Značka: rok_2016_mimo_plan

MKCK: Babišík Milan, Igor Naništa, Juraj Golier, Ľuboš Kraic, Ľubo Rosa, Pavol Herceg, Dalibor Ješko a Ján Budoš.

Hostia: Tomáš Babišík, Nina Budošová, Marcel Reisinger, Hela Rosová , Jozef Struhár, Braňo Polocík, Vlado Šulko, Jarka Šulková, Miloš Miklošovič a Vladimír Trajlínek.

V sobotu 31.12.2016 ráno sa stretávame v Doľanoch pri požiarnej zbrojnici. Vonkajšia teplota v aute nám ukazuje -7 stupňov, ale obloha je jasná a na obzore sa objavilo ranné slnko. Po zvítaní, posmelení sa , vysvetlení trasy o 9-tej hodine vyrážame na trasu.

Smerujeme ku mestskej veži (z r.1598, ktorá je postavená na kamennom moste nad potokom, vydržala aj záplavy z r. 2011), pri kostole odbočujeme doľava. Po lesnej, neznačenej ceste prudko stúpame nad obecnými záhradami. Asi po 20 minútach prichádzame na čistinku a máme povinnú pitno-zakuskovú prestávku. Pokračujeme už miernejším stúpaním, obchádzame kopec Skalka (574m) a zastavujeme sa na čistinke s poľovníckym posedom a krmelcom. Po pravej strane obchádzame Skalku (584m) a klesáme k obore a popri nej sa dostávame až k veľkej bráne obory, ktorá je zatvorená.

Tu prichádza na rad malá prestávka s občerstvením. Nachádzame sa pod Keltekom (dolianský názov Geldeka). Stúpame vrstevnicovo a pred nami sa rozprestiera hrebeň Roštúna (Malá a Veľká Vápenná).

Konečne sme na hrebeni Geldeka (694m.n.m.), kocháme sa pohľadmi, nechýba vatra, dobrá nálada, je tu už kopu turistov. Prišli sme akurát včas, domáci k vrcholovému stĺpu priväzujú slovenskú vlajku, spievame hymnu a naši speváci sa pripájajú k Doľanskému spevokolu, ktorí nôtia slovienskie národnie piesničky. Predseda Igor už otvára šampanské, fotíme sa , akoby to bol už koniec akcie. Ale sme len na vrchole prvého kopca.

Ťažko sa nám odchádza, ale ešte máme pred sebou vrch Jelenec. Cez dieru v obore, ktorá rozdeľuje doľanskú časť a častovskú oboru sme prešli miernym stúpaním na vrch Jelenec (694m), z ktorého boli krásne výhľady na Veľkú Homolu, Čertov kopec, Skalnatú, Vysokú…, v pozadí sme videli zreteľne rakúske Alpy. Juraj Golier vyťahuje šampanské, ktoré „krvopotne“ niesol až z Dolian. Pripíjame si, nálada graduje.

Dalibor si na ohníku opeká cibuľu, pripája sa k nemu Igor, (že má ešte jednu cibuľu na opekanie aj on), ale máme pred sebou cestu dole častianskou dolinou, tak pokračujeme ďalej.

Prudko klesáme, po ľavej strane obchádzame Egreš (544m) a zastavujeme sa až pri poľovníckej chate Dolina, ktorú majú v nájme poľovníci z Častej. Tu je výborná nálada, gitara, živá muzika (mix country a modernej muziky), výborný kuchár a pomocník – guláš zo srnca z rožkami a daniela z bodkami, varené vínko a čaj.

Pomaly sa lúčime. Niektorí tu ešte zostávajú, prajeme si veselý Silvester a v novom roku sa stretneme na Trojkráľovom pochode, ktorý má pod palcom Palino Herceg.

Záverom sa dostávame cez vinice do Dolán, kde sme začínali. Trasa bola dlhá 19 km.

Milan Babišík

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Anna Kučerová, Juraj Poláček, Miroslav Šuga, Pavol Herceg, Daniela Fáziková, Ján Budoš a Babišík Milan.

Ako hostia:  Juraj Neupauer, Vladimír Trajlínek, Marianna Farkašovská a Maroš Modrovský

Zviera: pes Sára

V nedeľu 18.12.2016 sme sa stretli pri požiarnej zbrojnici v Dubovej,okr. Pezinok, v dedine, ktorá leží na východnom úpätí Malých Karpát . Po zvítaní a malom občerstvení po modrej zn. postupujeme k rekreačnému stredisku Fúgeľka, ktoré pomaly začína ožívať aj vďaka novej výstavbe rodinných domčekov pod vinohradmi (ale naozaj pomaly). Prechádzame okolo miestneho hospodára, ktorý pod horou na samote chová mladé jalovičky, ošípané, sliepky…

Vrstevnicovo sa dostávame pod Kuklu. Výstup na Kuklu (564m.n.m.) od Fúgelky bol strmší ako zostup na Tri Kopce . Pri rozhľadni sme mali povinnú pitnú a zákuskovú prestávku . Traja odvážlivci vybehli po zmrznutých rebríkoch na vyhliadku. Janči urobil pár záberov z Kukly. Po zostupe sme prešli okolo Troch kopcov, rázc. M, Z, Ž. značky cez Modranský banský chodník (otvorený r. 2013) k hornej Medvedej skale, pri ktorej boli znovuobjavená jedna šachta a dve štôlne (r.2010-2011). V minulosti   (r.1811 až 1822) tu v kremencovom podklade bola snaha o ťažbu  olova a zlata. Niečo podobné ako zlatá horúčka na Aljaške, ale v menšom… Len sa zistilo, že náklady na ťažbu zlata presahujú zisky, tak podpovrchové bane zavalili.

