Značka: rok_2015

Povianočná pešia turistika 27.12.2015 zo Smoleníc cez Bukovú do Smoleníc.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J.Golier, M.Babišík, J.Budoš, I.Naništa, Ľ.Kraic, E.Kraicová, L.Rosa, J.Benedikovič, A.Kučerová, V.Naď, J.Čavojová, D.Polák, A.Masaryková, J.Antal, P.Herceg, J.Poláček, H.Gurínová, V.Putera,

Ako hostia: Edita Antalová, Milan Liška, V.Vidová, Eva Corticelli, Rastislav Mocko, Viera Gubiová, Veronika Miklošovičová, Miloš Miklošovič, Vladimír Trajlinek.

Spolu: 27 účastníkov, z toho 18 členov MKCK a 9 hostí, 17 mužov a 10 žien.

Trasa ktoru navrhli Milan Babišík a Ján Budoš viedla:
Štart cca o 9:30 h zo Smoleníc, žel. st.- okolo „Obalovačky“ /žltá zn./- prechod na výsek Plynovodu- Buková dedina /občerstvenie/- smer Brezinky pod Ostrým Kameňom – sedlo Záruby- Vlčiareň- Smolenice , žel.st Cieľ po cca 18,5km okolo 16 hod – stredná trasa.

Tak ako každý rok po Vianociach sa aj v tomto roku stretávame na pešej túre do Malých Karpát/ al. Považského Inovca Trasa je vždy trochu iná. Podmienkou je aby nebola extrémne náročná, dostupná vlakom, či BUSom. Aj tohto roku bola učast na akcii viac ako slušná, keď súpisku doplnilo 9 turistických kamarátov(-tiek). Vianočné dobroty a koláčiky tak prišlo „vyšliapať“ na trasu spolu 27 turistov(-tiek).

Po vystúpení z vlaku v Smoleniciach sa o 9:30 h zvítame s partiou z Piešťan, Vrbového, Zelenča a okolia ktorí prišli autami. Keďže je ešte „ranná“ hmla tak štartovú fotku tentoraz nerobíme. Predpoveď počasia hovorí o teplote cca od +2 st do +8 st.C s inverzným charakterom počasia v nížinách, čo sa aj potvrdzuje. Po spresnení trasy Milanom Babišíkom vyrážame v ústrety blatovému chodníku a hmly. Tempo pochodu je primerané aby všetci stačili. Prvé občerstvenie je na lúke pod plynovodom kde dáme aj prvé fotografie. Tekutiny „rôzneho“ druhu idú na odbyt spolu s domácimi dobrotami od našich drahých polovičiek. Cesta ubieha pomerne rýchlo. Občas sa z oparu vynoria pekné výhľady na údolie i kopčeky pred nami.

Okolo obeda prichádzame popri kostole do obce Buková kde robíme prestávku na občerstvenie na terase miestneho pohostinstva. Je tu fajn sedenie na slniečku ktoré nás zohrieva svojimi lúčmi. Po krátkom obede a doplnení tekutín sa lúčime s jediným cyklistom na dnešnej túre Milanom Liškom (z partie od Trnavských sršňov) ktorý ide domov na bicykli a zaželáme si úspešný Nový rok. Zvyšok „pelotónu“ pokračuje okolo PD Buková asfaltkou až po rázcestie Brezinky pri Ostrom kameni. Sme asi v polovičke pochodu a tak uvažujeme kedy asi prídeme do cieľa?! Čas hovorí, že sme ešte v „limite“ a vlak o 16:30 v Smoleniciach je reálne možné stihnúť. Cesta sa trocha dvíha ale v družnom rozhovore sa ani nenazdáme a sme v sedle pod Zárubami.

Tu nastáva čas na spoločné foto a prípitok so želaním zdravia, šťastia, lásky a vzájomného porozumenia po celý nasledujúci rok 2016. Keďže sme tu na pomyslenom „vrchole“ nášho pochodu, čaká nás už len záverečné klesanie cez Čertov žľab a chodníkom ku Smolenickému zámku. Kúsok vľavo od rázcestia ku Molpíru sa ešte krátko občerstvíme pri prameni vedľa cesty. Opäť vchádzame do hmly (nie je vidieť zámok) a tak po pamäti „strihneme“ cestu okolo jazierka pod zámkom ku štadiónu a kostolu. Cez mobil sa spájame s Jurajom Golierom a upresňujeme príchod na žel. stanicu Smolenice. Krátko po 16 hod sme už všetci v cieli pochodu na terase staničného občerstvenia. Ešte stihneme doplniť tekutiny a rozlúčiť sa s kamarátmi, ktorí prišli na túru autami z Piešťan, Vrbového, Zelenča a okolia.

Noc padá na krajinu súčasne s prichádzajúcim vlakom od Kútov. Máme v nohách cca 20 km peknej MK trasy a v duši „pocit dobre vykonanej práce“. Vďaka patrí všetkým za peknú účasť na akcii a zvlášť Milanovi a Jančimu za tip na trasu koncoročnej turistiky.

V mene svojom i výboru MKCK prajem všetkým členom(-kám) klubu ako aj „sympatizantom“ a kamarátom(-kam) v Novom roku 2016

VSETKO NAJLEPSIE VELA ZDRAVIA STASTIA LASKY A BOZIEHO POZEHNANIA.

V Trnave dna 29.12.2015

Zapísal: Igor Naništa

Akcie sa za MKCK zúčastnili: M.Babišík, J. Budoš, I.Naništa, L.Kraic, E.Kraicová, J.Michalec, J.Čavojová, D.Polák, A.Masaryková, J.Poláček, J. a M.Golierovci, P.Vrábel, M.Valovičová, M.Šuga, B.Ilavská, J.Nádaský, L.Rosa, L.Slaný.

