Zápis z akcie Pešo v novembri po Malých Karpatoch 7.11.2010
Za MKCK sa zúčastnili: P. Herceg, Ľ. Kraic, E. Kraicová, J. Michalec, V. Naď
V nedeľu 7.11. prichádzame štyria turisti autom z Trnavy do Častej, kde nás už čakal P. Herceg. Trochu máme problémy sparkovaním, lebo dnes budú v dedine hody a usporiadatelia už od skorého rána riadia dopravu a s tým aj spojené parkovanie. Našťastie miesto pre auto nájdeme o chvíľu a môžeme sa teda už oddať len samotnej turistike.
Z Častej vyrážame na Červený Kameň a odtiaľ cez Papierničku na Zochovú chatu. V miestnych potravinách sa trochu občerstvíme a vydávame sa ďalej po modrej značke na Hubalovú a potom popod Skalku smerujeme na Sklenú Huť. Tu si trochu odpočinieme a na miestnej info-tabuli sa dozvedáme niečo o histórii tohto miesta, kde kedysi žili a pracovali ľudia.
Potom sa popri Sklenom vrchu vraciame späť do Častej.
Celkovo sme prešli 25 km lesných ciest plných popadaného lístia a trochu si dobili telesné a duševné baterky.
V tento veľmi pekný, jesenný deň sme si povedali, že by ho bolo najlepšie tráviť v sedle bicykla, najlepšie niekde v horách a nie v kancelárii.
Biele Karpaty. To je ono, tie nikdy nesklamú, tam je vždy čo pozerať, tam sa každý rád vracia. Je rozhodnuté, tak ideme.
Autom sa dovezieme do Trenčianskych Bohuslavíc a odtiaľ z nadmorskej výšky 198 m sa vydávame na našu púť až niekam do výšav okolo 800 m. Začíname ale pozvoľna. Zastavujeme sa v Haluziciach pri opevnenej zrúcanine románskeho kostolíka s hradiskom, ktorého pramene siahajú až do roku 1240. Hneď vedľa neho sa tiahne takmer 1 km dlhá, 200 m široká a miestami až 50 m hlboká tiesňava, zvaná aj ako Haluzická súteska. Jej nedozerný stromami zarastený pažerák sa skrýval niekde v hĺbke, v temnote, kam sme radšej ani nechceli dovidieť. Rýchlo opúšťame toto tajomné miesto a starou rozbitou asfaltkou prichádzame do dedinky Štvrtok. Potom pokračujeme po cestách tretej triedy s minimálnou premávkou po vlnovitom teréne až do dedinky Chocholná-Velčice. V miestnom prameni si naberieme minerálnu vodu a v miestom hostinci si doprajeme životobudič iného druhu. V dedinke už odbočujeme na úzku asfaltku, ktorá nás vyvedie von do prírody, kde nie sú autá, kde je len počuť žblnkot potoka, vtáčí spev a naše bicykle. Cesta je dobre značená, smer na Kykulu je známy a keďže stúpanie je zatiaľ pozvoľné, slnko nám neustále svieti nad hlavou, kocháme sa okolím na plné obrátky. Veď je aj čím.
Pri konci sa stúpanie zostruje, ale je to už vykompenzované začínajúcimi výhľadmi na roztrúsené chalúpky po okolitých hrebeňoch a úbočiach. To už prichádzame na miesto zvané Kykula – osada. Je tu vidieť budovu prvej slovenskej kopaničiarskej školy, ktorú tu v roku 1903 založil pre deti z okolitých osád vlastenecký učiteľ a spisovateľ Ferdinand Dúbravský. Teraz je budova v prestavbe. Mal by tu byť v budúcnosti penzión.
Odtiaľ je to už len pár záberov na bicykli a sme na bývalej hranici, ktorá tu už vlastne ani nie je. Za to je tu niečo iné. Pred nami sa rozprestierajú Biele Karpaty z Moravskej strany s dominujúcou osadou Výškovec v popredí. Táto scenéria chytí každého za srdce. Tu sa chodí teda doslova s otvorenými očami. Prehupneme sa až ku križovatke ciest na Mikulčin Vrch a do Starého Hrozenkova. Tu je od roku 1997 postavený pomník americkým letcom, ktorí tu boli zostrelení 29.augusta 1944 pri oslobodzovaní Československa.