Prechádzame okolo dolnej Medvedej skaly, zostupujeme dole pod skalu. Obe tieto skaly sú cvičné, lezecké. Stúpame dolinou, okolo potôčika dostávame sa na rázcestie, z ktorého zbiehame k Papierničke (objekt na ploche 6,4ha, účelové zariadenie NR SR). Pokračujeme cez  Pílu, ktorou vedie náučný chodník, cca 3km, začína od Hornej Píly až po Spodnú Pílu, 14zástavok. Obidve píly sú zaniknuté.

V obci Píla sú dve miesta, kde sa dá doplniť pitný režim, jeden je Žlábek, prameň vytekajúci zo skaly pri zást. Stará škola a druhý  zdroj  je Krčma  pod hradom. My sme si zvolili  ten druhý zdroj.

Po osviežení a krátkom odpočinku pokračujeme okolo kostola miernym stúpaním na rázc. M,Ž. značky a vychádzame lesnou cestou  na lúky nad Dubovou cez vinohrady ku kostolu. Pri požiarnej  zbrojnici robíme spoločné foto (Maroš M., Juraj P.) a vinšujeme si príjemné prežitie vianočných sviatkov a s pocitom, že máme 17,5km v nohách, ktoré nám (tie kilometre) už nikto nezoberie.

Milan

4.12.2016 MIKULÁŠ POD ROZHĽADŇOU NA VEĽKEJ HOMOLI

Predpoveď počasia na víkend nám sľubovala slniečko a mráz. Čo sa aj naplnilo plus napadal čerstvý sneh cez týždeň. Momentálny nápad na akciu sa zrodil pri pohľade do kalendára MK a okolie 2016. Modranský turistický spolok, RR KST Malé Karpaty pripravil pešiu trasu zo Zochovej chaty so stretnutím na Veľkej Homoli je v čase od 12.00 h – 14.00 h.

Pre tuto variantu sa rozhodlo 9 ľudí. Osádky 2 vozidiel sa stretli na Zochovej chate pri kolibe cca o 10 hodine v zostave 1 auto M. Šuga, I. Naništa, D. Fáziková, M. Farkašovská, J.Čavojová, 2 auto M. Miklošovič, V. Miklošovičová, V. Gubiová, V. Trajlinek.

Juraj Poláček pripravil návrh na predĺženú variantu trasy z Modry- Kráľovej od kostola na Harmóniu, Starú Vodáreň – Pod Zámčiskom – Zámčisko – Nad hvezdárňou – Veľká Homoľa – Vápenka – Zbojnícke – Čermák – Panský dom – Piesok k cintorínu – Zochova chata – Piesok, Chata UK – Komárka – Tri kopce – Modra, Kráľová kostol – dĺžka: 18,1 km.

Pre tuto variantu sa rozhodlo spolu 6 ľudí J.Poláček, A.Kučerová, J.Lukačovičová, M.Modrovský, P.Herceg, M.Babišík so zrazom v Kráľovej pri kostole cca o 9 hodine.

Obidve skupiny turistov sa stretávame pred obedom cca o 11:30 h pod rozhľadňou na V.Homoli. Tu stretávame aj ďalšie partie turistov z Modry, ale aj z Trnavy napr. P.Wagnera s priateľmi z KST Spartak. Po občerstvení a tradičnom fotení s Mikulášom Milošom M. sa ešte stretáme s p. Antonom Machačkom s manželkou. Pán Macháček sa podieľal ako stavbyvedúci pri výstavbe tejto peknej drevenej rozhľadne, ktorá ale je momentálne pre turistov z technických príčin uzavretá. Urobíme si ešte foto na rozlúčku a vydáme sa spolu obe 1 a 2 skupina spoločne na zostup cez Čermák naspať na Zochovu chatu. Okolo 14:30 h sme už pri stole v Kolibe, kde si doprajeme hustú fazuľovú polievku s pivkom. V družnej debate čas rýchlo uteká a keďže 2 skupina ide ešte dole do Kráľovej k autobusu, tak sa musíme rozlúčiť.

Akcia sa vydarila no už teraz sa tešíme na ďalšiu pešiu túru niekde v okolí Piešťan po vianočných sviatkoch.

Priatelia a priateľky prajem Vám spokojné a príjemné prežitie VIANOCNYCH SVIATKOV.

Veľa zdravia šťastia lásky a spokojnosti v NOVOM ROKU 2017.

S pozdravom

I.Naništa

Akcie sa za MKCK zúčastnili: B. Ilavská, P. Vrábel, M. Valovičová, Ľ. Kraic, E. Kraicová, D. Fáziková a Ľ. Rosa.

Ako hostia: 0.

