Značka: rok_2015

Po niekoľkých rokoch sa opäť do plánu akcií MKCK dostala nonstop jazda Trnava Rysy.

Na 38. ročníku tejto cykloturistickej nonstopjazdy bolo pri prezentácii zaregistrovaných 117 účastníkov a vo štvrtok ráno v deň jazdy na trať vyrazilo 113 účastníkov za účasti primátora Trnavy.

Na akcii sa zúčastnili Jozef Benedikovič, Kamil Lavor, Palo Vrábel ( štartoval už 17 krát ), ďalej Mirka Valovičová – ako účastníčka necyklistickej časti nonstop jazdy a v radoch usporiadateľov pracoval aj Miroslav Šuga.

29.7.2015 v stredu bola prezentácia účastníkov nonstopjazdy, kde som stretol viacerých priateľov z rôznych cykloakcií. 30.7.2015 o 04:00 hod bolo odštartované, nazval som to mokrý štart, lebo aj keď už nepršalo a počasie sa malo už len zlepšovať, cesta bola ešte mokrá, čo nebolo moc príjemné na začiatok. Z Trnavy sme sa vydali smer Hlohovec, Topoľčany, Partizánske na prvý vážnejší kopec Veľké pole, Horné Hámre. Od zastávky v Horných Hámroch sa počasie už len zlepšovalo, ideálne na cyklistiku – polooblačno teplota + 24 st. C. V Strážoch pod Zvolenom bol klasický obed cyklistov – špagety na tri spôsoby a po zastávke v Nemeckej s prejavom vďaky pri pamätníku nás čakalo stúpanie na Čertovicu. Zjazd z Čertovice bol pre mňa najkrajšia časť nostopjazdy, tak som si to poriadne užil samozrejme s tým, aby som „nezískal nejaké cestné lišaje alebo nebodaj niečo ešte horšie“. Potom nás už čakali len „ hupáčiky“ Hybe, Východná, Važec a stúpanie na Štrbské pleso. Následne sme sa zhromaždili na parkovisku v Starom Smokovci, odkiaľ sme sa spoločne v balíku pobrali do INTERCAMP – u TATRANEC, kde bol cieľ dnešnej nostopjazdy Trnava Rysy 2015. V hoteli Tatranec nás čakala teplá večera, tento krát hovädzí guláš.

Tento rok sa nonstop jazda termínovo nestretla s 59. ročníkom Medzinárodného stretnutia mládeže na Rysy (6.-9.8.2015). Ja som absolvoval len cyklistickú časť nonstop jazdy. Keďže som v posledných rokoch 3 až 4 krát do roka v Tatrách, turistiku som vynechal a na druhý deň som hneď cestoval vlakom domov.

Kamil Lavor

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, Ľ. Slaný, V. Oravec, J. Budoš, J. Poláček , H. Molnár, Ľ a E. Kraicoví, J. Benedikovič, Ľ.Rosa .

Ako hostia: P. Chnapko, J. Koprna, K. Ninis, Ľ. Tonka, J. Hučka, P. Košút, H. Rosová, J. Moravec, M. Poláková, E. Benedikovičová, V. a J. Slobodoví a M. Alber.

Cieľom tohoročného cyklo výletu bola oblasť Českého lesa v dedinke Rybník v rekreačnom zariadení Rybník.

Sobota 18.7.

Na dlhú trasu nášho týždenného domova v Rybníku sa vydali tri osádky áut dvomi rôznymi cestami. Kraicoví a Benedikovičoví odštartovali smerom cez Rakúsko a Nemecko do Ćeska, čiže najrýchlejšia a cesta bez panelov. Poláček s osádkou zvolili klasickú alternatívu okolo Prahy a na Plzeň, kde v Plzni ešte urobili návštevu pivovaru. Ostatní zvolili kombináciu vlak a bicykel. Prišiel aj môj priateľ Martin z Nemecka. Večer sme sa zišli všetci okrem Slobodových, ktorí majú prísť na ďalší deň. V obci práve vrcholí akcia zraz a preteky mopedistov. Večer si ešte niektorí urobili prechádzku po dedine s krátkou návštevou koncertu hudobnej skupiny Brutus.

Nedeľa 19.7.

Ráno asi o 9 hodine po nespočetnom fotení sa vydávame na našu prvú jazdu. Vybrali sme najkratšiu, ale až na konci sme zistili, že bola najťažšia. Z Rybníka smerujeme cez Nemanice do Liskovej väčšinou po asfalte a len kde tu po spevnenej ceste k blízkosti nemeckých hraníc. V Liskovej sa musíme patrične posilniť, lebo nás čaká tvrdý výstup na najvyšší vrchol Českého lesa, Čerchov. Bývalá vojenská cesta začína dosť rýchlo stúpať až k magickým prevýšeniam. Pred posledným stúpaním využijeme čakanie na peších a kochajúcich cyklistov samo zberom čučoriedok. Po poslednom stúpaní na vrchol po panelovej ceste nás čakalo občerstvenie a zatiahnutý výhľad na široké okolie. Cesta dole bola opäť po paneloch, kde dostali zabrať brzdy, čiže nič moc. Čakáme na Paľa, ktorý mal problém s brzdami. Konečne si užívame aj zjazd po asfaltke cez dedinku Vranov, neskôr prechádzame cez dedinky Pivoň a Závist do cieľa. Po očisťovacej a relaxačnej kúre zasadneme za stôl, kde nás čakajú dobé jedlá a iontové nápoje ako napr. PU-čko Pilsner Urquell alebo deštovka Gambrinus 10.

Dĺžka 51 km, prevýšenie 1180 m.

Pondelok 20.7.

Z Rybníka opäť smerujeme do kopca smerom severovýchod, na kopci sa od nás odpoja cestári, my ideme po cykloceste do Bělej nad Radbuzou. Tu obdivujeme most so sochami, podobne ako v Náměšti nad Oslavou, ale ten náš je trochu menší. V Třemešnom sa od nás odpájajú Rosoví a my pokračujeme smerom na Přimdu. Reklamný pútač s občerstvením nás zmobilizoval, že sme všetci, okrem Kraicových, nešli pozrieť krásnu dedinku Přimdu. Päť minút, ale cesty autom, čo nám cyklistom trvalo dlhšie sme konečne dorazili na rest point Starý mlyn. Do Tachova sme odštartovali po peknej, ale hlavnej ceste, až niektorý zodpovedný zabudol odbočiť na bezpečnejšiu cestu cez dedinku. Po miernom chaose sme bezpečne dorazili do Tachova. V Tachove sme urobili zrýchlenú prehliadku mesta hľadaním miesta na občerstvenie a jedlo. Pod hradbami v reštaurácii pri potoku sme nabrali nové sily. Tu sa odpojila trojka Peter, Jozef a Kornel, lebo chceli si obzrieť aj jazdiareň. My sme sa ako obvykle vybrali ako inak ako do kopca z Tachova, aby nám jedlo lepšie zapadlo. Cestou sme míňali dedinky Hoštka a Žebráky. V Svatej Kataríne sme sa občerstvili, tu niektorí nadšenci TdF zostali pozerať dojazd etapy. Pokračujeme cez Dianu, Karlovu Huť do Rybníka. Cestou stretávame označenia zaniknutých dediniek ako Mostek, lebo toto bola prísne strážená hraničná oblasť a nemecká menšina patrila za hranice. Oneskorenci išli za nami držiac sa skalopevne cyklotrasy 36, ktorá ich priviedla až na náhornú plošinu Pleš, kde ich čakalo brutálne stúpanie. Do Rybníka došli neskoro a pekne zdemolovaní.

Dĺžka 87 km, prevýšenie 1230 m.

Utorok 21.7.

Ráno smerujeme spoznávať české a nemecké pohraničie. Vybrali sme sa južne po krásnych cyklocestách až do bývalej obce Lučina alebo Grafenried. Tu nás čakali pozostatky obce, ktoré boli vo veľmi dobrom stave ako v múzeu, prechádzali sme sa po pôdoryse bývalých budov, kde žili tiež ľudia, ktorí mali smolu, že boli Nemci. Krátko neskôr sme prekročili hranice Bundesrepublik Deutschland. Občerstvenie pri bavorskom pive sme si vychutnali za prijateľnú cenu na brehu jazera Perlsee. Na najjužnejšom mieste našej trasy Waldmünchen sme začali smerovať severne a hlavne pozvoľne do kopca. Prechádzame cez krásne upravené dedinky Spielberg, Tiefenbach a Schönau. Neskôr nás čaká náročnejšie stúpanie smerom na Schwarzach, tu sa odčlenila skupina, ktorá už mala dosť kopcov a mierila priamo do Rybníka. Skalní ešte podľa plánu smerovali cez dedinku Stadlern na rozhľadňu na kopci Ebene. Cestou tam sme ešte mali malú zastávku malé fľaškové pivo, ktoré pred strmým kopcom padlo vhod. Cestou dole po krásnom adrenalínovom chodníku sme míňali krásny skalný útvar. Opäť sme sa zišli všetci doma pri pive a dobrom jedle.

Dĺžka 69 km, prevýšenie 1090 m.

Streda 22.7.

Ráno ako obvykle opäť vyrážame podľa vopred určenej trasy, i keď niektorí si volia kratšie trasy. Z Rybníka sa dá dostať skoro na všetky smery, ale len do kopca, záleží či preferujete strmší alebo mierenejší. Pred Horou Svatého Václava, čakáme a kocháme sa a potom už len dosť dlhý zjazd do Poběžovíc. Obedňajšia prestávka má byť v Horšovskom Týne, toto malé mestečko nás prekvapilo svojou nádherou, svojim námestím a zámkom. Za mestom sme opäť vyštartovali na rozhľadňu a ako ináč do kopca. Z rozhľadne bol krásny výhľad na okolie, registrovali sme vrcholy Čerchov, Veľký Zvon a šumavské najvyššie tri kopce s najvyšším vrcholom Alber alebo Javor, ktorý sme na našej akcii na Šumave navštívili. Dosť rýchlo sme prešli cez Staňkov do Holýšova, kde nás čakal obed a občerstvenie. Počasie bolo nádherné, ale teplota začala rapídne stúpať cez tridsiatku, ešte sme nevedeli, že neskôr budeme mať problém nájsť nejaké verejné občerstvenie. Po veľmi dlhých kilometroch sme predsa našli oázu v mestečku Hostouň, pomenovali sme ho tendenčne Huston. Smäd je veľký nepriateľ, niektorí cyklisti spoznali svoje hranice a objednali si naraz pre seba hneď dve pivá a vodu. Posilnení sme poľahky prišli cez mierenejšie stúpanie a nasledujúce klesanie do Rybníka.

Dĺžka 89 km, prevýšenie 1038 m.

Štvrtok 23.7.