Ako hostia: M.R.B.Ďugoví, J.Hronský, M.Modrovský, J.Šugová.

Skoro už tradične sa v novembri stretávame na záver roka na chate a hodnotíme činnosť klubu. Tohtoročná cyklosezóna 2015 bola pre MKCK pestrá a činorodá. Okrem tradičných „povinných“ jázd ako je Jašter, Dobrá Voda, Okolo Tatier, Karpaty Tour, sa v pláne objavili aj výnimočné destinácie napr: cyklozájazd Sardínia, Dunajská cyklocesta z Passau do BA, zájazd Český les, …,

Cieľom stretnutia na chate je v priateľskej atmosfére a pri dobrom guláši si pripomenúť akcie, ktoré sme absolvovali počas roka a prípadne začali plánovať tie budúcoročné. Program akcie začal už okolo 11 h prevzatím chaty, prípravou dreva do krbu a prípravou gulášu. Do týchto činností sa aktívne zapojili: J.Čavojová, J.Michalec, M.Šuga, J.Šugová, M.Valovičová, I.Naništa, L.Rosa, za čo im patrí veľká vďaka. Nemenej dôležitou súčasťou programu boli pripravené prezentácie z akcií v podaní: J.Poláčka, za čo mu tiež patrí vďaka. Medzi premietaním sme stihli „koštovať“ vínka, koláče ako i domáce klobásky, či pagáčiky. Po premietaní nasledovala večera s chutným gulášom z „tvorby“ od J.Šugovej a J.Čavojovej – ktorý všetkým chutil tiež ďakujeme. Po večeri nasledovala hudobná produkcia v podaní 3 gitár ( M.Ďuga, Ľ.Kraic, J.Budoš,) a spevu prítomných. Tiež to nemalo chybu – tlieskame Vám za nevšedný umelecký zážitok. Priebežne ešte skúšame vzorky funkčných tričiek Castelli a Sensor, ktoré plánujeme zakúpiť do výstroja členov.

Počasie tohto roku bolo vcelku prívetivé. Príjemná teplota vzduchu nad 12 st.C (drobný dážď a mrholenie bolo iba po obede). V programe nemohla chýbať už tradičná nočná túra k zrúcanine kláštora na Katarínke. Za svetla čeloviek a lámp sme vyrazili v početnej skupine na toto tajomné a charizmatické miesto v lesoch nad Dechticami. Tu sme si pospomínali a zapálili sviečku za nášho kamaráta O.Stríža, bývalého člena klubu. Ondrej nezabudneme na teba i na tvoj osobitý humor.

Po návrate na chatu už nespievame, lebo gitaristi odišli skôr domov. Zostalo iba zopár vytrvalcov a debatujeme do neskorej noci (či rána). Niektorí sa musia pre povinnosti rozlúčiť a odchádzajú domov. Pár vytrvalcov ešte trénuje biliard a zvyšok zalieza do postelí aspoň na chvíľu si pospať do rána. Drevo v krbe dohorieva a začína sa nový deň. Po raňajkách ešte debatujeme a okolo 10.30 h začíname s upratovaním chaty. Za výdatnej pomoci M.Babišíka, J.Michalca, A.Masarykovej, D.Poláka, J.Poláčka a B. Ilavskej dávame priestory do poriadku, aby sme pred 12 h mali hotovo.

Lúčime sa. Spoločne si zaželáme šťastný Nový rok 2016 a vyslovíme prianie stretnúť sa tu znova o rok.

Igor Naništa

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Helena Gurínová, Pavol Vrábel, Miroslava Valovičová, Vladimír Oravec, Jozef Michalec, Ján Budoš, Jozef Benedikovič, Igor Naništa, Daniela Fáziková a Daniel Polák

Ako hostia: Rastislav Mocko, Eva Corticelli, Nina Oravcová a Marián Modrovský

Tak a máme za sebou poslednú cyklistickú akciu z kalendára MKCK pre tento rok. Pre nepriaznivé počasie sa uskutočnila v nedeľu, t.j. o deň neskôr ako bolo pôvodne plánované, no na rozdiel od nepríjemného sychravého sobotného počasia prebehla za takmer ideálnych cyklistických podmienok, pričom nebyť dosť silného severáku, ktorý potrápil Trnavčanov pri ceste do Hlohovca a Piešťancov pri ceste domov, nebolo by sa na čo sťažovať. Akcia patrila do kategórie tých menej náročných a v tomto prípade bolo možné dokonca podľa chuti aj viac hodovať ako bicyklovať, takže si prišli na svoje aj tí menej zdatní.

Na akciu vyrazili v dopoludňajších hodinách dva malé peletóny cyklistov, jeden z Piešťan a druhý z Trnavy. Spoločné stretnutie bolo na hlavnom námestí v Hlohovci pri kostole sv. Michala, kde nás už čakali domáci Danka s Danielom. Po tradičnom fotografovaní „do albumu“ sme spoločne vyrazili smerom ku kultúrnej časti programu, ktorou bol areál hlohovského zámku, ktorý okrem samotného zámku zahŕňa aj pomerne rozsiahly park s kaskádovými terasami a viacerými hospodárskymi budovami, ale hlavne empírové divadlo, momentálne jedinú zrekonštruovanú a plne spoločensky využívanú budovu areálu. Samotný zámok je momentálne v rekonštrukcii, keďže to však robí občianske združenie zápasiace s financiami, nejakú dobu to ešte potrvá. Plánovaná návšteva zámku, ktorý mal byť pri príležitosti jarmoku mimoriadne otvorený sa žiaľ neuskutočnila, lebo sme prišli príliš skoro a nechcelo sa nám na otvorenie takmer 2 hodiny čakať aspoň je dôvod akciu zopakovať aj nabudúce.