Pokračujeme smerom na Mikulčin Vrch a čaká nás posledné stúpanie. Zastavujeme sa v horskej chate Valmont, kde si doprajeme zaslúžený obed. Dáme si vývar s pečeňovými haluškami a moravského vrabca s kapustou a knedľou a keďže obedujeme na miestnej terase, máme to servírované aj s neuveriteľnou scenériou Bielych Karpát v pozadí. „Tak toto si teda nechám líbit.“ hovoríme si pre seba navzájom.
Po dobrom kulinárskom zážitku nás čaká len odpočinkový zjazd cez Troják, osadu Lopeník do Březovej. Tu sa zastavíme pri miestnej dominante kostole Sv. Cyrila a Metoda.
Krásnym údolím, po bokoch ktorého vidieť pasúce sa stáda kráv s malými teliatkami, prichádzame späť na Slovensko. Stále pozvoľne klesáme a kocháme s aj miestnymi dedinkami. Zastavujeme sa v Zemianskom Podhradí, kde si pozrieme unikátny ranoempírový evanjelický kostol postavený v kruhovom pôdoryse. Stavba je unikátom tohto druhu v strednej Európe. Kúsok od kostola sa nachádza kaštieľ rodín Prileských-Ostrolúckych, ktorý je známy Adelou Ostrolúckou, niekdajšou láskou Ľudovíta Štúra.
A to už prichádzame opäť do Trenčianskych Bohuslavíc, kde nás čaká naše autíčko. Naložíme bicykle a plní dojmov odchádzame domov. Sme unavení, ale veľmi spokojní. Veď sme prežili to, čo sme si prežiť priali. Stráviť krásny deň v lone prírody Bielych Karpát.
v mesiaci júl sme sa zúčastnili expedície po Nórsku a Švédsku. Mali sme možnosť na vlastnú kožu spoznať nádhernú prírodu severských štátov, jedinečnú architektúru tamojších miest, dedín, zaujímavosť tamojších mostov, ktoré sa tiahnu ponad prekrásne fjordy.
Cestou po tejto krajine sme okrem fjordov videli aj nespočetné množstvo vodopádov, tunelov, ktoré tu v spoločnosti krásnych zdravých lesov vytvárali prekrásne prírodné divadlo.
V múzeu sme si prezreli čo to zo škandinávskej histórie. Nevšedný zážitok bol pre nás pohľad na bojovú loď, ktorá bola vytiahnutá z morského dna a zreštaurovaná. Dýchala z nej na nás priamo atmosféra tej dávnej vikingskej doby.
No a samozrejme, uvideli sme aj sobov, ktoré keď prechádzajú po cestách za účelom hľadania potravy, majú tu vždy absolútnu prednosť.
Počas všetkých dní sme mali nad hlavami neustále slnko, ktoré tu svietilo aj o polnoci, takže pre Stredoeurópana to bol naozaj neopakovateľný zážitok.
Smer našej cesty bol stále na sever až sme prišli na miesto, kde to už severnejšie v Európe nejde. Boli sme na Nordkappe. Hlavným cieľom všetkých turistov putujúcich po týchto severských štátoch a ktorý bol hlavným cieľom aj pre nás. Tu sme si až uvedomili, kde sa to vlastne nachádzame, že tam za morom, vlastne skoro na dosah, je už severný pól a ako veľmi ďaleko sme od domova.
Spoznať tento krásny kus severskej zeme bol pre nás neopakovateľným zážitkom a nadmieru spestril náš fond výletov, na ktoré sa len tak ľahko nezabúda.