Dnes nás čaká najdlhšia etapa. Privítalo nás chladnejšie zamračené ráno, aspoň nebudú vysoké teploty. Vydali sme sa smerom na Hostouň. Začína mrholiť, až jemné pršanie niektorých postraší, aby vytiahli pršiplášte. K idylke sa nám ešte aj cesta zhoršila svojím kamenistým povrchom. Niektorí rapídne skrátili trasu do Horšovského Týna. My skalní po občerstvení v miestnych potravinách pokračujeme smer Kladruby. Situácia sa zlepšila, cesta sa rinula po krásnych dolinách a kopcoch s prijateľným stúpaním a ešte prestalo pršať, len kde-tu nejaká kvapka. V Kladrubách sme si obzreli zvonku benediktínsky kláštor. Dlhšia zastávka bola v Stříbre. Tu sa od nás odpojili Juro a Vlado, išli do Horníckeho skanzenu. My sme sa najprv išli najesť a potom sme prešli krásnym námestím. Toto malé mestečko bolo dávnejšie známe svojimi kasárňami, ktoré vzbudzovali rešpekt pre brancov. Začíname opäť stúpať po hlavnej, ale širokej ceste smer Bor. Tiahle stúpania nám dali zabrať. V Bore sme sa veľa nezdržali, dali sme malú klasickú prestávku. Do Bělej sme prešli bez zbytočných skratiek cez dedinky Stráž a Čečín. Mali sme už toho dosť, ale našťastie z Bělej do Rybníka to akosi rýchlo prešlo.

Dĺžka 100 km, prevýšenie 1241 m.

Piatok 24.7.

Dnešná posledná etapa mala byť akože najľahšia, z hľadiska dĺžky, stúpanie malo byť okolo1000 m, neskôr zisťujeme, že aj také stúpanie na kratšej dĺžke je vcelku náročné. Stúpame do známeho kopca, niektorí rýchlejší mierne zablúdia, tu stretávame trojku našich cyklistov: Peter, Jozef a Kornel, ktorí o deň skôr opúšťajú náš základný tábor a smerujú do južných Čiech. Za Šidlákovom strácame cyklocestu, vyskúšame si peší trial po lúke až natrafíme na cestu, ktorá nás privedie do nám známych miest Pivoň a Vranov. Z Vranova dosť dlho mierne stúpame, potom nás čaká prekrásny zjazd do Klenčí pod Čerchovom. Po občerstvení pokračujeme cez Trhanov na Hrádek, kde je pomník Jana Sladkého Kozinu, známeho chodského rebela. Z vyhliadky je vidieť náš ďalší cieľ: Domažlice. Toto mestečko nás uchvátilo veľmi dlhým a hlavne krásnym námestím. Nenechali sme si ujsť ani úžasný výhľad z mestskej veže. Po dostatočne dlhom čase na nasávanie atmosféry Domažlíc, sme nabrali smer Poběžovice. Do Poběžovíc sme sa statočne vyhýbali cestám, aby sme si vychutnali skoro ideálne cyklocesty. Neskôr stúpame na Horu Svatého Václava a pred Rybníkom sa posledný krát rozdelíme. Ja a Ľubo chceme ešte skúsiť výšľap na spomínanú Pleš. Je to len 7,5 km. Po Mostek je to v pohode, ale potom to prišlo. Cesta sa stále zdvíhala vyššie a vyššie, keby to stále takto pokračovalo prišiel by som skoro ako keby na Kráľovú Hoľu, chvalabohu boli tam úseky, kde sa dalo aj vydýchať. Ľubo išiel svojím tempom, čiže už ho nebolo vidieť. Mne sa podarilo zablúdiť, namiesto doprava som šiel doľava, lebo tá cesta išla do kopca, až som sa našiel na začiatku lesa označeného ochranné pásmo Malý Zvon. Nakoniec sme sa predsa stretli na bývalej osade Pleš pri pivku. Do Rybníka sme išli už len dole.

Dĺžka 86 km, prevýšenie 1498 m.

Sobota 25.7.

A je tu opäť lúčenie. Za sebou nechávame kraj, ktorý v minulosti zažil veľa smútku. Kraj, ktorý nebol taký vyblýskaný a atraktívny pre veľký počet dovolenkárov. Je tu cítiť ťažký život vidiečanov. Tou svojou skromnosťou ma veľmi zaujal.

My ideme domov opäť cez Nemecko a Rakúsko, len na diaľnicu sa napojíme až za Linzom. Od Paasau po Linz cestujeme popri Dunaji, kde je dunajská cyklocesta. Juraj ide domov cez Čechy, cestou domov má v pláne sa zastaviť v niektorých mestách a za Pelhřimovom sa napojiť na panelovú diaľnicu do Brna a domov.

Domov sme sa vrátili všetci v poriadku a v mysliach nám zostal zase jeden krásny týždeň strávený v sedle bicykla.

J. Budoš

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš, J. Golier, I. Matkovčík, V. Naď, J. Benedikovič, P. Herceg, M. Babišík a S. Studený.

Ako hostia: J. Popelářová, V. Gubiová, M. a V. Miklošovičoví.

Na parkovisku pri Relaxe sa stretávame 4 cyklisti Janči Budoš, Stanko Studený, Milan Babišík a Janka P. z Brezna (najvzdialenejší účastník). Po akademickej 10 minútovke sa vydávame na trasu, cez Kamenný mlyn , Biely Kostol , Medziháj do Zvončína. Pokračujeme už po ceste na Dolné, Horné Orešany cez kopec Všivavec (názov dostal asi preto, že je krátky , ale stúpanie neprimerané nášmu veku) do Smoleníc.

Tu sa pri kostole pod kopcom Molpír, stretávame s ostatnými účastníkmi akcie. Vydávame sa na cestu , ale po 100metroch zisťujeme, že je otvorený bufet na ihrisku. Tu robíme aj prezentáciu (12 účastníkov).

Pokračujeme cez Vlčiareň, vrstevnicovou lesnou cestou pod Čelom a Veterlínom na cyklocestu, ktorá vedie z Jahodníka na Červenú Skalu. Túto cyklocestu opúšťame po cca 200 metroch doľava, a pokračujeme traverzom pod Čiernou Skalou, Polámaným k Starému Plášťu. Tu končí lesná cesta, zosadáme z bicyklov (Bene sa obetoval, zostal pri bicykloch) a pešo sa vydávame a po 10 minútach sa dostávame na hrebeň Starého Plášťa . Pri zostupe sa zastavujeme pri zlepencoch, viď. foto.

Pokračujeme cca 1,5 km naspäť a pri senníku odbočujeme doľava dolu, cez Mon Repos, Mokrú dolinu do Plaveckého Mikuláša. Dobre sme si to načasovali, šenkárka ríka: pote ňúter na pívo. Tu sa od nás odpája Vierka Gubiová, pokračuje sólo cez Plav. Peter, Bukovú, Trstín do Smoleníc.

My pokračujeme do Prieval, na tekutý obed. (čučoriedkové, svetlý ležiak, rezané). Čaká nás trojkopec na Rozbehy, máme 2 defekty (Milan, Bene), tlačíme bicykle a aj sa vezieme. Na Rozbehoch zvoníme Lubovi Oravcovi, aby nám išiel otvoriť šenk. Otvoril, a tu sa lúčime s Jurom Golierom a Stankom Studeným (idú na Jablonicu, Košariská, Brezovú smer Vrbové, PN).

My pokračujeme cez Sokolské chaty (pitná prestávka) na Bojkovskú cestu a vychádzame pred Trstínom. Pred Smolenicami sa lúčime s Milošom a Veronikou , Palinom H. a pokračujeme smer Trnava, cez H. Orešany, Suchú n /Parnou, Zvončín. Krátka prestávka (defekt Milan) , pokračujeme do Trnavy, tu sa od nás odpája Janka P. Ideme ešte vyhodnotiť akciu k Seslerovi (posledná pitná prestávka Milan, Vlado, Janči ).

To je úplný záver, počasie vyšlo, pitné prestávky dodržané, akcia bez zranení.

Milan Babišík

Tropický deň v raji 5.júl.2015, Neusiedler See

Okrem toho, že 5. júl je sviatkom svätého Cyrila a Metoda, v roku 2015 pripadá na nedeľu (žiadne pracovné voľno) a je termínom ďalšej cyklistickej akcie MKCK. Naše kolesá smerujú do blízkeho zahraničia chceme prejsť väčšiu časť cesty okolo Neziderského jazera.

Stretnutie cyklistiky chtivých členov a priateľov nášho klubu je naplánované na 9:30 na parkovisku pri pláži v Neusiedl am See. A skutočne, v priebehu niekoľkých minút tu parkuje niekoľko áut s ŠPZ-kami TT, PN, HC a BA, z ktorých vystupuje a víta sa 19 cyklistov. Dnes bude pri jazere prevažovať žltomodrá farba.

Podpisujeme prezenčku, urobíme povinné foto do pamätníčka a vyrážame. Prvá časť dnešnej cyklotrasy je smerovaná po západnej strane jazera, kde sa pohybujeme po cykloceste B12 v podhorí Leithagebirge (Litavské hory) nad obcami Jois, Winden am See, Breitenbrunn, Purbach a Donnerskirchen. Cyklocesta vedie po poľnohospodárskych asfaltových cestách, je lemovaná čerešňami (odtiaľ má názov Kirschblütenradweg), vždy nás zavedie dole do dediny, aby sme sa potom opäť nastúpali hore do vinohradov. Ale vôbec to nevadí, stúpania sú miene, teplota zrána ešte tiež a odmenou za tú trošku námahy je nám výhľad na jazero. Ako pomaly pribúdajú kilometre, začína rásť aj teplota a preto s radosťou privítame otvorený hajloch Vino Schank v obci Breitenbrunn. Objednáme si teda decko vínka a chvíľu posedíme.

No sme len na začiatku, nemôžeme sa príliš motať a tak opäť nasadáme na naše kone a v stále väčšej teplote sa posúvame ďalej. Za obcou Donnerskirchen opúšťame kopčeky a cyklocestu B12 a na zvyšok dňa sa posúvame bližšie k brehu jazera na cyklocestu B10. Tu na chvíľu strácame Braňa, ktorý má žalúdočné problémy (rada pre ďalšie pokolenia cykloturistov antibiotiká sa nezapíjajú vínom) a miestami už v brutálnej horúčave sa presúvame spoločne cez polia do Oggau. Tu si musíme dať dlhšiu pauzu, doplniť tekutiny (bier alkohol aj alkoholfrei, mineralwasser, cafe) a posilniť sa.

Zastávka pomáha – Braňo sa dá dokopy a pokračuje ďalej s nami. Obídeme Rust (mesto bocianov, zapísané v zozname UNESCO), počkáme chvíľočku na obidvoch Vladov (jediný defekt dnešného dňa) a už sme v mestečku Mörbisch. Je strašné horko a tak opäť sadáme do kaviarničky, doplníme tekutiny a prvýkrát sa dostávame na breh jazera. Teda keby sa ma pýtali, tak nič moc je vidieť len šachorinu a smrdí to tu ako na Sĺňave dobre, že sme išli vrchom cez vinice. Ale do prístavu to nie je ďaleko, vydržíme.