Táto akcia bola organizovaná ako záverečná a tak vlastne ako rozlúčka s touto sezónou. K jej zdarnému priebehu prispelo aj počasie, ktoré v tento posledný víkend ukázalo svoju vľúdnejšiu tvár. Celou cestou nám svietilo slnko, ktoré nám nadelilo cca 15 17 °C. Pofukoval síce juhovýchodný vietor, ale ten nám väčšinou trasy pomáhal a fúkal do chrbta. No a v neposlednom rade o dobrú pohodu na trase sa postarali aj jej samotní účastníci, z ktorých počtom tento krát prevyšovali ženy. (Chlapi asi upratovali doma)

Stretávame sa krátko po deviatej v Bratislave na hlavnej železničnej stanici. Vyrážame po Štefánikovej ulici k prezidentskému palácu. Odtiaľ sa cez podchod dostávame na Obchodnú ulicu a následne cez Michalskú ulicu do Starého mesta. Jeho uličkami sa v pohode dostaneme až k samotnému Dunaju. Hoci je ešte skoré predpoludnie, mesto a nábrežie je už plné turistov hlavne z ázijských krajín. Títo fotia všetko, čo im príde do cesty. My sme neboli výnimkou a stali sme sa tiež ich terčom.

Niečo sme si pofotili aj my a vydávame sa po cykloceste popri Dunaji smerom k Devínu. Asi po piatich kilometroch sa cyklotrasa zlučuje z hlavnou cestou, ale premávka je minimálna, tak je to v pohode. Prichádzame k sútoku Moravy a Dunaja. Tu nám pri fotení pomáhajú dotvoriť našu kulisu tiež zahraniční turisti. Škoda, že pri samotnej fotoeufórii sme sa ich ani nestihli spýtať, odkiaľ pochádzajú. Nevadí, tak snáď niekedy inokedy.

A to sa už dostávame pod samotné hradné bralo Devína. Počasie je nádherné, hrad je od slnka vysvietený, tak foto je už brnkačka. No všetky stánky s občerstvením sú zatvorené. Utrieme si suchú hubu a ideme ďalej. Našťastie o tri kilometre, v Devínskej Novej Vsi je otvorená reštaurácia Rolando a pri nej pekná, slnkom osvietená terasa. Prevádzkar sa síce pripravuje na svadbu, ktorá tu má byť popoludní, ale nás ochotne obslúži. Tu si doprajeme teplý čajík s niečím „ešte teplejším“. Dobrá kávička na záver. No proste krásne strávený čas na odpočinok.

Pokračujeme ďalej po cykloceste popri rieke Morave. Onedlho sa dostávame k Mostu Slobody, ktorý od 22. Septembra 2012 spája Slovensko s Rakúskom a tým uľahčuje cyklistom ich výlety do tejto krajiny. My ho len prejdeme tam a späť a pokračujeme ďalej na sever.

Prichádzame k Bufetu u starého bicykla. Keďže je čas obeda, zastavujeme a doprajeme si niečo pod zub. Veď sme už aj trochu hladní.

Po oddýchnutí pokračujeme ďalej po našej trase. Cyklocesta nás dovedie do Stupavy. Tu sa nezastavujeme, len sa cez ňu preštrikujeme a smerujeme do Borinky, kde v miestnej reštaurácii Pod zámkom sa chceme pred vstupom do hôr a teda aj pred stúpaním, trochu občerstviť. Máme smolu, je zatvorená a ani nevieme prečo. Tak sa občerstvíme tým, čo nám ešte zostalo v cyklotaškách a pokračujeme do hôr. Popod Dračí hrádok sa dostávame na Medené Hámre. Stúpanie je milosrdné, tak si trochu užívame krásnej prírody, ktorou tento kraj oplýva. Táto malebná oblasť nesie svoje pomenovanie podľa niekdajšieho výrobného podniku na spracovanie medi, ktorý ju preslávil v širokom okolí.

Dostávame sa na hrebeň Malých Karpát, na Sedlo pod Salašom. Nebolo to až také hrozné, povieme si. Teraz nás čaká už len klesanie. Pri Troch brestoch odbočujeme na Limbach. Užívame si zjazd po asfaltovej cestičke a kocháme sa krásnou, jesennou, malokarpatskou prírodou. Do Pezinka to nie je už tak ďaleko a tak stíhame aj vlak do Trnavy. Našťastie má päť minút meškanie, tak sa stihneme aj trochu vydýchať.

V Trnave, ako už túto jeseň tradične, v reštaurácii Albatros si na chvíľu sadneme a zhodnotíme práve končiacu sa akciu. Stretávame sa tu aj inou skupinkou turistov, ktorí boli na pešo na vrchole Zárub na Šarkaniáde. Keďže sú rovnakej krvnej skupiny ako my, tak ľahko nájdeme spoločnú reč.

Sme spokojní, bolo nám fajn, ale je nám ľúto, že to pomaly končí. Končí sa akcia, končí sa cyklosezóna a my sa na zimu trochu odmlčíme. Ale verím, že sa občas stretneme na pešej turistike a tak, ako po minulé roky sa budeme snažiť nestratiť vitalitu našej partie.

Takže, sezóna sa síce končí, ale do skorého videnia.

Ľubo Kraic

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Fáziková, I. Matkovčík, T. Gieci, Ľ. a E. Kraicoví, P. Vrábel a Ľ. Rosa.

Ako hostia: J. Lukačovičová, M. Farkašovská a H. Rosová.

Krásne počasie prvého októbrového dňa vylákalo do prírody veľa nadšencov tohto druhu športu. Skupinka desiatich cyklistov(tiek) z Malokarpatského cykloklubu a ich hostí zvolila pre tento deň pohyb v prírode na dvoch kolesách v turisticky vychytenom prostredí Bratislavského lesoparku. Sprievodcov po ceste nám okrem krásnej lesnej prírody robili aj zaujímavé orientačné body: nová rozhľadňa na lúke pod Kamzíkom, veža samotného televízneho vysielača, Železná studienka, Kačín, Červený a Biely kríž a nakoniec cyklookruh JuRaVa spájajúci body Sv. Jur, Raču a Vajnory.

