Hoci počasie skoro ráno trochu hrozilo daždom,7 cyklistov (tiek) sa z PY, Leopoldova a TA dopravilo vlakom v suchých dresoch do Ba, odtiaľ rýchlym presunom ešte spiacou BA do Petržalky a pendolinom do Parndorfu.
Odkiaľ už o 9.00hod. sme sadli na kolesá a vyrazili do Neusiedler am See, kde už na nás čakalo 9 cyklistov/tiek/, ktorí sa tam dopravili autami. Ešte sme urobili spoločné foto v prístave a potom sme spolu vyrazili asfaltovou cyklotrasou vedľa jazera za pekného počasia do Illmitzu, kde sme sa loďou preplavili na druhú stranu do Mörbischu. Tam sme si urobili prestávku na pivko a kávu, druhou stranou jazera sme malebným krajom plným upravených vinohradov, zrelých čerešní, upravených odpočívadiel aj s informačnými tabulami o okolí šliapali už trochu rýchlejšie (hlavne tí 7, ktorí sa ponáhľali do Parndorfu na vlak). Ten sme stihli a potom z Petržalky podvečer, kde práve končila búrka, sme sa zas rýchlym tempom v preplnenom meste hnali na Hlavnú stanicu, kde sme už „za chvost“ chytali rýchlik domov.
Tak sme to všetko nakoniec stihli, okrem piva, takže vo vlaku sa každý tešil na tú svoju stanicu, kde uhasí smäd.
A naši priatelia na autách sa tiež v pohode dopravili domov.
V plánovanom termíne akcií MKCK na rok 2008 sa uskutočnil cykloturistický výlet na Javorníky. Výletu sa zúčastnili Michalec Jozef – garant, Ševčík Milan a Nádaský Jozef.
Z Púchova sme vyštartovali o 8.00 smerom na Horný Lideč. Prvá zastávka bola na kávu vo Furmánskej krčme v Záriečí. Ako bonus sme dostali dobre vychladenú domácu slivovičku od pani šenkárky. Bol to dar od svadobnej mamy. Pokračovali sme smerom na Lazy pod Makytou – Panština, Mladoňov, Rieka, Čertov, odtiaľ stupákom na Kohútku. Po výdatnom obede a pive a prvom zahrmení smerom na Malý Javorník. Cestou sme stretávali turistov zo Žiliny, ktorí mali turistický pochod. Na Kohútke bol aj kontrolný bod so šampanským, ale pre historické vozidlá, ktoré mali preteky. Pod Malým Javorníkom sme sa rozhodli po dohode pre zmenu trasy Marikovskou dolinou. Po hodinovom odpočinku v prístrešku Adamkov a peknom počasí na toto medardovské obdobie zjazdom do penziónu Anna-Mária, kde nám navarili čaj s rumom (ako keby tam prišli traja vodníci). Pokračovali sme ďalej, až do Udiče, kde mali suché zemiačniská. Keďže sme mali dosť času, tak garant výletu pridal malý bonus v podobe odbočky po žltom „céčku“ do vytúženej Papradňanskej doliny. So zodranými brzdovými obloženiami sme dorazili na stanicu v Považskej Bystrici. S tradičným čajom s rumom a prekrásnym slnkom sme sa rozlúčili s Javorníkmi.
Myslím, že výlet splnil svoj účel, lebo Jozef a Milan ešte neboli v tejto oblasti. Milan bol dokonca po prvýkrát na trekovom bicykli a lesné cesty hrebeňom Javorníkov sa mu zapáčili.
Na cykloakcii, ktorú organizoval cykloklub Nižná, sa z MKCK zúčastnilo 11 cyklistov(tiek). Moja púť sa začala na stanici v Ružomberku s partiou Piešťanských cyklistov. Vybrali sme sa po červenom Céčku na Liptovskú Sielnicu. Tu sa naše cesty rozdelili, Piešťanci išli po hlavnej ceste do Zuberca, ja som si vybral Kvačianskú dolinu na Huty a Zuberec. Aj keď som zo začiatku tlačil bike, ale tie krásne scenérie nemali chybu. Keďže som išiel sám, tak som sa zbytočne nezdržoval, no a v Nižnej už sme boli na prezentácii spolu s ostatnými z MKCK. Chýbali len non stopári Ľubo s Kamilom. Tí prišli až podvečer, lebo išli celú cestu z Trnavy popri Váhu cez Žilinu, Terchovú, Párnicu a celý čas v protivetre. Prišli unavení, ale šťastní, že nezmokli. Po občerstvení sme sa išli ubytovať na lesnícke učilište v Tvrdošíne. Večer do známej krčmy na dobré pivko.