Po tejto kultúrnej vložke nasledoval hlavný cieľ akcie, teda samotný Michalský jarmok. Preloženie akcie na nedeľu malo dva efekty, a to mínusový bolo už pomenej stánkov i zábavy i plusový menej ľudí a žiadna tlačenica (možno aj preto, že sprievodný program začínal až v poobedných hodinách). Ako sa už na správny jarmok patrí, aj my sme si tu dopriali menšie hody (cigánska „U bratrancov“, skalický trdelník a aj nejaký ten burčiak ja viem, že ako cyklisti by sme v zmysle zákona nemali, ale kto už by len odolal všetkým tým vitamínom).

Po občerstvení sme ešte chvíľu posedeli „na plote“, podebatovali a napokon sa rozišli, aby sme sa mohli zas niekedy znova stretnúť. Záverom sa chcem poďakovať všetkým za účasť a teším sa na ďalšie cyklistické akcie v budúcom roku. Dovtedy však bude určite aj nejaká pešia turistika, bežky či zjazdové lyžovanie, takže predpokladám, že sa stretneme aj skôr veď predsa stratiť do budúcej cyklistickej sezóny kondičku je krajne nežiadúce.

Juraj Poláček

Vysokohorská turistika V.Tatry -12.9.- 19.9.2015

Akcie sa za MKCK zúčstnili: Ľubo a Milka Kraicoví, Ľubo a Helen Rosoví, B.Ilavská, M.Šuga, J.Polaček, Ľ.Slaný a P.Herceg.

Ako hosť: J.Hronský

Sobota popoludnie – Na chatu Kosodrevina na Štrbskom Plese sme postupne dorazili autami aj vlakom, aby sme zažili očakávané nevšedné zážitky spojené aj s náročnou vysokohorskou turistikou. Myslím, že väčšine to vyšlo, tak ako aj počasie- tradične pekné. Večer sme si dohodli túru na prvý deň, všetci boli za, okrem teplých bratov z BA – Slaného a Hronského, ktorí prehlásili, že oni základný tábor Štrbské Pleso neopustia. A tak celý týždeň robili turistiku po okolí, Solisko a okolie, hlavne však reštaurácie vo Furkotke a Plesnivci.

Nedeľa – ako prvú túru sme si zvolili Tatranskú magistrálu – z Hrebienka na Sliezsky dom a ďalej po červenej zn. do sedla pod Ostrvou, odtiaľ prudkým zostupom na Popradské Pleso a ďalej na Štrbské Pleso. Slnečné počasie, bezvetrie a dobrá partia – nás bolo osem, plus V. Šulko s rodinou, tí boli nezávisle od nás tiež v Tatrách. Prešli sme 21 km, takže to bola dobrá príprava na nasledujúci deň, kedy sme mali naplánovanú najťažšiu túru nášho pobytu, ktorou si J.Polaček splnil svoj sen- výstup na Rysy z Poľskej strany.

Pondelok – ráno o piatej sme sa presunuli taxíkom do H. Smokovca, odtiaľ busom do Lysej Poľany, potom pešo na záchytné parkovisko, odkiaľ sa dalo ísť na Morské oko pešo (2,5hod) alebo konským povozom. Aj bicykel tam mal zákaz vjazdu, pre nás cyklistov nepochopiteľné. O 8:00 sme nasadli ako prví do koča (boli sme šiesti), ale nepohli sme sa ani o konský krok, dokiaľ sa ešte nenašlo ďalších šesť turistov do koča, lebo koč musí ísť hore vyťažený. Nakoniec po polhodine sme vyrazili, aby sme za hodinku prišli až takmer k Morskému oku.

No a z Morského oka (1396 m.n.m), kde už začalo poriadne fúkať, sme vystúpili na horné pleso (Staw Rysami,1583 m.n.m). Tam to už vyzeralo, že hore pôjdeme iba piati, lebo Boba sa chcela vrátiť, ale sa nám ju podarilo zlomiť. Začali sme strmo stúpať hore. V druhej polovici kopca až po vrchol boli iba reťaze, hustá hmla a silný vietor. Tiež veľa mladých turistov, hlavne Poliakov aj v protismere, tak tie čakania v komínoch prišli celkom vhod na vydýchanie. O 14.00 sme dosiahli vrchol Rysov (2499 m.n.m), ale hustá hmla a vietor nás hnali na druhý vrchol trochu nižšie a na chatu pod Rysmi. Horec s čajom a teplá polievka boli balzamom pre nás a Bobina veta, že na Rysoch z Poľskej strany bola 2x, (prvý a zároveň posledný) nás povzbudila pred zostupom dolu.

To už bola pohodovka, aj menej fúkalo a hmla ustúpila. Okolo Popradského plesa sme iba prešli a na Štrbské pleso sme dorazili za súmraku.

Utorok – celá partia (okrem mňa) sa rozhodla stráviť celý deň vo wellness v Poprade. Bol to určite skvelý relax a pohoda pre telo i dušu.

Ja som si spolu aj s V.Šulkom a jeho rodinkou z Hrebienka vyšiel na Téryho chatu a späť.