Krátko po deviatej hodine sa všetci stretávame pred hlavnou železničnou stanicou v Bratislave. Po obligátnom fotení sa vydávame na trasu. Najprv znesieme naše tátoše po strmých schodoch a dostávame sa na ulicu Jaskov rad. Za ním sa už pomocou navigácie preštrikujeme cez spleť uličiek konečne do prírody. Dá nám to poriadne zabrať, lebo stúpanie dosahuje miestami 16 až 17 %.

Našou prvou zastávkou je novootvorená drevená rozhľadňa pod Kamzíkom. Je trochu bokom z našej trasy, ale našťastie nie moc. Zdá sa nám však pomerne nízka, ale nejaké zaujímavé výhľady na Bratislavu predsa len poskytuje. Teraz bol však nad mestom ranný opar, tak sme toho veľa nevideli.

Vraciame sa späť na našu trasu, výšku máme už pomerne dobrú, tak k vysielaču je to pomerne v pohode. Stojíme pod ním a obdivujeme toto obrovské technické dielo, ktoré je vidieť aj z našich vzdialených domovov. Vežu začali stavať v roku 1967 a dokončili ju v roku 1975. Pozerať sa na jej úctyhodnú výšku 194 m takpovediac priamo od jej päty, tak to teda rozhodne stálo za naše vynaložené úsilie.

Pokračujeme ďalej. Teraz je to už pravá pohoda. Prechádzame okolo bobovej dráhy. Je tu veľa turistov, niektorí posedávajú a občerstvujú sa pri rannej káve. Láka nás to zastaviť, ale našou plánovanou zastávkou je až Železná studienka. Nasleduje k nej parádny zjazd, ktorý však spôsobil Paľovi malé zdržanie, lebo na prednom kolese dostal defekt.

Stredisko Železná studienka je poriadne zmenené a kto tu nebol päť rokov ako ja, tak by to tu vôbec nespoznal. Takže aj tu sa dejú veľké zmeny. Ale občerstviť sa tu dá a my sme vyskúšali okrem žltého moku aj čerstvé pagáčiky a ríbezľové vínko. Stretávame sa tu aj s partiou z cykloklubu Apollo, s ktorými si navzájom vymieňame dojmy a zážitky z našich cyklociest. Po spoločnej fotografii sa vydávame na cestu: oni idú do Stupavy na „Dni zelá“ a my na Kačín, kde si doprajeme už prepotrebnú kávičku. Je tu veľmi živo, ľudia si opekajú slaninu a pospevujú pesničky. V blízkosti bufetu však objavujeme v lese malý psí cintorín, kde majitelia pre svojich bývalých miláčikov pripravili toto pietne miesto.

Naša cesta ďalej sa už nesie len v znamení bicyklovania a kochania sa okolitou krásnou prírodou podporenou aj jasnou oblohou. Prechádzame cez križovatku U Slivu, Dolný červený kríž a Biely Kríž. Cyklistov je veľa, stretávame tu všetky vekové kategórie. Na Bielom kríži sa zastavujeme na občerstvenie v miestom bufete Včelín. Lúka pred bufetom je priam posiata cyklistami ležiacimi a slniacimi sa v tráve. Dobrá kapustnica a bryndzové pagáčiky prišli vhod.

Ešte kúsok vystúpame na križovatku nad Salašom a potom nás čaká už len parádny zjazd do Svätého Jura. Ako bonbónik na záver absolvujeme cyklookruh spájajúci Jur, Vajnory a Raču. Celá cesta je odpočinková, po rovine. Trochu môžeme zarelaxovať aj za jazdy. Okrem časti medzi Vajnormi a Račou, kde bolo treba prejsť po vedľajších cestách našťastie teraz s malou premávkou, sme putovali po cyklocestách obklopenými vinicami alebo šúrskymi mokrinami. Pomocou navigácie a našej sprievodkyne Janky celý okruh zvládneme bez problémov.

Okruh sa uzavrel. Prešli sme cca niečo cez 50 km. Zistili sme, že okolie našej metropole poskytuje pre cyklistu pomerne veľa vyžitia, čo sme patrične ešte zhodnotili v Trnave v staničnom bufete Albatros. Nálada tu bola vynikajúca, veď okrem dnešných zážitkov sme si zaspomínali aj tie krásne z našej minulosti. Veď to, čo sme za tých dvadsať rokov v klube na našich cyklocestách zažili, je krásny kus života, na ktorý vždy radi spomíname.

Lubo Kraic

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Surovčík, J. Antal, Ľ. Kraic, J. Budoš, I. Matkovčík, B. Ilavská a D. Fáziková

Ako hostia: M. Farkašovská a E. Antalová

Počasie týchto posledných augustových dní skôr lákalo k vode, ale kto sa v tento deň rozhodol pre bicykel a strávil ho s partiou z MKCK, urobil rozhodne dobre. V pláne bola trasa, ktorá patrí v Bielych Karpatoch medzi tie ozaj najkrajšie.

Stretávame sa krátko po deviatej v Novom Meste nad Váhom na parkovisku pri Lidli. Prichádzame sem rôzne: Božka Ilavská a Dušan Surovčík po svojich čiže na bicykli, Danka Fáziková kombinovane na bicykli a vlakom a ostatní autami.