Do Illmitzu sa plánujeme preplaviť loďou cez Maďarsko by sme zbytočne naberali kilometre, cesta tam vraj je podobná tejto do prístavu nie je čo riešiť – 7€/osobu a za chvíľu sme na západnom brehu. V pokladni nás pani prekvapí loď odchádza za 2 minúty a keďže je nás 19, sama ponúka cenu 6€/osobu. Berieme. Prekvapí aj lodník nechce vidieť žiadny lístok, naloží všetky bicykle a ideme. Na lodi sa rozdelíme na 2 skupinky tá rozumnejšia sa schová na spodnej palube a my blbci sa vypekáme na hornej na slniečku – mali sme ho zatiaľ málo (teplomer na slnku ukazuje 55°C, asi sa pokazil). Ale aspoň sa pozeráme na jazero z väčšej výšky. Plavba netrvá dlho, no napriek tomu to je veľmi príjemné spestrenie dnešnej cyklistiky. Sedíme, pozeráme ako sa loď pomaly posúva cez pás rákosia a na voľnej ploche jazera obdivujeme ľudí, ktorí sa kúpu popri zakotvených lodiach. Dá sa to bez väčšieho rizika maximálna hĺbka vody je 2 metre.

Za asi 20 minút pristávame v prístave Illmitz odtiaľto to máme do cieľa už len asi 1/3 cesty. V mestečku sa osviežime chladivou vodou St.-Bartholomäus-Quelle (minerálny prameň v centre pri kostole) a ďalej pokračujeme po východnom brehu jazera cez národný park Neusiedler See Seewinkel (významné hniezdisko vtákov) smer Podersdorf. Zastavíme sa pri vysokej vyhliadkovej veži (pekný rozhľad), oddýchneme si trochu od tepla a pokračujeme do obce Podersdorf. Tu sa ideme pozrieť a odfotiť k majáku, dáme si poslednú prestávku na občerstvenie (niekto zmrzlinu, niekto bier) a už nás čaká len posledný úsek cesty do Neusiedlu, ktorý nie je ako jediný dnes asfaltový, ale napriek tomu je dobre zjazdný.

Približne o 18:30 prichádzame konečne k autám. Musíme ich najskôr odvetrať do vnútra sa kvôli horúčave nedá vstúpiť. A tak zatiaľ nakladáme bicykle a lúčime sa. Ďalšia pekná akcia je za nami. Za vydarenú akciu ďakujem všetkým účastníkom:
Danka Fáziková, Dalibor Ješko, Vlado Putera, Juro Poláček, Peťo Julíny, Braňo Polocík, Marek Nižňanský, Janči Budoš, Hela Gurínová, Ľubo Kraic, Milka Kraicová, Dodo Benedikovič, Emília Benedikovičová, Maroš Modrovský, Vlado Oravec, Ivan Jaslovský, Janka Jaslovská, Martin Golier a zapisovateľ / garant Juro Golier

Pár nesúvislých myšlienok pod čiarou

Do Rakúska ideme cez Jarovce Kitsee. Dnes úplne civilná cesta medzi dvoma dedinkami, ak by medzi nimi nebola tabuľa Republik Österreich / Slovenská republika, človek nič nezbadá. Ale my trochu starší si ešte pamätáme, ako prísne strážené boli tieto polia. Dnes to berieme ako úplnú samozrejmosť.

Prvý výrazný rozdiel je vidieť kúsok za hranicami. Dedinky sú akési vyumývané, upravené, v nedeľu doobeda ospalé. A pritom sú to tiež len domy, predzáhradky, pred domami autá (aj Škodovky).

Druhý rozdiel parkoviská nákupných centier na okraji obcí sú na rozdiel od našich úplne prázdne. Je nedeľa, obchody sú zavreté. Čo tí Rakušáci zvyknú v nedeľu robiť?

Rozdiel tretí autá parkujeme na parkovisku v Neusiedli a nikto od nás nechce platiť. Podľa akého modelu funguje ten ich cestovný ruch? Ešte že sa tam chystajú preniknúť naši odborníci a naučia ich podnikať v cestovnom ruchu (aj keď zatiaľ len v zimných strediskách).

U mňa sú tieto pocity možno výraznejšie ako u ostatných účastníkov dnešného zájazdu, do zahraničia chodím veľmi málo a preto sa čudujem. Ešte som si nezvykol.

Pri jazere som na rozdiel od väčšiny účastníkov prvý raz, nepoznám to tu a vychutnávam si všetko aj keď veci si úplne uvedomím až o 1-2 dni doma.

Aj tie vinohrady sú akési upravené, ostrihané, okopané, pri nich ruže, stromy a lavičky láka to posadiť sa, pozerať a oddychovať. Prečo sa naháňať, času je dosť (ale náš dnešný plán musíme stihnúť).

Vinohrady u nás by sme takéto miesta použili ako lukratívne stavebné pozemky nie je fajn mať takýto výhľad priamo z obývačky? Ale víno v Breitenbrunne chutilo skvele.

Dnes sme vynechali veľa vecí (napríklad bociany v Ruste, peknú vináreň medzi Illmitzom a Podersdorfom), ale v tak veľkej skupine sa to inak ani nedá. No každý sa sem môže ešte vrátiť a dobehnúť vynechané. Momentka na východnej strane jazera – močaristý breh, kŕdle vtákov a pri nich skupinka pasúcich sa koní.

Juro Golier

Zápis vodný mlyn (levanduľové pole) Kolárovo 27.6.2015

Za MKCK sa zúčastnili: Emília Kraicová, Benedikovič Dodo, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Jana Čavojová, Juraj Poláček, Helena Gurinová, Vrábel Pavol, Budoš Ján, Babišík Milan, Matkovčík Igor a Naď Vladimír.

Hostia: Morvay Jozef, Modrovský Marian a Šimončič Jozef.

Podľa plánu bola na 27.6.2015 naplánovaná 66 km dlhá cyklotúra k vodnému mlynu v Kolárove a levanduľovému poľu pri Šali. Zraz bol v Šali pred obchodom Billa o 9.00h, kde sa nás zišlo celkom 15 cyklistov.

Po dohode sme zvolili trasu po ľavej strane Váhu po hrádzi. Zo začiatku sa to javilo celkom dobre, no po pár kilometroch začala byť hrádza neupravená, miestami pokosená tráva, ktorá sa namotávala na kazetu a na prehadzovač. Cesta bola zarastená tráva vysokou miestami vyše pása: tí cyklocrosári to nemajú ľahké.

Paľo Vrábel sa nezaprel a ako prvý opravoval defekt. Pri dedine Selice sme zišli z hrádze a navštívili miestne pohostinstvo, kde nám dobre padlo orosené pivečko. Po uhasení smädu opúšťame dedinu a vraciame sa späť k Váhu, kde sa nachádza veľká kaskáda cez celý Váh (o ktorej som nevedel). Urobíme pár spoločných fotiek a pokračujeme cez dedinku Zemné a Komoča do Kolárova (z opačnej strany ako bolo na pláne) a smerujeme k vodnému mlynu. Pri vodnom mlyne nás čakalo prekvapenie, s ktorým sme nerátali. Bol tu koncert metalovej skupiny. Keďže táto hudba nie je pre nás, tak po obligátnom fotení, rýchlo opúšťame tento areál a odchádzame hľadať niečo pod zub.

Usadili sme sa v príjemne vyzerajúcej pizzerii. Výber jedál slušný, ceny prijateľné, len ten kuchár – keby sa trochu rýchlejšie hýbal – na jedlo sme čakali skoro hodinu a pol. Po zasýtení vyrážame na spiatočnú cestu, ale už po hlavnej – smer Dedina Mládeže, Neded, Vlčany. Tu nás zastihne prvý desať minútový dáždik. Pri majeri Hetmín odbočujeme k levanduľovému poľu, ktoré sa nachádzalo medzi hrádzou a Váhom o rozmeroch asi 60x40m. Pofotíme sa a pokračujeme ďalej.

Dva kilometre pred Šaľou nás obloha druhý krát pokropila, aby sa nám lepšie dýchalo a trochu umočení sa stretávame pri našich autách.

Bol to pekný, nenáročný, celodenný výlet. Všetci boli spokojní. Namiesto plánovaných 66 km sa prešlo 83 km. Je to pekný kraj, len škoda, že to SCK na čele s Hladkým nedotiahli až do konca, ako plánovali: od Žiliny po Kolárovo (Vážska magistrála) tu to ešte neupravili ani neoznačili. Čo sa dá robiť, sme na Slovensku a nejaký čas to potrvá.

Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili, nezostali doma sedieť a rozhodli sa spoznať niečo nové.

Garant akcie Vlado

Po roku sme sa v sobotu 20.6.2015 postavili na štart 18.ročníka KT 2015. Zhruba po 4 mesačnej príprave akcie a získaní príslušných povolení od úradov. Do prezenčnej listiny sa zapísalo 57 účastníkov „cykloturistického vítania leta“ z rôznych smerov z toho aj 9 žien. Trasu akcie sme t.r. upravili a orientovali ju na severnú časť MK od Trnavy. Prezentáciu a štart sme už tradične situovali do priestoru pred reštauráciou RELAX na Rybníkovej ulici. Okolo 8:40 h po prezentácii a poučení účastníkov o spôsobe jazdy (podľa Zák. č.8/2009) na trase sa za asistencie vozidla J.Michalca a vozidla PZ SR vydávame smerom na Špačince v ústrety cca 112 km dlhej trasy. Prestávky máme plánované v Dechticiach, Vrbovom, v Agropenzióne Adam, na Košariskách v Holotéch víške, Jablonici, Prievaloch a podľa potreby a času je možné zastaviť sa v Trstíne alebo v D. Krupej. Počasie sa od rána ukazuje priaznivé s trochou oblakov a teplotou vzduchu cca 15 st. To cyklistom vyhovuje lepšie ako vysoké teploty z nedávnych dní. Po opustení mesta sa začína pelotón naťahovať a tvoria sa výkonnostné skupinky. Za asistencie 2 vlastných sprievodných vozidiel sa presúvame po 23 km do miesta 1 prestávky do Dechtíc kde je nonstop otvorený prameň vody na križovatke ciest. Tu prichádzame cca o 9:45 hod a dopĺňame stratené kalórie a tekutiny na zastávke pri miestnej reštaurácie. Po krátkom oddychu smerujeme ďalej na Vrbové – Podkylavu (penzion Adam) – Košariská (na obednú prestávku v Holotéch víške)- Brezovú p/B- Jablonicu- Prievaly (http://www.sandorf.sk/ ) – Bukovú- Trstín- D. Krupú- do Trnavy (prích. cca o 16h). Po dojazde padne vhod kotlíkový guláš a nápoj podľa vlastného výberu. Posedenie v pube reštaurácie Relax spestrujeme losovaním štartových čísiel o sponzorské vecné dary.