Ráno na sme sa všetci stretli štarte . Po odštartovaní pelotónu išiel každý, ako mu vyhovovalo. Možno prvý pád som mal ja, keď mi znenazdajky skrížila pádom cestu mladá cyklistka. Dopadlo to asi pre oboch v pohode. Trochu škrabancov.
Tradične sme sa zastavili v dedine Suchá Hora, potom sme už išli do Poľska spoločne. Ďalšia prestávka bola na turbožinčici a syre už na Poľskej strane. A pokračovalo do Zakopaného. Po návšteve kostola, občerstvení na Centrálnom námestí a začiatku dažďa už začal stupák na hranicu. Nabrať stratené kalórie sme sa šli do krčmy na Podspádoch. No bolo zavreté, ale Paľo Vrábel toľko búchal na dvere, až otvorili deti domácich.
Pivečko, horce, dobré jedlo. Potom prišli cyklisti z Modry aj majitelia krčmy. Na rozlúčku Paľo Vrábel ukázal deťom vrcholnú pilotáž na zadnom kolese, na náš údiv aj dievča a chlapec vedeli takto jazdiť.
K večeru sme sa ubytovali v našom penzióne v Tatr. Lomnici. Bol perfektný. Non stopári Ľubo s Kamilom pokračovali do Popradu na stanicu a šli hneď domov, lebo mali na druhý deň doma povinnosti. My sme šli v ten večer ešte na pivko porozoberať dojmy končiaceho sa dňa.
Na druhý deň Juro Golier zorganizoval výlet na Popradské a Štrbské Pleso. Tam i späť sme išli električkou. Večer sme boli na zábave a opekačke, ale bolo dosť špatné počasie.
V nedeľu sme sa rozlúčili a po skupinkách sme sa rozišli domov. Ja som mal naplánované ísť do Trnavy cez Lipt. Mikuláš, Svätý Kríž, Ružomberok, Martin až do Gaderskej osady, kde som prenocoval. Odtiaľ cez Vyšehradné do Prievidze a Piešťan. Potom vlakom do TT.
Nemôžem inak začať moje zážitky z poslednej cyklocesty ako slovami Antoina de Saint Exupéryho: „Tak dlho sa milovalo more so slnkom, až sa zrodila Korzika:“ Z diaľky vyzerá Korzika ako jedna jediná skala strmo vystupujúca nad hladinu Stredozemného mora. Svojím tvarom pripomína zaťatú päsť so vztýčeným palcom. Dôvod, prečo tento ostrov navštevuje čoraz viac turistov, netkvie ani tak v kultúrno-historickom dedičstve, i keď práve Bonifacio je perlou v rámci celého Stredomoria, ale skôr v prírodnom bohatstve. Divoká krajina, prudké horské bystriny a vodopády, malebné horské jazierka, jaskyne, rokliny a kaňony, voňajúce píniové, bukové a dubové lesy, gaštanové a palmové háje, vinice a sady s tropickým ovocím, to sú hlavné tromfy v korzickom rukáve. Taktiež vôňa macchie.
Tunajší najslávnejší rodák Napoleon tvrdil, že podľa jej jedinečnej vône by poznal Korziku aj so zatvorenými očami. Korzičania sa považujú za samostatný národ, odlišní od Talianov a Francúzov, žijú väčšinou v malých dedinkách, ktoré sa neustále vyľudňujú. So svojimi asi 270 tis. obyvateľmi je Korzika najredšie osídlený ostrov v Stredozemí. Na 1 km2 pripadá v priemere 32 ľudí. Od severného mysu Cap Corce k južnému Capo Pertusato meria ostrov 183 km. Od západného Capo Roso k majáku Alistro na východnom pobreží je síce len 83 km, ale tie dajú zabrať: len desaťkilometrový pruh totiž tvoria nížiny, zvyšok sú hory. Tá najvyššia Monte Cinto, vysoká 2 706 m, je vzdialená len 24 km od mora, teda od nulovej nadmorskej výšky, a je tu i ďalších 20 vrchov, ktoré presahujú magickú hranicu dvoch tisíc metrov. Korzika, Korzičania a korzické rastliny, či už divoké alebo pestované, vytvárajú jeden nedeliteľný a svojrázny ostrovný svet, ktorý uchváti a prekvapí v ktorúkoľvek ročnú dobu. Ale predsa len je najkrajšia a najvoňavejšia na konci jari, keď sú lesy a prímorské lúky plné kvetov.