Po štartovacom fote sa vydávame na trasu. Opúšťame mesto a po podhorí Bielych Karpát sa dostávame do Haluzíc. Tu sa na chvíľu zastavíme a prezrieme si opevnenú zrúcaninu románskeho kostolíka s hradiskom, ktorého pramene siahajú až do roku 1240. Hneď vedľa neho sa tiahne takmer 1 km dlhá, 200 m široká a miestami až 50 m hlboká tiesňava, zvaná aj ako Haluzická súteska. Je tu vybudovaný aj náučný chodník, ktorým sa niektorí členovia našej výpravy vybrali na krátky prieskum tohto prírodného zjavu.

Ďalej pokračujeme dedinkami Štvrtok, Ivanovce, Melčice, Kochanovce… Na ceste vládne pohoda: počasie je ukážkové, ľudia si tu užívajú pokojný nedeľný život a pomaly začínajú vyváňať nedeľné obedy.

V obci Chocholná sme sa zastavili pri miestnom prameni a nabrali si dobrej kyselky a v miestnom hostinci sme sa osviežili dobrým oroseným. Osvieženie bolo už potrebné, lebo nás čakalo stúpanie na hrebeň Bielych Karpát.

V dedinke už odbočujeme na úzku asfaltku, ktorá nás vyvedie von do prírody. Cesta je dobre značená, smer na Kykulu je známy a keďže stúpanie je zatiaľ pozvoľné a slnko nám neustále svieti nad hlavou, kocháme sa okolím na plné obrátky. Veď je aj čím.

Pri konci sa stúpanie zostruje, ale je to už vykompenzované začínajúcimi výhľadmi na roztrúsené chalúpky po okolitých hrebeňoch a úbočiach. To už prichádzame na miesto zvané Kykula – osada. Je tu vidieť budovu prvej slovenskej kopaničiarskej školy, ktorú tu v roku 1903 založil pre deti z okolitých osád vlastenecký učiteľ a spisovateľ Ferdinand Dúbravský. Budovu miestny podnikateľ prestavil na penzión. Ten tu aj nejakú dobu fungoval, ale momentálne bol zatvorený.

Odtiaľ je to už len pár záberov na bicykli a sme na bývalej hranici. Výhľady sa tu začínajú meniť. Pred nami sa rozprestierajú Biele Karpaty z Moravskej strany s dominujúcou osadou Výškovec v popredí. Táto scenéria chytí každého za srdce. Tu sa chodí teda doslova s otvorenými očami. Prehupneme sa až ku križovatke ciest na Mikulčin Vrch a do Starého Hrozenkova. Tu je od roku 1997 postavený pomník americkým letcom, ktorí tu boli zostrelení 29.augusta 1944 pri oslobodzovaní Československa.

Pokračujeme smerom na Mikulčin Vrch a čaká nás posledné stúpanie. Veľmi ho ani nevnímame, lebo nás zamestnávajú výhľady po okolí – sú fakt úžasné. Zastavujeme sa v horskej chate Valmont, kde si doprajeme zaslúžený obed. Dáme si ho na miestnej terase, takže to máme servírované zase aj s výhľadmi.

Po dobrom kulinárskom zážitku nás čaká len odpočinkový zjazd cez Troják, osadu Lopeník do Březovej. Krásnym údolím, po bokoch ktorého vidieť pasúce sa stáda kráv s malými teliatkami, prichádzame späť na Slovensko. Stále pozvoľne klesáme a kocháme s aj miestnymi dedinkami. Na odporúčanie Božky Ilavskej sa zastavujeme v Zemianskom Podhradí, kde si pozrieme unikátny ranoempírový evanjelický kostol postavený v kruhovom pôdoryse. Stavba je unikátom tohto druhu v strednej Európe. Kúsok od kostola sa nachádza kaštieľ rodín Prileských-Ostrolúckych, ktorý je známy Adelou Ostrolúckou, niekdajšou láskou Ľudovíta Štúra.

Trochu nám z toho všetkého vysmädlo, tak sa ešte na chvíľku zastavíme v miestnom hostinci na malé občerstvenie. Do cieľa etapy to máme už len na skok, tak môžeme pomaly rekapitulovať.

Prešli sme cez 70 km. Božka, ktorá to ťahala až do Piešťan, tak ešte o 40 km viac.

Sme unavení, ale veľmi spokojní. Veď sme prežili to, čo sme si prežiť priali. Stráviť krásny deň v lone prírody Bielych Karpát.

Ľ Kraic

 

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Poláček, V. Oravec, V. Putera, B. Ilavská, H. Gurínová, A. Kučerová, V. Naď, I. Naništa, J. Michalec, Ľ. Kraic, E. Kraicová, J. Čavojová a I. Matkovčík.

Ako hostia: M. Farkašovská a J. Lukačovičová.

Táto akcia bola daná ako náhrada pre cyklistov, ktorí sa nezúčastnili na plánovanej akcii Trnava Rysy.

Zase nad ňou visel tieň obavy z neistoty počasia. Tak, ako už po viacej krát, aj teraz podľa predpovede hrozili lokálne búrky aj s dažďom. Tak, ako už po viacej krát, aj teraz sme mali šťastie, búrky sa v našej oblasti nekonali a my sme si užili nádhernú prírodu Javorníkov za vcelku krásneho slnečného počasia.