Streda – to už sa naše plány – kam sa vybrať na túru – značne líšili. Juraj s Mirom sa rozhodli pre návštevu Belianskej jaskyne, Ľubo Rosa s manželkou Helen si vyšliapali na Téryho chatu a cez Priečne sedlo prešli na Zbojnícku chatu a dolu do Lomnice.

Manželia Kraicoví, Boba a ja sme sa vybrali do Lomnice, že pôjdeme lanovkou na Skalnaté Pleso. Tá však pre trochu silný vietor nepremávala, tak prvá trojka sa vybrala pešo hore, odtiaľ sa Boba vydala po magistrále na Hrebienok a dolu do Smokovca. Kraicoví podľa plánu pokračovali cez Veľkú Svišťovku k Zelenému Plesu na Brnčalku o potom dolu do Lomnice.

Ja som sa premiestnil busom do Tatranskej kotliny a po zelenej zn. cez chatu Plesnivec na Veľké Biele pleso a dolu do Matliarov.

Počasie v ten deň bolo slnečné, turistické chodníky ako každý deň plné turistov.

Štvrtok – znovu individuálna turistika: Kraicoví s Ľubom Rosom sa rozhodli pre Kôprovský štít, aj ho dosiahli. Polaček vybehol na Solisko a Mlynickú dolinu, ďalší navštívili wellness.

Ja som sa skoro ráno premiestnil busom do Ždiaru – Strednica a o siedmej hod. som vyrazil zelenou zn. – Monkovou dolinou v Belianskych Tatrách na Široké sedlo. Odmenou mi boli pasúce sa čriedy kamzíkov, odtiaľ som pokračoval do Kopského sedla , na Biele pleso a po zelenej zn. cez chatu Plesnivec do Tatranskej kotliny. Počasie stále pekné, slnečné, slabý vietor.

Večer sme sa konečne všetci stretli v jednej miestnosti pri dobrom Linčianskom vínku, zhodnotili 5 dní turistiky. Myslím, že si všetci splnili svoje plány a očakávania. S ubytovaním boli všetci spokojní, bol to slušný komfort.

Ešte musím spomenúť aj trojicu z nášho klubu, ktorí prišli do Tatier v utorok a odišli vo štvrtok a bývali kúsok od nás – J.Michalec s dcérou Jankou a H.Gurínová. Tí si robili nezávisle od nás ľahšie túry. Vždy večer sme sa stretávali pri pivku vo Furkotke, kde boli oni ubytovaní.

Piatok – ráno Miro aj s Bobou odišli autom domov ako prví, po nich Kraicoví aj s Poláčkom, neskôr Rosoví.

Slaný, Hronský a ja sme zostali. Hľadali sme hríby až po Štrbu – ale nič. To veľké sucho je aj v Tatrách.

V sobotu ráno sme odišli aj my vlakom domov za svojimi blízkymi.

Zapísal: Palo Herceg

Akcie sa za MKCK zúčastnili: A. Nováková, E. Kraicová, Ľ. Kraic, J. Golier, Martin Golier, M. Babišík, a J. Budoš.

Ako hosť: Trnavský sršeň Milan Liška .

Štart v Trnave bol pred Relaxom o 7 hodine. Prišiel len Milan a to som bol veľmi rád, že nemusím ísť do Pezinka sám. Do Pezinka som chcel ísť čo najrýchlejšie, čiže cez Ružindol, Budmerice, ale vedel som, že námestie v Modre je rozkopané, chcel som sa jej vyhnúť, ale Modra bola naším magnetom, cez Vištuk a Šenkvice nás pritiahla.

V Pezinku po klasickom malom občerstvení sme čakali na Golierových, nemohli sme sa ich trochu dočkať, ale predsa sme sa stretli na hlavnej ceste smerom na Babu. Pozvoľné stúpanie po dobrej asfaltke sa zmenilo na pozvoľné neskôr na brutálne stúpanie po horšej až zlej spevnenej ceste na sedlo pod Javorinou. Cestou sme ešte absolvovali fotenie pred horárňou Rybníček. Cestou na sedlo sme museli čakať na Jura, mal po skoro ideálnej ceste defekt. Zo sedla náš nečakal oddych, i keď som to všetkým tvrdil, že pôjdeme aj dole kopcom, ale hore kopcom to bolo podstatne viac, až to vyvrcholilo stúpaním pod Skalnatou. Tu som sa začal všetkým ospravedlňovať.

Zjazdom dolu kopcom sme sa nestačili kochať prírodnou scenériou, lebo sme museli pozerať hlavne na naše kolesá, aby sme nezleteli na našu tvrdú matičku zem. Potom nasledovala pešia prechádzka cez oboru vo vysokej tráve až na červenú turistickú značku. Čo nevidieť sme sa ocitli na Čermákovej lúke, kde sme mali obedňajšiu prestávku. Boli tu snahy, aby sme zišli len nejaký kilometer dolu k chate, kde hrozilo aj pivo. Vedel som, že by bol veľký problém sa vrátiť naspäť do kopca, tak som bol proti sebe a zatrhol som to. Na Hubalovú nás čakal mierny výstup a potom krásny zjazd, kde sme mohli obdivovať krásne výhľady na Geldek a Roštún. Neskôr sme si zajazdili v krásnom zjazde po traverze až na Hubalovú. Pod Hubalovou asi 150m sme sa občerstvili pri prameni s kvalitne vychladenou vodou, ktorá niektorým pripomínala vychladené pivo.