V nedeľu dňa 20.6.2010 napriek predpovedi nepriaznivého počasia s tým súvisiaceho preloženia plánovanej cykloakcie vyrazili dve statočné (a nedočkavé) motorizované posádky v zložení: – posádka č. 1: Juraj Poláček, Dušan Surovčík, Vladimír Oravec a p. Oravcová
– posádka č. 2: Rastislav Mocko, Eva Korticelli, Jana Balejíková a Róbert Balejík
na záslužnú prieskumnú misiu po cyklotrasách okolo Neusiedlerského jazera. Hneď na úvod treba povedať, že posádka č. 2 dorazila na miesto zrazu síce len o niečo neskôr, ale na úplne iné parkovisko (v budúcnosti pozor na to) a tým pádom sme sa s ňou stretli viac menej náhodou až tesne pred cieľom. Navyše si zvolila aj výrazne kratšiu trasu s plavbou Podersdorf Rust (6,50 EUR). My ostatní sme vyrazili so silným vetrom v chrbte po trase B10 smerom na Podersdorf, kde sme vzhľadom na počasie mali len krátku zástavku na móle. Dážď sa nám síce celý deň vyhýbal ale ten vietor bol fakt dosť silný, a o to viac si to užívali vyneoprénovaní surfisti a kiteboardisti. Za Podersdorfom sme sa krátko zastavili na vyhliadkovej veži, preskúmali konštrukciu trstinového prístrešku a následne najkratšou cestou po trase B20 pokračovali do prístavu Illmitz. Tu sme mali dosť šťastie, lebo naša lodička odchádzala cca 10 sekúnd po našom príjazde (skrátka dobrá organizácia). Po preplavení sa do Mörbisch (6 EUR) sme poobdivovali modernú architektúru miestneho amfiteátra, preskúmali prístav konkurenčnej spoločnosti plaviacej sa do Maďarska a vyrazili do mestečka. Tu sa nachádza pekná pešia zóna so zaujímavými otvorenými bočnými dvormi a dva kostolíky s nevšednou architektúrou doporučujem zhliadnuť. Smerom na nasledovné mestečko Rust existujú dve varianty cyklotrasy B10, a to spodná a horná, pričom jednoznačne doporučujem tú hornú, nakoľko je oveľa krajšia a je z nej celkom slušný výhľad. Na jednom z miestnych „odpočívadiel“ sme doplnili živiny na náročný boj proti vetru a následne posilnení pokračovali cez Rust a Oggau do Donnerskirchen – pre ďalšiu cestu sme demokratickým hlasovaním vybrali dlhšiu a výškovo náročnejšiu ale o to krajšiu čerešňovú cyklotrasu B12 cez Donnerskirchen, Purbach a Breitenbrunn do Jois. Tu musím konštatovať, že najväčším frflošom presadzujúcim cestu ľahšieho odporu bol tentokrát Duško Surovčík, ktorý však tentokrát nezískal pre svoj návrh dostatočnú podporu (presnejšie žiadnu – aj p. Oravcová, na ktorú asi najviac spoliehal, bola za náročnejší variant). Myslím však, že to stálo za to. Trasa tu vedie stále cez vinohrady a čerešňové sady (čoho sme aj zodpovedne využili) a je z nej pekný výhľad na jazero. Cez mestečká Purbach a Breitenbrunn trasa povinne preštrikuje pozdĺž všetkých možných aj nemožných reštaurácií a vínnych sklípkov, čo sme však žiaľ pod vplyvom Ficovho suchého zákona nevyužili. Za mestečkom Breitenbrunn sme zhliadli výstavu sôch miestneho umelca v prírode milovníci abstraktného umenia by ju v žiadnom prípade nemali vynechať. Po pár posledných serpentínach nasledoval záverečný zjazd do mestečka Jois, kde sme sa vrátili na trasu B10 a na križovatke takmer zrazili so stratenou posádkou č. 2 (náhoda je blbec). Ako sme sa dozvedeli, posádka č. 2 mala tiež pôvodne v úmysle ísť po B12, nevšimli si však patričnú odbočku, preto v rámci „poučenia z krízového obdobia“ zverejňujem návod:
Za Oggau cyklotrasa ide samostatne, po čase sa však z pravej strany pripojí k štátnej ceste. Nasleduje drevený most pre cyklistov, po cca 700 m železničné priecestie a po ďalších cca 300 m križovatka v tvare Y. Tu je potrebné prejsť po prechode cez cestu, zabočiť vpravo, pokračovať po ľavej strane cesty cca 1300 m, zabočiť vľavo a je to.
Po zvítaní sa a vzájomnej výmene zážitkov sme spoločne dorazili do cieľa, kde sme cykloakciu ukončili pri novej reštaurácii vedľa pláže v Neusiedl. Tu treba vyzdvihnúť nového člena peletónu Evu Korticelli, ktorá do cieľa dorazila so značnou materiálnou rezervou neviem, ako sa jej to podarilo, ale napriek náročnej cyklotrase v silnom vetre jej zostal celý veľký obložený chleba (asi išla na baterky). V cieli nastala tiež zhoda, že za záslužnú prieskumnú činnosť v nepriaznivých poveternostných podmienkach by sme si zaslúžili dvojnásobný počet bodov (ak sa teda nejaké budú prideľovať). Záverom konštatujem, že napriek nie celkom ideálnym podmienkam to bola celkom hodnotná cyklistika, pričom jediný, kto si ju naplno neužil, som bol asi ja. Už ráno som totiž cítil, že nie som celkom fit a na Neusiedli som sa úplne dorazil. Dúfam, že do KT sa preliečim.
Ešte parametre trasy: 78 km a 409 výškových metrov.