Štart aj cieľ tejto akcie bol v Púchove na parkovisku pri Lidli. Celkovo sa nás zišlo až 15 odvážlivcov. Rozdelili sme sa na dve skupiny podľa svojej výkonnosti. Prvá štartovala o pol deviatej ráno a smerovala okolo Nosickej priehrady a cez Papradniansku dolinu si vyšliapla až na javornícky hrebeň. Po ňom sa dostala až ku samotnej Kohútke.

Druhá štartovala o dve hodiny neskôr a smerovala cez Lazy pod Makytou po asfaltke priamo na Kohútku. Tu sme sa akoby náhodou obe skupiny stretli krátko po 14. hodine.

Spoločne sme si sadli ku stolu a ako to už je na Kohútke zvykom, vyskúšali sme niečo z jedálneho lístka. A ako to je na Kohútke zvykom, jej gastronomická ponuka (moravský vrabec, cesnečka, borúvkové buchty…) opäť nesklamala. Samozrejme bolo to servírované aj s peknými výhľadmi po okolí.

Posledný úsek trasy sme šli (obe skupiny) potom spolu po asfaltovej ceste cez Lazy pod Makytou do Púchova. Bol to zaslúžený zjazd za námahu, ktorú sme museli vynaložiť pri vyšliapaní na javornícky hrebeň až do výšky 920 m.

Pri dosiahnutí cieľa v Púchove sme si všimli, že hore na hrebeni sa už poriadne zmráka. Našťastie nás sa to už netýkalo.

My sme si užili Javorníkov v plnej paráde. Na ceste sme mohli pozorovať krajinu v okolí pokojne tečúcich vôd v Nosickej priehrade, ospalý život v dedinkách v Papradnianskej doline a v neposlednom rade aj krásu hrebeňa Javorníkov.

Vynaložili sme miestami veľa úsilia na dosiahnutie tohto cieľa, ale ako to už v cyklistike a hlavne v prírode býva niečo je za niečo.

A s týmto pocitom odchádzame domov a tešíme sa už zase na niečo pekné pri bicyklovaní v prírode.

Ľubo Kraic

 

Zápis z akcie Trnavská 100-ka cyklo 4.6.2016

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš. Hostia: Milan, Richard a Jozef.

V sobotu ráno pre piatou čakám vlak do Bratislavy s predstavou, že túto ťažkú trasu budem sám celý deň, ale ešte na peróne som sa pričlenil k dvom cyklistom Milan a Richard. Po registrácií, kde bolo veľa nedočkavých turistov a cyklistov sme vyrazili na Kamzík, najprv po zelenej turistickej značke, neskôr po asfaltke až na Kamzík. Stúpanie nás rozpálilo na prevádzkovú teplotu. Keď sme prišli na červenú turistickú značku, videli sme chodník po silných dažďoch, čiže žiadna sranda pre cyklistov brázdiacich po zablatených koľajach s kalužami. Na Biely kríž sme prišli kombináciou po cyklocestách a hrebeňovke. Vrchol Somára sme obchádzali cyklocestou a pokračovali sme až na vrchol Tri kamenné kopce. Tu sme začali stúpať na vrchol Konské hlavy. Vedel som, že chodník bude rozbitý lesnými traktormi a ešte k tomu to blato. Tu som prvý krát padol pri prešmyknutí môjho predného (slick) kolesa. Po zjazde z Konských hláv, väčšinou som išiel peši, nás čakala Pezinská baba a hlavne moje prvé pivo. Po občerstvení sme pokračovali už vo štvorici aj Jozefom (mestským policajtom z Pezinka ) smerom na vrchol Čmelka. Tesne pre stúpaním na vrchol sme radšej urobili obchvat po čerstvo nasypanej ceste s väčším kameňom, čiže ďalšia sranda. Rozhodli sme sa, že využijeme nie druhý, ale tretí prechod na červenú značku pod Čmelok. Opäť to nebola dobrá voľba, dosť hlboko sme padli a zase ten makadam, ale predsa sme sa dostali do sedla Javorina. Po krátkom, vcelku dobrom zjazde sme sa dostali na traverz, ktorý obchádza vrchol Skalnatej. Po zjazde zo sedla sme sa nenechali pomýliť ako po minulé roky, keď nás cesta zaviedla až na Rybníček a peši sme sa napojili na našu červenú až za Vladom, ktorý mal službu na kontrolnom mieste Čermáková lúka. Vlado nás dobre pohostil pivkom a niečím ostrým. Pokračovali sme ďalej na Húbalovú a cez oboru až na Skalku. Tu sme sa rozdelili, Milan a Richard išli do Sološníckej doliny a ja s Jozefom sme po modrej popri obore išli až na Sklennú hutu. Tu som absolvoval ďalší pád pri zjazde po mierne naklonenom svahu. Nič vážne, akurát som bol primerane špinavý. A zistil som, že najviac dostávajú zabrať pri pádoch u mňa lakte. Po miernom zjazde sme začali stúpať na sedlo Uhliská. V závere som opäť vyskúšal tlačenie bicykla, vcelku som sa v tom zlepšil. Aby sme dostali razítko z kontrolného bodu Rosničková lúka, museli sme vytlačiť parádny kopec, kde bol miestami problém šliapať len na svojich nohách. Občerstvenie opäť stálo za to, dobre vychladená voda z prameňa a malý kalíštek, no úplne bez chyby.