Cez oboru sme míňali pracujúcich lesných robotníkov, Asi sme pôsobili na nich dosť čudne, že sa niekto motá po takom horku po lese a pritom im nikto neplatí za to. Cez oboru sme sa dostali cez dieru v plote na Skalku. Tu nás čakala jazda zručnosti po modrej turistickej značke, ktorá viedla tesne pri obore. Nástrahou boli skaly a polená. Všetci sme to zvládli bez ujmy aj krátke tvrdé stúpanie a následné strmé klesanie. Opäť som sa musel ospravedlňovať.

Do Sklenej huty sme už využili skôr naše brzdy, ako naše svaly pri stúpaní. Po poslednom stúpaní smerom na Zabité, sme pri zátiší s osamelou bedľou počkali na tých, čo sa najviac kochali prírodou Malých Karpát. V zjazde na Zabité vylepšili cestu lesáci alebo horári navezením hlbokej vrstvy drobného kamenia. Bol to horor nejako na bicykli prejsť, aj najmenšou možnou rýchlosťou bez šmyku alebo pádu na nohy. Túto časť by s problémami absolvovali aj jazdci s horským dizajnom. Tu sa mi podarilo preletieť, sám neviem ako cez bicykel a prvý náraz som ucítil, teraz neviem presne, či ľavým lakťom alebo ľavým bokom. Chvála Bohu som vážne zranenie nemal, čiže bez problémov sme pokračovali krásnym zjazdom po ideálnej asfaltke až do šenku v Doľanoch.

Tu sme po dosť dlhých úmorných kilometroch mohli vychutnať, čo je to pivo. Golierovci tu mali auto, čiže mali to už za sebou, samozrejme ráno museli šliapať cca 19 km do Pezinka. Zobrali so sebou aj Anku. Kraicoví a Liška prišli vlakom do Pezinka. Čiže tak isto ako nás s Milankom, čakala ich cesta cez Dlhú, Borovú a Ružindol do Trnavy po celkom dobre vyhriatej ceste, vzduchu ako keby ste sa ocitli v predhriatej trúbe. Vietor bol po Ružindol hlavne bočný. Od Ružindola sa zmenil na priaznivý do chrbta. V Cihelne v Trnave som sa rozlúčil s mojím jediným nonstopákom s Milankom. Milanko ešte deň predtým absolvoval Špačinskú stovku na bicykli, čo ešte viac podčiarkuje jeho cyklistický výkon.

Musím všetkých bez rozdielu pochváliť, že mi až tak veľa nenadávali i keď mali aj právo, lebo táto akcia, ako sme ju neskôr nazvali akcia brutus, bola veľmi náročná nielen na kondíciu, bicykle a počasie. Občerstvenie bolo len na začiatku a na konci trasy. Všetci prejavili morálne a vôľové vlastnosti, siahali skoro na dno svojich síl, ale nevzdali sa a ukázali svoj charakter. Za to všetkým patrí vďaka.

Zdar, zdar, zdar.

J. Budoš

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, B. Ilavská, D. Surovčík, J. Poláček, Ľ. a E. Kraicoví, S. Studený, J. Budoš, T. Gieci, P. Hovorka, P. Vrábel, A. Nováková a M. Babišík.

Ako hostia: D. Janus, P. Kyseľ, M. Modrovský a M. Gieci.

Bicyklovať po slovensko-moravskom pomedzí patrí pre svoje neobyčajné prírodné scenérie vždy k nezabudnuteľným cyklistickým zážitkom. Presvedčiť sa o tom prišlo v nedeľu 23.8.2015 aj 17 cyklistov(tiek) z Malokarpatského cykloklubu so svojimi hosťami.

Stretávame sa v Novom Meste nad Váhom pri miestnom Lidli krátko po 9. hodine. Prichádzame sem vlakom, autami. Z Piešťan a z neďalekého okolia prišli po svojich, čiže na bicykli.

Po obligátnom fotení sa niečo pred desiatou hodinou vydávame na trasu. Počasie je priam ukážkové, tak sa kocháme krajom v okolí Bošáce a Zemianskeho Podhradia. Cez bývalý hraničný prechod Šiance sa dostávame na Moravu. Zastavujeme sa v Březovej a v peknom prostredí Hostinca pod Lipou nám dobre padne jedno „orosené“ na občerstvenie pred nadchádzajúcim stupákom. Stúpanie je mierne s neustálymi výhľadmi na krajinu v okolí Lopeníka. Dostávame sa na Březovské sedlo. Tu sa od nás oddeľuje Peťo Hovorka, lebo ďalšia cesta nie je pre jeho cestný bicykel. Pokračuje cez Strání do Cetune, vyšliapne si Veľkú Javorinu a cez kopanice smeruje domov do Vrbového.

My ostatní pokračujeme podľa plánu v našej trase. Aby sme sa vyhli padnutiu do dediny Strání a tým aj strate nadobudnutej výšky, vydávame sa odtiaľto po červenej značke na sedlo Dubina. Cesta je opäť s krásnymi výhľadmi na moravskú stranu. Tu sa opäť vraciame na asfaltku a s minimálnou stratou výšky sa dostávame do sedla Javořina. Odbočujeme na lesnú šotolinovú cestu, ktorá nás jemným stúpaním dovedie na križovatku pri Kamennej boude. Tu je možnosť ísť k pomníku leteckej havárie z roku 1967 alebo vyšliapať si na vrchol Veľkej Javoriny. Našej trase vyhovuje možnosť tri, čiže štvorkilometrový zjazd po peknej asfaltke do dedinky Vápenky.

Je čas obeda a tak sa zastavujeme v penzióne u Černého potoka, kde sa nechávame rozmaznávať miestnou gastronómiou. Po dobrej kávičke sa opäť vydávame na našu trasu.