A práve v tomto ročnom období sme sa rozhodli prebrázdiť na bicykli túto perlu Stredomoria. Pre šiestich členov Malokarpatského cykloklubu spoločne s rodinnými príslušníkmi, taktiež energetikov z Bohuníc a Mochoviec, sa stal na pár dní prechodným domovom areál v Bravone, na východnom pobreží, niečo cez 60 km južne od Bastie. Napriek nie lákavým predpovediam počasia nás privítala slnečná Korzika. Prvý deň nás to ťahalo do mestečka Corte. Rôznymi smermi v malých skupinkách sme sa pomaly roztratili po trase. Najprv sme si to vyšliapali do hôr, kde nebola núdza stretnúť voľne pobehujúce a pasúce sa kravičky, ovce, kozy, ale aj pri sieste polodivé domáce prasiatka. Pokračovali sme prehliadkou Corte, ležiaceho v srdci korzických hôr na konci divokých horských údolí riek Restonica a Tavignano. Tu sa písali dejiny slobodnej Korziky, tu otec národa Pascal Paoli založil jedinú univerzitu na ostrove. Z citadely /Le Nid d Aigle – Orlieho hniezda/ je fantastický výhľad na okolitú horskú scenériu. Vrátili sme sa údolím rieky Golo.
Ďalší deň nás znova zlákali hory.
Urobili sme okruh Bravone – Matra – Pianello. Nekonečné stúpania najprv cez vinice a tropické sady, potom cez upokojujúce lesy nás vyniesli do výšok okolo 1 000 m nad morom. Vidieť tie údolia a strmé svahy, ktoré sú popretkávané množstvom vlásočnicových, vcelku kvalitných asfaltových cestičiek, miestami visiacich nad priepasťou, nám boli odmenou za cyklistický výkon. Vzrušenie a nadšenie z jazdy umocňovala radosť z prekvapivých výhľadov do hlbokých údolí alebo na zubaté zasnežené vrcholky hôr. A potom ten adrenalínový zjazd dolu. Ruky drevené od brzdenia, telo stuhnuté od prievanu, ani len pomyslieť na to, čo ak by zlyhali brzdy alebo sa vyskytla nejaká nečakaná porucha na biku.
Utorok sme si naordinovali oddych a autobusom sme navštívili mesto Bonifacio. Je to úplne odlišné mesto od ostatných korzických miest, vďaka svojej polohe na vápencovom útese vysoko nad morom /60 – 80 m/. Vytvára jednu z najpozoruhodnejších a najdramatickejších scenérií v Európe. Táto skala, nazývaná aj Korzický Gibraltár, je obmývaná z troch strán vodami a bývala mnoho storočí význačným strategickým bodom. Nenechali sme si ujsť prehliadku loďou k útesom a jaskyniam pozdĺž pobrežia. Lahôdkou bola návšteva Dračej jaskyne /Grotte de Stragonato/. Z lode sa nám naskytol jedinečný pohľad na skaliská, v ktorých sú vytesané známe schody kráľa aragónskeho /Escalier du Roi ďAragon/, domy mesta doslova prilepené ako lastovičie hniezda na vápencových útesoch a na Sardíniu, odtiaľ vzdialenú iba 12 km. V meste je množstvo historických a kultúrnych pamiatok, z nich najznámejšie: Katedrála sv. Máríe Majeure, jediná gotická stavba na ostrove Kostol sv. Dominique a veľký námornícky cintorín /Cimitiere Marin/.
A v stredu poďme ho znova na bicykle. Prejsť kaňonom de Verde je jedna veľká rozprávka. Sem-tam horská dedinka pozostávajúca z asi 20 až 30 domov, kde sme možno stretli dvoch, niekedy troch ľudí, o niečo viacej psov, päť až šesť áut za hodinu, a veľa voľne pohybujúcich sa stádočiek.
Vo štvrtok sme sa zobudili do daždivého počasia. No okolo desiatej nás zradné slniečko znova vytiahlo na bicykle. Keď sme boli dostatočne ďaleko od nášho areálu, poobede sa spustila taká lavína vody, že do nášho prechodného domova sme sa postupne vracali všetci premoknutí do nitky. Aj keď sme mali počas pobytu pred i po bicyklovaní možnosť okúpať sa už v celkom príjemnom mori alebo v bazéne, predsa len viacerí využili posledný deň na leňošenie pri morí. Ostatní sme sa bicyklovali. Nasmerovali sme si to k vyhliadkovému vysielaču Anti-Santi, ktorý bol posledným miestom našich výjazdov po tomto čarovnom ostrove.