Potom sme pokračovali traverzom, ktorý obchádzal vrcholy Klokoč a dostali sme sa na spevnenú asfaltku na Amonovú lúku, neskôr sme sa dostali na križovatku s cyklocestou, ktorá vedie na Jahodník, obdivujúc krásnu scenériu masívu Kršlenica a vrchola Veterlína. Tu som sa dal presvedčiť na krásny singletrack po červenej. Zo začiatku to bolo dobré, ale ďalej horšie, vedel som, že červená značka prechádza na súkromnú asfaltku až na Brezinky, čiže neváhal som, ktorú vybrať.

Na Bukovej v šenku sme stretli parťákov Milana a Riša. Dal som si dosť premastený a hlavne veľmi horúci guláš, podobný guláš na tomto mieste pred dvomi rokmi neurobil Milankovi dobre, čiže som mal rešpekt a mierne obavy, ale hladu nerozkážeš.

Už v kompletnej zostave sme prešli cez Bukovú a odbočili sme za kameňolomom na Sokolské chaty. Tu sme sa nechali viesť opäť našou červenou. Stúpanie za chatami sme opäť išli peši a čakal nás zjazd na Bukovú železničnú zastávku, tu ma čakal posledný pád, mal som niekoľko sekúnd uhnúť sa z strmšieho singletracu, lebo za mnou išli adrenalínoví zjazdári na horských si bez brzdenia. Musím uznať, že asi zjazdy veľmi dobre ovládajú, z môjho pohľadu tu išlo o život. Horskej cyklistike asi veľa nerozumiem. Ďalej sme pri stanice prešli na hlavnú cestu a zišli sme z nej na Rakovú. Tu nás čakali hneď dve i keď malé pivká, ale bola tu tá správna atmosféra pri hudbe, varení cesnakovej polievky a možno neskôr aj nejakej zábavy. Zanietení chatári tu pripravili dobrú pohodu, navrhovali sme, že presunieme koniec Trnavskej stovky na toto miesto.

Z Rakovej som sa nedal zlákať červenou značkou, radšej som všetkých navigoval na krásny asfalt až na Suchánku a neskôr na Dobrú vodu. Smerom na Dobrú vodu sme si vyskúšali šprint a-la Peter Sagan, lebo sa blížila búrka. Cestou do krčmy sme nezmokli a počkali sme na Riša pri dobre zarezanom pivku.

Poslednú pasáž na Brezovú sme absolvovali predsa v miernom daždi, ale ja už som sa neponáhľal, ten dáždik bol pre mňa príjemný. V čase 18:20 sme prišli do cieľa Trnavskej stovky na štadión v Brezovej. Stratili sme akurát Riša, ktorý jazdí asi dosť s GPS-kom a dnes si ho odložil do batohu a zabudol odbočiť tesne pred posledný stúpaním smerom Brezová, a ešte zablúdil v Brezovej, namiesto na štadión išiel po červenej smerom na námestie. Po príchode sme si dali cieľový prípitok a vybrali sme sa smerom ku vlaku do Jablonice. Naložili sme bicykle do vlaku a hybáj domov smer Trnava. Tu sme sa v rýchlosti rozlúčili a každý si išiel po svojich domov. Strávil som pol dňa do rána s cudzími ľuďmi, ale teraz sú už pre mňa známi, s ktorými sa chcem ešte stretnúť.

Jano

 

Túra po Považskom Inovci 2.4.2016

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Golier, P. Herceg, V Putera a Ľ. Kraic.

Ako hostia: M. Modrovský dvaja Braňovia (Golierovi kolegovia z práce).

V sobotu 2.4. 2016 sa krátko po siedmej hodine rannej stretávame na Trenčianskej stanici všetci siedmi turisti odhodlaní popasovať sa s dnešnou pomerne náročnou túrou po hrebeni tohto považského masívu. Ešte sa nechávame kúsok odviesť autobusom do Mníchovej Lehoty k motorestu Radar, odkiaľ začíname ukrajovať už prvé kilometre našej túry.

Začíname pomerne z ostra, lebo z východzej výšky 350 m potrebujeme vystúpať do výšky 1041 m na vrchol Inovca. V trištvrte cesty sa na chvíľu zastavíme na chate (je 9 hodín – už je otvorená), kde si doprajeme malé občerstvenie. Záverečné metre k vrcholu sú poriadne ostré, ale zdolávame to.

Na vrchole je postavená rozhľadňa s voľným vstupom. Sú z nej pomerne krásne výhľady, dnes hlavne na východnú stranu.

Pokračujeme ďalej po hrebeni. Je krásne počasie. Cestička nám pekne ubieha. Zalesnené časti sa striedajú s výhľadovými, dolinky s kopčekmi a nám sa na chrbát pomaly lepia prejdené kilometre. Cesta je však nádherná, takže malá únava nám až tak veľa nevadí. Ani sa nenazdáme a blíži sa Bezovec – cieľ našej cesty. Máme časovú rezervu. Autobus a následný vlak v Piešťanoch stíhame v pohode.

Domov prichádzame mierne unavení, ale spokojní s krásne prežitým dňom v lone inoveckej prírody.

Dali sme si takú malú pomyslenú bodku za turistikou a môžeme sa odteraz venovať hlavne cyklistike.

Ľ. Kraic

9. zimný výstup na Klenovú

Pohľad von oknom spôsoboval pochybnosti, ale pohľad do kalendára ich definitívne zahnal. V sobotu 30.1. sa koná 9. ročník zimného výstupu na Klenovú.