Za Vápenkami odbočujeme na náučný cyklochodník Psí vŕšek, ktorý bol vybudovaný v rámci cezhraničnej spolupráce Čechov a Slovákov. Tento nás dovedie do dediny Nová Lhota. Za ňou začíname stúpať po starej vojenskej ceste smerujúcej na Slovensko. Stúpanie je riadne, niektorí účastníci si ho spestrujú aj pešou chôdzou. Je ale sa stále na čo pozerať. Po ľavej ruke sa neustále objavuje vrchol Veľkej Javoriny s vysielačom, po pravej ruke krásne Filipovské údolie, ktoré sme viackrát aj cyklisticky navštívili.

Dostávame sa na kótu Kubíkový vrch, kde sa na chvíľu zastavujeme. Stretávame sa tu s partiou českých turistov, ktorí smerujú až na Králický Snežník, čo je až niekde za Jeseníkmi. Zaželáme si navzájom „Šťastnú cestu“ a vydávame sa každý po svojich.

Po prekročení pomyselných hraníc sa po miernom klesaní po starej vojenskej ceste dostávame do osady Horná Hlavina. Neustále jemné klesanie nás za stáleho sledovania pokojného života na kopaniciach dovedie až do Starej Turej. Tu nastal čas na malé občerstvenie, ktoré sme si niektorí spestrili dobrou zmrzlinu.

Máme ešte stále nejakú výšku k dobru, takže ďalšia cesta sa nesie opäť v znamení jemného klesania cez Vaďovce do Hrachovišťa. Tu prechádzame na pravý breh rieky Jablonky a do Višňového prichádzame tento raz po lesnej cestičke. Samotný Čachtický hrad obchádzame už po tradičnej idylickej asfaltke, ktorá je snáď všetkými považovaná ako jedna z najkrajších trás na kopaniciach.

Prichádzame do Čachtíc. Práve sú tu hody. Pre nás je to ale čas rozlúčiť sa s našimi členmi, ktorí odtiaľto smerujú do Piešťan a okolia. Zaželáme si navzájom „Šťastnú cestu“ a my ostatní smerujeme do cieľa dnešnej etapy, do Nového Mesta nad Váhom. Tu sa rozlúčia aj „vlakári“ s „autármi“. Autári to majú tento raz jednoduchšie, lebo nie všetci vlakári sa dostanú do prvého vlaku lebo je veľmi preplnený. Nakoniec sú radi, že ich zoberie ten posledný vlak o deviatej večer.

Nuž aj taký je cyklistický život. Ale veríme, že nám to chuť do bicyklovania nezobralo a že spoznávať svet zo sedla bicykla neprestaneme. Takže tešíme sa na ďalšie nasadnutie na sedlá našich tátošov a na vietor, ktorý bude ofukovať naše tváre dychtiace za novými cyklozážitkami.

Ľ. Kraic

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Helena Gurínová, Vladimír Putera, Vladimír Oravec, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Božena Ilavská, Vladimír Naď, Miroslav Šuga, Anna Kučerová a Stanislav Studený

Ako hostia: Rastislav Mocko, Jana Balejíková a Róbert Balejík

Úvodom treba povedať, že celý priebeh tejto akcie bol poznačený extrémnymi teplotami, ktoré sužujú Slovensko i okolité štáty už pomerne dlhú dobu a samozrejme sťažujú voľnočasové aktivity športového charakteru vrátane cyklistiky.