Akciu KT2015 podporili: rešt. RELAX Trnava, LOJ-MAR elektro Trnava (p.Jozef Loj), ELEKTRO-HAL p.Šibíková Trnava, firma Vladimír KOPÚN elektroinštalačný materiál Trnava, Poisťovňa UNION p.Ilavská Piešťany, Farby-laky p.Griflík Trnava, firma APIMED p.Kudláč Dolná Krupá, Anton Gieci Topoľčany a Malokarpatský Cykloklub.

Poďakovanie patrí všetkým účastníkom akcie KT2015 za ohľaduplnosť a dodržiavanie dohodnutých pravidiel počas akcie. Ďakujem všetkým členom i nečlenom MKCK za organizačné i technické zabezpečenie akcie. Obdiv patrí aj Martinovi Golierovi za super výkon keď absolvoval jazdu po dlhšej prestávke (pre zdravotné problémy). Spestrením akcie je aj tradičné posedenie po akcii pri gitare a pesničkách od Milana a Beatky Ďugových ktorí tento rok pre školský zájazd a povinnosti chýbali. Dôstojne ich hrou na gitare (od Vlada Naďa) zastúpil Ľuboš Kraic. Na záver akcie vyslovili cyklisti spokojnosť so zmenou trasy. Do budúcna možno uvažovať aj o kratších variantách trasy pre juniorov, príp. pre seniorov. ( 50 km až 75 km). A na tom by organizačný výbor KT2016 mal uvažovať u teraz rok pred konaním 19 ročníka akcie.

Účastníci Karpaty Tour 2015:
J.Budoš, I.Naništa, R.Proksa, Ľ.Hečko, D.Fáziková, M.Šuga, J.Michalec, Ľ.Michalec, J.Čavojová, P.Herceg, D.Kazimír, M.Ševčík, M.Kunovská, J.Hergottová, L.Škumát st., P.Škoda, E.Kraicová, J.Trokan, M.Liška, I.Šikula, I.Matkovčík, J.Jaslovská, I.Jaslovský, Ľ.Kraic, M.Očenášek, M.Golier, A.Golier, J.Golier, M.Polešenský, J.Polešenský, J.Benedikovič, J.Daniš, A.Danišová, V.Malovec, V.Naď, Ľ.Škumát ml., M.Jakabovič ml., M.Jakabovič st., L.Rosa, R.Figedy, Š.Kasala, M.Modrovský, P.Vrábel, D.Vrábel, M.Babišík, J.Ďurjak, I.Herco, J.Nádaský, S.Macejka, K.Kadúcová, M.Gieci, K.Lavor, B.Ilavská, H.Gurínová, S.Studený, P.Hovorka = 57 účastníkov.

Igor naništa

Tatry opäť trochu inak

(Okolo Tatier 2015)

Tak ako sme si už zvykli, druhý víkend v júni si prichystáme bicykle a vyrážame na akciu, ktorú už 48 rokov organizujú cyklisti z Nižnej na Orave. Nechodíme tam od začiatku (viacerí z našich tohtoročných účastníkov neboli ešte ani na svete), ale väčšina z nás si svoju premiéru na cestách medzi Nižnou, Zakopaným a slovenskými Tatrami odkrútila už dávnejšie.

Štvrtok, 11.6.

Tak aj tohto roku sa na parkovisku pri Bille v Piešťanoch schádza skupinka bicyklachtivých účastníkov. Vzhľadom na termínovú kolíziu s akciou Dunajská cyklocesta, priváža Kamil do Piešťan prázdne auto, ktoré sa tu zaplní takmer do posledného miesta. To posledné miesto obsadí Dušan v Hornej Strede. Druhé auto, ktoré nám bude počas bicyklovania robiť sprievod, šoféruje Martin, ktorý sa rozhodne na poslednú chvíľu tiež zúčastniť. Cesta autom do Liptovského Mikuláša prebieha v pohode, okrem zdržania sa v okolí Žiliny z dôvodu opravy mosta. Kolóny sú niekoľko kilometrové. Nevadí, nič nás netlačí, počasie napriek predpovediam drží a tak sa ešte pred preložením batožiny a zaparkovaním Kamilovho auta v Mikuláši naobedujeme.

Potom už nasadáme na našich tátošov a vyrážame najbližšia zastávka Kvačany. Tu si chvíľu oddýchneme, dáme jedno pivko, stretneme sa z Martinom, ktorý si vybehol na pešo kúsok hore Kvačianskou dolinou, do auta mu naložíme zdefektovaný Marošov bicykel a Mirku a Martin autom a Kamil na bicykli vyrážajú smer Matiašovce. My ostatní na trekových a horských bicykloch volíme cestu cez Kvačiansku dolinu na Huty. Dolinou miestami šliapeme, miestami tlačíme, cez Huty fučíme hore kopcom až sa nad dedinou pripojíme na hlavnú cestu od Matiašoviec. Odtiaľ je to už len dole kopcom na chvíľu pribrzdíme v Zuberci (pivo, káva, zmrzlina) a potom už pokračujeme do penziónu Monika v Habovke, ktorý sa opäť po roku stáva naším prvým domovom. Martin a Kamil zatiaľ skočia do Nižnej na prezentáciu, Maroš vymení plášť a už nás čaká len večera a posedenie pri pivku vyplnené spomienkami na začiatky nášho cykloklubu.

Piatok, 12.6.

Vstávame, naraňajkujeme sa, nabalíme Martina a na bicykloch sa spúšťame do Nižnej. Tu stretneme Jožka, ktorý si včera vyrazil z Trnavy pozrieť štart našej akcie a prespal na internáte v Tvrdošíne. Parkovisko pred hotelom v Nižnej je opäť plné cyklistov, spanilá jazda ulicami Nižnej a hornej Oravy paralyzuje na dlhšiu dobu premávku na cestách, ale nám to nevadí a za povzbudzovania detí, okoloidúcich a okolostojacich sa presúvame na hranice v Suchej Hore. Tu sa naša skupinka čaká, tí, ktorí stihli prísť skôr sa aj občerstvia, my ostatní sa aspoň napijeme a púšťame sa do prvých poľských kilometrov.

Organizátori tento rok vypustili salaš vo Witowe a ženú nás do kopcov cez Ciche, Ratulów, Nowe Bystre a Zab na Gubalowku. Odmenou za nastúpané metre a prepotené dresy je pre nás skoro letecký pohľad na Zakopane a krásne výhľady na Giewont. Na Gubalowke je niekoľko reštaurácií, plno stánkov, ktoré ponúkajú suveníry a serki (toto krásne slovo označujúce ovčí syr si nemôžem dovoliť vynechať) a ešte viac ľudí a tak sa pomaly presúvame ďalej. Martin tadiaľto neprejde a preto sa dohodneme, že sa najbližšie stretneme v Poronine.

Čaká nás prudký zjazd do Zakopaneho. V ňom sa naša skupinka trhá, ja som posledný. A to sa mi stáva osudným. Už dole v Zakopanom na križovatke dostávam defekt, ostatní si to v eufórii z rýchlosti šinú dole Zakopanym a ja zisťujem, že síce mám náhradné duše, ale vercajg a pumpa je v taške u Andreja niekde hlboko podo mnou. Škaredo zahreším a krásny zjazd si vychutnávam pešo vedľa bicykla. Keď chalani dole zistia, že dlhšie nechodím, navyše im okoloidúci cyklisti povedia, že hore niekto v modrom drese spadol a ošetrujú ho, rozdrnčia sa telefóny. Našťastie ten pooškieraný som nebol ja a tak mi vyrazia hore kopcom Maroš, Dušan a Andrej na pomoc. Po asi 2,5 kilometroch sa stretneme, opravíme defekt, a už sa aj ja kúsok odveziem.

Na Zakopane už nie je čas a tak ideme rovno do Poronina, kde u Martina v aute doplníme vodu a už nás čaká ďalšia dnešná čerešnička Bukowina Tatrzanska. Je horúco, vzduch je miestami žeravý a ja sa hore kopcom ťahám už len silou vôle. Začína mi chýbať energia (občerstvenie na hraniciach, žinčica na salaši a káva a pivko v Zakopanom), Andrej ma poctivo čaká, ale nazýva ma brzdou. To je tá dnešná výchova. Do krčmy v Lysej Poľane to už dole kopcom zvládnem, aspoň sa tu trochu napijem a s vidinou jedla na Podspádoch sa pasujem s kopčekom nad Tatranskou Javorinou. Konečne som tam. Chalani už sedia, tak sa pridám aj ja, zajeme, zapijeme a hore Príslopom to už predsa nejako zvládneme.

Podarilo sa! Už len zjazd do Ždiaru, neprebehnúť odbočku do dediny pri lyžiarskom areály Strednica a už sme v penzióne Drevenička, kde nás tento rok organizátori ubytovali. Už sa nám ani nechce ísť na guláš do Magury, vysielame iba zástupcov a my sa ideme len najesť do blízkej reštaurácie. Večer ešte posedíme s našimi krajankami Mirkou a Ivanou a úspešný deň je za nami.

Sobota 13.6.

Ďalšie bezoblačné ráno. Vstávame skoro, raňajkujeme na chate a vyrážame – autobus na nás nebude čakať. Väčšina z nás sa dnes rozhodla pre pohodovú turistickú vychádzku do Tatier. Dnes sa pridáva už aj Martin otestovať svoje sily. Autobusom sa odvezieme do Starého Smokovca, zastavíme sa v Bistre a vo dvoch skupinkách sa vydávame na Hrebienok. Naša ide ešte na kyselku a vyhliadku nad Smokovcom a potom sa cez umeleckú Krížovú cestu vráti na kraj Smokovca a na Hrebienok. Po ceste stretneme Kamila, ktorý dnes opäť zvolil bicykel a už si to vybehol na Hrebienok.

Ideme aj my. Hore sa stretáme s našou druhou skupinkou a nosičmi, ktorý dnes majú preteky na Zamkovského chatu. Ešte sa s nimi teda uvidíme. My to zoberieme okolo vodopádov na Rainerku, kde pri zvukoch folklórnej dvojice (husle, harmonika a spev) ochutnávame Tatranský čaj. V tej horúčave musíme ochutnávať opatrne a tak radšej vyrážame hore na Zamkovského chatu. Peťo s Dušanom si to skrátia po starej skratke, my ostatní ideme predpisovo po značke. Na chate je plno ľudí, je krásny čas. Našťastie jeden stôl je voľný a tak môžeme posedieť.