Žiadneho z predchádzajúcich ročníkov som sa nezúčastnil, ale fotografie rozprávkovo zasnežených Karpát a vzdialenosť od domu rozhodli tento rok idem aj ja. Vzhľadom na termínovú kolíziu so zimným zrazom bude síce účasť z nášho klubu menšia, ale nakoniec sa nás zopár dohodlo.

V sobotu krátko pred 9-tou vystupujem z autobusu v Dolnom Lopašove spolu s Andrejom a jeho tromi kamarátmi a čakáme štvrťhodinku na autobus z Chtelnice, z ktorého sa k nám pripoja Igor, Janči, Milan a Vlado. Sme kompletní. Skôr ako vyrazíme sa ešte narýchlo potúžime a ideme. Prvé stovky metrov vedú pomedzi domy, neskôr sa dostávame okolo pieskovne a chát na začiatok lesa. Červená značka odbočuje vľavo pod Holý vrch, ale mi pokračujeme po ceste, aby sme sa so značkou opäť stretli po necelých 2 kilometroch pri horárni Černík. Po ceste obiehame skupinku piatich turistov, s ktorými stíhame prehodiť pár slov. Ďalej pokračujme už po značke a okolo lančárskej Jégerovne sa dostaneme na Malú Klenovú. Tu dobiehame skupinku mladých z Lopašova a chvíľu oddychu využijeme na občerstvenie. Zatiaľ sa ide veľmi dobre, je síce hmlisto a relatívne teplo, ale cesta nie je zatiaľ rozbahnená, miestami na nej leží dokonca snehovo-ľadová pokrývka. Metre naberáme len pozvoľne, nebyť ročného obdobia použili by sme asi bicykle.

Ďalej sa cesta začína trošku viac zdvíhať, ale nie je to nič vážne. Na krátkom úseku najskôr stretneme Vojta, ktorý sa už vracia z vrchu a prehodíme s ním pár viet a o pár sto metrov aj kamarátku Ruženku, ktorá sa s partiou už tiež vracajú na kávičku na Dobrej Vode. Nás ešte čaká pár metrov, rozbahnenú cestu obchádzame cez les a už sme na lúčke pri posede.

Napriek nie práve exportnému počasiu je tu odhadom vyše 200 ľudí, ktorí sem prišli z rôznych smerov. Stretneme sa Vladom z KST Atóm, urobíme spoločnú fotku a po jeho odporúčaní sa rozhodneme pokračovať asi 700 metrov ďalej po červenej značke, aby sme navštívili síce nesprístupnenú, ale dostupnú jaskyňu. Keď odložíme bokom vstupné dvere vidíme, že takto vybavení dovnútra príliš vstupovať nemôžeme. Jaskyňa sa hneď od vstupu zvažuje a po pár metroch padá to tmavej jamy. Takže dovnútra vstúpime len Janči, Milan a ja a pol metra od vchodu sa opatrne pokúšam odfotiť netopierov, ktorých visí zo stropu niekoľko desiatok. Bez istenia je to ale nebezpečné a tak radšej hneď vyliezame a dávame dvere na svoje miesto.

Cestou späť ešte skúsime vybehnúť na vrchol Klenovej, je to ale neznačené a v hustej hmle sa radšej vrátime, aby sme sa neroztratili. Vrcholové partie sú ale veľmi pekné, kamenisté a v hmle pôsobia až tajomne. Mimo termínu tohto výstupu, keď sa tu nepohybuje toľko ľudí, to musí byť veľmi zaujímavé miesto.

Po návrate k ohňu zisťujeme, že sa osadenstvo značne preriedilo, zostalo len pár desiatok skalných, ale nálada pri ohníku je výborná. Niekto si opeká, niekto spieva s gitaristami, niekto si aj zatancuje. A spoznávame aj nových známych, s ktorými môže v kľude podebatovať. Čas sa ale kráti a tak musíme pamätať aj na návrat. Plánujeme ísť cez Výtek do Chtelnice, ale na križovatke nás naši noví známi presvedčia na pohodlnejšiu a kratšiu cestu a tak sa vraciame rovnakou trasou, ako sme ráno vystupovali. Pri horárni Černík odbočíme tentoraz na červenú značku a pod Holým vrchom po neznačenej odbočke sme po asi kilometri na kraji Chtelnice. Ušetrili sme si niekoľko kilometrov pochodu asfaltom bol to skutočne dobrý tip. O chvíľu sa lúčime s našimi novými známymi z Dechtíc, ktorí sa ešte zastavia v hornej krčme, ale mi vzhľadom na pokročilý čas a potrebu stihnúť autobusy domov pokračujeme do dolnej krčmy, kde nás čaká držková polievka a nápoj. Tu ešte pokračuje zábava a spev a tak si popri jedle môžeme aj zanôtiť, ale čas nepustí ani nás, ani hudobníkov. Ja odchádzam asi o 20 minút skôr ako chalani, ale nakoniec sa všetci v poriadku dostávame domov.

Napriek nie príliš zimnému a hmlistému počasiu to bola dnes skvelá akcia, prešli sme asi 23 kilometrov, vzhľadom na primerané stúpanie sme sa ani príliš nespotili a spoločenská časť akcie pri ohníku pod Klenovou bola super. Už sa tešíme na jubilejný 10. ročník.

Našu malú skupinku na akcii tvorili Igor Naništa, Jano Budoš, Milan Babišík, Juro Golier, Andrej Golier (všetci MKCK), Vlado Trajlinek a dvaja Andrejovi kamaráti a jedna kamarátka.

Juro Golier