Štvrtok:
Po príchode do Dudiniec a ubytovaní v penzióne Bystrica zahajujeme plánovaný program akcie návštevou termálneho kúpaliska Dudinka, kde sladkým ničnerobením strávime celé odpoľudnie. Po miernom váhaní prichádza dokonca na rad aj miestny tobogán, na ktorom viacerí účastníci absolvujú svoju tobogánovú premiéru a musím povedať, že miestami je to dosť sranda.
Piatok:
Vyrážame na prvú plánovanú cyklotrasu Čabraď, Šahy. Celá trasa je vedená výlučne po značených spevnených i nespevnených cyklotrasách, ktoré však žiaľ nemajú vždy najkvalitnejší povrch. Prvý úsek po Dvorníky je pohodový, čo sa však veľmi rýchlo zmení náročným stúpaním a následným klesaním po rozbitej lesnej ceste do Rykynčíc. Nasleduje veľmi pekná a málo frekventovaná cesta dolinou do Medovariec, kde v miestnom obchode dopĺňame tekutiny a podebatujeme s tetou, ktorá vyšla pred dom skontrolovať akýže to „saganovci“ navštívili ich dedinu. Ďalší úsek trasy je opäť po lesnej ceste cez Bzovickú pahorkatinu, ktorá má celkom prijateľné stúpanie a nebyť neznámeho génia, ktorý dal na ňu navoziť makadam veľký ako päsť (týmto mu vyslovujem verejné poďakovanie), bola by aj vcelku pohodová. Čo už, chvíľu aj tlačíme. Z vrcholu sa poľnou cestou dostávame opäť na asfalt a cez Dolný Badín pokračujeme do Čabradského Vrbovku. Tu v obchode opäť dopĺňame tekutiny, čo sa neskôr ukáže byť dobrým strategickým rozhodnutím, lebo teplota stúpa do závratných výšok a ďalšia možnosť občerstvenia je značne vzdialená. Asfalt ešte chvíľu pokračuje po Jombíkov laz, kde ho vystrieda opäť náročné klesanie rozbitou lesnou cestou do prvého hlavného cieľa nášho výletu, k zrúcanine hradu Čabraď. Vyslaný prieskumník Ľuboš hlási, že cesta hore k hradu je pre bicykle nevhodná a tak výšľap i samotnú prehliadku zrúcaniny absolvujeme pešibusom. Nasleduje posledný úsek lesnej cesty k štátnej ceste číslo 75 a ďalej zaslúžený zjazd do obce Hrušov, kam dorážame doslova „na výpary“. Prvý na rade je miestny obchod ale keďže smäd je potvora, povinná zástavka sa koná aj o kúsok ďalej v krčme, kde garant platí rundu za „zatajené“ takmer 200 metrové stúpanie štrkovou cestou od hradu z kategórie „i jáj sem měl co dělat“. Nasleduje ďalší zjazd do Vinice a potom už len rovina popri Ipli do Šiah, kde sme si konečne doprajeme oneskorený ale o to viac zaslúžený odber stravy. Posledný úsek trasy vedie mierne zvlneným terénom do Dudiniec – v porovnaní so začiatkom trasy brnkačka. Celková dĺžka trasy 88,5 km s prevýšením 1013 m.
Sobota:
Úlohou dňa je dosiahnuť hlavný cieľ celej akcie, ktorým je výšľap na Sitno. Aj s ohľadom na počasie bola z troch pripravených alternatív vybraná tá najľahšia tak, aby trasu bez problémov mohli zvládnuť aj tí menej zdatní. Štartujeme teda zo Svätého Antona a po pár km sme v Banskej Štiavnici. Tu sme už boli viackrát, preto akosi nemáme potrebu dlhšie sa zdržovať v jej rozpálených uliciach, takže vybavíme len obligátne foto na hlavnom námestí a fičíme ďalej. Cesta od námestia dosť prudko stúpa, preto na parkovisku pod Novým zámkom spravíme krátku prestávku na vydýchnutie (je odtiaľ celkom slušná vyhliadka na mesto) a po fotení pod neďalekou Piargskou bránou pokračujeme ďalej smerom na Štiavnické Bane a Vindšachtské jazero. Na jazere sa práve koná festival bizarných plavidiel Utopenec s hudobným programom ale keďže je tam dosť blázninec, moc sa nezdržíme a cez sedlo Peciny pokračujeme na Počúvadlianské jazero. Tu je naplánovaná veľká prestávka s obedom (tentokrát dokonca v čase obeda) a kúpaním. Na záverečný útok na Sitno vyrážame úmyselne až o cca 15:30, kedy už nie je až taká horúčava. Veľmi príjemne pritom prekvapí zvážnica so žltou turistickou značkou, ktorou zo severu obchádzame Sitno ku asfaltovej ceste zo Svätého Antona na vrchol. Zvážnica vedie takmer ideálne po vrstevnici a v porovnaní s makadamom predchádzajúceho dňa nám pripadá ako diaľnica. Od križovatky s asfaltkou je to na vrchol ešte nejakých 250 výškových metrov dosť prudkého stúpania. Zhruba v jeho polovici sa nachádza zrúcanina hradu Sitno, kde máme krátku prestávku (je dosť prekvapujúce, že vďaka Slovenským povestiam oveľa známejší hrad Sitno je v porovnaní s takmer neznámym hradom Čabraď veľkosťou len akýmsi chudobným príbuzným). Po záverečnom stúpaní zakrátko dosahujeme vrchol (1009,2 m), misia splnená. Nasleduje krátky oddych, povinné fotenie a záverečný zjazd späť do Svätého Antona, počas ktorého sa nám viackrát otvárajú úžasné výhľady na okolie Banskej Štiavnice. Celková dĺžka trasy 37,5 km s prevýšením 743 m.
Nedeľa:
Dnešný deň je na programe trasa Dudince – Demandice – Santovka – Mýtne Ludany – Levice – Kalinčiakovo – Brhlovce – Súdovce – Hontianske Moravce – Dudince. Zasahuje však vyššia moc a vytrvalý dážď, ktorý nie a nie prestať nás núti akciu odpískať. Po ceste domov máme ako náplasť aspoň krátku zástavku v Santovke (termálny prameň, kde sa dalo „čapovať“ zadarmo, je už dávno vyschnutý ale kúpalisko je stále funkčné a vedúci je pôvodom z Trnavy) a veľkú prestávku v Leviciach (námestie, pešia zóna, park s jazierkom a Levický hrad). Mimochodom, nikde už nepršalo, takže asi sme sa s tým odpískaním unáhlili.

Záverom sa chcem poďakovať všetkým za účasť, pričom chcem vyzdvihnúť najmä tých, ktorí napriek tropickej horúčave absolvovali naplánované trasy podľa programu a nevydali sa cestou ľahšieho odporu. Moje osobitné uznanie patrí najstaršiemu účastníkovi Vladovi Oravcovi, ktorý vyšľapal Sitno s jedinou prestávkou pri zrúcanine hradu Sitno. Všetka česť.

Juraj Poláček

Akcie sa zúčastnili : Juro Poláček, Anka Nováková, Hela Gurínová, Anka Kučerová, Paľo Herceg, Miro Šuga a Vlado Naď.

Ako hosť: Maroš Modrovský.

Za krásneho veľmi teplého slnečného počasia sme sa o 9,00h stretli siedmi členovia MKCK a jeden hosť pred obchodom Lidl v Devínskej novej Vsi.Po krátkom zvítaní a doplnení chýbajúcich tekutín sme vyrazili po cyklo chodníku cez nový most, ktorý je postavený cez rieku Moravu do Rakúska k zámku Shlosshof.