Návrat dole je po rovnakej ceste, od vodopádov to otočíme na Tatranskú Lomnicu, o pár minút nestihneme autobus a tak máme 2 hodiny čas na večeru v Lavíne. Nevadí, dnes už nič neplánujeme. Čaká nás už len druhá večera v Ždiari, posedenie s Mirkou a Ivanou, našich odvážlivcov aj opekanie klobás na Magure a ďalší deň je za nami. Niekto ho strávil ako turista, niekto ako cyklista, Paľo s Mirkou si aj zasúťažili a už sa len skúsime aspoň pár hodín vyspať na cestu do Mikuláša.

Nedeľa 14.6.

Posledný deň je tu. Opäť raňajky na chate, naložiť batožinu a sadnúť na bicykle. Po ceste sa ešte musíme radšej vyhnúť policajnej kontrole, ktorá v Tatranskej Kotline dáva fúkať cyklistom a už nám nič nebráni rozbehnúť sa hore dole pod Tatrami. Cesta stúpa (Kežmarské Žľaby), potom kúsok klesá (Tatranská Lomnica) a potom ako na hojdačke cez Smokovce, Polianky, Vyšné Hágy až na Štrbské Pleso a odtiaľ vedie už viac-menej dole kopcom na Podbanské. Ešte krátka zastávka v Pribyline a už to treba len dotiahnuť do Mikuláša. Podarilo sa ! Nakladáme sa do áut, ideme na obed a už nás čaká len cesta domov. Dovidenia o rok, priatelia. Čaká nás generálka na jubilejný 50. ročník.

Resumé (podľa stránky http://cykloklubnizna.sk)

účastníkov: 821 registrovaných

najstarší: Ján Suroviak – 80 ročný

najmladší: Daniel Prachař – 13 ročný

počet krajín: SVK, CZ, PL, HU, RO, BLR, AUT, GER

najpočetnejšie skupiny: MTS Krivá – 29, Galbavý Peter – 28, Bödi Michal – 25

najvzdialenejší účastník: Tamas Tudor – Bukurešť – 1084 km

najbližší účastník: Peter Dekanovský – Nižná – 20 m

najsmädnejší ročník za posledných 10 rokov – vypitých cca 1200 litrov vody počas dvoch etáp.

Za MKCK sa zúčastnilo 12 členov a hostí:
Kamil Lavor, Dušan Surovčík, Paľo Vrábel, Mirka Valovičová, Martin, Andrej a Juro Golier, Peťo Chnapko, Kornel Ninis, Peťo Julíny, Maroš Modrovský a Jožko Kováč

Na štarte nás podporil Jožko Michalec, v pelotóne jazdil aj Heňo Molnár

Juro Golier

Dunajská cyklocesta Passau-Bratislava 8.6.-13.6.2015

Za MKCK sa zúčastnili: Vlado Naď, ako garant akcie, Božena Ilavská, Hela Gurinová, Anka Kučerová, Palo Herceg, Jozef Benedikovič, Stano Studený, Vlado Oravec, Miro Šuga, Tono Gieci a ako hosť, Tónov syn Mário.

Na začiatok pár geografických údajov. Dunaj, čo do svojej dĺžky, je svojimi 2850 km druhou najdlhšou riekou v Európe. Predčila ho len Volga. Pramení vo Schwarzwalde, 60 km SV od Bodamsee v Donauschingene, na sútoku Brigach a Breg. Preteká 10 štátmi: Nemeckom, Rakúskom, Slovenskom, Maďarskom, Chorvátskom, Srbskom, Bulharskom, Rumunskom, Moldavskom a Ukrajinou. V Nemecku preteká cez Ulm, Ingolstadt, Regensburg, Passau, v Rakúsku pokračuje cez Linz, Krems, Viedeň, Slovenskom cez Bratislavu, v Maďarsku Budapešťou, ktorú rozdeľuje na Budu a Pešť. Chorvátskom cez Vukovar, v Srbsku cez mestá Novi Sad, Belehrad, kde sa k nemu pripája rieka Sáva. Rumunskom cez Turn Severin, Bulharskom mestami Vim a Ruse a opäť sa vracia do Rumunska v mestách Brila, Galati, posledné je Tulcea, kde vytvára nádhernú deltu Latea, vyhlásenú UNESCOM za svetové dedičstvo.

Dunajská cyklocesta je jednou z najznámejších a najnavštevovanejších cyklotrás v Európe. Vedie od symbolického prameňa Dunaja v Nemecku až k ústiu Dunaja do Čierneho mora v dĺžke 2600 km. Väčšinou vedie po vedľajších cestách s malou premávkou po oboch stranách alebo po cyklocestách, ktoré sú veľmi dobre značené.

Tak čo, ešte sa čudujete, prečo sme sa pre ňu rozhodli? Samozrejme, že sme si vzhľadom na našu super kondíciu trúfali na celý úsek, ale ako sa hovorí, z objektívnych príčin, sme sa rozhodli len pre časť tejto cyklocesty, od Passau po Bratislavu, v dĺžke cca 420 km. Po vyriešení dopravy sa zháňali mapy, prospekty o kultúrnych pamiatkach, hradoch a zámkoch, ktoré by bolo vhodné navštíviť. Termín odchodu sa stanovil na 8.6.2015 – Medarda.

