si dali občerstvenie a prešli sme do Maďarska. Keďže sme nemali vymenené forinty, prehovorili sme predavačku vstupného u tá nám dala lístky aj za naše peniaze. Ale stálo to za to. Okrem výzdoby, ktorú vytvorila príroda, nás ohromila kultúra, ktorú vytvorili ľudia. Vo veľkej sieni, kde boli stoličky a chodia inhalovať astmatici, hrala najprv vážna hudba, potom opera a vyvrcholením bol Vangelisov pochod. To bolo niečo super, tá akustika a relax. Trvalo to asi 13 minút a odporučila by som to zažiť každému.

Potom sme sa rozdelili na dve skupiny. My sme šli Zádielskou dolinou a druhá skupina cez Hačavu. Mali sme sa stretnúť o 17:00, plánovali sme pokračovať spolu domov. Ale len plánovali. V Zádielskej doline sú prekrásne prírodné scenérie, je to vlastne kaňon. Vysoké skaly z jednej aj druhej strany. Prvýkrát v živote som videla, ako horolezci vŕtali do skaly skoby malou vŕtačkou na baterky. Zaujímavé. Po prejdení doliny sme čakali druhú skupinu v horskej chate. Keďže na určené miesto nedošli ani po 18:00 dali sme sa na cestu nazad. Deň predtým, keď sme mali ísť z Moldavy, každý hovoril, aby sme len nešli cez Sorošku. Je to hlavný cestný ťah Bratislava – Košice a poriadny stupák – nervák. Čo čert nechcel naša skupina si to šľapala presne na Sorošku, o čom sme samozrejme nevedeli, až keď sme prišli a uvideli tabule SOROŠKA. Nervy moje. Cca o 20:00 sme ju zdolali, potvoru. Išli sme potme, po daždi a po hlavnej ceste, spoločnosť nám robili kamióny a autá. Zo Sorošky je to ešte asi 30 km do Gemerskej hôrky. Mysleli sme, že druhá skupina už bude na ubytovni. Nebola. Oni prešli ešte viac strastiplnú cestu cez Hačavu s bicyklami na chrbtoch. V Moldave si dali večeru a o 2:15 sa konečne dostali na chatu. Rozprávanie zážitkov z tohoto dňa trvalo ešte asi hodinu.

V pondelok, keďže sú zatvorené na Slovensku všetky hrady, zámky aj jaskyne sme si dali okruh Gemerská hôrka – Ratkovská dolina – Revúca – Jelšava – Gemerská hôrka, čo bolo niečo cez 100 kilometrov. Trasa bola v peknom prostredí – kopček – kopčisko – dolina – rovina – klesanie a znovu dokola.

V utorok sme sa znovu rozdelili. Jedna skupina išla do Dobšinej a my do Ochtinskej aragonitovej jaskyne a na Betliar. Táto jaskyňa je jedinečná pretože podobné sú na svete iba tri – v Mexiku, Argentíne a u nás. Je to ozaj prekrásny prírodný úkaz. Horšie sa mi to zdalo so službami. V bufete mali iba kávu a nejaké slané chipsy asi tak dva druhy. Žiadnu malinovku, pivo alebo iné nápoje. To sa s maďarským Aggtelekom nedá ani porovnať. Zo Štítnika do jaskyne je to poriadna zaberačka odtiaľ na Betliar tiež jeden odporňák. Betliar je kaštieľ, vlastne prírodopisné múzeum, ktoré založili Nádassyovci. Odtiaľ sme prišli do Rožňavy a potom cez Štítnik do Gemerskej hôrky. Keď som si myslela, že všetky kopce čo sú tu (a je ich požehnane) sme už prešli, prišli ďalšie a ďalšie. Asi štyri také odpory, že pri tom poslednom som si myslela, že stopnem auto s prívesným vozíkom, ktoré práve išlo okolo a kašlem na to. Ale nakoniec som to neurobila a odmenou mi bola už len krásna rovina do Gemerskej hôrky.

V stredu ráno sme v Plešivci nastúpili na vlak do Blavy cez Lučenec do Galanty. Išla som tadiaľto prvýkrát a bolo to zaujímavé. V Galante sme znova nasadli na bicykle. Na začiatku nášho putovania sme išli cez Jasovo miestna časť POČKAJ a teraz cez NEBOJ SA. Prišla som domov asi o 15:00. Prešli sme celkovo asi 400 kilometrov a navštívili veľmi pekné miesta Slovenska i Maďarska. Aj keby som sa sem už nikdy nevrátila, mám na čo spomínať.

K nezabudnuteľnej príhode s neskorým nočným príchodom pripojím zopár viet. Ja som práve v auguste 1999 menil prácu, nemal som preto dovolenku a s ťažkým srdcom som len na diaľku sledoval zážitky kamarátov na Gemeri. Moje srdce bolo s nimi.