Keďže sme sa moc nechceli zdržiavať – tak len pár fotiek – pokračujeme smerom na Marchegg do dediny, kde sa nachádza kaštieľ rodu Pálffyovcov a v jeho rozsiahlom parku jedno z najväčších hniezdisk bocianov v Európe. Tempo bolo vynikajúce (8 km skoro za dve hodiny) hoci slniečko pálilo a pálilo. V Marcheggu sme sa pokúšali sami nájsť to hniezdisko, ale po menšom blúdení sa radšej opýtame domácich a na to sa podujala Anka Kučerová. Bolo to záživné, ako sa pokúšala rukami nohami znázorniť letiaceho bociana, ešte že to domáci pochopili a nasmerovali nás správnym smerom. Hniezdisko sa nachádzalo v parku za Palffyovskym kaštieľom s vyhliadkovou vežou na hniezda. Urobíme zopár fotiek, dáme orosené pivečko v reštaurácii pri kaštieli a pokračujeme smerom na Angern, kde premáva kompa do Záhorskej Vsi. Neviem, či to teplo alebo hlad hnal niektorých chalanov k vyššiemu tempu, lebo si nevšimli smerovú tabulu na kompu. Keby sme ich nevrátili, tak sa zastavia hádam až v Hohenau. Po prejdení kompou na slovenskú stranu v Záhorskej Vsi hľadáme niečo, kde sa dá najesť. Takú kapustovú polievku, na akú tam sme natrafili, som už dávno nejedol a už ani jesť nebudem. Pýtali sme si aj recept od kuchára, ale nechcel prezradiť. Asi to bolo jeho záhorácke tajomstvo.

Zo Záhorskej Vsi cyklo chodníkom pokračujeme smer Vysoká pri Morave. Tu Paľo dostal defekt. Tak sme ho odprevadili na stanicu a odtiaľ išiel domov vlakom. My sa zastavujeme ešte na jedno občerstvenie (bufet u starého bicykla), ktorý už nie je ďaleko od Devínskej, kde máme autá.

Na záver – bola to pekná akcia, ktorú si každý pochvaľoval. Počasie nám vcelku prialo. Škoda toho defektu, ale aj to patrí k cyklistike. Chcem sa týmto poďakovať všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto nenáročnej akcie a že sa nedali odradiť tými vysokými teplotami.

Garant Vlado

Akcie sa zúčastnili: Nováková, Budoš, Poláček , Naď, Babišík.

Ako hosť Modrovský.

Štart v Trnave bol ako obvykle pred Relaxom o 8 hodine. Prišiel len Vlado a Milan. Do Dolného Lopašova sme zvolili najrýchlejšiu variantu. Cez Malženice, Veľké Kostoľany do Nižnej bola cesta bez väčšej premávky. Za Nižnou sme sa vybrali po družstevnej asfaltky a popri slivkovo jabloňovej aleje sme sa z juhu dostali do Dolného Lopašova. Tu na terase zavretého hostinca nás čakali až traja Juro, Anka a Marián. Po občerstvení v miestnej samoške sme smerovali severne po červenej turistickej značke. Červená značka za pár sto metrov začala strmšie stúpať popri kameňolomu až na vozovú cestu. Ďalej cesta viedla cez voňajúci borovicový les. Prechádzali sme pozdĺž starých domov v lese, ktoré niekedy slúžili ako horárne. Od Malej Klenovej začala cesta tvrdšie a tvrdšie stúpať, ale dalo sa to aj vytiahnuť na bicykli alebo peši. Pri posede pod Veľkou Klenovou sme sa rozhodli, že ešte dobijeme vrchol Veľkej Klenovej, Vlado nám dole strážil bicykle. Milan nám robil prieskumníka na vrchol, kde z tejto strany bolo veľa mnoho cestičiek. Nakoniec sme sa dostali k lavičke s prekrásnym výhľadom na Inovec, Biele Karpaty a do Malokarpatských dolín s miestami ako Pusté pole a Piešťany, ktoré sme vedeli rozpoznať.

Opäť sadáme na bicykle a čaká nás zjazd po úzkom chodníku až na miesto Dvoly, kde je pamätník SNP. Pokračujeme dolu po asfaltke až do Brezovej. Pri stanici v reštaurácii u Beláňa po objednávke nekonečne dlho čakáme na pivo a ešte dlhšie na jedlo, ale nakoniec sme s plnými žalúdkami odštartovali pozvoľným tempom do Hradišta pod Vrátnom. Z Hradišťa sme sa napojili na žltú značku. Cesta po žltej značke sa začala kľukatiť do kopca cez pasienky až na lúčne sedielka až do lesa, kde sa napojíme na žltú cyklo cestu z Jablonice. Za horárňou Suchánka nás čaká prekvapenie, nová asfaltka, ktorá vedie až na križovatku s červenou značkou. Čaká nás ešte posledné stúpanie na Pórovú haciendu. Zjazdom po nám už dosť známej ceste sme prišli na Prekážku, kde nás čakalo rozlúčenie s Ankou, Jurom a Mariánom, plánovali ísť cez Naháč do Piešťan a do Trakovíc. Nás čakalo už len osemnásť kilometrov cez Krupú, ale proti silnému vetru. Milan ponáhľal domov ešte niečo porobiť a ja s Vladom sme uzavreli akciu v Tvorsade. Musím hodnotiť túto akciu za vydarenú, i keď sa zúčastnilo málo cyklistov. Veľa cyklistov pozná zahraničné destinácie alebo lukratívne na zážitky miesta ďaleko od našich domov, ale niekedy stačí ísť sa pozrieť do svojho blízkeho okolia a spoznávať aj iné a musím povedať veľmi krásne miesta v našich Malých Karpatoch.

J. Budoš