Čo nakoniec. Ubytovanie dobré, strava slovenská, super partia zohraná, počasie príjemné, využívali sme možnosť sa dokŕmiť počas jázd plodmi ostrova. Toto všetko bez defektu či pádu. Akurát jednu našu členku klubu pohrýzol čmeliak počas jazdy do jazyka, čím ju asi na pol hodiny umlčal, čo bolo pre ňu, ale hlavne pre nás takmer nepredstaviteľné. Ešte musíme spomenúť plavbu obrovským trajektom z Livorna do Bastie a späť, pre nás suchozemcov to bol úžasný zážitok
Organizátorom národného zrazu cykloturistov SCK malo byť pôvodne mesto Piešťany, ale napokon centrom zrazu bola Zlatnícka dolina pri meste Skalica. Šéfom org. výboru 13.NZC bol Juraj Hlatký a Mária Zuzaniaková zo SCK Piešťany. Pre cca stovku účastníkov zrazu pripravili spolu s domácimi pestrý športový a kultúrny program.
Z nášho klubu MKCK sa zrazu zúčastnil Igor Naništa aj so synmi Martinom a Igorom ml.
Pre školský výlet syna Martina sme išli na zraz až v sobotu ráno. Presun do Skalice sme urobili s bicyklami na streche auta. Po ubytovaní v rekreačnom zariadení Skaličan sme sa okolo obeda rozhodli urobiť kratší výlet do okolia Skalice a na skok na Moravu, kde sme si dali neskorý obed. Počasie bolo vcelku priaznivé a tak sme stihli do večera ešte prehliadku Skalice. Prezreli sme rotundu sv. Juraja a na námestí sme neodolali výstupu na mestskú vežu, z ktorej bol krásny kruhový výhľad do okolia. Ostatní účastníci zrazu boli na trase k Baťovmu kanálu alebo boli na degustácii vo vínnych búdach , spojenej s ochutnávkou Skalického trdelníka. Na večer sme sa postretali všetci v Skaličane. Po večeri bola ešte krátka schôdza predsedov a rady SCK za účasti zástupcov z jednotlivých cykloklubov SCK. Predseda J.Hlatký prítomných informoval o činnosti SCK za r.2007 a M. Zuzaniaková o finančnom hospodárení SCK. Informáciu o značení a udržiavaní cykloturistických trás na Slovensku a čerpaní dotácie MŠ. Podané projekty a získané projekty pre obnovu a údržbu cyklotrás.
Na večer potom pokračovala voľná zábava pri muzike na Country bále. Tu sa mi podarilo dohodnúť s A. Hlatkou aj sponzorské materiály (mapy) na Karpaty tour 08. Počasie na druhý deň v nedeľu sa začalo mračiť a pri odchode domov už začalo aj pršať. To nám už ale nevadilo lebo sme frčali domov v našej Felícii.
V sobotu sa konala ďalšia akcia z plánu akcií MKCK a to v okolí Čachtického hradu. Za pekného počasia sme sa celkovo zišli 11 cyklisti. (Kraic, Škoda P, Fáziková, Ješko, Hovorka, Vrábel, Oravec s manželkou, Ilavská, Studený a Poláček.) Tento krát hlavné „gro“ predstavovala piešťanská vetva MKCK. Po stretnutí v Trebaticiach sme sa vybrali cez Vrbové a Prašník, pokračovali krásnym krajom kopaníc cez Podkylavu, Krajné, malebným údolím rieky Jablonky cez dedinky Hrachovište a Višňové. Tu sme pozorovali úchvatnú panorámu Čachtického hradu. Cez peknú lesnú cestičku sme obišli hradný kopec a zakotvili sme v dedine Čachtice, kde sme v miestnom hostinci zhodnotili celú akciu a občerstvili sa. Potom sme sa už rozdelili, prevažne každý po svojej ceste k domovu.
Ďakujem každému zúčastnenému za športový výkon a dúfam, že okrem precvičenia svalov, nabral aj duševné kalórie v podobe krásnej prírody, ktorým tento kraj doslova prekypuje.
Akcie Slovensko Česko – Rakúskom sa zúčastnili: Ilavská, Nováková, Fáziková, Červenková, Stríž, Slaný, Michalec, Kraic, Škoda, V Kútoch na stanici sme sa ešte stretli s Jurom Poláčkom a Oravcovými. Oni išli do Ledníc a vo Valticiach sme sa mali stretnúť. Ale cez deň sme sa už nestretli. Neplánovane sa nám predĺžil odchod z Kútoch (malá technická závada bicykla).