Konečne nastal ten očakávaný deň. Na železničnej stanici v Trnave sme sa zišli o 6,00 hod, slniečko sľubne svietilo a prišlo nás vyprevadiť na cestu. Piešťanci prišli vlakom a Tóno so synom na aute z Topoľčian. Naložili sme bicykle na autá a vyrazili smer Passau, kde sme dorazili okolo obeda. Naložili batožinu na bicykle a vyrazili podľa vopred pripraveného plánu. Jedinečný Passau (každé mesto je jedinečné), leží na sútoku troch riek, uprostred Dunaj, v ľavo malinký Ilz s jeho čiernou vodou a napravo bohatý na vodu viac než samotný Dunaj zelený Inn. Po krátkej prehliadke starého mesta, ktoré má bohatú históriu a úžasnú katedrálu sv. Štefana, ktorá má najväčší orgán v Európe naberáme po ľavej strane smer Erlau, kde nás zastihla riadna búrka. V snahe rýchlo sa skryť pred dažďom do gasthausu, si Paľo nevšimol reťaz natiahnutú medzi dvoma stĺpmi a bicyklom ju pretrhol. Ešte že bola z umelej hmoty, ktovie ako by to bolo dopadlo keby bola taká pravá, oceľová. Božka neváhala, asi 20 cm kúsok mu na pamiatku zodvihla napriek lejaku, len tak, na pamiatku, ako trhačovi reťazí. Totálne premočení sme sa prezliekli do suchých vecí s pocitom, že konečne sme v suchu. V gasthasuse sme si dali prvé cappuccina a pivá. A to začala nová etapa Passau- začiatky kurzu nemčiny. Chlapci pokropení rakúskymi dažďovými kvapkami, začali so svojimi nesmelými pokusmi nemčiny: „Ein cappuccino a dve pivá“. Čašník s vytreštenými očami a otázkou „Bitte?“ nechápal, no oni nechápali, zasa jeho. Veď je to predsa jasné, jedno kapučíno a dve pivá. Počkali sme, kým sa búrka utíši a keď prestalo pršať, pokračovali sme v našej ceste. Ale čo to zrazu, o pol hodiny prišla nová vlna, nie však slnečná, ktorá by nás osušila. Dvakrát hádajte aká. No predsa dažďová. Ďalší šuch a ďalšie mokré veci. Tak to mi už nebolo všetko jedno. S dlhými vecami na prezlečenie som skoncovala. V garderóbe už nič nezostávalo, len krátke strihy. Predsa hlásili krásne slnečné počasie počas celého týždňa, tak načo brať dlhé veci. Bolo treba premyslieť každý kúsok batožiny. Dať či nedať, to bola naša Shakespearovská otázka. Pretože zbaliť sa na 6 dní, s plnou poľnou na bicykli, nie je nič jednoduché. Presne odhadnúť, čo bude treba a čo nie. Nuž, ale po vojne, je každý generál. Takto druhýkrát zmoknutí, sme sa zastavili v kempe s karavanmi a letnými domčekmi, s myšlienkou, že na dnes stačilo. V zúfalej snahe dobiť sa na recepciu, ktorá ešte nezahájila letnú sezónu sme sa rozhodli zvoliť inú taktiku. Zohriať telo ohnivou vodou, aby vysušila šat smerom zvnútra navonok. A pomohlo a nielen na šat. Zrazu sa nám zdal svet veselší a šaty nie až tak mokré. Pretrvávajúce drobné pršanie bola prechádzka ružovým sadom oproti dvom búrkam a tak sme pokračovali ďalej. Iné nám totiž nezostáva. Prešli sme okolo vodnej elektrárne Donaukraftwerk Jochenstein a obrej drevorezby morskej panny, aspoň tak vyzerala. Čo by tu však robila, veď more je na stovky kilometrov vzdialené. Otázka bola na mieste v každom z nás. Bola to víla Isu, ktorá podľa tamojších legiend vábila dunajských lodníkov do náručia smrti. drevenom vyhotovení na Brehu Dunaja. V Niederrane sme prešli na pravú stranu Dunaja okolo Waldkirchenu, ktorý nás pozdravil zrúcaninou hradu Wesen, týčiaceho sa na kopci, konečne sme prišli do Schlogenu. A zrazu prvý gasthaus Blau Donau, s obrou terasou a výhľadom na Dunaj, stojaci na brehu Dunaja nám poskytol prvý nocľah. Zastali sme, nebolo čo váhať, zvečerievalo sa a obloha bola temná. Domáca bola Rumunka, našťastie. Chlapci si aspoň pokecali a „spacákári“ si vybavili ubytovanie zadara, len tak na podlahe v izbe. Tomu hovorím čaro osobností. Uznajte sami: Paľo, Bene, Tóno a jeho milý a inteligentný syn Mário. Večer sme posedeli na terase a začali prvé doťahovačky na garanta Vlada. Myslím, že to bol Miro Šuga, kto vytiahol, že 08.06. je predsa Medarda a prišla prvá spŕška na Vlada, že lepšie načasovanie ani nemohol vybrať. Vraj Medardova kvapka 40 dní kvapká, tak hovorí jedna slovenská pranostika. Verili sme, že nás sa to predsa nemôže týkať, veď my sme v Rakúsku a tu určite neplatí. A tak sme vyvesili zmoknuté veci a konečne sa uložili do postieľok v očakávaní slnečného rána. No čo myslíte, pršalo alebo nie? Samozrejme, že áno. Ten zapeklitý Medard dorazil až do Rakúska. Neoblo však čo riešiť, museli sme ísť ďalej. Po raňajkách sme nasadli na bicykle, smer ďalší bod, mimochodom jeden z najkrajších na ceste- Schlogenblick. Z gasthausu sme sa vyrútili ako stádo betmenov, ktorým plápolali pršiplášte pod ranným dažďom. Veď bolo deň po Medardovi, tak čo by sme chceli, zostávalo už len 38 dní a bude to v suchu. Zastavili sme na konci Schlogenu, kde sa Božka obetovala a zhostila sa úlohy strážcu bicyklov. Ostatní, na čele s horským vodcom Paľom Hercegom sa vybrali pešo na vyhliadku Schlogenblick. Na prvý krát sa to nepodarilo, vodca bol príliš rýchly a zlyhalo mu vnútorné GPS. Vybehli sme o dve otočky vyššie, ale veď čo, prší tak či tak. Či v lese alebo na ceste. Tak prečo sa neprejsť. Niet sa kam ponáhľať. Na ceste by sme boli len mokrí, takto sme boli aj zablatení. Paľo si svoju kultúrnu vložku druhého dňa splnil do poslednej bodky. Pri zostupe sa zaradil do davu neveriaceho jeho turistickým skúsenostiam, ktorí ho doviedol na skutočný Schlogenblick. Nádherné miesto, kde sa meander Dunaja točí v tvare S ako had. Škoda, že spoločnú fotku zosmutnela oblačná obloha nad hlavami a pršiplášte všeho druhu a farieb. Žiaľ, fotoaparát nevie zachytiť náladu, ktorá neklesala a všetci sme boli veľmi šťastní, veď sme dosiahli vrchol, lepšie povedané výškový vrchol toho dňa. Samozrejme, že uťahovanie na úkor Vlada pokračovalo vzhľadom na daždivé počasie naďalej. Vraj to nie je dunajská cyklocesta, ale Medardova. Opakované prízvukovanie, najmä od Mira, že lepšie načasovanie ani nemohlo byť, vytváralo hrejivý pocit a úsmev, ako štít pred dažďom. Cyklocesta potom pokračovala a viedla tesne popri Dunaji, kopírujúc kľukaté brehy po relatívnej rovine. Cez Aschach, mesto v tesnom susedstve Hartkirchenu a Eferdingu, ležiace asi kilometer od Dunaja s nádhernou radnicou vybudovanou v roku 1509 a veľkým mestským erbom, ktoré si zachovalo svoj stredoveký ráz. Cez Wilhering sme pokračovali smerom na Linz, veľkomesto, ktorému sme sa chceli vyhnúť, aby sme sa nestratili. Taká bola zvolená taktika pred Linzom. A čo si myslíte, stratili alebo nestratili? Samozrejme, že stratili. Časť osádky prešla cez most na druhú stranu a schodmi dolu sa dostala na cyklocestu, druhá časť pokračovala cez most ďalej a odbočili až na svetelnej križovatke. Takže sme sa museli čakať. Išli sme cez krásny lesopark, s oddychovou zónou, trasami pre korčuliarov, bežcov, detskými ihriskami, výbehmi pre psov… no jednoducho tadiaľ, kadiaľ sa v našom „veľkomeste“ neprejdete. Veď developeri Modrej perly na Dunaji musia využiť každý štvorcový meter na komerčné účely a najlepšie na nákupné centrá typu Aupark, Avion, Eurovea. Kdežeby trávička a stromy. Načo a pre koho? Dosť ohovárania, pokračovali sme na St. Georgen, kde sme okolo 18-tej hľadali ubytovanie a začalo svitať na dobré časy, mraky začali miznúť a sem tam sa objavila modrá obloha. Pomerne rýchlo sa nám podarilo nájsť ubytovanie pre tri krásne dievčatá a dvoch tuctových chlapcov, Vlada a Mira v rodinnom penzióne, zariadenom nádherných štýlových secesným nábytkom, kachľovou pecou, starožitnosťami všetkého druhu od porcelánu, obrazov, hodín až po zbierku fajok a krásnou pokojnou záhradkou, do ktorej vyúsťovala naša jedáleň. Domáca bola veľmi milá staršia pani, ktorá nám bezplatne obtelefonovala ubytovanie pre zvyšok osádky v susednej, asi 5 km vzdialenej dedinke, v penzióne, ktorému šéfoval nahluchlý starší pán. Vďaka Bohu, že nahluchlý, posunkovou rečou a lámanou nemčinou si chlapci zabezpečili strechu nad hlavou na druhú noc. Nie hocijakú, Stanislavskú. V kalendári bolo totiž ženské meno Stanislava a tak chlapci potužení pivom, si vyskloňovali meno po svojom a vyprovokovali Stana Studeného, že musí zaplatiť fľašku, keď je Stanislava. Druhý deň sme zakončili vyvesením zmoknutých vecí a nasledoval deň tretí. Viete čím nás privítal? Hádajte opäť? Za A) Slniečkom za B) dažďom. A je správne. Konečne slniečko. Žeby koniec Medardovej cesty a nástup na Dunajskú? Áno, a odvtedy nezapršalo a skôr nás sprevádzali horúčavy, vietor a pálivé slnko. Cestou sme sa zastavili v dedine Mauthausen, v malej obci, ktorá sa stala neslávne známa jedným z najväčších koncentračných táborov v nacistickom Nemecku. K jeho dosiahnutiu sme museli prekonať strmý kopec so 14° stúpaním. Po polhodinovej prestávke, fotografovaní a prehliadke tábora z vonku sme pokračovali príjemným spustením sa z kopca ďalej na Wallsee, kde je barokový zámok, ktorý často využíval cisár František Jozef I. ako letné sídlo. Odtiaľ sme vyšliapali na najdlhší a najstrmší kopec do dedinky Stephanshart, nazývaný aj ako brána do štvrte muštu, kde príjemný hostinský ala páter z blízkeho kostola nám priniesol guláše s vurstom. Priznávam, tak takúto kombináciu som ešte nikdy nejedla. No čo už, proti gustu nieto dišputa. Rakúšania môžu vursty na každý spôsob. Prešli sme mestom Grein, ktoré je kultúrnym a správnym strediskom kraja Strudengau, známeho prekrásnou malebnou a estetickou symbiózou pôvodnej krásy krajiny a množstva hradov v okolí. Ďalším mestom na našej ceste, ktorého dotyk sme pocítili na vlastnej koži bolo mesto Ybbs. Už v stredoveku bolo významným rakúskym mestom, o čom svedčí veľa honosných meštiackych domov. Dominantu mesta tvorí neskorogotický farský kostol svätého Laurinca na samom brehu rieky. Doplnili sme potravinové zásoby a opustili ho. Okolo ďalšej vodnej elektrárne pri Persenbeugu sme dorazili sme do Pӧchlarnu, kde nás cestou upútavali plagáty známeho maliara Oskara Kokoschku, ktorý tu má rodný dom s expozíciou jeho malieb. V tom prišla na rad ďalšia s Paľových hlášok: „To by sa mi žilo, keby som bol Kokoschka, alebo mal aspoň jeden jeho obraz“, a tak po výbuchu smiechu dostáva prezývku Kokoschka. Blížila sa 17-ta hodina a bol najvyšší čas zháňať ďalšie ubytovanie. Aké, to sme nemali potuchy. O to príjemnejšie sme boli prekvapení, keď sa podarilo a s určitosťou možno povedať, najkrajšie zo všetkých. Agrofarma v Mittereichene, orientujúca na rodinnú agroturistiku s malými deťmi, na ktorú sme si museli vyšlapať tiahlym kopcom, bola pre nás oázou. Krásne vybudovaný areál so zvieratkami, kravičkami, zajačikmi, mačkami, psíkmi a ako bonus v cene nocľahu, neuveríte, krytý vyhrievaný bazén. Tak sme sa vykúpali, zaplávali, vyrochnili, jednoducho sme si ho užili. Po treťom dni padol neskutočne vhod na uvoľnenie svalstva na nohách a aj pivom naliatych bruchách. Výbuchy smiechu, ktoré bruchá striedavo uvoľňovali a napínali sa šírili široko ďaleko, tak že ubytovaní hostia chodili nazerať čo sa deje cez orosené sklá jeho prekrytia. Večer sme si spoločne posedeli pod prístreškom, kde vyvolení dostali masáž od nášho mladého fyzioterapeuta Mária. Ženy strávili noc v trojici na apartmániku s kuchynkou, nerozlučná dvojica Vlado a Miro v malej izbietke a tí ostatní spolu. Vlado Oravec so Stanom Studeným prežili určite nezabudnuteľnú noc v starosvetskej manželskej posteli s baldachýnom, Bene a Paľo na poschodovej posteli, Tóno na rozťahovacom gauči a Mário, žiaľ na toho sa neušlo, pretože miesta bolo len pre 10- tich, na zemi v spacáku. Ráno, pri platení účtu za nocľah nám domáca pani povedala, že sme mali neskutočné šťastie, pretože len túto noc mala voľné miesta a potom nasledujúce 3 týždne je plne obsadené. Zázrak? To nie. Božia pomoc? Určite áno. Po raňajkách sme vyrazili v ústrety štvrtému dňu, čo do dĺžky trasy, najkratšiemu. Pred nami bol Melk a kláštor v ňom postavený si zaslúžil úctu, obdiv a čas na zastavenie a zamyslenie. Stavba stojaca na 60 m vysokej skale nad Dunajom, dlhá 362 metrov, s 1188 oknami dominuje celému okoliu. Do kláštora sa vchádza starou časťou, priechodom medzi dvomi baštami, kde sme sa ocitli na prekrásnom nádvorí s fontánou zo 17. storočia. Prehliadku sme absolvovali každý individuálne, ako to kto cítil. Voľne prístupné boli záhrady a kláštorná kaplnka so 64 m vysokou kopulou, ktorá patrí k najvýznamnejším stavbám v Rakúsku. Niektorí zostali sedieť na námestíčku pod kláštorom a vychutnávali si kávičku alebo pivko. Za Melkom sme prešli cez most na ľavú stranu Dunaja a nasmerovali do údolia Wachau, asi najmalebnejšej časti cesty. Kraj bohatý na vinice, pivničky, hajlochy, sady, tam kde veže kostolov a zrúcaniny hradom z výšky pozerajú na tečúci Dunaj. Minuli sme Spitz so zámkom Schloss Spitz na nábreží a asi 1 km po prúde rieky neskorogotický kostolík priamo na cykloceste- St. Michael. Pri Weissenkirchene sme si my tri krásne dunajské dievčatá Hela, Božka a ja urobili pamätnú a pre Mária nezabudnuteľnú fotku, kde mu sedíme na kolenách. Poprosili sme ho, aby ju uverejnil na svoju facebookovú stránku s poznámkou, že to je jeho trojúlovok z Dunajskej cyklocesty. Úlovok ako úlovok, loviť vôbec nemusel, my sme sa fotky s najkrajším a najmladším účastníkom zároveň domáhali priam násilím. Výbuchy smiechu nemali konca. Obišli sme Dϋrnstein, v ktorom bol na tunajšom hrade väznený vojvodom Leopoldom V. Babenberským anglický kráľ Richard Levie Srdce. Stano si však tieto krásy údolia Wachau vychutnával s horkejšou príchuťou. Dva, alebo tri krát sa mu uvoľnila skrutka na kľuke stredovej osky, no šikovné ruky našich chlapcov si poradili so všetkým. Náladu nám vylepšilo zastavenie v záhrade jednej z vínnych pivníc, ktorých je tu neúrekom v každej dedinke. Cestou sme stretali rekreačných cyklistov z rôznych kútov sveta, ktorí sem prichádzajú práve za týmto druhom turistiky. Poznáte ich podľa toho, že majú rovnaké bledožlté bicykle bez batožiny, na rozdiel od nás. Občerstvení dobrým vínkom, smejivou náladou a čerešňami nielen v bruchu, ale v Božkinom prípade na ušiach, ktoré sme si kúpili cestou, pokračujúc do Kremsu, kde by sme mali mať ďalšiu plánovanú noc. V park kempingu sme sa snažili zohnať niečo na spanie. Mali sme smolu, kemp bol plne obsadený. Šéfová nám ochotne a bezplatne telefonovala do ďalších gasthausov, žiaľ, všetko bolo plne obsadené, pretože v meste bol Red Bull festival. Na orodovanie u šéfovej a tej Najvyššej moci sa uľútostila a jediné, čo nám po polhodine prehovárania znenazdania ponúkla, či by sme boli ochotní spať v kontajneroch na spanie. Súhlasili sme, ráno do 10-tej sme ich museli vypratať, lebo prídu ďalší nocľažnici. Žeby zase len táto noc bola voľná? Opäť len 10 miest? Vďaka Bohu za to! Nemuseli sme spať pod holým nebom, lebo sily ani čas na ďalšie kilometre nezostali. Mário to mal ďalšiu noc spečatené podlaha a spacák. Stana po romantickej noci s Vladom pod baldachýnom čakala noc so mnou v kontajneri. Miro zostal verný Vladovi aj túto noc, podobne ako Hela Božke a ostatní na kope v maxi kontajneri pre štyroch. Večer som za pusu na obe líca uprosila manžela pani kempovej, aby mi predal guláš, pretože som bola hladná ako vlk a jedno teplé jedlo denne musí byť aj napriek tomu, že bufet bol už dávno zatvorený. Vraj to bola posledná porcia, nakoniec sa našla aj pre Vlada, ale ten pusu nemusel dať! Darmo, my horkokrvné Slovanky máme pozitívny účinok na chladných Germánov. Vieme ako na nich, aby naštartovali mikrovlnku. No a potom to prišlo. Vladova nemčina naberala na obrátkach. Po gulášiku si išiel do bufetíku pre pivko slovami? „Ein bier, môže byť aj fľaškové“, to skoro šéfovej vyliezli oči. O čo tomu chlapovi ide. Ein bier predsa stačí, načo ešte k tomu aj to fľaškové. Ja som sa klátila pri stole smiechom a táto „prúpovidka“ sa stala hitom nielen toho večera ale cyklocesty. Vladovi sa to síce nepáčilo, ale my sme sa na tom celý večer schuti zabávali. K tomu pridali svoje spomienky aj Paľo s Benem zo Santiaga de Compostella, ktorí si pýtali „blond bier“. Minikurz nemčiny úplne zaklincovali. Smiech od našich kontajnerov sa šíril po celom stanovom tábore, na rozdiel od ostatných suchopárnych Francúzov a Holanďanov, ktorí si tíško oddychovali vo svojich karavanoch. Nič pre nás, nemajú tú správnu šťávu. Neskôr sme sa museli krotiť, aby nás nevyhodili, pre rušenie nočného kľudu, najmä Vlada a Beneho, ktorí si drkotali asi do druhej v noci. Nato, že mali problémy s artikuláciou si celkom pokecali. O to horšie pre nich bolo ranné vstávanie. Stanovený plán sa nám zatiaľ daril dodržiavať, aj keď bolo cítiť únavu po štyroch dňoch a chýbajúci bazén. Museli sme sa uskromniť verejnými sprchami v kempe. Piaty deň ráno sme vyrazili smerom na Tulln, nie však po prúde rieky, ale protiprúdovo. Naši kontajneroví chlapci sa na rozlúčku s kempom potužili pivkami viac, ako treba. Vydajúc sa na cestu, sa zrazu 3 členovia MKCK v zložení garant Vlado, Paľo a Bene akosi vytratili. Ostatní sa v rámci kolegiality rozhodli počkať. Po hodnej chvíli sa telefonicky ozval garant. Vraj ideme proti prúdu, aby sme prišli za nimi. My sme odmietli, zdravý sedliacky rozum ukazoval, ktorým smerom tečie Dunaj, i keď práve v tom mieste sa zdal, že stojí. Vhodili sme šľapku nájdenú na brehu rieky a tá jasne ukázala, akým smerom treba ísť. Vladove GPS sa dostalo do konfrontácie ako s Vladom, tak i so šľapkou. Keď si protiprúdoví chlapci v tichosti priznali, že sa pomýlili, hrdinsky nás balamutili príhodou, že si chceli omočiť nohy v Dunaji. Po úsmevnej príhode prichádzame do Tullnu, ktorého história mesta začína už v období starého Ríma. Tu v rímskom vojenskom tábore Commagene bola najväčšia základňa dunajskej flotily. V roku 1683 sa tu zhromaždilo vojsko na oslobodenie Viedne od Turkov. Nás však privítalo námestie s predajnou akciou všehochuťového tovaru od kvetov, šperkov, keramiky, pochutín, výrobkov z dreva a skla, prútené košíky, ovocie, zelenina…Ozdobou a spestrením bol gitarista cyklista, ktorého sme stretali večer v kempe. Neskutočný zjav, ryšavý, vychudnutý, v otrhaných bermudách, ktorý na bicykli z Anglicka putoval až k moru do Chorvátska a cestou si hraním na gitare privyrábal. Na noc a jedlo mu to stačilo. A to nebolo naše posledné stretnutie. Ďalšie bolo opäť v stanovom tábore v Klosterneuburgu, kde nás odmietli a jeho vysmiateho ubytovali. Mal šťastie, bol jeden na rozdiel od nás. Na námestí pri fontáne a na nábreží pri súsoší sme si urobili spoločné fotky a putovali sme ďalej. Prešli sme okolo poslednej priehrady pred Viedňou pri Greifensteine, kde z výšky na nás pyšne pozerala zrúcanina hradu z 11. storočia, ktorý bol súčasťou strážneho systému Dunajskej obchodnej cesty. Pred nami bol nový cieľ, mestečko Klosterneuburg, kde sme plánovali prespať v kempe. No tentoraz nám to ako bolo povedané nevyšlo. Keďže stany sme všetci nemali a tento tábor ubytovanie iného druhu ako v karavanoch a stanoch neposkytoval, museli sme ísť ďalej. Na recepcii to bolo zúfalé. Prosili sme dotyčnú zamestnankyňu, či nám nezoženie aspoň niečo v súkromí. Žiaľ nie, ďalší najbližší kemp, ktorý obtelefonovala bol vo Viedni, aj to plný. V tom prišla iná pracovníčka a znovu sme žobronili, že zúfalo niečo potrebujeme pre 11 ľudí. Tej skrsla myšlienka, či by sme boli ochotní ísť aj do Just Host vo Viedni, čo sú mládežnícke hotely nižšieho štandardu. Ochotne nám ho bezplatne vytelefonovala a zarezervovala ubytovanie pre všetkých. Žeby opäť náhoda? Toľko náhod pri každej noci? Ak by sme to pripustili, tak život by sa skladal len zo zhluku náhod. Čo Vy na to? Žeby opäť pomoc Najvyššieho? Nechám to na Vás. Keďže nič iné nám nezostávalo, unavení a prehriaty slnkom (čo bolo opäť vytknuté Vladovi, aké počasie to objednal, vraj lepší bol dážď, kto by nám vyhovel), sme pokračovali smerom na Viedeň. Prichádzali sme do nej po nábreží Dunaja a my sme sa potrebovali dostať o úroveň vyššie na svetelnú križovatku. Ale ako? Tam už aj fantázia dochádzala. Niečo nám navrávalo prihovoriť sa viedeňčanke sediacej na lavičke na nábreží, netušiac, že je nepočujúca. Ukázali sme jej mapu, kam sa potrebujeme dostať a tá nás ochotne vyviedla na svojom bicykli slimákom o úroveň vyššie tam, kde sme potrebovali. Niekedy majú strážni anjeli ľudské tváre. Neďaleko odtiaľ sme našli náš hotel pre mladých. No a v tom bol problém. Pre mladých. Veď túto kategóriu spĺňal jediný člen osádky- Mário. Paľo s Vladom sa dovalili na recepciu, kde bolo plno mladých ľudí, detí z Chorvátska a Francúzska, zvedaví, či nás ubytujú. Pre istotu som ich radšej poslala von, nech sa neukazujú, najprv vybavím ubytovanie a až potom ukážeme našu seniorskú osádku. Recepčný bol milý, už o nás vedel, či sme to my, tí 11 cyklisti. S vekom nerobil žiadne problémy, len deti sa asi čudovali, že sme tam nejakým omylom. Ubytovaní sme boli na dlhej chodbe, so sprchami a WC na chodbe. Tak takéto čosi som naposledy zažila v pionierskom tábore. Aspoň som si pripomenula detské časy. A tá poschodová posteľ, tá bola pre mňa nezabudnuteľná. Spala som asi dve hodiny, s jednou nohou spustenou, aby som náhodou nespadla a mala na mysli, že spím na vysokej úrovni. Zážitok iného druhu mal Stano Studený. Čakajúc na sprchu sa ozývalo spievanie „guten, guten, guten“ a vraj s celkom slušným nemeckým akcentom. Neveril vlastným očiam, keď zo sprchy vyšiel náš Bene. Kto by to bol na neho povedal. Ten týždeň v Rakúsku mu prospel ako soľ. Úplne stratil komunikačnú bariéru a začal „šprechovať“. A nastala sobota, posledný deň nášho výletu, úsek Viedeň Bratislava. Bene vyštartoval individuálne skoro ráno, pretože doma ho čakala rodinná oslava. Nás čakal jeden z nezáživných úsekov po hrádzi Viedenským lesoparkom, ktorým nás od rána omamovali vône piknikujúcich Viedenčanov. A nielen vône. O kúsok ďalej bola pláž FKK, Freikörperkultur, čo v preklade doslova znamená kultúra slobodného tela. Pri najbližšej záhradnej reštaurácii bola povinná zastávka. Veď bolo Antona a tak sa nám ušlo pozvanie na pivo od nášho oslávenca Tóna a Tónovi gratulácie. Pri pive sme si v krátkosti zhodnotili našu cestu a poďakovali hlavnému aktérovi, garantovi Vladovi za zorganizovanie tohto úžasného výletu. Nebyť jeho, tak sa takáto náročná akcia neuskutoční. Venoval tomu kopec času, od zabezpečenia dopravy po prípravu trasy, rozvrhnutie na jednotlivé etapy, materiály a informácie o pamätihodnostiach, ktoré sme cestou mali možnosť vidieť. Počasie mu až tak nevyšlo, ale čo už, podstatnejšia bola dobrá nálada a tú si priniesol každý so sebou. Vlado, ešte raz za všetkých veľká vďaka. Pred Hainburgom sa od nás odpojil Palo Herceg, ponáhľajúc sa za synom, ktorý tu má svoj domov. My sme cestou odbočili na lužné lesy do dedinky Orth, kde sme sa naobedovali. Tentoraz pokračoval v objednávaní opäť skúsený Vlado. Suverénne si vypýtal „Ein grosse bier a dve halászlé“, aj pre mňa. Nepáral sa s tým, až na to, že čašník hlupák nevedel, čo je halászlé. Nepoznať takýto medzinárodný výraz, to je hriech, veď tomu rozumie každý Slovák. Postupne si objednávali aj všetci ostatní a čuduj sa svete, v nemčine. Ten neskutočný pokrok v komunikácii za ten týždeň bol viditeľný. Sami sme boli z toho prekvapení. V gasthause Božka stretla známu, ktorá tam pracuje v kuchyni. Po obede sme chvíľu posedeli, nabrali smer Hainburg a okolo 17-tej sme vošli do Bratislavy. Po pár kilometroch pokračujúceho cyklochodníka sme pocítili trpkú skúsenosť domoviny. Cyklocesta skončila, definitívne. Predierali sme sa uličkami starého mesta, vďakabohu nabitého turistami a tešili sme sa, že po rokoch objavili okrem Prahy aj našu Bratislavu. Okolo prezidentského paláca sme prekľučkovali medzi prechodmi, križovatkami, nadchodmi, chodcami a uvedomili sme si, že sme doma, na Slovensku. V záverečnom stúpaní ku stanici Miro nechtiac narazil Vladovi do prehadzovača, ktorý sa odtrhol. Irónia, garant cesty prišiel do cieľa pešo. Lebo na Slovensku je to tak. V hlavnom meste nie sme schopní vybudovať cyklochodník od štátnej hranice po hlavnú vlakovú stanicu. Tá sama o sebe je výsmechom nás všetkých. Zostala nezmenená po 40 rokov tak, ako si ju pamätám z detstva. Nás to však nijako nedojíma, my sme na to zvyknutí, horšie, čo si o tom myslia prichádzajúci turisti. My sme sedeli unavení, ale šťastní, že sme to zvládli. Za šesť dní sme prešli 420 km s minimálnym prevýšením, bez úrazu, defektu a vážnejšej poruchy, až na dve výnimky. Nepovažovala som za potrebné, vyčíslovať jednotlivé etapy a ich dĺžky, východzie body a ciele, to vôbec nie je podstatné ani pre tých, ktorí túto Dunajskú púť absolvovali. Načo sa robiť múdrym, nikto z nás, by si to aj tak nezapamätal. Čo je oveľa podstatnejšie, sú naše pocity a dojmy, ktoré sme si z nej priniesli a tie zostanú navždy…