V tom čase som už mal pár mesiacov prvý mobil, ten poklad som si nosieval aj do práce. Takisto niekto z cyklistov (tuším Vlado) mal mobil, na bicykel ho však nenosil, bolo to príliš vzácne zariadenie, škoda by bola ho poškodiť či stratiť. A aj tak sa nedalo skoro nikomu dovolať, len málokto mal tento moderný výdobytok techniky, veď ešte pred pár rokmi to bol najväčší znak úspešného podnikateľa, obyčajný človek ho do ruky ani nedostal…

No a takto sme si my dvaja vždy večer krátko zavolali (hovory boli drahé), túžil som byť s nimi, chcel som vedieť, ako sa mali. Ale včera večer bol telefón vypnutý, nedovolal som sa, asi bolo veselo…

Už som kráčal do práce, keď mi vo vrecku cinkla SMS-ka. Volaná stanica je opäť dostupná, hovor môžem zopakovať. Volám. Na druhej strane sa ozýva ospalý hlas, opisuje mi zážitky minulého dňa, večera, noci… Peší výstup hore Hačavskou dolinou. Nohy šmýkajúce sa v tretrách po klzkých skalách. Bicykle na chrbte. Pohľad zospodu na Turniansky hrad, ktorý sa čnie vysoko nad nimi. Pohľad na ten istý hrad zvrchu, hlboko učupený v diaľke.

Nie každá sivá čiara na mape označuje cestu (niektoré sú trasy diaľkového elektrického vedenia). Nie vždy sa oplatí pýtať domácich na cestu, majú sklony zľahčovať (veľakrát overené v praxi). Ťažko sa hľadá prepoj medzi dvoma tiesňavami na bicykli…

Toto sú momenty, ktoré zostávajú dlho zapísané v pamäti. Priamych účastníkov, aj nás, náhodných svedkov. Toto sú historky, ktoré sa oplatí zaznamenať aby zostali medzi nami. Vtedy, keď si už my nedokážeme spomenúť…

Gemer – Slovenský kras – 1. návšteva

Prvá návšteva, 1. časť

Pokiaľ dobre počítam, do Gemerskej Hôrky sme prvýkrát zavítali v roku 1998. Na cestu sme sa vyrazili, ako bolo v tých rokoch zvykom, vlakom. V tomto prípade nočným rýchlikom z Piešťan do Spišskej Novej Vsi. Na ilustráciu jedna fotografia, aj keď pravdepodobne fotená pri ceste domov:

Bolo typické augustové leto – o polnoci v Piešťanoch príjemne teplo, ráno na Spiši len tesne nad nulou. Preto po pár kilometroch šliapania na seba navliekame všetko čo máme:

Janči zvolil úplne radikálny prístup. Zimu treba poraziť jej vlastnými zbraňami:

Cestu do Gemerskej Hôrky plánoval práve on (preto bola za východisko putovania na Gemer zvolená Spišská Nová Ves). Naša trasa viedla cez Hnilčík, Nálepkovo, Švedlár, Úhornianske sedlo, Krásnohorské podhradie, Rožňavu a Plešivec do cieľa v Gemerskej Hôrke. Po ceste nás čakali (ako inak) dva poriadne kopce. Prvý hneď po štarte a potom Úhornianske sedlo. Ako som si dnes skontroloval pomocou internetu, tachometer nám musel ukázať 95 kilometrov. Výškomer sme vtedy nemali, ale bol by zaznamenal takmer 1 200 nastúpaných metrov. To všetko sme absolvovali na cestných bicykloch plne naložených batožinou. Dnes si to už neviem ani predstaviť.

Ale kraj, ktorým sme prechádzali mi utkvel v pamäti. Hlavne časť medzi Hnilčíkom a Švedlárom s pokračovaním na Úhornú. Je to skutočne malebný kút Slovenska. Nebol som tam nikdy predtým, ale bohužiaľ už ani potom. Možno ešte niekedy … Len to sedlo Úmorná, to dalo zabrať a vyslúžilo si u mňa toto upravené pomenovanie.

V pamäti mi utkvel ešte následný zjazd do Krásnohorského podhradia. Nielen, že bol dlhý a rýchly, ale navyše mi v ňom praskla špica na zadnom kolese. Samozrejme od päťkolečka. Celý týždeň som potom jazdil s osminou, len mierne docentrovanou a čakal som, kedy pôjdu ďalšie. Naštastie vydržali.

A vydržali sme aj my a večer sme zosadili pred penziónom Skalná ruža, ktorý sa stal našim domovom na nasledujúci týžden. Ale o tom už niekedy na budúce.