Išli sme cez Lanžhot na Břeclav, vo Valticiach sme si urobili prestávku pozreli zámok okoštovali prvé české pivo. Nad Valticami je pekná vyhliadka, oplatilo sa ju vidieť. Pokračovali sme na Strattenberg do Falkensteinu. Na hrad sme nešli, dali sme si obedňajšiu prestávku. Niekto si splnil sen dať si vo Falkensteine dobrú kávičku, niekto dobré pivečko. Nakoniec do Laa an der Thaya sme nešli a vrátili sme sa cyklocestou k Hohenhau a cez Moravský Sv. Ján do Kútov. Tu nám odišiel vlak asi pred 4-5-minútami. Tak sme museli čakať na ďalší, ktorý išiel za 1 hod. a 30 min. To nám trocha skomplikovalo život. Teda hlavne tým, čo to mali z Trnavy ešte nejakých zopár kilometrov.
Najviac však Božku Ilavskú, tá to mala do Piešťan ešte cez 40 km, takže prišla domov až za peknej tmy. Ale o 22 h sme si volali, prežila. Počasie bolo vcelku dobré, Čerstvo a hlavne veterno. Chvíľami s nami vietor spolupracoval, chvíľami nás pekne potrápil.
Hlavne po ceste Moravský Sv. Ján – Kúty, kde sme ho najviac potrebovali.
Na našej ďalšej plánovanej cykloakcie sa zúčastnil celkom slušný balík celkom 18 cyklistov/tiek.
Na Prekážku v dohodnutom čase prišla skupina od Trnavy a Hlohovca, kde sme sa rozdelili na 2 skupiny – cestári šliapali cez Trstín a Bielu Horu do Brezovej pod Bradlom, my trekáči lesnými značenými cestami cez Dobrú Vodu na Bradlo, kde sme sa od 13.00 do 14.00 hod. stretli aj cyklistami od Piešťan a Vrbového. Príslovečné slovenské pohostinstvo opäť „nesklamalo“, všetko bolo zatvorené, tak sme sa vrhli na prezenčnú listinu tzv. „naništovku“, kde každý svojim podpisom potvrdil svoju účasť na akcii, okrem majiteľa hneď prvého podpisu, ktorého sa nám počas celej akcie nepodarilo zazrieť.
Po krátkom oddychu sa jednotlivé skupinky rozišli každá svojim smerom. Tá naša sa rozhodla ísť cez Košariská a osadu u Boorov a pri krátkom zastavení v penzióne Adam (pri dedinke Podkylava) sme ešte patrične „zhodnotili“ akciu ako vydarenú, čo umocnila aj prekrásne rozkvitnutá príroda Myjavských kopaníc.
Na tejto ďalšej, ešte rozbehovej akcie sezóny sa zúčastnilo 26 cyklistov. Za pekného počasia sme sa vybrali z Trnavy okolo 10:00 len ľahkým tempom smerom na Dobrú Vodu asi 30km vzdialenú. Po ceste sme mohli sledovať prebúdzajúcu sa jar a prebúdzajúce sa ospalé dedinky. Zastavili sme sa v dedine Dechtice, kde pri občerstvení v miestnom hostinci sme sa stretli aj s „piešťanskou vetvou cykloklubu“. Potom sme už spoločne pokračovali na Dobrú Vodu. Tu sme sa zastavili na dlhšiu dobu a pretože bol už čas obeda, pri dobrom jedle z miestneho hostinca sme pomaly spriadali plány a spresňovali podrobnosti nadchádzajúcej cyklistickej sezóny. Po krátkom oddychu sme sa pobrali každý svojou cestou do svojich domovov.
Ak sme sa vlani tešili, že počasie je k nám, cykloturistom, na jar milosrdné, tento rok je to skôr naopak. Jar nie a nie sa ujať žezla a dopriať nám teplejší jarný vánok. Nuž, ale čo sa dá robiť. Fúka – nefúka, prší – neprší, slnečno – oblačno, kopček – rovinka, treba nasadnúť na tátoše a ide sa. Nadšenci z Malokarpatského cykloklubu si dali prvý jarný zraz 6. apríla na Jaštery, v Hlohovci, aby to mali rovnako vzdialené aj Piešťanci, aj Trnavčania, aj cezpoľní. Pretože fúkal celkom slušný juhozápadný vietor, mali sme ho proti sebe, resp. v boku všetci. Celkovo sa nás stretlo 22 členov MKCK a dvaja hostia. Celkom slušný začiatok novej sezóny. V cieli našej túry sme oddych využili na občerstvenie – osviežujúcim pivečkom, vynikajúcou huspeninou. Po krátkom prezretí si nových alebo vynovených „tátošov“, sme sa pobrali domov. Každý zase už svojou vlastnou cestou.
Anka Nováková
spoločné foto zúčastnených na stretnuti otvorenia cyklosezóny 2008