Čo povedať na záver. Ťažko sa hľadajú tie pravé slová a možno aj tie, ktoré boli použité, nevystihnú všetko. Pocity zostávajú hlboko v nás, v našich srdciach a dušiach, ktorí sme sa tejto úžasnej akcie zúčastnili. Zopakujem sa, pretože niečo z toho som už raz použila. Naša dunajská cesta, nesie v sebe veľkú symboliku života. Začína pre všetkých rovnako, vo východzej stanici, našim narodením. Každý dostane do vienka svoj osud, balíček, čo predstavuje batožina, pre niekoho skromnejšia, pre niekoho riadny nádel. Bicykel predstavuje naše zdravie, hybnú silu nášho života. Jeden má lepšie, iný horšie, jeden bez bezchybné, iný s poruchami, väčšími, či menšími. A samotná cesta symbolizuje našu cestu životom. Raz ide do kopca a riadne sa zapotíme pri zdolávaní prekážok, kedy kilometre symbolizujúce čas plynú oveľa pomalšie, inokedy príde obdobie, že sa len vezieme a spúšťame z kopca a dni nám utekajú ako voda jeden za druhým. To je ten lepší prípad. Niekedy ideme cestou priamočiaro a tvrdo za svojím cieľom, inokedy nás život pritlačí a musíme vybrať zákruty a urobiť ústupky a kompromisy. Niekedy ťaháme každý sám za seba, raz vpredu na čele peletónu, inokedy v zákryte za ostatnými, ale niekedy sa ocitneme aj na konci, kedy dochádzajú sily. A vtedy v protivetre života, človek ocení silu pelotónu, ktorý mu pomôže zdolať ťažký úsek. Tá istá cesta byť pre niekoho obtiažna, pre iného hračkou. Niekedy prídu dni dažďov, to sú slzy, ktoré sa tlačia do očí, inokedy vykukne nad hlavou slniečko, ktoré ich vysuší a rozžiari dušu a myseľ. Niekedy sa istí ľudia odklonia z našej cesty skôr, iní nás sprevádzajú až do jej cieľa. Taká bola aj tá naša, ktorá dala okúsiť toto všetko. Cesta nezabudnuteľná, nenapodobiteľná, jedinečná, neopakovateľná, úžasná. Jednoducho taká, aký je život každého z nás. Nikdy by však nedosiahla to čaro, ak by sme ju absolvovali každý osamote. To čaro vytvárajú práve spolupútnici. S nimi sa môžeme podeliť o zážitky, príhody, spomienky, starosti, radosti aj slasti. Sami by sme neboli ničím. Nebola to cesta o kilometroch, ani o krásach prírody, tých každý z nás videl oveľa viac. Bola to cesta úsmevu, tak ako to zachytil Vlado na fotkách v našich tvárach. Cesta o ľuďoch, o ľudskej spolupatričnosti, o priateľstve, novom, ale i overenom časom, o pomoci a porozumení. Jednoducho cesta lásky medzi ľuďmi, najúžasnejšia na svete, nevysvetliteľná, nehmatateľná, neopísateľná, neviditeľná, ktorá má rôzne podoby. Presne taká, aký je Boh, pretože Boh je láska. Zostáva s nami od začiatku až do konca, ten jediný sa z nej nikdy neodpája. Na takú budem s láskou v srdci spomínať.