Dèja vu, jeseň 2017

Stretnutie predsedov SCK sa konalo v Gemerskej Hôrke, v penzióne Skalná ruža. Podľa fotografií penzión nielen funguje, ale je aj pekne vynovený. Myšlienky sa vracajú o takmer dvadsať rokov späť.

Chcelo by to vrátiť sa aj osobne.

Prvá návšteva, 2. časť

Čakal nás týždeň skvelej cyklistiky v oblasti, ktorú sme nepoznali. Prípravu programu si zobral na starosti Janči, takže sme mali postarané o pravidelný prísun výškových metrov. Ale musím objektívne priznať, že v tejto oblasti to ani inak nešlo vymyslieť.

Ako išiel deň za dňom, pribúdali nám najazdené kilometre a nové zážitky. Očarila nás jemná krása aragonitu v Ochtínskej jaskyni, vychutnali sme si plavbu po podzemnej riečke Styx v Domici, zaujali nás brčká v Gombaseckej jaskyni. Prešli sme sa po parku v zámku Betliar, obdivovali sme hradby hradu Krásna Hôrka a tichú krásu neďalekého mauzólea.

Naše návraty boli často v neskorších večerných hodinách, takže sme párkrát zažili nočnú jazdu v zákryte po hlavnej ceste z Rožňavy do Plešivca. Jedna blikačka vpredu, jedna na konci. V penzióne bol vždy čas chvíľu si posedieť a vychutnať večernú pohodu. Všetky starosti boli vzdialené mnoho kilometrov doma, zostal len pocit kľudu, slobody a voľnosti. A ďalší deň nás čakala ďalšia porcia kilometrov a zážitkov na potulkách po Gemeri.

Ešte aj dnes si živo spomínam na deň, keď sme sa vybrali navštíviť Zádielsku tiesňavu. Cesta nás najskôr zaviedla na Silickú planinu. Niekedy pred obedom sme vstúpili do tiesňavy. Úzka cesta kopírovala potôčik, ktorý sa kľukatil pod mohutnými bralami. Len tiesňava a my. Ticho, pohoda a pomaly stúpajúca hradská. Keď sa tiesňava roztvorila, zbadali sme pred sebou výletnú reštauráciu s terasou. To bolo našim šťastím. Keďže cestou nad nami presvital len kúsok oblohy, nevideli sme, čo si príroda prichystala. V momente, keď sme vstúpili pod strechu terasy sa za našimi chrbtami vyliala obloha. Oneskoriť sa čo i len minútu znamenalo úplne premoknutie. Takto sme si mohli vychutnať pohodové posedenie a občerstvenie.

Za hodinku bolo po daždi a obloha bola opäť krásne modrá. Ešte chvíľka a obschla aj cesta. A potom nás čakal jeden z vôbec najkrajších cyklistických zážitkov. Dvadsať kilometrov absolútneho zjazdu. Cesta mierne klesala, nebolo treba takmer vôbec šliapnuť do pedálov a rýchlosť sa konštantne držala kúsok nad tridsiatkou. Cyklistická nirvána.

Ako sme sa blížili ku hlavnej ceste, obloha sa opäť zatiahla. Za chrbtom nám zahrmelo. Išiel som vtedy na čele a ten zvuk vo mne prebudil nepoznané reflexy a silu. Aj keď cesta stúpala, vyvinul som najvyššiu možnú rýchlosť a snažil sa uniknúť do bezpečia. Po pár kilometroch sa to podarilo a s prvými kvapkami dažďa som parkoval bicykel pod strechou motorestu pred Krásnohorským Podhradím. V tesnom závese za mnou dorazila Božka a Stano. Milan a Janči chýbali.

Vonku sa rozpútala silná búrka. Lialo ako z krhly, blesky ožarovali okolie, ochladilo sa. Nemohli sme robiť nič, len sa schovať do reštaurácie a dať si večeru. Dúfali sme, že chalanom sa tiež podarilo niekde schovať.

Za nejakú hodinku bolo po búrke. Chalani ale stále nechodili a tak sme sa vrátili ich hľadať. Našli sme ich dolu na križovatke. Premeškali správny moment a náš nástup vyhodnotili ako akt zúfalstva. Radšej zvolili úkryt v malej plechovej autobusovej zastávke, kde prežili celú búrku. Okolo nich udierali blesky a veľmi sa zozimilo. Niekedy si holt človek nezvolí správne.

Vymedzený čas nám rýchle uplynul a museli sme sa s rozlúčiť. Domov sme sa presunuli už vlakom. Čakala nás ešte krátka zastávka v Košiciach a rýchla návšteva námestia a chrámu sv. Alžbety.

V Gemerskej Hôrke, a na Gemeri vôbec, sa nám veľmi páčilo. Dôkazom toho je, že nasledujúci rok sa akcia v mierne pozmenenej zostave zopakovala. Ja som pri tom ale bohužiaľ už nebol.