garant akcie Vlado a pomocníčka Anka

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľ. Kraic, E. Kraicová, M. Nižňanský, J. Poláček, Ľ. Rosa, I. Matkovčík, D. Fáziková a J. Michalec.

Ako hostia: E. Nižňanská, M. Modrovský, P. Čambál, J. Behúl, Ľ. Kunic a J. Morvay.

Ráno o 8:15 sa nás na železničnej stanici v Kútoch stretáva celkom početná skupina 13-tich cyklistov odhodlaných popasovať sa s kilometrami, čo na nás čakali a hlavne s horúčavou, pretože teploty dnešného dňa sa mali vyšvihnúť až k 30-tke.

Je ráno, teplota je ešte znesiteľná, tak sa vydávame na trasu. Dostávam telefonát, že Jojo Michalec má záujem vydať sa za nami najbližším vlakom. Dohodneme sa, že pôjde po trase v protismere a počká nás na zámočku Pohansko. Po opustení Kútov sa vydávame k štátnej hranici smer Lanžhot. Tu nejdeme priamo na Břeclav, ale odbočujeme na Tvrdonice. V Tvrdoniciach sa dostávame na vedľajšiu cestu, ktorá nás vedie popri vrtných vežiach do Starej Břeclavi. Tu si doprajeme krátky odpočinok a osvieženie v miestnej krčme.

Nasadáme na bicykle a cesta nás dovedie na ľavý breh Dyje, čo je neklamný dôkaz, že prichádzame už do hlavnej Břeclavi. Zastavíme sa pri jej jeze. Miestni tínedžeri si tu krátia chvíle skákaním do vody z tejto betónovej stavby. Po cykloceste a vedľajších uličkách sa preštrikujeme do prírodného parku Niva Dyje, kde v príjemnom tieni stromov bicyklujeme k prvému bodu Lichtenštejnskej stavebnej činnosti – k Janovmu hradu. Je tu veľa vidieť turistov. Zastavujeme sa tu aj my na krátke fotenie, doplnenie tekutín a na už potrebnú kávičku.

Pokračujeme po cykloceste 5066, ktorou obídeme celý lednický lesopark s rybníkmi tvorenými náhonom Starej Dyje. Prezrieť si túto krásu je možné len za chôdze, takže túto alternatívu necháme na inokedy. Mesto Lednice prechádzame bez zastavenia a smerujeme radšej do prírody, konkrétne k lednickým rybníkom. Tu sa začína povrch cesty trochu zhoršovať, čo jasne signalizujú naše kolesá zabárajúce sa do riedkeho piesku. Pri troche pozornosti sa to dá zvládnuť. Odmenou sú nám ďalšie historické stavby Lichtenštejncov, ktoré sa tu v lese pred nami vynárajú: Chrám Troch grácií (gréckych bohýň Atény, Artemis a Afrodity), kaplnka Svätý Hubert a veľkolepé Rendez-vous.

Odtiaľ sa po Ladenskej aleji dostávame do Valtíc. Je čas obeda, tak zamierime do našej známej Valtickej rychty, ale je beznádejne plná, tak naše hladné žalúdky musíme zasýtiť v stredovekej keltskej krčme Avalon. Ako už tradične býva pri týchto akciách, tak aj teraz je to rovnaké: čaká nás s plnými žalúdkami výšľap na kolonádu na Rajstne. Stúpanie bolo výživné, ale výhľady odtiaľ na mesto stáli za to. Nadobudnutú výšku sme potom pozvoľne strácali po starej vojenskej signálke, ktorá kedysi slúžila na ochranu štátnych hraníc. Teraz nám dobre poslúžila na bicyklovanie v príjemnom prírodnom prostredí.

Dostávame sa na zámoček Pohansko archeologickú a pamiatkovú rezerváciu a najväčšiu oboru v ČR. No a pre nás poslednú Lichtenštejnskú stavbu na našej trase. Sedí tu a čaká na nás aj Jojo Michalec. Je tu príjemné sedieť v tieni košatých stromov a popíjať osviežujúce nápoje. No čas neúprosne beží a my sa vydávame na poslednú etapu dnešnej trasy: cez Lanžhot do Kútov.

Na železničnej stanici doplníme posledné chýbajúce tekutiny a konštatujeme, že sme prežili celkom hodnotný cyklovýlet. Bola to riadna fuška v tejto horúčave a zvlášť treba vzdať hold našim dnešným Trom Gráciám (Milke, Danke a Editke), ktoré ako príslušníčky nežného pohlavia sa rovnocenne pasovali s nadelenými kilometrami.

Ľ. Kraic